Návrat z temnôt

Po 15-tich rokoch sa pionieri popu, Depeche Mode, konečne vrátili s novým albumom, "Playing The Angel". Bolo to naozaj tak? Za ten čas o sebe nedali počuť? Nevydali predsa Depeche Mode od roku 1990 tri štúdiové albumy, jeden živák a zopár kompilácií?

Chcem vám povedať, že to neboli Depeche Mode. Teda nie takí Depeche Mode, ktorí so sebou priniesli vycibrený zvuk - digitalizované zvuky a perkusie zo zvukov rynčiacich rúr - a hermafroditický štýl rannej britskej vlny novoromantizmu 1980-tych rokov, ktorú v MTV a amerických rádiách prelomili singlom "People Are People" z roku 1984. V 1990-tych rokoch to neboli tí Depeche Mode, ktorí dnes večer (07/11/2005) budú vystupovať v Toyota Centre. Na "Playing The Angel" to nie sú Depeche Mode na jedno vypočutie, nakoľko tento album zastihol skupinu opäť v tvorivom procese šokujúcej brilantnosti elektronického tanečného štýlu, ktorá z nich vytvorila medzinárodný fenomén. "Stratené obdobie" pätnástich rokov začalo vydaním albumu "Violator" (1990), albumu, ktorý uväznil Depeche Mode v úlohe temnejších Duran Duran. Album mal obrovský úspech vďaka sile megahitov "Personal Jesus" a "Enjoy The Silence". Skupina sa následne pokúsila na albume "Songs Of Faith And Devotion" (1993) pustiť syntezátory k vode, lenže táto nová éra Depeche Mode zostala nepochopená. Naliehavý žalospev albumu a audio pokánie sa stali pre skupinu samozničujúcimi nástrojmi. Záver turné, ktoré propagovalo tento album, bol príšerne vyčerpávajúci a dlhoročný bubeník [i](pozn. jasné, "znalci" kapely sa nezaprú, podotýkam, že originál Alanov odchod mapoval už po turné WVT)[/i] Alan Wilder skupinu opustil. Spevák David Gahan sa pustil do verejného boja so svojou závislosťou na heroíne v skladbách ako "Walking In My Shoes", v roku 1995 sa pokúsil o samovraždu a neskôr niekoľkokrát o predávkovanie. Poďme však k myšlienke, že fyzické a psychické zdravie ako Gahana, tak aj Depeche Mode, dešifrované prostredníctvom ich hudby a textov, bolo znepokojivé a rušivé. Na albume "Playing The Angel" ponúka skupina vrúcnosť a nádej do budúcnosti skupiny (ako aj jej speváka). V prvom singli "Precious" znejú prenikavé synthy zvuky a simulované zvončeky, ktoré patrili k typickým znakom skupiny. "A Pain That I´m Used To" sa zasa pohybuje medzi suverénnosťou klasických Depeche Mode a ryčiacimi zvukmi dysfunkčných Depeche Mode. Hoci je klávesák/gitarista Martin Gore v Depeche Mode hlavným textárom, tentoraz na album prispel troma skladbami aj Gahan, ktorý pred dvoma rokmi vydali svoj sólový debut "Paper Monsters". Najlepšou skladbou je "Suffer Well", pochmúrne našlapaná gitarovka obohatená elektronikou, ktorá Vás vráti do ranného obdobia skupiny. Priam tajomne znie úvodná otázka skladby, [i]"Kde si bola, keď som upadol do nemilosti?" [/i] Šokujúco úderné vokály skladby "John The Revelator" a hypnotické rozladené tóny "The Sinner In Me" dokazujú, že Depeche Mode sú v plnej sile, tak ako kedysi. Oboma skladbami sa snažia fanúšikom naznačiť, že temné dni sú preč a že Depeche Mode sú pripravení pokračovať tam, kde skončili pred 15-timi rokmi s albumom "Violator". autor: Michael D. Clark

Názory Devotees (14)

Monghi

 1    8. november 2005 o 07:33

Set List z Houstonu:

Intro
A Pain That I’m Used To
John The Revelator
A Question Of Time
Policy Of Truth
Precious
Walking In My Shoes
Suffer Well
Damaged People
Home
I Want It All
The Sinner In Me
I Feel You
Behind The Wheel
World In My Eyes
Personal Jesus
Enjoy The Silence

1st Encore
Somebody
Just Can’t Get Enough
Everything Counts

2nd Encore
Never Let Me Down Again
Goodnight Lovers

Ringo

 2    8. november 2005 o 08:19

s clankem by se dalo velmi souhlasit, ale s tim, ze by to obdobi klasickych DM bylo posunuto na album Violator, rozhodne nesouhlasim s tim, ze by toto album uvrhlo kapelu nekde k Duran Duran, to je nesmysl. Ale i album SOFAD je pro DM charakteristicke. Ja bych rekl ze kapele k svemu navratu to trvalo 13 let. Ultra a Exciter nejsou typickymi Depeche.

aries

 3    8. november 2005 o 10:50

ultra je gut album… a exciter je iny… skatulkovat typicky a netypicky zvuk dM je podla mna dost subjektivne… exciter mozno pripisat aj na vrub trdlovi producentovi…blablabla…donekonecna a este dalej :D

kuva zase setlist skopirovany z tampy? a de byt photographic? btw podla mna by kludne mohli alternovat somebody a question of lust… ceerta a sem tam “soknut” dakou zmenou

Ringo

 4    8. november 2005 o 10:56

me hlavne zarazi absence In Your Room, jedno z vrcholnych del DM. Albova ci Devotional verze by se mi tam libila. A trochu je skoda, ze DM vynechavaji krome NLMDA a obcas BTW dalsi hity z MFTM, jako Strange Love, Things you Said, Sacred. Stripped s BC by taky byl bomba. Nez Just Can get Enought, ktery dnes neni vubec in, zatimco jine stare DM skladby jo.

aries

 5    8. november 2005 o 17:03

co ma mrzi ze maju tolko starych peciek a davaju skoro vzdy len somebody a JCGE…ako na singles tak aj teraz… preco?
btw vzhladom na charakter clanku by som povedal ze temy tykajuce sa setlistu by sme mali riesit vo forume lebo je to tema k veci ale ked je to rozhadzane k diskusiam k clankom tak je to neprehladne, robime offtopic a zbytocne sa opakujeme…

Flecke

 6    8. november 2005 o 22:31

A zase violator. Ach jo.

bubak

 7    9. november 2005 o 11:48

To je peknej nesmysl že 15 let spali nebo co. já osobně považuju za vrchol tvorby SOFAD. Ultra a Exciter jsou slabší alba, pro mě osobně je víc slabší až na pár sogů Ultra ale DM to jsou pořád. PTA považuji taky za vrchol.

Ringo

 8    9. november 2005 o 11:54

BUBAK: no, v Exciteru toho moc Depesackeho nepredvedli. Zvuk, hudba, vokaly - jako by si na DM nekdo jen hral. Kdyby mi nekdo dal vedle sebe Exciter a treba Monosex od De/Vision a ja tyto dve alba vubec neznal, tipl bych si ze od DM je Monosex.

bubak

 9    9. november 2005 o 12:20

RINGO: No docela sem čekal že na to co jsem napsal budeš reagovat, protože vím že Excitera namáš rád. Já osobně ho mám radši než Ultra ani nevím proč, možná z nějakejch osobních důvodů. Na Ultra je samozřejmě bomba Barrel, Its no Goog a Usseles, to jsou hodně silný songy, pak mam rad ještě Sister of Night a Insight ale ostatní tak nějak mi stačí si poslechnout jen občas. Na Exciteru nemusím třeba I Feel Loved ale jinak mě prostě dostává do určitý pohody a rád ho poslouchám. Samozřejmě s PTA se to asi moc srovnat nedá.

Ringo

 10    9. november 2005 o 13:22

BUBAK: no, nemam rad. Ono je to tim, ze Exciter nebyl nicim vyjimecny. Nebyl uplnym propadakem, ale proste od Depeche Mode ocekavam proste “depesacke” songy. A ty Exciter nema. Jedine cim mi byl prijemny, ze skutecne navozoval pohodu ve smyslu, ze se Dave dostal z tech problemu, z kterych se po cas Ultra jeste z tezka vylizaval a na singles tour pusobil tak trochu jako invalida. Zatimco na Exciter tour ukazal opet svetu, jak vypada zivak opravdu velke kapely, i pres ne zcela povedene album. Nicmene Ultra kazdopadne dava vice znat, ze jde o Depeche Mode nez Exciter. Mozna i svou temnotou, desivosti a msutkem, ktery odrazi zrejme i Davuv tehdejsi stav.

Dangerous

 11    11. november 2005 o 07:03

K článku: Všechny alba DM jsou typičtí DM, pro konkrétní období, to je jasné, ale pokud měl autor na mysli duch Depeche Mode, tak ten se skutečně vrátil po 15 letech..

Ringo

 12    11. november 2005 o 07:49

DANGEROUS: rozhodne si nemyslim, ze Violator nemel ducha DM.

chmelko

 13    11. november 2005 o 08:18

Ringo:ako počítam, tak počítam, ale 15 rokov dozadu zahrnuje aj 1990, čiže Violator….

Ringo

 14    11. november 2005 o 08:54

CHMELKO: no prave, a to si myslim ze neni pravda. Violator mel plne ducha Depeche Mode. Je pro skupinu charakteristicke, nechapu proc by melo byt povazovano za jakysi odklon jen proto, ze melo hladsi melodie nez kovove rozervana predchozi alba.

Placebo, Bratislava

Diskutovať môžu iba zaregistrovaní a prihlásení užívatelia.

  Vytvorte si účet   Prihláste sa