Nikdy som nechcel zničiť Depeche Mode (1993)

Nikdy som nechcel zničiť Depeche Mode (1993)

... ale takmer to urobil. Posledné tri roky boli pre chalanov z Basildonu trochu zložité. V exkluzívnom rozhovore Davida Gahana s Jennifer Nine (Melody Maker), porozpráva o pochybostiach, zúfalstve a dokonca rozvode - všetkej tej bolesti, ktorá sa rozptýlila v novom albume "Songs Of Faith And Devotion".

"Ježiši Kriste!" vletela s výkrikom do haly hotela Four Season obchodíčka s kufríkom v ruke. "Snažila som sa dostať dverami v tom istom momente ako dav fanúšikov a nejaká ... rocková hviezda!" dodala rozčúlene vedľa stojacej kolegyni. Mrzuto však pokračovala, "Takmer som ho nespoznala."

Nepoznala by ho zrejme väčšina čitateľov. Možno mali rovnaký problém aj jeho spoluhráči z kapely. Vyziabnutý mladík s koziou briadkou, v koženných nohaviciach, s vlasmi po plecia a v priliehavom tričku, si vykračuje, v sprievode osobného strážcu a fotografov, smerom k výťahu. Dámy a grungemajstri, Dave Gahan! Ježiši Kriste!

Hore, asi na milióntom poschodí, v miestnosti určenej na rozhovory, by vám to už pripomínalo obohratú pieseň. Spevák Depeche Mode uchmatne sendič a privíta Vás s úsmevom. Roger, ktorý má na starosti Davida, ktorý ho inak previedol halou a celé roky od neho odháňa dojaté dievčatá, sa usmeje ako Budha a spustí stopky. Vlastne, už to také, ako kedysi, nie je a kozia briadka je toho dôkazom. Dave Gahan sa z hlboka nadýchne a počas 27 skvostných minút mi, s neprerušovaným essexským prízvukom, každých 30 sekúnd doplneným frázami ako "na konci dňa" a "aby som bol úprimný", povie prečo.

"Keď sa presťahujete, tak si vlastne otvoríte myseľ," a na polhodinové sedenie s novinárom / terapeutom sa usadí do pohodlného hotelového kresla. "Už som potreboval vypadnúť. Cítil som sa väznený všetkým, čo ma obklopovalo. Naposledy to bolo samozrejme skvelé, zožali sme obrovský úspech a albumu "Violator" sa ohromne darilo po celom svete - v podstate by som mal dnes byť na samom vrchole sveta, ale, vidíte, nie som."

"Mal som všetko, čo som mohol mať, ale v podstate som toho veľa stratil," dodá a jeho hlas zrazu stratí na intenzite. "Prepadol ma pocit, akoby som už sám seba nepoznal. Cítil som sa ako kus hovna, pretože som neustále podvádzal manželku, vždy, keď som sa vrátil domov, tak som klamal a moja duša potrebovala nutnú očistu. Potreboval som nájsť riešenie."

Fúha! Gahanovo priznanie všetkých šokuje. Kam sa podel ten roztomilý chlapec od vedľa? Patrí ten electro-popper minulosti? Čítajte ďalej.

Po megaúspechu s albumom "Violator" a následnom turné, s ktorým zavítali snáď všade, prijala kapela rozhodnutie dopriať si na celý rok voľno. Stalo sa tak vlastne po prvýkrát v ich histórii a možno už na to bolo príliš neskoro. Ostatní traja členovia kapely za zachovali viac menej podľa očakávania: boli doma s manželkami / priateľkami, deťmi, Martin Gore sa venoval písaniu a večný workoholik Alan Wilder zasa vlastnému projektu Recoil, ako aj produkcii pre Nitzer Ebb. No spevák kapely si užíval inak - bolesť, rozvod a "odchod na západ". A nakoniec skončil, informácia pre tých, ktorý by to neuhádli z jeho výzoru, v Los Angeles.

"Zbalil som si veci a vypadol," povedal mi. "Odišiel som do Los Angeles, kde som si prenajal byt. S manželkou sme sa rozišli už počas turné k albumu "Violator". Celý rok som strávil bádaním vlastnej duše a snahou nájsť odpovede na otázky, čo zlé som so svojim životom urobil. Teda, aby som bol úprimný, skôr som hľadať odpovede na to, či sa chcem do toho kolotoča opäť vrátiť, myslím nahrávanie, turné, sláva, Depeche Mode."

Než som stačila začať debatu o siahnutí si na vrchol, strieborných podnosoch slávy a veciach podobných, Gahan si usrkol z cappuccina a začal rozprávať o svojej americkej manželke. Napadajú ma uštipačné myšlienky o úspešných mužoch, ktoré svoje dlhoročné, životom skúšané, partnerky vymenia za exotické krásky, no okamžite ma z toho preberie žiarivý úsmev. Kašlať na to, prvýkrát od momentu, čo začal tento rozhovor, pôsobí Gahan šťastne. Kto som ja, aby som mohla súdiť? Takže sa okamžite spýtam na fotografie. Kde ste mali svadbu? Jeho oči okamžite zažiaria.
"V Las Vegas!," vykríkne. "A bolo to fantastické!"
To aj s Elvisom?
"Jasné!," dodá nehanebne. "V Graceland Chapel, a moje meno tam dnes svieti na stene hneď vedľa Jona Bon Joviho!" dodá, akoby tomu stále neveril. "Jasné, všetko to pôsobilo umelo, tak falošne. V kaplnke ani nezapálili sviečky, pretože to tam bolo všetko naaranžované pre šou. Toto nás trochu sklamalo! A mali tam aj falošného Elvisa, od ktorého sme čakali, že zaspieva len jednu pieseň, no nakoniec z toho bolo pol hodinové vystúpenie. To som už musel povedal, pošle ho už niekto do zadku? Ja sa chcem oženiť! Chopila sa toho Theresina mama, Diane, ktorá slušne povedala 'Prepáčte, pán Elvis, myslíte, že by ste to mohli stopnúť? Mám pocit, že títo dvaja sa chcú vziať.' A on na to," Gahan zaimituje Presleyho, "'Jasné zlatko, už len jednu skladbu.' Potom podišiel ku mne a spýtal sa, 'Urazil som ťa nejako?'. A ja mu na to, 'Nie, kľudne pokračuj kámo, dokonči to a vypadni!'"

Mentalite krajiny možno porozumiete až vtedy, keď sa jej oddáte. Určite sa dá kopec vecí prehliadnúť, dokonca často aj v tak obrovskej krajine, akou sú Spojené štáty a to aj bez toho, aby ste absorbovali viac, než nadmerné ultrafialové žiarenie a to úbohé pivo.
Samotnému Gahanovi (ktorý sám seba považuje za rockového fanúšika a na mojich kolegov doslova kričal, "V našej hudbe boli vždy prvky grunge ..." po čom takmer pukol od smiechu) umožnil život v Amerike kontakt s hudbou, ktorú miluje. Pri počúvaní albumu "Songs Of Faith And Devotion" ma teda vôbec neprekvapuje úryvok z tohtotýždňového vydania jedného z torontských denníkov, v ktorom Dave za svoje obľúbené nahrávky označil albumy Neila Younga a Alice In Chains.

"Moja manželka pracuje v hudobnej branži," vysvetľuje Gahan. "No a začiatkom turné bola súčasťou Lollapalooza turné, prvé s Jane´s Addiction. Ja som sa ho zúčastnil ako fanúšik, len tak som sa tam poflakoval. Bol to celkom iný pocit, v pohode sa prechádzať v dave, bez toho, aby ma obťažovali fanúšikovia."

Viem si predstaviť, že to bola jedinečná skúsenosť, keď si spomeniem na tie milióny fanúšikov v koženných bundách tlačiacich sa pod pódiom.
"Ale všimol som si, že publikum tam bolo rovnaké, na aké sme zvyknutí," pokračuje, "alebo aké majú The Cure, či ďalšie kapely, zrejme je to úplne jedno."
"Američania zrejme objavujú novú, alternatívnu hudbu," zvolá a ja som si spomeniem, koľkokrát ho už britská tlač označila za techno-poppera. "Poviem Vám, že za posledné roky sú Jane´s Addiction to najúžasnejšie, čo som na hudobnej scéne videl. Samozrejme, tu a tam stáli za prd, ale zasa inokedy boli ohromní, fantastickí. V podstate som celý rok strávil hľadaním toho, čoho by som chcel byť na hudobnom poli súčasťou," pokračuje. "V tom období sa v Spojených štátoch objavilo na scéne množstvo novej dobrej hudby, omnoho viac, než býva zvykom v Európe alebo v Londýne. Akoby som sa vrátil do starého Anglicka, kde všetky tie techno záležitosti začali byť parádne nudné."

A to nás priviedlo na samý počiatok toho podstatného. Začiatkom roka 1992 sa Depeche Mode vrátili do štúdia, kvôli nahrávaniu nového albumu, lenže pre Gahana to bol návrat z úplne nového miesta, a nemyslím iba po geografickej stránke.
"Vrátil som sa," hovorí, "inšpirovaný množstvom kapiel, ako Jane´s. Nie z pohľadu, čo robili po hudobnej stránke, ale z pohľadu nadšenia, s akým sa do všetkého púšťali. To nebezpečenstvo ma totálne oslovovalo. Posledné roky som sa cítil až príliš bezpečne a možno som sa nesnažil tak, ako som sa mal. Takže si myslím, že keď som sa v januári objavil v Madride, tak boli ostatní mnou tak trochu vystrašení. Netuším, čo si mysleli, že robím."

Nechal si narásť vlasy? Vážne? To prekonal moje očakávanie.
"To nebolo len o tom. Myslím, že v tom čase bolo zo mňa niečo cítiť. Bol som až agresívny, pokiaľ šlo o to, čo som chcel a o čom som bol presvedčený, že by sme mali robiť, ako by sme to mali robiť a aby sme boli opäť kapelou plnej elánu," zakončí nadšene.
Tým samozrejme, že nechcel povedať, že zvyšní členovia mali v pláne pokračovať v "kopírovaní" minulej slávy. Napriek tomu, že boli jasne rozpoznateľní, Depeche Mode akosi vždy posúvali hranice natoľko šikovne, aby vždy boli aspoň o krok vpred pred ostatnými.
"Nikdy nebolo obdobie, kedy by niekto z nás mal v úmysle urobiť niečo pobodné, ako sme urobili predtým," povie Gahan a jemne sa zavrtí v kresle. "Kontinuálne sme šli vpred s tým, že sa jednoducho nechceme opakovať."

Gahanova znovuobjavená energia však mohla na iných pôsobiť znepokojujúco. Ako spomína, "Veľmi som na veci celý čas tlačil a myslím, že odo mňa každý tak trochu bočil. Som si istý, že mali pocit, že ľudia, ktorými som bol v Štátoch obklopení, žili až príliš na hrane."

Nuž, nebol to Basildon.
"Presne tak, nebol to Basildon, ten bol až príliš ďaleko! A ja som bol prvým z kapely, kto tie hranice prekročil."
Možno mali pocit, že si sa začal amerikanizovať, dodávam pri pohľade na jeho tetovania vyčnievajúce spod vesty. Bingo!
"No asi áno, mám za manželku Američanku, a viete, ona je pekne agresívna, čím ma totálne dostala," priznáva. "A väčšinou je až k smrti presvedčená o svojej pravde. Za posledný rok mi povedala veci, ktoré úplne zmenili môj názor na množstvo iných vecí, ako aj na to, čo som robil. Neurobila vlastne nič iné, len mi dodala guráž. Takže som sa ku kapele vrátil plne nabudený, s množstvom vášnivých nápadov a vecí, ktoré som chcel urobiť, hlavne v oblasti zvuku Depeche Mode, ale ostatní pôsobili akože, 'ale my sme boli celý rok doma s manželkami a detmi, Dave, tak sa trochu ukľudni.' Dnes si to už uvedomujem, ale vtedy som mal pocit, že to bolo v štýle ja a oni. A ja som musel ten tlak na nich udržať."

Obyčajne to býva tak, že intímne detaily o "hudobných rozdieloch" - čo už je tak trochu klišé hudobného biznisu - vyplávajú na svetlo až po tom, čo sa kapela rozpadne. Ale ako sa z poskytnutých rozhovorov zdá, všetko ide hladko. No napriek tomu, je cítiť to nezvyčajné Gahanovo nutkanie, aby sa k problémom priznali všetci. Takže to otočí.

"Tento mesiac vyšiel v Details magazíne rozhovor s Fletchom, kde povedal, 'Myslím, že Dave má pocit, že jedinou vecou v jeho živote je hudba a všetko ostatné je absolútne nedôležité.' To ale vôbec nebola pravda, veď som bol zaľúbený a to je, úprimne, dôležitejšie, než čokoľvek iné. Ďalej ale uviedol, 'Viete, len som sa ho snažil ukormidlovať.' A to bolo presne to, čo sa v podstate udialo a práve to ma vtiahlo do izolácie. Jednoducho som sa zavrel v izbe, v Madride - prenajali sme si tam vilu a postavili v nej štúdio - a kedykoľvek začalo byť medzi nami horúco, okamžite som utekal do izby, zamkol sa v nej a maľoval. A nakoniec sa mi podarilo vytvoriť pre Theresu fantastickú olejomaľbu, na čo som aj nesmierne hrdý, pretože som na plátno nemaľoval celých 10 rokov. Štyri týždne som trávil denne v štúdiu, po čom sa mi nedarilo zaspať, tak som celú noc maľoval. Malo to na mňa neskutočný terapeutický účinok, pretože to bola moja vec, môj svet a vždy som si povedal, 'seriem na Vás, tu mi nebudete hovoriť, čo mám robiť.' Spomínam si, keď som tú maľbu dokončil, nik iný okrem Antona Corbijna dovtedy o tom nevedel, tak zvyšok kapely bol celkom prekvapený. Spomínam si, ako mi Martin povedal, 'Teda, vieš, že som netušil, že vieš maľovať? Ja sám som toho nebol nikdy schopný.' A ja mu na to vravím, ale Mart, toto som vždy vedel. Tri roky som chodil na umeleckú školu a jediná vec, ktorá mi fakt šla, bolo maľovanie."

"No a teraz," dodá presvedčivo, "mám v pláne, po konci turné, ak bude na to dostatok času, sa tomu venovať trochu viac. Viem, že to znie, v prípade hudobníkov, ako klišé, ale skutočne v tom nachádzam veľa radosti. A," dodá s úsmevom, "je mi fakt jedno, že to znie ako klišé. Väčšina vecí, ktoré robím denne, sú klišé, to si povedzme na rovinu!"

Dave dôrazne poklepe čajovou lyžičkou o šálku a Roger sa nacvičeným spôsobom prejde po miestnosti. Davidove ponocovania spojené s maľovaním však u jeho večných posmievačov nezostali bez povšimnutia. Zatiaľ čo on renovoval svoj život v LA, tak tichý a jedinečný skladateľ, Martin Gore, napísal skladby, ktoré, podľa Davida, akoby nastavovali zrkadlo jeho osobným útrapám a triafajú do čierneho.
"Viac, ako ktokoľvek iný v kapele som ovplyvnený rockom a bluesom. Takže, keď mi Martin zrazu začal posielať bluesové demá skladieb ako "I Feel You", či "Condemnation", ktorá je viacmenej gospelová, pomyslel som si, skvelé! A dokonca texty sa akosi zhodovali s pocitmi, ktoré som v tej dobe v sebe mal. Akoby Martin písal tie skladby priamo pre mňa"

Ak sa Goremu podarilo jeho skladby úspešne prispôsobiť Davidovým novým nápadom, tak potom rovnakú skvelú odozvu pre svoju novú vášeň našiel Gahan aj v dlhoročnej podpornej sieti kapely.
"Anton bol totálne na mojej strane," povie. "za tie posledné roky, a hlavne počas mojich traumatizujúcich období, nerobil pre mňa nič iné, len ma podporoval. Veľmi pozitívne sa staval k nápadu posunúť kapelu do úplne inej oblasti a sám cítil, že skladby, s ktorými sme prišli, boli ďaleko náročnejšie. Tentoraz nám jednoducho nestačilo sedieť na zadkoch a čakať, že prácu za nás urobí niekto iný. Bolo jasné, že veci musíme dostať pod vlastnú kontrolu."

"Daniel Miller z Mute sa zachoval rovnako. Niekoľkokrát, keď som sa objavil v Londýne, aby som navštívil syna, Jacka, som s ním zašiel na večeru a vždy vravel, 'Pozri, viem, že teraz riešiš množstvo vecí, ale musíš pokračovať ďalej a nesmieš prestať na ostatných tlačiť.' Myslím, že si každý myslel, že sa snažím kapelu zničiť, ale ja som sa nás snažil len trochu tvrdšie posunúť ďalej."

Takisto, po prvýkrát v histórii, prizvala kapela na nahrávanie albumu iných hudobníkov. A aj keď sa ich počet môže zdať skromný - spevácky zbor, sláčikový orchester a hráč na tamburínu - predsalen to bol dôkaz, že sa postoj kapely mení. Obzvlášť skladba "Condemnation" sa v tomto smere javí ako kľúčová záležitosť. Je úprimná, sebaobviňujúca, dramatická a bola by pochúťkou pre každého speváka; Gahan ju naspieval od srdca a sám o nej tvrdí, že "je to asi môj najkrajší vokálny prejav."
"Niektoré verše z ďalších skladieb, ako napr. "Walking In My Shoes" - 'I’m not asking for absolution / Forgiveness for the things I do' - úplne trefne vystihujú moje vlastné pocity. Úplne po prvýkrát mám pocit, že tie slová zo mňa vychádzajú, akoby som ich sám napísal."

Hmm, to neznie zle, vzhľadom na to, že sa v podstate nahrávalo v garáži.
"Áno, bolo to pod samotným štúdiom, v Madride, v miestnosti so zníženým stropom, kompletne obetónovaná, chladná, so zvláštnou ozvenou. Ten priestor mal skvelý zvuk a atmosféru," dodá Gahan.

Nie je preto prekvapením, že jeho hviezda nezostala nepovšimnutá. Ako spomína, "Keď som odtiaľ vyšiel, všetci v kontrolnej miestnosti len ticho sedeli, pozerali okolo seba a potom zrazu Flood povedal, "To bolo na posratie úžasné!" Alan s ostatnými dodal, "To boli asi tie najlepšie vokály, aké si kedy nahral" ... a presne to isté som si pomyslel aj ja. Totálne sa to vtedy vo mne zlomilo, no rovnako som bol plný optimizmu a ovládal ma povznášajúci pocit. Myslím, že to môžete počuť celkovo na albume," zverí sa mi. "Tento album má v sebe ďaleko viac emócii a pocitov, než ktorýkoľvek z jeho predchodcov. Snažili sme sa tvrdú elektroniku a sample spojiť s akustickými nástrojmi, rovnako sme sa snažili o spoločné hranie, ako kapela; tie veci mali vychádzať viac z ľudí, ako zo strojov."

To spôsobilo aj skutočnosť, že nasledujúce turné Depeche Mode bude odrážať práve tento, viac "živý", prístup. "Chcem, aby kapela viac hrala," rozhodol sa Dave. "Jednoznačne som môj boj vyhral, a aby som bol úprimný, už od začiatku nahrávania som bol presvedčený, že by bolo fájn mať k dispozícii bubeníka. Veď keď sa tomu venujeme už tak dlho, prečo nepridať do nášho zvuku ďalší prvok? Tak dlho som v tomto smere tlačil, až si Alan zaobstaral bicie a povedal, 'naserte si, urobím to!'"

Bola som upozornená, že mám posledné dve minúty, ale Dave si stále otvára svoje srdce.
"Nahrávanie "Songs Of Faith And Devotion" malo pre mňa skutočne ozdravný účinok," poznamená a prejde sa po miestnosti. Poznamenám, že to vyznieva, akoby mal svoju prácu rád a on odvrkne. "Jasné, že mám. Teraz áno. Až v posledných rokoch som si uvedomil, ako svoju prácu milujem. Myslím, že sa musíte postaviť vlastným výzvam a vyzvať ľudí, aby Vás povzbudili," nakloní sa ku mne s pocitom naliehavosti. "Neuveriteľne by som sa nudil, ak by sme opäť prezentovali rovnaký typ koncertu s tými istými vizuálmi. Myslím, pokiaľ ide o nás a naše publikum. Za celé tie roky mi išlo len o to, aby som kapelu posunul ďalej a to, čo robíme, sme skúsili urobiť lepšie. Nikdy som nechcel kapelu zničiť."

Dave sa nakoniec usmeje a dodá, "Viete, aj tak je to stále nahrávka Depeche Mode. Rozhodne."

zdroj: Melody Maker, 04/03/1993 dmtvarchives.com

Názory Devotees (19)

DM-80

 1    4. január 2018 o 20:16

Čo k tomu dodať. Daveov život bol proste v tých časoch jeden veľký chaos, ale nielen Daveov. Celú kapelu delili od pádu do rokliny priam milimetre. Ten pocit, že ich hudba je stále tu, si fakt neskutočne užívam.

Michaela 146

 2    4. január 2018 o 22:11

Mrazivé kouzlo atmosféry té doby, Dave byl pro mě Personal Jesus, na druhou stranu jeho drogová závislost v období SOFAD, tu dobu bych ani omylem vrátit nechtěla….jsem šťastná, že ta osudová Kristova léta nakonec ve zdraví překonal, holt drogy dokážou s člověkem pěkně zamávat!
Já, zde napíšu jen takový malý dovětek, škoda, že jsem na ten památný koncert v roce 1993 šla nakonec sama, škoda, že to lidé vzdali již dopředu, jelikož koncert byl fantastický, při úvodní HIGHER LOVE jsem se vážně rozplakala smile

jozefst

 3    4. január 2018 o 23:22

Rozhovor ešte z obdobia tej rýchlej davidovej jazdy smerom hore do kopca, na ktorého druhej strane čakala deštrukcia a takmer smrť. Vtedy bol proste happy, čerstvo ženatý a užívajúci si život aj s tými chemickými pomocníkmi. Do kapely sa snažil priniesť až moc čerstvý vietor, v časpise Rock a pop ohľadom obdobia nahrávania albumu SOFAD Gahana charakterizovali výstižne že “inžinýř Gahan”, ktorý chcel silou mocou tlačiť na rockovejšie smerovanie kapely a miešal sa asi do vecí, ktoré nesúviseli s jeho spevom. Tuším tak to bolo v tom článku. Album SOFAD vlastne vznikal v pôrodných bolestiach a tá corbijnová fotka to vystihuje presne. Zívajúci Martin, Fletch v relaxačnej polohe, Alan vyzerá niečím zainteresovaný a Dave čaká na svoju úlohu. Veď v knihe o DM sa aj písalo, že keď prišiel Daniel Miller na návštevu do Madridu tak našiel kapelu, ktorá namiesto tvrdej práce sa len tak poflakovala až na Alana. No a Flood bol už z celého procesu tvorby v tomto štýle na nervy, takže oproti nahrávaniu Violatora to nebola asi nejaká selanka, ale vznikol z toho geniálny DM opus, zvuková revolúcia, ktorú si dovolili na CTA. Violator bol oproti tomu slabšia káva, aj keď na ňom už badať výrazné zvukové zmeny. V tom období bolo pre mňa nepredstaviteľné, žeby Dave fetoval, veď DM boli takí slušáci a nepatrili medzi tie kapely, ktoré boli svoími drogovými závislosťami známe, no v Brave, ktoré som si vtedy kúpil bolo niečo napísané v štýle, že “údajne” berie drogy. Kapela neskôr riešila davidove závislosti pri nahrávaní albumu Ultra, aby sa karta obrátila pri nahrávaní albumu PTA a abstinujúci David sa obával o Martina. Na druhej strane mi David splnil tak trocha sen, keď som si hovoril, že namiesto fetovania sa mohol naučiť hrať na nejaký nástroj a to tým, že komponuje skladby pre DM, čo bolo voľakedy nepredstaviteľné. Dnes je našťastie David čistý a aj Martin sa rozlúčil so svojou alkoholovou závislosťou. Tá kačica z diskusného fóra na SME, že DM mali v požiadavkách ohľadom koncertu v Bratislave 50 gramov kokaínu, či koľko to bolo je buď blud, alebo ak je to pravda, tak neverím, že to bolo pre Davida a Martina a keď už to bola pravda, možno preto tak Eigner asi na tých koncertoch tak šialene bubnuje, alebo niekto z DM týmu si to riadne užíva.

Tomasito

 4    5. január 2018 o 12:21

1993
sladkych 17
prvy moj DM koncert
zajazd do Prahy
sedenie v trave na Letenskej plani - pitie cerveneho vina dokolecka
rozdelena republika
silna EBM scena
divoke 90te roky
nezabudnutelne casy - v tom dobrom aj zlom

Andy

 5    6. január 2018 o 08:24

hej, musim suhlasit s Tomastiom, 90te roky, to bolo fajn… neviem sice ake by to bolo keby nebola ” nezna revolucia ” a keby nepadol berlinsky mur, vsetko to zavanalo takym optimizmom, svet vital pad kominizmu, DM tu bol s ich SOFAD, F242 pustil do sveta super dvoj album ” Fuck Up ” Evil a ” Evil ” Off, Nitzer Ebb so svojim Big Hit, Skinny Puppy s The Process, ” maly rozpad ” DM a Wilder sa tak isto dost cinil co sa hudobneho smeru tyka… no bolo to fajn.. kto nemal sidovku a martenzky nebol Depesak…:)))) vazne, vsetko to bolo take volne, optimisticke, nepoznane priam az ” penenske ” ... vynasiel uz konecne niekto ten stroj casu????

Monghi

 6    6. január 2018 o 11:33

@Andy: presne toto ma vcera pri nocnej prechadze mestom napadlo ... prva polovica 1990tych rokov bola, pokial slo o hudbu, uplne skvotna! malo to vsetko v sebe akesi tajomno ... kopec kapiel, dodnes najlepsich, boli na svojom umeleckom vrchole! U2, Cure, DM, F242, NE, styly ako shoegaze, grange, britpop ... to vsetko, vratane tych “neznych”, boli posledne revolucie, take skutocne, modernej doby ... odvtedy je vsetko uhladane, sterilne, unifikovane a nudne ... zostali len zive spomienky smile

Michaela 146

 7    6. január 2018 o 11:57

EBM hudební scéna, byla naprosto fantastická, vždy jsem měla ráda industriální ruch, neuvěřitelně siná hudba…
Douglas McCarthy….vždy mi imponoval, fascinoval…ze scény začínají ustupovat “nagélovaní šampónci” a do popředí se čím dál tím více dere MUŽ.
https://www.youtube.com/watch?v=HkV-K2z357w
https://www.youtube.com/watch?v=LqT2x-lUM5s

DM-80

 8    6. január 2018 o 15:03

Maximálny súhlas s vami. Roky 90te boli skvelé, podľa mňa zatiaľ neprekonané v histórii. Asi každý žáner bol na absolútnom vrchole. Kto vie či ešte budeme niekedy svedkami takejto hudobnej revolúcie.

suspy

 9    6. január 2018 o 21:44

Je to vsetko pravda, co tu pisete. Kazdym desatrocim predtym sa usmernovala hudba, styl. Teraz sa len caka…. tie MTV Shity sa nemozu pocitat. Cure nic, U2 no comment, F242 dlho nic, FLA,Skinny Puppy ....cakam, DM….neviem, ....PTA a Exciter sa mi zacinaju pacit, ale nie su top.
Ma to vsak jednu velku vyhodu: objavujem hudbu z minulosti, ktorej je velmi vela. Paradoxne som zanedbaval industrial hudbu kvoli DM a teraz kvoli DM objavujem jej historiu.

DM-80

 10    6. január 2018 o 22:54

Určite ale nechcem úplne odpisovať roky po 2000, určite vyšli a sem tam stále vychádzajú zaujímavé projekty, no je ich ako šafránu. Som veľmi zvedavý kde sa bude nachádzať hudobná scéna za takých 20-30 rokov, keď tu už nebude žiadna z kultových kapiel. Určite nejaké talenty tu budú, ale či to bude niečo žiarivé ako trebárs DM, to som teda zvedavý. Za tie roky sa tu vystriedali rôzne žánre a neviem či niekto ešte príde s nejakým novým zvukom, s niečím prelomovým a pôsobivým. Bude určite zaujímavé sledovať kam sa posunie resp. neposunie hudba. Úprimne, nemám z toho dobrý pocit. Až na zopár výnimiek je to tu veľká bieda. Mám pocit, že sa to niekde zaseklo a návrat k tomu kvalitnému tak skoro nepríde, ale snáď sa teraz mýlim.

Andy

 11    7. január 2018 o 01:03

suspy:  dost pochybujem ze Leeb s jeho ” pionierskym taborom ” vyda nieco normalne, to sa radsej zapocuvavam do Conjure One.. ale sanca tu stale je inak KMFDM ma stale prekvapuje.. a hlavne ma sokovalo SP, konkretne ked sa hralo Candle na zivo s ostrihanym Ogrem a dokonca Fulber/Schroeder spievali na zivo Assimilate tusim v roku 2014:)

bob3

 12    7. január 2018 o 01:32

Některé styly se nikam neposouvají už dlouhé roky, klasický rock, metal, populární hudba..
tam žádný progres není...samozřejmě dechovka smile

Nic tak velkého jako byl například Britpop se už nemá z čeho urodit, s hudbou je to jako v životě, jednoho dne se probudíš a začneš mít pocit permanentního dejavu..prostě ten vývoj došel ke konci, maximálně se z času na čas objeví nějaký celosvětový hit, ale se stylem to nebude mít nic společného..

Z toho pohledu jsou DM obdivuhodní, dokážou přijít s něčím novým, sice nic radikálního, ale kdo nikdy nedělal do muziky tak si to nedovede představit..zkuste v pondělí ráno vstát a začít dělat věci jinak, aspoň trochu, prostě to neuděláte, pokud se člověk nenaučí bourat stereotypy..

 

Monghi

 13    7. január 2018 o 09:38

@bob3: ta posledna veta je absolutne trefna!

Michaela 146

 14    7. január 2018 o 16:16

@bob3: Jediné co mohu napsat: Naprostý souhlas smile
V pondělí ráno vstát a dělat věci jinak, tak to teda nedokážu….jako první vlažná nebo studená sprcha, ta mě vždy probere, mým zažitým pravidlem je káva, která patří k mým velkým neřestem, ať již se jedná o lahodné espresso, cappuccino či latté, můj pravidelný rituál po ránu, ranní vzpruha, která pomáhá nastartovat tělo i mozek…

Peteman

 15    9. január 2018 o 05:25

Tretia fotka zhora mi príde taká symbolická. Možno len vidím to čo chcem vidiet´ ale- Alan sa na niečo sústredí a ostatní veget.

Stanley242

 16    9. január 2018 o 14:21

Podľa mňa DEPECHE MODE v tej dobe zničili všetci štyria, nasadili tej mašinérii šialené tempo ktoré sa nedalo dlhodobo udržať. Tretia a piata fotka hovoria za všetko - výraz tváre každého z nich - mám toho plné kecky, seriem na nich… :-(

Gabriel

 17    9. január 2018 o 17:53

Never seen before
https://www.youtube.com/watch?v=lk1pa7qBmCU

Michaela 146

 18    9. január 2018 o 22:03

....Tam prázdno pouhé - nade mnou, a kolem mne i pode mnou pouhé tam prázdno zívá.

bel canto

 19    15. január 2018 o 10:17

Navzdy budem lutovat ze som nesiel do Prahy na koncert Sofad.
Kdo to mohol tusit, ze je to posledny DM koncert ....
Co prislo potom je uz len imitacia, revival band ....

Diskutovať môžu iba zaregistrovaní a prihlásení užívatelia.

  Vytvorte si účet   Prihláste sa