Návrat do zlatého veku - 1.časť

"Nikdy sme nemali dospelácky vzťah. Stále sme akoby tí tápajúci školáci, rozpačití kamoši, ktorí spolu chodili po večeroch von, no potom sa opäť vracali k svojim mamám domov. Takto to je medzi nami dodnes" - Dave Gahan

"S Martinom tvrdíme odjakživa, 'ak sa objaví nahrávka, pri ktorej nepocítime potrebu na nej pracovať, a z akéhokoľvek dôvodu pocítime potrebu ísť každý vlastnou cestou, a ak sa to teda v určitom momente naozaj stane, tak potom skupinu rozpustíme,'" hovorí spevák Depeche Mode, Dave Gahan, s odvolaním sa na textára/klávesáka skupiny, Martina Goreho. "Ale nateraz všetko funguje a máme radosť, že sme na tomto albume pracovali spoločne. Pre mňa to je obrovské prekvapenie. Definitívne som sa zbavil pochybností v štýle, 'Nie som si istý, či to bude fungovať.'"
V južnej Kalifornií je slnečný letný deň a večne mladý Gahan rozpráva celé ódy na poslednú nahrávku Depeche Mode, "Playing The Angel". Zdobený nespočetnými tetovaniami, oblečený v typickej čiernej, stále štíhly s účesom, s ktorým sa vrátil späť do štýlu 1980-tych rokov. Hoci sa vyvaľuje na terase hotela Four Seasons v Beverly Hills, je plný energie. "Skupina Depeche Mode tvorí obrovskú časť našich životov, stále tu bola a je, neoblomná a pevná, aj v tých najhorších časoch, ktorými sme prešli, vždy, a mali sme snahu sa k nej vrátiť, pretože funguje."

Už sú to dlhé štyri roky, čo vydali svoj posledný album "Exciter", ktorý svet prijal s trochu zmiešanými pocitmi. Hoci ho kritika prijala, predsalen mu vyčítala plytkosť a prílišnú pretechnizovanosť. Jednoducho, neznel ako Depeche Mode, na ktorých sme si za roky zvykli. Chýbalo mu citeľné nadšenie. Správna atmosféra a definujúce body sa utopili v počítačovom močiary. Kde sa stratil ten štýl tak typický pre skladby ako "People Are People", "Behind The Wheel", či "Enjoy The Silence"?
"Myslím, že "Exciter" má svoju vlastnú identitu," vysvetľuje Gahan. "No bol veľmi jedno-dimenzionálny. Mám tento album rád, no mám pocit, že v tých časoch od nás fanúšikovia očakávali viac." Následne sa na nejaký čas všetci členovia skupiny rozpŕchli do neprebádaných oblastí. Gahan vydal svoj sólový debur "Paper Monsters", s ktorým za pomoci fantazmagorických recenzií rozbehol svetové turné. Gore na oplátku vydal druhú verziu svojich coververzií "Counterfeit2" a multi-inštrumentalista Andy Fletcher zúročil svoji 18-ročnú skúsenosť v úlohe manažéra skupiny v založení vlastného labelu, Toast Hawaii, do ktorého stajne zapadli zlatíčka anglickej indie scény, Client. Zdalo sa teda, že sú pekne zaneprázdnení, no ale čo s osudom Depeche Mode? Znovuzískali si srdcia svojich fanúšikov, keď sa chystali vydať nový "zlatý" album?
"Na chvíľu to všetko vyzeralo pekne na pochybách," rozhovorí sa rezervovaný Gore. "Nie som si istý, či niekto z nás vôbec vedel, či sa ešte chceme vrátiť späť ako skupina. No a potom som v jeden deň začal písať nové skladby, hoci som absolútne neuvažoval o tom, či ich nahrám ja sám alebo či za do nich pustíme spoločne."
Našťastie skupina súhlasila s "päťtýždňovým spoločným pokusom" v štúdiu, aby zistili, ako na tom vlastne sú. Je ešte kreativita Depeche Mode životaschopná? Po krátkom čase sa dostavila jednoznačná odpoveď áno. A potvrdila to aj skladba "A Pain That I´m Used To", ktorá ako úvodná na albume našla industriálnu odozvu v hlučnom refréne. Po dvadsiatich piatich rokoch štúdiových skúseností nahrali Depeche Mode svoj jedenásty album priam šokujúco rýchlo a s úžasnou precíznosťou.
Po ôsmych rokoch a dvoch nevýrazných albumoch našli Depeche Mode opäť svoj vlastný štýl. Všetko, čo potrebovali, bola malá pomoc z vonka a zdravá dávka viery.
"Tentoraz to malo byť v pohode," hovorí ryšavý Fletcher a prehrabe sa v nich. "Myslím, že pri tomto albume sme zistili, že sme stále schopní produkovať dobrú hudbu. A odkedy sme vlastne toto všetko začali, tak nepoznáme dôvod, prečo by sme sa o to všetko nemali snažiť ďalej. Chcem len povedať, ak by bol teraz rok 1981, mohol by som vôbec veriť tomu, že o 25 rokov neskôr budem sedieť tu vo Four Seasons, poskytovať rozhovory a štartovať turné k novému albumu? Asi jediné, čo by som mohol povedať by bolo: 'Robíte si zo mňa dobrú srandu.'"

História sa opakuje

Príbeh Depeche Mode je ako hollywoodsky film. Nevýrazná skupina z Basildonu v Anglicku produkovala temnú melodickú popovú hudbu, ktorá s každým albumom od roku 1980 naberala na hybnosti, neskôr explodovala do statusu kultu, kedy to všetko vyvrcholilo vypredaným koncertom v Rose Bowl v kalifornskej Pasadene v roku 1988, čím len dokázali, že sú čosi viac, ako len lámači rebríčkov, ako boli často vykresľovaní. Na podrážkach z hitov ako "Personal Jesus" a "Enjoy The Silence" prevalcovala skupina svet v roku 1990 s ich "top ten" albumom "Violator", s úspechom ktorého sa však dostavili aj rôzne excesy vedúce k drogovej závislosti. Ak pripúšťa Fletcher, "Myslím, že každá skupina, ktorá je spolu už 25 rokov, má za sebou svoje vzostupy a pády."
Dnes čistí a triezvi členovia skupiny spomínajú na svoje začiatky ako na éru, kedy bolo všetko nové, hudba bola celým ich svetom a Martin Gore dodáva, "Skupina Depeche Mode bola našim životom." V živote, láske a práci sa všetci vraciame ku svojej minulosti, aby sme sa posunuli vpred. Presne s touto myšlienkou členovia skupiny pristúpili k nahrávaniu nového albumu "Playing The Angel", čím sa prinavrátili k svojmu niekdajšiemu zvuku, nie však spôsobom prepracovania, ale skôr znovuobjavenia.

Prekvapivo, nebola to fascinácia elektronickou hudbou a scénou, ktorá pritiahla pred 25 rokmi Depeche Mode k hudobnej scéne. Bol to totiž nefalšovaný a surový punk rock. "Mali sme šťastie, že explózia punku nastala v období, keď sme mali 16," spomenie Fletcher a zapáli si Camel light-ku. "Byť tinedžerov v rokoch 1976-1977, to bolo niečo skutočne úžasné. Celá myšlienka punku bola založená na tom, že ste jednoducho vôbec nemuseli byť úžasným hudobníkom. Stačilo vám mať tie správne nápady, správny prístup k veci a poznať zopár akordov. Vtedy každý uvažoval, že by chcel pôsobiť v nejakej kapele."
"Bez pochýb bol punk určitým východiskom," pokračuje Gahan serióznym tónom. "Dospievanie v Anglicku bolo v podstate pre takých, akým som bol ja, bezperspektívne. Ak by som to mal povedať formou poučky, 'Na zbytok života sa potrebujete niekam zaradiť'. Všade sa to váľalo bordelom, každú chvíľu bol nejaký štrajk, jednoducho to bolo depresívne prostredie. Jedinou záchranou bol punk rock. Boli tu Sex Pistols a The Clash a všetky tieto záležitosti prišli odnikiaľ a to bolo niečo, čo ma priťahovalo. Keď som po prvýkrát videl koncert The Damned, pomyslel som si, 'Toto zvládnem aj ja. To je presne to, čo urobím.' Bol som proste pobláznený všetkými tými mizernými punkovými kapelami. Je to dosť podivné, pretože mám syna, ktorý bude mať onedlho 18 a ja som mal 17, keď som s jednými chalanmi po prvýkrát skúšal v jednom malom skladisku. Myslím, že sa volali The Vermin. Nebol som členom skupiny, ale priťahovalo ma ich vybavenie. Nemohli sme si dovoliť koncerty, dokonca ani bicie. Náš bubeník hral na plechovky od keksov. Vince Clarke ma raz začul na jednej skúške v touto bandou. Spieval som "Heroes" od Bowieho a Vince ma pozval, aby som si vypočul jeho novú skupinu. Ich hudba však na mňa nijak zvlášť nezapôsobila."

Hoci to bol dosť neistý začiatok, Clarke obsadil pozíciu frontmana práve Gahanom, ktorý s tým súhlasil len preto, že "mali v pláne niekoľko koncertov". Ranný Depeche Mode boli pekne chaotickí. Fletcher s Gahanom nemali také hudobné nadanie ako Gore s Clarkom, no jedna vec bola dôležitá: všetci boli mizerní hráči na gitaru. "Keď som po prvýkrát s nimi spieval, Vince hral na gitaru, Fletch na bassu, Martin obsluhoval syntezáror a k tomu mali malý bicí automat," z chuti sa zasmeje Gahan. "Postupne sme presedlali na monofonické syntezátory, pretože sa dali priamo napojiť na PA. Nemali sme zosilňovače. Nemohli sme si ich jednoducho dovoliť. Pamätám sa, ako Vince oblepil zelenou páskou klaviatúru starého Fletchov synťáku, aby sa mohol naučiť prstoklad. Nezačali sme s takouto hudbou preto, aby sme boli jednoducho "iný". Jednoducho sme nevedeli hrať dobre na gitarách."

Neboli teda žiadni technicky zdatní hudobníci, ale silný skladateľský základ zostal Depeche Mode dodnes. "Tak ako v začiatkoch, tak aj dnes je to všetko len o písaní piesní," dodáva Gahan. "Vždy to bolo o piesňach."
Clarke skomponoval väčšinu skladieb z debutového albumu "Speak And Spell", vrátane hitového singla "Just Can´t Get Enough". No veľmi skoro na to sa začal s nadšením venovať iným projektom, medzi inými Yazoo a neskôr Erasure. Z Goreho sa po jeho odchode stal hlavný textár, a hoci hanblivý a rezervovaný, preukázal naplno svoje schopnosti. "Svoju prvú skladbu som napísal, keď som mal 13," priznáva stále kučeravý blondiak Gore. "Mal som gitaru, bolo jednoduché s ňou komponovať skladby, no väčšinou za veľa nestáli. Mal som predsa 13! Najviac ma ovplyvnil asi magazín Disco45, ktorý vždy zverejňoval texty aktuálnych hitparádových singlov. No a keďže som mal slová k dispozícií, tak som vždy skúšal trafiť tie správne akordy. Tým som sa vlastne naučil, ako správne používať akordy v skladbách."

"Keď Martin začal s komponovaním skladieb pre skupinu, tak jedna z prvých vecí bola "See You", ktorú napísal, keď mal 14," pokračuje Fletcher. "To bol zároveň náš prvý single po Clerkovom odchode a skončil na 4 mieste v UK Charts. Ja neviem, nejako sa nám podaril dosiahnuť kvalitu aj napriek tomu, že sme boli strašne mladí."
Kvalita skladieb Depeche Mode bola vždy kľúčová. O dvadsaťpäť rokov neskôr, s budúcnosťou skupiny v ohrození, to bola práve kvalita demo snímkov, ktorá poslúžila ako záchrana ich pôvabu.

autor: Marcus Kagler
zdroj: Under The Radar 12/2005

Názory Devotees (6)

Čítať a pridávať komentáre môžu iba zaregistrovaní a prihlásení depešáci.

  Vytvorte si účet   Prihláste sa