Na ničom inom nezáleží

Dokázali ste si niekedy predstaviť, že by sa na stránkach časopisu Metal Hammer objavil niekto z popovej scény? To sa nestane ani dnes. Ale ... je tu oficiálny web kráľov metalu, kapely Metallica, na ňom fotografia depešáka Davida Gahana a k nej aj parádny rozhovor plný komplimentov.

Nezdá sa, že by jeden z najvplyvnejších a najdôležitejších vokalistov/frontmanov modernej hudby, Dave Gahan z Depeche Mode, mal niečo spoločné s kapelou Metallica alebo priamo s Jamesom Hetfieldom, ale stálo by za to, keby ste sa nad tým predsalen zamysleli. Skutočnosť je však taká, že Gahanova brilantná, nenápadná a hlavne znepokojivá verzia skladby "Nothing Else Matters" patrí k tým najzaujímavejším a najpútavejším interpretáciám na The Metallica Blacklist kompilácií a veľmi rád sa o tom porozprával pre našu sekciu So What! Po zopár vtipných vzájomných výmenách o tom, ako sa dnes všetko uchováva v "cloude" (ako aj o tom, ako sa ľudia našej generácie vydesia pri každej aktualizícií mobilu), sme sa veľmi rýchlo dostali k hlavnej téme, k debate o tom, ako došlo k Davidovej intepretácií spomenutej skladby.

Steffan Chirazi: Tými našimi poznámkami na margo moderných technológií sme možno niektorých našich čitateľov a divákov vystrašili, ale vtipné na tom je, že za tie roky využívali Depeche Mode moderné technológie tak, ako ktokoľvek iný. Takže decká, nenechajte sa oklamať, Dave vie, o čom hovorí.
Dave Gahan: Raz mi niekto povedal: využívaj technológie, ale nenechaj sa nimi využívať. A to je veľmi dôležité.

Tak to je pravda. A treba sa toho držať, pretože ak nie, stiahne Ťa to do zajačej nory. Ale poďme k veci. Tak na úvod, Tvoja verzia "Nothing Else Matters" ... zbožňujem ju. Obsahuje v sebe elektronické prvky jednotlivých období, ktorými ste s kapelou prešli, myslím tie najhlbšie. Ale počujem tam aj prvky typické pre britských KLF, ten ich typický prístup, kedy na pozadí vokálov akoby z rohov miestností zaznievali nenápadné zvuky. No skôr, ako sa dostaneme k samotnej nahrávke, kedy si vlastne po prvýkrát natrafil na "Black album" a hlavne "Nothing Else Matters"?
Inak, ďakujem. Takže, keď tá nahrávka vyšla, tak som žil v Los Angeles a ja, ako aj moja kapela sme pravdepodobne ... myslím, že sme vtedy debatili o tom, že si vôbec po prvýkrát doprajeme poriadnu pauzu. Tuším to bolo po 12 rokoch alebo tak nejak. No a v LA som si užil kopec zábavy. Ako Depeche Mode, tak aj Metallica, sme dosiahli ten dod, ako to povedať, akoby sme zrazu dosiahli vrchol hory a bolo to ako, no dobre, je to koniec prvej veľkej éry kapely ... a čo bude teraz? To, čo Metallica dosiahla s týmto albumom je to isté, čo sa v tej dobe podarilo aj nám. Aj my sme vyrazili na obrovské turné, ktoré trvalo takmer dva roky a potom prišiel ten pocit, "mal by som ísť domov." Ale, ja som vlastne ani presne nevedel, kde ten domov bol a toto sme myslím mali s Metallicou spoločné.

Tá samotná pieseň sa stala ikonickou ako pre kapelu, tak aj pre jej fanúšikov a myslím, že v ich koncertom sete je dodnes akýmsi pilierom. A pritom je to pre nich dosť nezvyčajná pieseň. Keď sa do nej ponoríte hlbšie, tak ako som to urobil ja, tak zistíte, že je to veľmi intímna, osobná skladba. To nie je vec, ktorú si zaspievate s kamarátmi v štýle, "tak to rozbalme"; a presne toto som chcel zvýrazniť. Chcel som k nej pristúpiť tak trochu filmárskym štýlom.

Oslovili ma s tým uprostred pandémie, kedy som vlastne nič nerobil a ani som nič robiť nechcel, ale aj tak som si tú skladbu po rokoch pustil. A ona sa ku mne akoby stále vracala a vlastne som mal šťastie, že som dostal túto šancu. Takže áno, chcel som ju obrátiť na ruby, chcel som, aby bola ešte intímnejšia a aby zároveň uviazla v konkrétnom pocite. Ale zároveň aby mala akési filmové pozadie.

Nahrávali sme to v New Yorku, s mojim kamarátom Adrianom Hierholzerom, ktorý dohliadal aj na moje vokály, na čele hrala Gyda Valysdottir z kapely Mum, to sa nahrávalo v Brooklyne, no a o gitaru sa v LA postaral Peter Hyes z Black Rebel Motorcycle Club. Klávesové party, produkcia, mix, to všetko si vzal na plecia Kurt Uenala, ktorý pracoval na Islande no a my sme už len vytvorilu túto kulisu, ktorá len dopĺňa to všetko, čím je táto skladba taká vydarená.

Len by som chcel čitateľom ozrejmiť, že album Depeche Mode, na ktorý sa Dave odvolával, bol "Violator", čo bola ohromná nahrávka, ako aj následné turné. Všetko to vtedy bolo až mega veľké a je zaujímavé, že si poukázal práve na tie spoločné momenty v kariérach oboch kapiel. Všetko to vystúpilo priam do stratosféry. No a LA bolo v tom období dosť zvláštne miesto.
Ale bolo vtedy aj kopec zábavy a hudobná scéna sa začala meniť. Vieš, objavili sa Jane´s Addiction, Soundgarden a Nirvana, všetky tie kapely hrávali v malých kluboch ako na Strip, tak aj inde, takže bolo zábavné sa tam nachádzať práve v tom období. Uviazli sme uprostred toho všetkého a zrejme aj Metallica, ktorá mala zastabilizované veci, s ktorými fungovala na turné, na albumoch, z ktorých predávali akési stabilné množstvo a zrazu prišiel tento album. Doslova ním prerazili strop. Presne to isté sa stalo nám, s albumom "Violator". Vydali sme ten album a zrazu sme nevedeli, čo bude nasledovať. Tiež sme prerazili strop a potom to ešte zaklincovali albumom "Songs Of Faith And Devotion", s ktorým sme opäť vyrazili na cesty a strávili tak 18 mesiacov.

Inak neviem, či Ti to vôbec niekto povedal, ale James bol ten, kto navrhol, či by si sa tiež nemohol pridať k tomuto projektu. Jednoducho preto, že sa mu páči Tvoja práca a myslím, že ho veľmi zaujímalo, čo z toho vzíde. Je skutočne zaujímavé, že si sa zameral na hľadanie toho veľmi, veľmi intímneho vlákna v tejto skladbe. Myslím, že za tie roky sa veľmi zmenil prístup autorov ku skladbám. Ak by sa Ti dalo, mohol by si nám trochu priblížiť, prečo si sa vybral smerom až k samotnej podstate a aké emócie to následne v Tebe, ako umelcovi, vyvolalo? Skutočne rád by som vedel, čo Ťa priviedlo k tejto intepretácii, pretože je celkom trefná.
Ďakujem. Ono to chvíľu trvalo. Bol som doma, brnkal som si na gitare a potom som do zosilňovača zapojil moju čiernu Gretsch. Bavil som sa hraním nejakých skladieb od Rolling Stones, hlavne "Exile On Main St.", ktorá patrí k mojim najobľúbenejším. V takých chvíľach sa tu a tam na mňa príde pozrieť manželka, alebo niekto z mojich detí a väčšinou počujem niečo ako "sklapni už" a podobne, ale teraz som začul "Tati, to bolo super!". Len potom sa v tom začnem vždy strácať. Takže v tomto prípade som zapojil gitaru a začal hrať nejaké veci z "Black" albumu a zároveň sa snažil prestať. Ale, v tejto skladbe je aj kus nádhernej práce s gitarou a to Kirkove sólo je doslova ikonické. Vieš, pre mňa je to zrovnateľné, a možno sa úplne mýlim, ale ja to vnímam ako ich vlastnú "Stairway To Heaven". Ako Led Zeppelin, poflakujú sa, blbnú a zrazu sa objaví táto veľmi sentimentálna balada, ktorá sa mohla vydať úplne nesprávnym smerom. A ja som sa presne do tohto sentimentu snažil dostať, či sa mi to aj podarilo ... myslím, že Metallice sa to podarilo skvele. Úplne v prvom momente som si však vravel, že to musím urobiť úplne inak. Viete, kľudne môžem spievať na plné gule, fakt to dokážem, ak chcem. Ale veľmi rýchlo som prišiel na to, že ak sa chcem do toho dostať, musím na to úplne inak. Chvíľu to trvalo a potom zrazu, v jeden deň, to zrazu kliklo. Odložil som gitaru a začal som spievať iným spôsobom. Zvyčajne si hlas zahrievam pomocou takého malého Fender PA systému a tak som sa posúval k mikrofónu bližšie a bližšie, chcel som sa počuť tak, akoby som sa k niekomu prihováral, ale zároveň celý čas spieval, s úplnou vážnosťou k melódií, ktorá vládne tejto skladbe. Vlastne je to šťastie, že sme sa vydali smerom, kedy som chcel dosiahnúť úplný opak toho, čo urobila Metallica a zároveň tým preukázal obrovský rešpekt a poklonu tejto piesni.

Je to skutočne fascinujúca verzia a myslím, že je v nej niekoľko zaujímavých dráh, v ktorých ste sa s Jamesom, ako skladatelia, stretli. Takže predposledná otázka. Mal si niekedy pri čítaní textov, prípadne prepisov hudby pocit, že ste s autorom nejakým spôsobom spriaznení?
Ale áno a chalanov som doslova žiadal, aby mi poslali niečo, v čom bol zainteresovaný len James. Chcel som, aby to bolo práve o ňom a s ním. Nechcel som nič, kde by boli nejaké backing vokály, chcel som počuť jeho surovú emóciu. A táto skladba je presne o tom! Počul som to tam, počul som, ako sa o to snaží a to na jeho hlase zbožňujem. Môžete použiť rôzne efekty a podobné záležitosti, ale vytiahnúť surovú, skutočnú dušu z Vášho tela, to bolo to, čo som chcel dosiahnúť.

Úžasné. Posledná otázka - celkom by ma zaujímalo, či je niečo, na čo by si sa chcel Jamesa spýtať, v súvislosti s touto skladbou. Či je niečo, na čo si narazil a v duchu sa spýtal, "o čom bolo toto?"?
Vždy ma zaujímalo, čo bolo na úplnom začiatku, čo začul v hlave v momente, keď si niečo zapísal na kus papiera, alebo či sa zrazu nečakane objavila nejaká melódia, ktorú zahral na gitare, prípadne si len niečo pre seba mumlal, či už to súviselo s tou hlavnou melódiou alebo akordami. Pretože vždy je niečo, čo sa objaví ako úplne prvé a potom človeka napadne, že by na tom mohol postaviť celú pieseň. Alebo je to len skladba ako každá iná? On je autor, on bude vedieť ...

zdroj: metallica.com