Očistený - Q 11/1998

Na jeseň v roku 1998 vyrazili chalani z Depeche Mode na svoje prve turné od čias hriešneho "Devotional Tour". Ich zastávku vo fínskej metropole si pozorne všímal Nick Duerden, reportér magazínu "Q", a priniesol zaujímavú reportáž mapujúcu nielen chovanie skupiny, ale hlavne severských fanúšikov, ktorí sa v podstate v ničom neodlišujú od ostatných fanúšikov DM po celom svete. Alebo že by predsa v niečom?

Minulé leto bol vo Fínsku medzi dvadsaťročnými vykonaný prieskum, ktorý poodhalil čosi viac o ich láskach, životoch a minulosti. Výsledok, následne publikovaný na internete, poodhalil viac než kuriózny obraz. Napríklad 30% opýtaných prirovnalo narodenie vo Fínsku k výhre v lotérií, no asi dvakrát také množstvo opýtaných priznalo nízku mienku o sebe samom. A zatiaľ čo každý tretí z opýtaných tvrdil, že najviac homosexuálov žije vo Švédsku, absolútne väčšina potvrdila, že si pravidelne dopraje frívolný sex. Už iba zlomok z týchto výsledkov dokazuje, že odpovede opýtaných boli úprimné. Z týchto štatistík teda vyplýva, že dobrí ľudia Fínska sú bandou depresívnych klamárov, ktorí sa očividne nevedia rozhodnúť, kým vlastne sú. Na druhej strane, všetci boli neskutočne hrdí na svoje sauny a každý súhlasil s tým, že ich krajina je neskutočne krásna. No títo ľudia nemali problém vydať sa na púť do nie práve najkrajšej oblasti svojho hlavného mesta, aby naživo zhliadli Depeche Mode a spojili tak svoju lásku ku skupine, tak typickej svojou pochmúrnosťou. V obrovskej športovej aréne, kde sa za normálnych okolností vedú záškodnícke zápasy hokejových tímov, končiace extrémnymi fyzickými potyčkami, sa stretli depešáci rôznych vekových kategórií a názorov. Tí, ktorí aj v bežný deň chodia ustrojení v uhladenom štýle, tak typickom pre klimatizované kancelárie, sa pohodlne usadili na bočných stranách haly, zatiaľ čo najoddanejšie fanúšikovské jadro zabralo priestor na státie pod pódiom, reprezentujúc odnož ľudstva, ktorá sa zhromažďuje okolo Marilyna Mansona. Boli tu zastúpené všetky štýly gothu, vrátane tvári bielych ako mlieko a očných šmyniek, za ktoré by sa nemusel hanbiť sám diabol. Zatiaľ, čo Dave Gahan vo svojom živote veľa vecí chápal nesprávne - novodobý Keith Richards, kráľ rock´n´rollu, mŕtvy - a hlavne zdôrazňoval, že sa už druhýkrát nevráti, tak zdá sa, že Fíni na toto absolútne neberú ohľad. A dôkazom toho bol jednoznačne moment, kedy spevák vyletel na pódium, svoje potetované telo ukryl pod vkusné a moderné sako, na tvári vykúzlil široký úsmev a celé publikum doslova explodovalo v absolútnom vytŕžení, dovolím so povedať, že to bolo skôr absolútne šialenstvo. Akoby ste dostali elektrický šok, 10 000 nešťastných, nedôveryhodných Fínov uviazlo v konštantnej intenzívnej hystérií a takýto stav vám neopíše žiaden verejný prieskum. Neskôr skupina vyhlásila, že dav bol omnoho rezervovanejší, ako 40 000-ový zástup Rusov, ktorý sa na ich koncerte zhromaždil týždeň predtým, čo len dokazuje, že obdivovatelia Depeche Mode sú skutočne rôznorodej nátury. Počas ďalších štyroch mesiacov budú na svojom svetovom turné Depeche Mode robiť "reklamu" ich druhej kolekcií hitov, "The Singles 86>88". Zodpovedajú tak potencionálne znepokojujúce otázky, súvisiace s posledným turné, po ktorom sa zo speváka stal narkoman, textár sa zložil ako psychicky, tak aj fyzicky, klávesák sa pre zmenu nervovo zrútil a Alan Wilder sa po množstve roztržiek rozhodol zo skupiny odísť. Ododnes sú pre nich drogy neznámou, rovnako ako aj priekupníci, ktorý sa okolo nich kedysi motali, schovaní za skupinou Primal Screams, doprevádzajúcou ich na turné. Prísne sa dodržiava nočný kľud, a hoci Martin Gore a Andy Fletcher pravidelne pokračujú v oslavách, na ktorých nesmie chýbať alkohol, ani oni sa už dnes nechovajú nezodpovedne, neprekračujú hranice svojich možností, nespíjajú sa do kolien, ale snažia sa všetko brať s mierou. No pozrime sa na Davida Gahana dnes, je čistý, akoby nejaký šampón z neho zmyl osud, ktorý bol kedysi horší ako smrť. Preč sú tie na nervy lezúce dlhé vlasy, ktoré pôsobili, akoby neboli týždne umývané, hoci jeho vtedajšej manželke sa páčili, nahradil ich zostrihnutý účes, ktorým pôsobí, akoby 10 minút pred nástupom na pódium vyliezol zo sprchy. A k tomu všetkému, vyzerá úžasne zdravo, čo je až nespravodlivé, keď si uvedomíme skutočnosť, že bol svojho času závislý na heroíne a vďaka svedomitej práci zdravotného personálu bol prebratý z klinickej smrti. [i]"Duševne a fyzicky som sa necítil nikdy lepšie,"[/i] hovorí David, ktorý našiel svoje vykúpenie v terapií. [i]"Konečne som si našiel čas dať kompletne dokopy svoj život a dať všetkému správnu perspektívu. Mám za sebou dve nevydarené manželstvá a prekonanú drogovú závislosť. Niečo sa jednoducho muselo zmeniť. Problém je, že som zišiel z cesty a odtiaľ už nebolo návratu. V mnohých ohľadoch som hrdý na to, že som tým všetkým prešiel, pretože inak by som veci nedokázal cítiť a vnímať tak, ako je tomu dnes. Dnes si uvedomujem, aký je môj život úžasný. Byť schopný opäť vyraziť na turné, to je ako dar. A cítim sa skvele, to mi verte."[/i] Usmeje sa. [i]"Moja priateľka je omnoho znepokojenejšia než ja. Ale ja to zvládnem. Musím."[/i] Dnes večer bude David z Basildonu vystupovať v úlohe znovuzrodeného frontmana Depeche Mode. A svoju šou nasmeruje tak, že všetkým spôsobmi ju dovedie do vydareného finále. Na veľmi jednoduchom pódiu postavenom podľa zásad Feng Shui, postráda skupina omnoho menej vizuálnych a pyrotechnických efektov ako U2, takže rozhodne uchváti publikum iným spôsobom, no menu zložené z 19-tich impozantných hitov nemôže nič pokaziť. A zatiaľ čo obrazovky nechávajú splynúť tváre všetkých členov skupiny do podoby nahej ženy, David s úspechom strúha piruety, akoby chcel jasne zdôrazniť, že chytil druhý dych do života. A dav ho za to zbožňuje. Aj napriek ich "receptu" na úspech, je naozaj čudné, že skupina, obklopená a spojená s tak známymi a skľučujúcimi hymnusmi, dokáže v ľuďoch vyvolávať toľkú radosť. Ak neberieme do úvahy Goreho kostým - popretkávaný reťazami a celkovým zjavom veľmi podobným tomu malému čudákovi z Babylon ZOO - tak na pódiu je ukrytý akýsi zvláštny humor, no výsledný efekt je aj tak strhujúci. Napríklad, počas vynikajúcej skladby "Condemnation", kedy sa zdá, akoby každý zadržal dych, je energia sálajúca z pódia tak presvedčivá, že sa dá ľahko prirovnať k náboženskej extáze. Naskočí vám husia koža, chĺpky na tele vám stoja v pozore a všetci zostávajú v nemom úžase. Aj samotný Gore pôsobí veľkolepo, jeho neisto pôsobiace sólové vystúpenie v skladbách "A Question Of Lust" a "Home" akoby vstreklo do čierneho srdca skupiny akúsi malú dávku lásky a vrúcnosti. Tu a tam napätie opadne. "Never Let Me Down Again" a "In Your Room" môžu na niekoho pôsobiť až príliš pochmúrne, no v koncertom prevedení pôsobia veľmi dynamicky a ich záver sa nesie v skutočne pompéznom štýle. "Barrel Of A Gun" je zasa pre zmenu čistý muzikálny boj, hoci až príliš hlučný, no výsledný efekt je skutočne skvostný. "I Feel You" je na tom podobne, impozantný velikán, predvedený však úžasnou silou rovnajúcou sa príšerám z jurského obdobia. No napriek všetkej tej pochmúrnosti sa rozhodli ukončiť koncert s úsmevom a tak trochu si vystreliť zo samých seba. Skladba "Just Can´t Get Enough" prítomných spolu s Depeche Mode vrátila do úplne iného obdobia, do obdobia, kedy skladby pre skupinu komponoval Vince Clarke a jedinou drogou, ktorú poznali bol aspirín. Je to veselá skladba, plná šťastia, a Gahan - v porovnaní s ostatnými skladbami v tejto pôsobil naozaj rozkošne - otvoril svoje vnútro ľahkovážnosti, neskrývanej škodoradosti, s jednou rukou v bok a druhou mával nad hlavou, čiže všeobecne známa póza, ktorá pochmúrnosti nasadila masku pohody. Po návrate do hotela sa spevák poslušne odobral na lôžko. [i]"V mojom živote som dosiahol určitej úrovne, v ktorej si môžem opäť dôverovať, hoci nie úplne. Pokým však úspešne a bez problémov neukončím toto turné, som nútený si na seba dávať väčší pozor. A aby som bol úprimný,"[/i] zasmeje sa, a pomyslí si pri tom na svoj vek (36), [i]"po koncertoch som tak neskutočne unavený, že do piatich minút som schopný zaspať kdekoľvek by som sa uložil."[/i] Zdá sa, že v knihe svojho života prevrátil ďalší list. No hoci ide o nepochybne dobre správy, spása a záchrana Davida Gahana od všetkých jeho nerestí okradla rock´n´roll o jeden z jeho najpôsobivejších predstaviteľov. Napokon, keď bol na drogách, jeho osobnosť mala omnoho pôsobivejšie čaro. [i]"Nevadí,"[/i] pokrčí plecami a tajomne sa usmeje. [i]"vždy bude niekto, kto dosiahne úrovne, kedy som s tým všetkým prestal..."[/i] autor: Nick Duerden zdroj: Q 11/1998

Názory Devotees (4)

Ringo

 1    11. júl 2006 o 12:38

nadherne cteni

nissan

 2    14. júl 2006 o 09:35

opäť zaúradovala hra osudu - dnes som prvýkrát od koncertu v Blave hodil do autorádia DM a to pre mňa najpôvabnejší singel rozumej Only When I lose Myself, Surrender a Headstar, sníval som po ceste o milovanom a doposiaľ nevidenom Fínsku, rozmýšľal som nad článkom uverejnenom v Týždni s titulkom Fínske školstvo, spomínal na môj prvý koncert v Prahe v r. 1998 a o tom ako to mali vtedy asi zabaliť, potom si v práci prečítam email, že dm.sk je opäť v plnej sile a hľa natrafím na pôsobivú a výstižnú reportáž z koncertu v Helsinkách, kde to autor asi ani lepšie nemohol napísať.Aj mne sa páčilo to sparťanské,ale príijemné pódium, vkusne vypadajúci Dave, vrúcny Martin, nenápadný Andy, životaschopný bubeník, v ústraní hrajúci klávesák, oddané vokalistky a ešte oddanejší dav fanúšikov.Myslel som si, že to bude ich posledné turné a tak som im dokázal odpustit sem-tam slabé medzihry, Davidovu únavu /buďme radi,  že ho vidíme, vravel som si v duchu/, a podobné detaily. Proste som si vravel bude to dôstojná rozlúčka…Všetko nasledujúce mi prijde ako Hviezda v zajatí blúdivého tieňa.

Ringo

 3    14. júl 2006 o 09:41

NISSAn: TTA mi jako zajeti hvezdy v bloudivem stinu nepripada. Naopak. Rekl bych ze je to takovy novy World Violation tour. Jedine co mi trochu chybi je to mlaceni zeleznych trubek do kolejnic, ale na tohle uz jsou clenove kapely asi prilis dospeli. Gore misto zelezne tycky radeji drzi v ruce kytaru coby vazeny pan skladatel. Ale vsechno ma svuj vyvoj. Neni to horsi, neni to lepsi, je to proste jine a stale fantasticke.

nissan

 4    14. júl 2006 o 12:30

no to čo robí Martin je fakt fantastické, jeho hra na gitaru je fakt negeniálne geniálna, v Blave som pri jeho kúskoch uvažoval nad koncertom kapely Deep Purple v Tokiu tuším v r.1975, kde sa jeden fanúšik pri počúvaní gitarového sóla zastrelil..Nie, žeby bol Martin toho hoden, ale z jeho hry a z osobnosti vyžaruje niečo veľmi zvláštne vzrušujúce…takže aj kvôli tomuto mi trošku chýbala Sinner in me,kde by sa mohol Martin vyšantiť a my potešiť. Ale bolo ako bolo a na playliste vôbec nezáležalo…
A keby to aj v r. 1998 DM zabalili, tak ako uvažovali, Martin by určite stál za to, aby sme ho naďalej vážne nasledovali.

After Party, Roxy, Praha

Diskutovať môžu iba zaregistrovaní a prihlásení užívatelia.

  Vytvorte si účet   Prihláste sa