Myseľ, telo a duch

Myseľ, telo a duch

S Andy Fletcherom pre škótsky mesačník The Skinny, ktorého reportér sa rozhodol pozrieť na úspech Depeche Mode optikou úspešného vystúpenia kapely na BBC6 Music Festivale v Glasgowe.

Going Backwards
Návrat v čase. Je 25.jún 1981 a dnešná večerná šou, Top Of The Pops, sa dlho v pamätiach neohreje. Stále sme v období, kedy hudba v TV predstavuje len svetelnú zábavu, takže West End si čistia ramená s hlboko nešťastnou novinkou, zatiaľ čo Kirsty MacColl sa na pódiu len mihne a viac sa sústredí na sporo odetých Legs & Co, ktorí láskavým tancom interpretujú, v tom týždni najpredávanejší singel Michaela Jacksona, "One Day In Your Life", ktorým podčiarkuje strach zo skutočnosti, že na budúcnosť sme si ešte nesiahli.

Na zozname večera je však ešte jedna synth-popová záležitosť. Pozícia 43 v repríčku. Štyria mladíci z Essexu, skrývajúci svoju TOTP nevinnosť a neskúsenosť za scénickú prezentáciu, ktorá akosi nefunguje. "New Life" - druhý singel kapely - je dokonale praktická kompozícia Vince Clarkea. Možno trochu krehká, v akordickom postupe pôsobí ako ekvivalent starého Meccanu, ale tu hovoríme o popovej hudbe, nie o meditácii nad pokročilou tonalitou.
Moderátor Simon Bates ich predstavuje ako De-pesh-ey Mode, výslovnostné faux pas, ktoré v BBC pretrvalo do polovice 1980tych rokov. Tri persóny stoja za svojim katalógovými syntezátormi, cítiť z nich neistotu, čo majú vlastne robiť, zatiaľ čo v strede pódia stojí fešák s nagelovanými vlasmi a okolo mikrofónu sa vrtí spôsobom, akoby stál na palube trajektu počas víchrice. Pocit podráždenosti naznačujú aj kožené veci - Gahanove nohavice, Clarkeho bunda, či Fletcher, ktorý zaujal čiapkou v štýle Old Campton Street - nič z toho však nenaznačuje to, čo raz príde.

Časový skor vpred. Je 26.marec 2017, práve sa oslavuje vydanie albumu "Spirit", 14.štúdiový album kapely, a Depeche Mode vystupujú ako headlineri BBC6 Music Festivalu v glasgowskej hale Barrowland Ballroom. Samotný koncert sníma niekoľko kamier, ktoré obraz a zvuk posielajú do éteru. Hoci si môžete pozrieť vystúpenie zo záznamu, pre televíziu je stále nemožné transformovať skutočnú atmosféru. Depeche Mode nezvyknú hrať koncerty len pre 2000 ľudí, takže priestor je plný k prasknutiu. Cítiť napätie a veľké očakávanie. Chystá sa niečo skutočne výnimočné. V čom je to tajomstvo? Existuje nejaké vôbec?
Ich príchod na pódium je skromný. Dlhoroční pódioví hráči, Christian Eigner a Peter Gordeno, sa usadia za bicie a klávesy. Fletch sa postaví za vlastné syntezátori, kde strávi väčšinu koncertu s rukami vo vzduchu, čím pôsobí ako stredný manažér snažiaci sa získať pozornosť na konferencii predajcov. Martin Gore, s dokonale naneseným čiernym lakom na nechtoch, vybrnká úvodné akordy "Going Backwards" (prvá skladba na novom albume) na jednej z mnohých gitár, ktoré bude dnes večer používať. No a nakoniec prichádza Dave ... je to fascinujúce vnímať Gahanovu pódiovú osobnosť a zároveň zvláštne, keď si uvedomíte celú tú genézu z ranného obdobia Top Of The Pops. Kubánske podpätky a typická vesta - ako inak sa lepšie pochváliť tetovaniami na ramenách? Pôsobí elegantne, štíhlo, divoko a pred bicou zostavou sa vlní v jej rytmoch. Náhle sa otočí, boxerskym pohľadom si prezrie publikum a keď svojim známym baritónom začne spievať prvé verše skladby, každému v publiku nabehne husia koža.

So Much Love
S Fletcherom sme sa stretli o pár dní neskôr a je treba priznať, že si viac užíval prvé vystúpenie Depeche Mode v Barrowland, v roku 1984. "Bolo to neuveriteľné. Hrali sme tam v prvej polovici 1980tych rokov a dodnes si spomínam, aké to bolo úžasné. Teraz však bolo skvelé, že sme mohli hrať len hodinu."
"To nám samozrejme veľmi pomohlo, pretože ak máte odprezentovať dvojhodinový set, musíte tomu udať úplne iné tempo, nik predsa nedokáže šalieť celé dve hodiny. Keď však máte hrať len hodinu, viete to ponúknuť skutočne pútavo."
"Pútavý" je skutočne kľúčové prídavné meno. "Going Backwards" strieda "So Much Love". Gahanov boxérsky výraz skĺza do úsmevu; už nás má presne tam, kde potrebuje. Plíži sa, naparene vykračuje, okupuje pódium ako charizmatický evanjelický kazateľ z hollywoodskeho westernu, vrtí sa v bokoch a už sa aj parádne potí. Takto vystupuje už celé roky - prikladá ruku k uchu, mikrofón nasmeruje k publiku a kričí "Poďme!" alebo "Áno!" - a nezdá sa, že by to nezaberalo. Nielen Gahan už má 50-tku dávno za sebou (tak ako Gore a Fletcher), ale nezdá sa, že by toto súvislo práve s vekom, veď aj v mladosti sa jeho pódiová prezentácia vyznačovala leskom a "odpalom". Je akýmsi staromódnym kazateľom kríženým so zabávačom v letnom tábore.
Tu nejde o to, že by to malo fungovať - ono to skutočne funguje. Samotná intimita koncertu, plus dĺžka koncertu skrátená na základe požiadavky rozhlasového vysielania, posilňuje túto osobu ešte viac. Zdá sa, akoby sa Gahan bavil tak, že to už viac ani možné nie je a nie je to len nákazlivé, ale aj absolútne hypnotické. Evidentne je odborník v davovej psychológii - skandujeme, spievame (dokonca aj nové skladby, hoc sú známe len pár týždňov, či dní, sú prijímané ako staré známe veci), tešíme sa, tlieskame a to všetko jednotne, bez akéhokoľvek nesúhlasu. Na každom jednom koncerte, na ktorý sa vyberiete, natrafíte vždy na skupinku ľudí, ktorí sa permanentne zabávajú s mobilnými telefónmi, tu sa tak však nedialo. "V žilách mi koluje oheň," priznáva Gahan v "So Much Love", ktorá sa blíži k svojmu vyvrcholeniu. Nie je to žiaden Mesiáš, ale za tú hodinu v Barrowland Ballroom by mu z hora mohli kľudne zaplatiť.

Corrupt… A Pain That I'm Used To
Nasledovala skladba z albumu "Sounds Of The Universe" (2009), spolu s úvodnou piesňou z albumu "Playing The Angel" (2005). Stavať setlist z materiálu, ktorý budovali 37 rokov, nemusí byť priamočiare. "Bol tam taký vtipný moment, predtým, než sme vyšli na pódium. Všetci sme si zrazu uvedomili, že vlastne ani nevieme, aký máme setlist," zaspomínal Fletch. "Zrazu sme spanikárili, hráme dnes "Enjoy The Silence" alebo nie?"
Uškrnie sa na jednu stranu. "Bola to taká drobnosť, ale bol tam zhon, kedy nám štáb niekoľkokrát musel nanovo vytlačiť setlisty, kým sa k nám dostal ten finálny. V Ballroom majú tie strašne potom napáchnuté šatne a vy by ste mali vyjsť na pódium odpočinutý ... lenže, ak sa nedostaví to vzrušenie, že máte ísť na pódium, to už treba premýšľať nad dôchodkom."

"Pri nahrávaní albumu nemáte istotu, ako budú nové skladby fungovať naživo," dodá s poukázaním vplyvu albumu "Spirit" na setlist. "Ale myslím, že skladby z tohto albumu budú fungovať skvele."
Pri rozprávaní o novom albume si veľmi rýchlo uvedomíme Fletchovu veľkú náklonnosť k tomuto dielu. Album sa nahrával v New Yorku a Santa Barbare, pod producentskou taktovkou Jamesa Forde zo Simian Mobile Disco, a jednou z jeho inšpirácii bol aj sociálny realizmus. O jeho vizuálnu realizáciu a postaral ich dlhoročný spolupracovník Anton Corbijn. No je to takisto nahrávka plná hnevu, politickej pózy demonštrujúcej kolektívnu nespokojnosť so smerovaním tohto sveta. Tak ako s každým albumom od roku 1981, aj pri tomto sa ako hlavný skladateľ prezentuje Martin Gore, no jeho aktuálny materiál je poznačený strachom, citeľným aj u ostatných členov kapely, súvisiacim s týmito nezvyčajnými časmi.
"Je to ovplyvnené súčasným dianím vo svete," ozrejmuje Fletch zrod albumu, "ale album sa sústredí na obdobie pred Brexitom a zvolením Trumpa za prezidenta. Normálne sa držíme od politiky bokom, alebo sa k nej vyjadrujeme dvojzmyselne, ale Martin bol už svetom tak otrávený, že jednoducho musel napísať o tom, ako to celé vníma."
"Musíte si však uvedomiť, že americké prezidentské voľby začali už pred dvoma rokmi, volebný cyklus jednoducho trvá určitý čas. Takže, keď Trump ohlásil svoju kandidatúru ..." a tu sa zastaví. Nakoniec, ten príbeh dnes už poznáme všetci. "Aby som bol úprimný, Brexit nás naozaj naštval. Udalosti v Sýrii mali tiež na album obrovský vplyv, no a potom tu máme problém vo Francúzsku - rastúci vplyv Marie Le Pen."
"Dnešné populistické tendenciu sú pravicovo orientované a my sme ľavičiari. Ale nie úplne," povie s vedomím, že sme kedysi, za sovietskej éry, Depeche Mode označovali za marxistických tajných agentov. "Na albume máte možnosť poznať, ako to celé Martin vníma."


Takže, aké to bolo, pracovať s Jamesom Fordom, obzvlášť po troch albumoch s producentom Benom Hillierom?
"Ben je skvelý producent, ale možno toho bolo už v určitom momente príliš. S Jamesom je to trochu minimalistické. Každý zvuk má svoju dôležitosť. Je fantastický. Je skvelý, pokiaľ ide o zvuk, rozhodovania a hlavne je veľmi rýchly. Bežne sme nahrávali album na piatich sedeniach, z ktorých každé malo 3-5 týždňov. Tento album sme dokončili za tri sedenia, čo bolo úplne skvelé, nakoľko sme si pred skúšaním na turné mohli dopriať pár mesiacov voľna."


Znamená to teda, že trio musí upraviť pravidlá hry, keď pracuje s niekym novým?
"Áno, myslím, že k takémuto niečomu príde vždy. A nie je to iba v prípade Jamesa, deje sa to aj pri programátoroch, s ktorými spolupracujeme ... v podstate pri každom, jednoducho tam príde ten pocit, že musíte niečo dokázať. Ale je to zábava; po tom, čo dokončíte album, nemáte ani poňatia, či je dobrý alebo zlý, pretože ste všetko z neho počuli snáď tisíckrát. To nie je, ako keď sa po polroku môžete za tým všetkým obzrieť a povedať, "No, to sa nám celkom podarilo"."

World In My Eyes ... Cover Me
Späť do Barrowland, tlačenica stále rastie; zaznieva "World In My Eyes", Gahan zaliaty potom, pôsobí, akoby dosahoval vrchol. Aj Gore sa postavil za svoje syntezátori, čím Gahanovi vznikol väčší priestor. Naťahuje sa k samotnému okraju pódia, chytá sa v rozkroku, vykrikuje medzi jednotlivými veršami a ako skladba postupne vrcholí, končí v póze ukrižovaného, až sa teatrálne nakloní Goreho smerom. Absolútny zmysel pre dramatický efekt. Príťažlivosť. Po "Cover Me", ďalšej skladbe z albumu "Spirit", je na vrchole, necháva sa skladbou unášať a na pár minút sa odbehne schladiť do šatne.
Gahan je považovaný za neodľúčiteľný prvok ako úspechu kapely, tak aj jej dlhovekosti ... to je však iba z časti vysvetľuje celkový úspech predaja ich nahrávok.
Príbeh Depeche Mode je veľmi dobre známy. Celé police knižníc sú oddané téme o tom, ako Clarke, Gore a Fletch, po úspešným, či neúspešných fungovaniach v kapelách s krátkou životnosťou, v ich rodnom Basildone, sa nechali inšpirovať rozvíjajúcou sa post-punkovou elektronickou scénou, pritiahli k sebe Gahana, ako frontmana, s ktorým to riskli po tom, ako Clarka zaujala Gahanova improvizácia Bowieho za mikrofónom.
Po podpísaní zmluvy s vydavateľstvom Daniela Millera, Mute, sa veľmi rýchlo dostavil záujem médii; už rok po založení kapely sa so singlom "New Life" vyšplhali, zo 43.štartovacej pozície, na pozíciu 11 v rebríčku predajnosti. S nasledujúcim singlom, "Just Can´t Get Enough" už vstúpili do Top10, rovnako ako aj s debutovým albumom "Speak & Spell".
Za týmto rapídnym nárastom "dôležitosti" treba hľadaj aj prvky módy, sklonu k undergroundu a a zjavnej experimentácie syntezátorovej hudby 1970tych rokov, ktorú smerom k mainstreamu posunuli skupiny ako OMD a The Human League.
A pokiaľ ide o tú módu, kvarteto sa na scéne objavilo jednoducho v pravý čas, no aj za tým rýchlym nárastom a trvalým úspechom treba hľadať talent a ten mali DM v podobe hlavného skladateľa, Vince Clarkea, ktorý má cit pre pop.
Po albume "Speak & Spell" zaznamenal Clarke skutočne veľký úspech, nie však s Depeche Mode. V tých ranných rokoch kývli na všetko, na pantomímu v detskej televízii, na pochabé otázky v mládežníckych časopisoch, no Clarke sa týmto smerom uberať nechcel. Nakoľko to chcel inak, Depeche Mode opustil, aby sa najskôr spojil v Yazoo s Alison Moyet, tiež z Basildonu, no celosvetový úspech dosiahol s Erasure, kde svoje kreatívne schopnosti prejavil naplno.
Väčšina kapiel by to, po tom, čo stratila skladateľa, ktorý definoval ich zvuk, zabalila. Depeche Mode nie. Krok vpred urobil Martin Gore.

Home
Clarkov odchod Depeche Mode pomohol. Tým samozrejme nechceme znevažovať Clarkove skladateľské schopnosti, ide skôr o to, že Goreho muzikantské parametre sú nastavené inak, rozsah je ďaleko širší, zvukovo sa vzďaluje od predsudkov synthy-popu a smeruje k prostrediu, v ktorom experimenty v spolupráci pokrývajú ako hudbu, tak aj texty plné emocionálnej transparentnosti.
Gore píše skladby o láske, smrti a odcudzení. Mimo toho všetkého sa však jeho materiál vyhýba pompéznosti - a práve vďaka tejto skutočnosti je kapela tak hlboko prepojená so svojimi fanúšikmi. Ide o skladby, ktoré sa ľudí dotýkajú, ide o emócie, ktorými žijú, sú fascinovaní jazykom, ktorému absolútne rozumejú.
Glasgow. Kým Gahan naberá v zákulisí dych, pódium ovládol Gore. Takto sa to deje na každom koncerte. Nie preto, že by sa Gahan tak skoro unavil, ale skôr preto, že Goreho jemmejší a melodickejší tenor zreteľne pasuje k osobnejším a introspektívnym DM momentom - je ťažké si predstaviť, že by Gahan spieval "Somebody" alebo "One Caress"-
"Home" je jedna zo silných skladieb nedoceneného albumu, z roku 1997, "Ultra". Skladba vyžarujúca beznádejnú nežnosť, má sklon ku zvodnosti. Samotný kľúčový riff skladby v sebe nesie stratu, túžbu a samozrejme svoju kvalitu. Je to kľúčový faktor, hoci samotný obsah odporúča toto potláčať, čo ešte viac pridáva na príťažlivosti; keď skladba dosiahla svoje finále, Gore nabáda dav k spevu. Gahan sa následne objavuje opäť na pódiu, objíma Goreho a takisto nabáda dav k spevu.
"Viete, že ste v telke?" uškrnie sa našim smerom.

Where's the Revolution… Barrel of a Gun… Walking in My Shoes…
Za týmto dobre vystaveným setlistom sa skrýva prirodzená radosť. Predvídanie a očakávania sú dôsledne manipulované, kontrolované, od samého začiatku do konca presne plánované a následne precízne uskutočnené. A samozrejme, koncert Depeche Mode je vždy udalosťou; dokonca očakávate, že Vám predvedú parádnu šou ... ale takýto trojúder s Gahanovým návratom postaví na nohy aj vyčerpané srdcia. Tri single (vrátane hlavnej skladby z albumu "Spirit"): bum, bác a končíme.
"Je to ... akoby sa Vám splnil nádherný sen," prizná Fletch vo chvíli, keď začneme debatiť o kultúrnom dopade kapely. "Vždy to spomínam, ale mali sme účtovníkov, keď sme začali zarábať prvé peniaze, a oni načrtli plán - a ten sa týkal iba budúcnosti v podobe ďalších dvoch - troch rokov. No v momente, ako sme začali byť čoraz viac populárnejší, a pokračuje to, museli sme sa toho plánu zbaviť."
"Je to neuveriteľné, a dokonca aj dnes ... dnes sa zdá, že sme populárnejší, než kedykoľvek predtým. Nie sme veľká mediálna kapela, ani sme nikdy nemali ambície byť najväčšou kapelou na svete - jednoducho sa takto veci udiali. Myslím, že nám veľmi pomohlo, že sme začali v Mute Records. Samozrejme, že v začiatkoch prišli ponuky aj od veľkých vydavateľstiev, kde nám sľubovali množstvo peňazí, my sme si však vybrali človeka, ktorý nám žiadne peniaze neponúkal."

To už hovoríme o legendárnom Danielovi Millerovi, ktorému dodnes Depeche Mode dôverujú, hoci od albumu "Delta Machine" (2013) majú podpísanú zmluvu s vydavateľstvom Columbia, vlastneným firmou Sony.
"Produkcia jeho vydavateľstva sa nám páčila. A v Mute nám bolo umožnené rásť a dospievať. Myslím, že ak by sme sa upísali veľkému vydavateľstvu, tak by nás doslova podojili a už by sme pravdepodobne dávno skončili; bolo to jedno z našich najlepších rozhodnutí v kariére. A hlavne, Daniel sa ukázal ako absolútne spoľahlivý človek, a hlavne ten najmilší."

Takže sa tu natíska veľká otázka. Ako sa Depeche Mode darí toľké roky držať si od všetkého odstup a zároveň dôležitosť a vážnosť? V čom tkvie to tajomstvo? Fletch snáď bude vedieť ...
"Skutočne neviem, či je v tom nejaké tajomstvo."
Ach.
"Neviem ... všetko, čo môžem povedať, že tu stále sme. Máme dobré skladby a urobili sme sami zo seba skvelú koncertnú kapelu. Myslím, že sme stále mimo hlavného prúdu a v podstate si robíme všetko po svojom. Našu hudbu pokladám za melodickú - nie sú to len zvuky. O pozornosť bulváru sme sa nikdy nesnažili a to súvisí aj s ďalšou vecou, súvisiacou s Mute - vždy sme sa bulváru snažili vyhýbať. A pokiaľ ide o celebritný kult - sme hudobníci jednej z top kapiel sveta, no nie sme žiadne celebrity - to je to dôležité. Vedieme úplne normálne ťivoty. Ja chodím bežne do pubu, kina a nikde ma nik neobťažuje."

Žije v ňom stále malý chlapec? Možno. Dlhotrvácnosť má však aj svoje tienisté stránky a Dave Gahan v 1990tych rokoch bojoval so závislosťou, ktorá nezostala iba v súkromí - napätia v tých časoch spôsobili, že po viac ako dekáde z kapely odišiel aj multiinštrumentalista Alan Wilder.
Ťažko potom obviňovať Fletcha, že sa nechce podieliť so spomienkami z dávnej minulosti (Gahan je čistý už viac ako 20 rokov). Keď však prehovorí, cítiť z neho spokojnosť, ako aj v skrytú vieru v to, čo po 37 rokoch Gore/Gahan/Fletcher reprezentujú.
"V kapele máme demokraciu. Ak niekto z nás niečo robiť nechce, tak to nerobíme. Martin s Davidom žijú v Spojených štátoch, ja tu, v Londýne, ale naše vzájomné vzťahy to neovplyvnilo. S Martinom sme si veľmi blízki. Dave je mi ako brat, ak to tak dáva zmysel." (Dáva, tu a tam to cítiť, dokonca aj vzostupy a pády tohto vzťahu). "Ale to, čo zvýhodňuje kapelu oproti sólovým umelcom je práve to napätie, ktoré medzi jej členmi vzniká. Niekedy sa ľudia v kapele navzájom nedokážu zniesť, ale to napätie produkuje skvelú hudbu. A to je aj prípade Depeche Mode; zažívame momenty, kedy jeden druhého nemusíme, ako aj momenty, kedy jeden druhého zbožňujeme. Je to energia, ktorá medzi nami generuje všetko, z čoho sa nakoniec vytvorí dobrá hudba."

"Dnes pracujeme vo štvorročných cykloch, kedy nahráme album, urobíme mu promo, vyrazíme s ním na turné, po ktorom máme rok a pol voľno, venujeme sa vlastným projektom alebo len trávime čas s vlastnými rodinami. Ak by sme sa totiž hneď vrátili do toho šialenstva, bolo by to príšerné."

Personal Jesus… Enjoy the Silence
"Veľká Británia je krajina, v ktorej sme najviac kritizovaní. Média nás nikdy nebrali vážne ... až do tohto albumu."
Asi na tom niečo bude. Fletch vie, o čom hovorí, od domáceho trhu sa kapele totiž nedostáva také uznanie, aké by si zaslúžila.
"Nuž, o tom niet žiadnych pochýb. Problém Británie je ten, že média vždy hľadajú ďalšiu veľkú vec, a na tú poslednú veľmi rýchlo zabudnú. V Amerike a Európe sú média omnoho loajálnejšie. Dnes je tu situácia taká, že tu máme chlapíka menom Ed Sheeran. Vyzerá to tak, akoby si každý v UK kúpil jeho album, a žiaden iný nekupoval. Príšerná situácia. Ako, nič proti Ed Sheeranovi," dodal, aby sa vyhol budúcemu titulku na úvodnej stránke The Skinny v znení, "DM si udreli do Sheerana."
"Je to jednoducho čudné ... nuž ale, veci sa veľmi rýchlo menia. Nový album má v Británii veľmi priaznivé recenzie. A teraz tu máme túto vec s Glasgowom ..."
No jasné, Glasgow. Vyvrcholenie v podobe skladby "Personal Jesus" a následne "Enjoy The Silence" - pretože, s čím iným by ste to chceli zakončiť? Dve veľké záležitosti, ktoré predávajú vstupenky. Gahan ide absolútne naplno, doslova vo Weimarovskej kabaretnej pompéznosti.
"Personal Jesus" je dnes jednoducho vzrušujúca. Tvrdá a masívna, Gore pridáva na dôraze. Ale je v tom niečo ešte viac; možno niečo nedefinovateľné. Ťažko uchopiteľné, rovnajúce sa tajomstvu úspechu kapely. No a potom teda "Enjoy The Silence". Gahan sa dokonca ani v refrénoch nenamáhal; len sa jednoducho postavil na kraj pódia s rozpaženými rukami, mikrofón nasmeroval k publiku, s výrazom extázy nad svojimi schopnosťami, keďže zvysok kapely sa sústredil na vlastné "hudobné svaly". Odhaľovať dôvody úspechu kapely je čisté bláznovstvo, Možno, ako poznamenal Fletch, to tajomstvo tkvie naozaj v dobrých skladbách, skvelej šou a odhodlaní nikdy to nevzdať ... všetko, čo môžeme povedať, nech je to tajomstvo akékoľvek, tá sila je omamná.

Koniec koncertu. Dave bozkáva Martina na líce, postaví sa do stredu pódia, kde roztiahne rozopnutú vestu a poodhalí až príliš štíhly pás pre chlapíka v jeho veku. Strácame sa v tieni noci rezignujúc na poznanie, že každý ďalší koncert, ktorý po tomto navštívime, bude bezorgazmový.

After Party, Roxy, Praha

Diskutovať môžu iba zaregistrovaní a prihlásení užívatelia.

  Vytvorte si účet   Prihláste sa