Od synth-popu k revolučnému rocku (2017)

Krátky rozhovor s Martinom a Andym, ktorý poskytli v Los Angeles, v apríli 2017, pre americký mediálny servis "Dinner Party Download", zastúpený reportérom Rickom Gaglianom. Ten bol nakoniec publikovaný v celej dĺžke o šesť mesiacov neskôr.

AF: V začiatkoch sme boli viac priemernou kapelou, vlastne iba Martin mal syntetizátor. V tej dobe už boli dostupné lacné monofonické syntetizátory. Vince Clarke, v tom čase šéf kapely, sa následne rozhodol, že z nás bude plne elektronická kapela.

RG: To akože len tak nariadil, "A ododnes z nás budú synth rockeri!"?
AF: A v podstate nám to vydržalo až do konca 1980tych rokov, nemyslím si, že sme dovtedy siahli po gitare.
MG: Áno, ale bola tam jedna skladba, b-strana alebo niečo podobné ...
AF: Asi myslíš "And Then"
MG: Jasné, "And Then". Máš pravdu. Tá v sebe obsahuje gitarový riff. Presne.

RG: Ako si na to vlastne reagoval? Bol si nadšený, že ste vlastne zišli z cesty?
AF: No, pre mňa to bolo veľmi ťažké, pretože ja som dovtedy nikdy na klávesoch nehral. Bolo to pekne drsné.

RG: A samozrejme, v tej dobe boli klávesové nástroje neuveriteľne primitívne. Pokiaľ viem, nebolo jednoduché s nimi pracovať.
MG: To áno, v porovnaní s dnešnými možnosťami to bol obrovský rozdiel.

RG: Napríklad?
MG: Tak spomeniem asi našu najväčšiu katastrofu. Hrali sme v Nemecku, v roku 1982, v mestečku Bochum. Vtedy sme používali prototyp PPG syntetizátora, ktoré boli "preslávené" hlavne tým, že neboli veľmi prenosné. Dostalo sa k nám, že sa na koncert prídu pozrieť páni z Kraftwerk. No jasné, že sa PPG-čko porúčalo. Takže počas celého koncertu party, ktoré som hral ja, nebolo vôbec počuť. Bol to pekne ponižujúci pocit, takto sa predstaviť našim idolom.

RG: Panebože, aj ste sa o tom s nimi potom zhovárali?
MG: Nie, odišli!
AF: A určite si pomysleli, "žiadna konkurencia".

RG: Vaša ranná tvorba bola viac popová. A potom, vcelku rýchlo, prešla do temnejšej podoby. Následne ste k sebe začali lákať fanúšikov, ktorí, povedzme, mali obľubu v čiernej farbe svojej garderóby. Čo vyvolalo tento "posun"? Viem, že v tom období, hlavne v Anglicku, prevládali aj v politike temné nálady.
MG: Myslím, že viac než niečo iné to bolo o našom dospievaní. Viete, keď sme vydali album "Speak & Spell", tak sme neboli schopní uveriť tomu, aké sme mali šťastie. Vlastne sme len nasledovali Vinceho. A potom, zrazu, Vince zdvihol kotvy a v podstate som bol vrhnutý do jeho kresla.

RG: Odišiel hlavný skladateľ a zrazu si ním bol ty.
MG: Presne tak. Ale až album "Construction Time Again", z roku 1983, bol znamením skutočného prísľubu, že by sme mohli produkovať aj niečo iné, než sčerený pop.

RG: Som vlastne veľmi rád, že ste tento album vyprodukovali, pretože obsahuje môju obľúbenú pieseň od Depeche Mode, "Everything Counts". Môžete nám o tej skladbe povedať viac? Aká bola jeho genéza?
MG: Myslím, že do albumu "Spirit" bol "Construction Time Again" náš jediný album, ktorý sa vyznačoval sociálnou kritikou. A bolo to spôsobené zrejme naším cestovaním. Absolvovali sme v tom období naše prvé turné po Ázii, kde sme videli skutočnú chudobu, pocit núdze a podobne. Niežeby bolo Anglicko, v tom období, skvelým miestom pre život, ale myslím, že keď navštívite miesta ako Thajsko a podobne, tak získate trochu iný pohľad na život. Podľa mňa práve toto ten album ovplyvnilo a hlavne skladbu "Everything Counts".

RG: Tu sa naskytá správny moment spomenúť Váš aktuálny singel, "Where´s The Revolution?" Aká inšpirácia je na jeho pozadí?
MG: Piesne k poslednému albumu som začali písať na konci roku 2015. Prepadol ma vtedy pocit, že svet je skutočne príšerné miesto. Akoby ľudskosť zrazu zišla z cesty. "Where´s The Revolution?" bola len jednou zo skladieb. Vyvoláva potrebu niečo urobiť, jednoducho potrebuje nájsť cestu späť, na ten správny chodník.

RG: Skladba pôsobí ako nejaké karhanie poslucháčov, že sú pohodlní. Pritom ide o akúsi prosbu o povstanie - takmer doslovne, podľa reférnu - ale ako som to počúval, napadlo ma, že sa práve odohráva revolúcia politická, no vo forme populizmu.
AF: Zaujímavý postreh. Keď mal Martin, v roku 2015, zlý pocit z tohto sveta ... odvtedy sa toho udialo vcelku dosť, napr. taký Brexit. Osobne si nemyslím, že Martin narážal na populizmus. Situácia sa však, pokiaľ ide o vydanie albumu, obrátila v náš prospech, pretože sa naozaj zdá, akoby sa vo svete začalo niečo skutočne diať. A to je veľmi dôležité.

RG: Samozrejme, že to, po čom voláte, nie je populizmus. Čo však potom, keď k revolúcii dôjde a nebude to revolúcia, v akú dúfate? Čo urobíte, ak ľudia povstanú, ale inak, ako si želáte?
MG: Premýšľal som o tom a je trochu hanbou, že to, čo som cítil v roku 2015, bolo plné hnevu a frustrácie z ľudí. Bohužiaľ, zdá sa, že sa to vyvinulo nesprávnym smerom a skĺzlo to k populizmu. A pre také niečo je tento svet ešte horším miestom.

RG: Na Vašu prácu sa odvoláva mnoho kapiel, dokonca sa netaja, že sú Vami ovplyvnení. Ktorý z tých umelcov, čo sa nechali Vami inšpirovať, vo Vás vyvoláva pocit hrdosti?
MG: Najviac sa mi na tom všetkom páči, že tí rôzni umelci pôsobia v rôznych hudobných žánroch. Jasné, že by bolo rovnako fantastické, keby sa umelci z elektronickej scény vyjadrovali v štýle "vy ste nás ovplyvnili". Ale nebolo by to úplne úžasné, ako napr. fakt, že sme ovplyvnili aj ľudí z heavy metalovej scény.

RG: Ktorých?
MG: Na jedných si spomínam ... a prisahám, že som to niekde čítal ... Anthrax.
AF: Aby sme boli úprimní, myslím, že Martin je najviac hrdý na verziu "Personal Jesus", ktorú nahral Johnny Cash.

RG: No jasné! Cover Johnnyho Casha.
AF: Martin bol do neho v mladosti dosť zbláznený, mýlim sa?
MG: Je to tak. Jeden z kamošov mi zavolal a vraví, "Práve som počúl v rádiu Johnnyho Casha spievať "Personal Jesus"." Ja mu na to, "To si robíš srandu!" Jasné, že som mu neveril.

RG: Očakávali ste vo Vašom rannom období, obzvlášť pri takej veľmi nabrúsenej a neobvyklej hudbe, že sa jej budete venovať tak dlho?
MG: Nie ...
AF: Mysleli sme si, že nám to vydrží iba pár rokov.
MG: Ak vôbec. Keď sa nás ľudia spýtajú, na čo sme v našej kariére najviac hrdí, na ktorý moment, tak očakájú nejakú konkrétnu odpoveď. Ja osobne som skôr hrdý na to, že fungujeme aj po 37 rokoch. Z toho zostávam naozaj v úžase.
AF: Z toho a z Johnnyho Casha.
MG: Áno, z toho takisto :)