Nová kapitola histórie kapely

S Davidom Gahanom, pre magazín Rolling Stone, trochu podrobnejšie o novom albume "Spirit", ale aj o Davidovi Bowiem a gangu Depeche Mode.

"Žijeme v časoch skutočnej zmeny," povie Dave Gahan, spevák z Depeche Mode, a predstavu tejto skutočnosti zvýrazní svojím čiernym oblečením. "Čim som starší, tým sa ma viac veci, ktoré sa odohrávajúce vo svete, dotýkajú. Premýšľam o svojich deťoch, do akého sveta vyrastú. Moju dcéru, Rosie, tento rok veľmi ovplyvnili prezidentské voľby ... rozplakala sa a ja som sa zmohol len na "fúha"."

Je zamračený januárový deň a spevák (54) si v rohu hotelovej reštaurácie, na dolnom Manhattane, kde žije už asi desať rokov, vyberá nejaké cestoviny. Napriek jeho varovaniam, súvisiacich so stavom sveta, má jasnú myseľ a dokáže objektívne posúdiť sám seba. "S Martinom dnes obaja žijeme v Amerike, takže sa nás oboch tunajšia situácia veľmi dotýka," povie. "Martin mi povedal, 'Poznám zopár ľudí, na ktorých album zapôsobí v štýle - bohaté rockové hviezdy, ktoré si žijú vo svojich veľkých domoch v Santa Barbare a svet im je ukradnutý. Áno, skutočne máme v živote šťastie, to však neznamená, že sa o dianie vo svete nemáme naďalej zaujímať'. Odpovedal som mu, 'Chápem. Cítim to rovnako.'"

Obavy sa u Gahana, ako aj u ostatných z Depeche Mode, objavili počas písania albumu "Spirit", ktorý vyjde celosvetovo 17.marca. Mnohé z 12 skladieb na tomto albume sa priamo zaoberá všeobecnou bolestnou náladou, ktorá ovláda v poslednej dobe svet. A hoci sa Depeche Mode stali megahviezdami "čiernoodencov" a večných nespokojencov, vďaka serióznym skladbám o univerzálnom súcite ("People Are People") a viac osobných odhaleniach ("Enjoy The Silence", "I Feel You"), nové skladby zdá sa otvárajú úplne novú kapitolu histórie kapely. "Rozhodne by som to nenazýval politickým albumom," povie Gahan, "pretože ja politicky orientovanú hudbu nepočúvam. No rozhodne je to album o ľudskosti, a o našej planéte ako takej."

Spieva o bigotných fanatikoch ("ignorujú naše dejiny") v "Backwards", bezočivo volá po zmene v "Where´s The Revolution" ("Kto za vás rozhoduje," spieva, "vy, či Vaše náboženstvo?"), či nahliada do vnútra v skľučujúcej "Poison Heart". Po hudobnej stránke ide o temne sfarbené skladby s komplexnými štruktúrami, rovnako ľadovo a srdečne znejúce, s jemným náznakom éry albumu "Violator", no celkovo po zvukovej stránke akoby pokračoval v nastolenom tempe ich posledného albumu, "Delta Machine".

To, že v pohľadoch na svetové udalosti sa Gahan s Gorem ocitli na jednej lodi, zistili, keď sa kapela, aj s Andym Fletcherom, dala minulý rok opäť dohromady, z dôvodu príprav na nahrávanie nového albumu. Keď sa pozreli na to, čo spolu so sebou priniesli, videli v tom spoločnú myšlienkovú líniu. "Album sme pomenovali "Spirit" (Duch), pretože je to ako tá otázka, "Kam sa podel duch?" alebo "Kde je zrazu duch ľudskosti?" Pôvodne sme zvažovali názov "Maelstrom" (Vír), ale to by príliš evokovalo heavy metal."

Pritiahli k sebe producenta Jamesa Forda, ktorý v minulosti pracoval s kapelami ako Florence And The Machine, či Artic Monkeys, ale hlavne Simian Mobile Disco, s ktorou kapelu zaujal. A práve James sa snažil kapelu stále držať na jednej lodi. Dokonca sa mu podarilo ukočírovať niekoľko sporov medzi Gahanom a Gorem ("A že k nim naozaj došlo," zasmeje sa Gahan, "a boli parádne emotívne"), no napriek tomu prebehlo nahrávanie relatívne rýchlo, vrátane období v Goreho štúdiu v Santa Barbare a v New Yorku.

Dnes teda vydáva kapela prvý albumový singel z pera Martina Goreho, "Where´s The Revolution." Skladba s pozvoľným tempom, obohatená nejasným syntezátormi, akoby povolávala do zbrane. Hlavne v momentoch, kedy Gahan spieva "Vlak prichádza, nastupujte!", spolu s kľúčovou otázkou skladby. "Martin ju napísal veľmi sarkastickým spôsobom, takým typickým anglickým štýlom," dodal Gahan.

Presne v takejto nálade sa nesie aj ďalšia skladby z albumu, "Backwards". Skladba začína Gahanovým spevom, "Sme svätuškári / nedovolili sme / nerešpektujeme nič / stratili sme kontrolu." Je to kritika "primitívnej, jaskynnej mentality" určitých ľudí, ako aj tých, ktorí "vo svojom vnútri nič necítia". Uprostred nárazových syntezátorov a úderných rytmov sa zrazu ozvú Goreho vokály. "Viete, ak chceme niečo zmeniť, spôsobiť revolúciu, tak sa o tom treba zhovárať a hlavne treba sledovať, čo sa vo svete deje," povie Gahan. "Nezdá sa, že by sa toto dialo v Londýne. Zdá sa nám, že sa to pohlo úplne iným smerom a ja mám pocit, že to Martin potreboval práve takto vyjadriť."

Táto téma rezonuje aj v ďalšej Goreho skladbe, "So Much Love". ide o rýchlejšiu, elektronickú skladbu o uvedomení si, že každý má v sebe lásku. "Zdá sa, že je všade okolo veľa lásky, a naozaj je, len sa bojíme ju použiť, sprístupniť," dodá Gahan. "Prirovnal by som to k Lennonovým veciam, na štýl, ''láska a mier, človeče."

Zatiaľčo však Gahan vidí spojitosť s The Beatles, zvukovo to so slávnou štvorkou nemá nič spoločné, keďže v skladbe prevláda hlučná zmes syntezátorov, bicích automatov a desivých gitarových liniek. Gahan dodal, že spomenutá pieseň má viac spoločného s rannými Depeche Mode.
"V rokoch 1979 - 1980 sme hrávali 25 minútové vystúpenia, kde som tu a tam ťukol do bicieho automatu a jemne ho zrýchlil, či spomalil," zaspomína Gahan. "Bol to taký zvukový múr. Cez ten bicí automat sme prepojili tri syntezátory a tri mikrofóny - Vinceho, Martinov a môj - takže vo výsledku sme mali tri harmónie a veľmi skreslený bicí automat ... "So Much Love" mi takisto pripomína ranné elektronické záležitosti ako Tuxedomoon alebo Cabaret Voltaire, ktorí produkovali deformované skladby v punkovom štýle."

Zvukovo je to úplne v protiklade s baladou "Poison Heart". V podstate chytľavá a ľúbozvučná skladba, ktorú Gahan zložil s bubeníkom kapely, Christianom Eignerom, a vypomáhal im aj klávesák Peter Gordeno. "Poslali mi v podstate len gitarovú linku, ktorá mala v sebe akúsi základnú vibráciu," povedal Gahan. "Mal som z nej však úplne iný pocit a v hlave sa mi okamžite zrodila melódia." Začína pomaly, až pohrebne, v štýle Screamin´ Jay Hawkinsovej "I Put a Spell On You", a postupne sa prepracuje do takmer beatlesovsky ladenej štipľavo hlučnej gitary. Gore, o ktorom Gahan tvrdí, že "pokiaľ ide o skladby iných, tak toho veľa nepovie," považuje "Poison Heart" za najlepšiu skladbu, akú kedy Gahan skomponoval.

"Máš v srdci jed," pospevuje s úplnou otvorenosťou na začiatku skladby. Neskôr zasa spieva, "Je čas to zmeniť, inak zostaneš navždy sám," Gahan však tvrdí, že nie je zámerom skladby urobiť akýsi zlom.
"Sledoval som v telke správy a písal som to cez vlastnú neschopnosť vcítiť sa do niekoho iného," povedal. "Určite nie je so mnou niečo v poriadku, asi mám v srdci jed, či niečo podobné. Ale bolo zábavné sa pohrávať s predstavivosťou a zrazu sa z toho stalo niečo pozemské - chamtivosť, žiadostivosť a chcieť niečo, čo už aj tak máte a na ničom inom vtedy nezáleží. Zrazu akoby som sa rozišiel so samým sebou - snažil som sa vyvíjať, zahodiť svoje staré myslenie, o ktorom som si myslel, že pracuje v môj prospech, ale v skutočnosti to tak nebolo. Našťastie sa to netýkalo vzťahu s mojou manželkou."

Zasmeje sa, naberie si z cestovín a dodá, že "Poison Heart" dopĺňa ďalšia skladba, ktorá nám ale odprezentovaná nebola, s názvom "Worst Crime". "Text "Poison Heart" je viac akýmsi vnútorným dialógom, ale "Worst Crime" smeruje von," dodá. "Je o zmene. Niečo by ste mali urobiť inak alebo vystupovať inak. Dokážeme rečniť o čomkoľvek, až do "roztrhania tela", lenže treba aj niečo skutočne urobiť, no niekedy si to neuvedomujeme. Ja osobne verím, že ľudia sú vo svojej podstate dobrí, no sme zdeformovaní informáciami, ktoré sa k nám dostávajú a ovplyvnení nimi konáme, často ovplyvnení strachom."

Tento názor je rozobratý aj v ďalšej albumovej skladbe, s názvom "Cover Me", ktorú Gahan opísal ako príbeh. "Je to o niekom, kto cestuje na inú planétu iba preto, aby na vlastné zdesenie zistil, že aj tam je to rovnaké," povie Gahan. "Ide o inú planétu, no pritom tú istú. Nevie sa dostať zo samého seba. Ak by chcel veci zmeniť, musel by ich sám zrealizovať."

Ak Vám to pripomína Bowieho, tak preto, že jeho "Starman" mal na Gahanovu a Goreho kariéru obrovský vplyv. "Keď Bowie zomrel, obaja sme nevedeli, ako sa s tým vysporiadať," povie Gahan. "Boli sme s ním osobne spojení. Bola to veľká strata."
Gahan zaspomínal, ako si takto pred rokom, v januári, keď Bowie zomrel, poplakal. Často sa spolu stretávali ako bežní ľudia - ich dcéry sú takmer rovesníčky, navštevovali tú istú školu a tak sa Gahan s Bowiem mohli niekedy porozprávať ako otcovia. "Bolo to trochu iné, keďže som na Bowieho skladbách vyrastal, obdivoval som ho a nepriamo môj život ovplyvnil," povie. Jeho fanúšikom sa stal už ako dieťa, keď videl jeho vystúpenie v Top Of The Pops a jeho obojpohlavnosť musel obdivovať skryte, keďže Gahanovej mame sa to nepáčilo. Keď mal 16, dal dohromady peniaze ("Som si istý, že som niečo ukradol a predal to," prizná sa), aby šiel na Bowieho koncert v londýnskom Earl´s Court (1978) a neskôr si mohol kúpiť live album "Stage", ktorý bol nahratý na tom turné.

"Všimol som si to v správach, ale skončil som v slzách až potom, čo som sa to dozvedel od svojej manželky," dodá Gahan. "Podišla ku mne, aj s mnou dcérou, a obe ma objali. Skutočne ma to zasiahlo. Zrazu som pocítil obrovskú prazdnotu. Najviac ma mrzelo, že som nikdy za ním nezašiel, keď bola príležitost, a nepovedal mu, 'Vieš David, pravidelne ťa stretávam, no nikdy som ti nepovedal, čo tvoja hudba pre mňa znamenala a stále znamená.'"

Práve z tohto dôvodu vzdali Depeche Mode Bowiemu hold na špeciálnom koncerte, ktorý nedávno nahrali v newyorkskom verejnom parku High Line. Koncert, bez publika, nafilmovali a zahrali na ňom niekoľko koncertov z albumu "Spirit" - len s bicím automatom a Goreho gitarou. Celú akciu zavŕšili coverom Bowieho "Heroes". "Bol som absolútne dojatý, sotva som sa držal na nohách, úprimne," priznal Gahan. "Martin si "Heroes" vypočul po zmixovaní nahrávky a povedal mi, "Teda, to bolo k posraniu dobré." Ja na to, "Však?"".

Hoci Depeche Mode stále nie sú rozhodnutí, ako so záznamom naložia, Gahan doslova baží po poznaní, ako ľudia film, a hlavne "Heroes", príjmú. Teraz sa však musí opäť začať sústrediť na živé vystúpenia, v rámci ktorých rozpošlú nový odkaz kapely svojmu publiku. Tu treba spomenúť, že kapela už predala viac ako milión vstupeniek na nadchádzajúce európske koncerty, ktoré ohlásila na konci minulého roka. Zároveň ešte stále dokončujú plány pre turné po Spojených štátoch. Zvukové skúšky započnú v polovici februára.

Gahan sa však najviac teší z veľkého záujmu o nadchádzajúce európske koncerty, z ktorých väčšina bola takmer vypredaná skôr, než kapela vydala nový singel. "Dlhé roky sme bojovali za to, aby sme boli rešpektovaní a počúvaní," povedal. "Za posledné roky sa nám za posledné albumy dostali asi dve vskutku drsné recenzie. A vy si len poviete, 'Tí ľudia nám nerozumeju, nerozumejú tomu.'"

Za tie štyri dekády však Depeche Mode "nahromadili" obrovskú fanúšikovskú základňu a tento fakt zarezonoval u Gahana aj nedávno, keď pracoval na bočnom projekte s produkčným tímom Soulsavers. Jeden z ich členov, Rich Machin, mu totiž prezradil, že albumy Depeche Mode, ako "Violator" a "Songs Of Faith And Devotion", patrili k jeho najobľúbenejším, keď mal 13.

"Znamenali preňho presne to isté, ako svojho času "Diamonds Dogs" a "Ziggy Stardust" pre mňa. To sú presne tie albumy, pri ktorých ležíš v posteli a premýšľaš, prečo nezapadáš do tohto sveta," povedal Gahan. "Práve preto som bol očarený Bowiem v mojej mladosti. Našiel som jednoducho niekoho, komu som rozumel, bol som súčasťou jeho sveta a zároveň sa cítil odcudzený. A práve z tohto, rovnakého dôvodu oslovujú Depeche Mode toľkých ľudí. Je v nás niečo upokojujúce, ako "nie si sám". Samozrejme, že nie ste. Nik z nás nie je. Ale hudba je vec, ktorá prekračuje všetky hranice a spája nezvyčajných ľudí."

V tomto sentimente zarezonovala minulý rok informácia, že Depeche Mode boli po prvýkrát nominovaní do Rock And Rollovej Siene Slávy, no nakoniec sa im táto pocta nedostala. "Nie sme súčasťou tejto továrne, a sme na to hrdí," dodal Gahan. "Vyčnievame z davu, ako takí čudáci. Vedeli sme, že sa tam nedostaneme, ale niekto vtedy napísal, 'Je tu kapela, čo nosí očné šmynky, píše perverzné skladby o zvrátených, čudných a depresívnych témach.'"

"A ja som to zobral ako obrovský kompliment," pokračuje. "Pretože my sme boli vždy trochu čudní a oslovovali sme čudných tam vonku, čudákov tohto sveta. Našich fanúšikovia, tak ako my, sme takí vydedenci, ktorí sa necítia dobre v spoločnosti iných. Sme trošku hákliví, trošku podivínski, trochu iní. Hľadáme jeden druhého a stal sa z toho gang." Zasmeje sa s pocitom hrdosti. "A dnes je z toho fakt obrovský gang."

korekcia prekladu: Orgik