Nešlo o pästný súboj - RM, 10/03/1984

Reportér britského magazínu Record Mirror vyspovedal trojicu z Depeche Mode (Martina, Andyho a Alana) krátko po tom, čo hitparády začal so svojou razantnou silou valcovať nový singel z pripravovaného albumu "Some Great Reward", "People Are People". Chalani si pospomínali nielen na jeho nahrávanie, ale snažili sa vysvetliť svoje ďalšie smerovanie na hudobnej scéne.

Sladkokorenistému imidžu Depeche Mode bolo nedávno nadobro odzvonené. Po prvýkrát postrašili svoj synthypopový cukríkový imidž s vyzretým, nedá sa však povedať, že serióznym albumom "Construction Time Again", následne však poriadne prevalcovali rebríčky s ráznym kúskom kovového popu, ich novým singlom "People Are People". No počas nahrávia tohto klenotu sa v štúdiu takmer pobili...

"... Daniel (spoluproducent a šéf Mute, Daniel Miller) a Andy sa počas nahrávania singla takmer do seba pustili," spomína Martin.

"Samozrejme, že nešlo o pästný súboj," uvádza Andy veci na správnu mieru. "Šlo skôr o handrkovanie. Taká hlúposť, ku ktorej došlo neskoro v noci - takmer som mal chuť zo skupiny odísť..."

"S Andym sme trošku šaškovali," pokračuje Mart. "Skúšali sme prvky sebeobrany, bohužiaľ veľmi blízko Danielovho vybavenia. Keď to Daniel zbadal úplne zúril. Teda pokojne naozaj nepôsobil..."

Depeche Mode už dávno nie sú anjelikmi. Skupina si totiž zaužívané popové procesy prerobila po svojom. Začali síce v extrémne komerčných vodách, no postupne naberali na sile a rozmanitosti, aby vybudovali svoje vlastné popové mesto a svoje vlastné vízie posunuli od tradičného popového formátu k bohatším záležitostiam.
Nielenže otvorili svoje oči, ale aj vlastné mysle.

Presne títo Depeche Mode dosiahli úspech s kúskom metalového popu, "People Are People" , s navyše silným antirasistickým posolstvom.

"Hoci je to skladba o rasizmne," hovorí hlavný textár skupiny, Martin Gore, "ide len o jeden z príkladov, kam by ľudia nemali smerovať. Je to vlastne skladba o všetkých druhoch rozdielov medzi ľuďmi."

"Dá sa to interpretovať aj ako protivojnová skladba," dodá Alan. Rasizmus, železná moc kapitalizmu ("Everything Counts") a ochrana životného prostredia ("The Landscape Is Changing") - to sú na míle vzdialené témy od zaľúbených skladieb a farebných ponožiek Davida Gahana. Stávajú sa z Depešákov seriózni vážni muži?

"Tak to si nemyslím," hovorí Martin. "Ak vás ľudia označia za serióznu skupinu, myslia tým, že vaše zlaté časy už skončili - jednoducho ste po celý čas pre nich ten vylízaný ksichtík, a podobne. No my takí nie sme. My sme jednoducho takí istí, ako kedykoľvek predtým. Zmenili sa iba veci, o ktorých píšeme a takisto sme zmenili spôsob, akým komunikujeme s médiami."

Takže ste viac hĺbavejší?
"Myslím, že áno," pokračuje Martin. "Keď sme začínali, tak sme sa okamžite vrhli na všetko, čo prišlo. Ak niekto prišiel so scenárom na video, bez toho, aby sme sa na to pozreli, sme s tým súhlasili."

Ľutujete teda dnes niektoré veci?
"Väčšinu našich prvých videoklipov," odpovie Martin. "Okrem posledných dvoch nie som spokojný s ani jedným z nich. Hlavne "See You" a "The Meaning Of Love" sú mi úplne odporné. Uvedomujem si, že v tom čase naša hudba tomu zodpovedala, no my sme sa k tým klipom postavili mierne ironicky, bohužiaľ v samotných klipoch to vidieť nie je."

Práve preto sú teda Depeche Mode dnes omnoho "vážnejšia" skupina. Teda, vlastne sa žiada povedať, že po tých troch rokov v Top 20-tke, sú virtuálne starci popu.

"Je to až neuveriteľné, že sme vydali 10 singlov," pokračuje Martin. "Čas beží príšerne rýchlo, a my sme si to vlastne ani nestačili uvedomiť. Máme za sebou tri vydané albumy, no človeku to pripadá tak, akoby sme v biznise boli možno rok."

Teraz, keď sa ostatní vydali na pominuteľnú cestu popu, Depeche Mode získavajú stále viac a viac na sile. Čím to je?
"Poväčšinou je to tým, že skupiny nie sú naklonené k rozvíjaniu sa," vysvetľuje Andy. "Nahrávacie spoločnosti ich nútia, aby všetku svoju silu sústredili na jeden singel. No a po pár prepadoch prestanú byť pre tie spoločnosti zaujímaví. Našou výhodou je, že nahrávame pre maličký label. Necháme si dostatok času na premyslenie a hlavne nechávame našim záležitostiam vlastný priestor."

Nie je táto situácia viacmenej ovplyvnená priam zabetónovanou blízkou spoluprácou Depeche Mode so šéfom Mute, Danielom Millerom?
"S Danielom spolupracujeme naozaj veľmi úzko," priznáva Alan. "Rád je zapletený do všetkého, čo robíme, jemu sa to tak vlastne páči, hlavne, keď môže sám vyjadriť k našim veciam názor. Pre neho je vlastne Depeche Mode veľmi osobná vec. S Danielom máme teda naozaj skvelý pracovný vzťah. Nemá s nami žiadne postranné úmysli, viete, on chce pre našu skupinu len to najlepšie. Potom nemáme najmenší problém porozprávať sa s ním o všetkom, čo chceme a takisto vždy chceme poznať aj jeho pohľad na vec."

Dnes sú teda Depeche Mode schopní adaptácie, experimentu a zmeny, a presne to ich drží na vrchole. So základom v prefíkaných popových melódiach Martina Goreho pokračujú v objavovaní možností moderných štúdiových technológií.
"Tam totiž leží budúcnosť záujmu o hudbu," domnieva sa Martin. "Tak ako sa technológia neustále zdokonaľuje, tak sa aj hudba stáva omnoho zaujímavejšou. Nemôžete sa predsa celý čas venovať jednému štýlu, teda pokiaľ chcete stále prichádzať so zaujímavým materiálom."

Vcelku rozumný argument, no nie je "metal" návratom do minulosti?
"Vedome sme sa rozhodli, že chceme byť hudobne tvrdší," vysvetľuje Alan, "Takže sme premýšľali, 'aké zvuky sú skutočne tvrdé a zákerné?' - a samozrejme, že sme sa rozhodli pre metal. Ale inak, nie je to nejaká prevratná myšlienka."

Takže, aké nástroje ste využili na tomto singly?
"Skutočne všetky," pokračuje Pán Wilder. "Samozrejme hlavne sme využili sample, teda, viete, reálne zvuky boli samplované, je to lepšie, ako by mali byť hrané na nástrojoch."

Martin preberie slovo: "Využili sme všemožné metalové zvuky, viem, že to neznie príliš vľúdne, no ide o viac rafinovaný ťah, ako by si ľudia mohli myslieť. Napríklad, bassové bicie boli normálnymi bassovými bicími, no jemným pridaním kovového úderu tak nabrali na väčšej údernosti. Potom to pripomína viac zvuk zvonov ako ťažkých kovových zvukov. Samozrejme na singly nevyužívame len kovové, metalové zvuky, používame celú škálu zvukov a tónov, ako napr. akustickú gitaru samplovanú a prehratú cez syntezátor."

To už pre mňa znie dosť komplikovane. Ste teda všetci výskumníci v oblasti technológie?
"Všetci sme zdatní v počítačových hrách," dodáva Alan. "No naše myslenie technologické nie je. V podstate vôbec nevieme, na akom princípe syntezátory pracujú."

"Daniel je asi jediný, kto pre nás v súčasnosti programuje Synclavier," pokračuje Martin. "Možno o taký rok to už zvládneme aj sami, no manuály sú k tomu príliš hrubé a asi by trvalo celé roky, aby sme z toho dostali presne to, čo chceme. Takže v súčasnosti Daniel naprogramuje všetky naše nápady."

A kam s tými nápadmi máte v súčasnosti namierené?
"Práve komponujeme s výhľadom na májové nahrávanie albumu," hovorí Alan. "Myslím, že to potrvá asi tri mesiace, a potom opäť nasadneme na ten dobre známy kolotoč koncertovania. Už sme v tom vcelku zbehlí - budeme sa držať toho istému štandardu, ktorí sa stanovili minulý rok."

Prečo sa neskúsite venovať aj iným veciam ako popu - napríklad soundtracku?
"Boli sme požiadaní o hudbu pre film, lenže oni chceli skladby a nie hudbu," pokračuje Alan. "Keď dosiahnete úrovne, na akej sme my, je ťažké si nájsť čas pre iné projekty, pretože tie sú požierače času. Po celý čas sa snažíme budovať si dobré meno, pretože nie sme až tak veľmi úspešní. Je smutné, že ak sa na rok odmlčíte, vrátite sa a nik si na vás nevie spomenúť."

Takže zatiaľ čo si Depeche Mode budujú svoje pozície vystupovaním a dôveryhodnosťou, ktorej sú naozaj hodní, stále ich máme šancu vídať ako veselú bandu chalanov vo vysielaní Saturday Morning TV.

"Bolo by dobré sa už takým veciam vyhýbať," hovorí Martin. "Väčšinou je to totiž dosť trápne."

"Máme pred sebou veľkú dilemu," uzatvára rozhovor Andy. "Pretože chceme predávať nahrávky, tak musíme absolvovať aj kopec takýchto záležitostí. No pokiaľ sa nám vedie skvele, tak si myslím, že na tom nezáleží."

autor: Jim Reid
zdroj: Record Mirror, 10/03/1984