Musel som sa s tým vysporiadať

Tak, ako sa dalo očakávať s rozhovormi sa roztrhlo vrece. Nasledovný, veľmi slušný rozhovor majú na svedomí Jürgen Dobelmann a Thomas Venker z nemeckého Intro magazínu.

Spýtali ste sa už niekedy sami seba, či je naozaj nutné robiť celé toto promotion? Máte tak veľa fanúšikov, že by ste predali dostatok albumov aj bez toho...

Martin Gore: Je pravda, že máme množstvo fanúšikov, ale chceme aby našu hudbu počúvali aj noví ľudia.
Andy Fletcher: Chceme prilákať aj iných ľudí. Najprv nahráš album a potom mu spravíš reklamu. Je pravda, že to nie je najpríjemnejšia vec. Najlepšie je nahrávanie albumu, keď vlastne vytváraš niečo z ničoho. No a samozrejme koncertovanie.

Stále Vás baví vystupovať? Prečo si jednoducho nepoviete: Odohrajme dva koncerty v Európe, dva v Amerike a dva v Japonsku?

AF: To proste nejde, to nemôžeme. Pripraviť živé vystúpenie stojí milióny dolárov, veľmi by si na tom prerobil, keby si odohral len zopár koncertov.

Povedzme si niečo o albume Playing the Angel. Pri počúvaní textov sa zdá, Martin, že si sa tentokrát zameral na tú temnejšiu stránku vzťahov. Je pre teba jednoduché navodiť si takéto pocity alebo ich musíš predstierať?

MG: Nikdy nepíšem najprv texty, ku ktorým by som potom spravil hudbu. Vždy hrám najprv na nástroj a do toho spievam. A slová vychádzajú priamo z mojej duše. Tentoraz to nebolo príliš zložité navodiť pochmúrny pocit, pretože som práve v rozvodovom konaní a trvá to už okolo 15 či 16 mesiacov.

Dave prispel na nový album tromi skladbami. Aký veľký bol jeho prínos ako skladateľa? Napísal len tie skladby, ktoré ste použili alebo viac?

MG: Myslím, že mal okolo 15 skladieb. Nášmu producentovi Benovi Hillierovi sme dali oveľa viac právomoci, ako ktorémukoľvek inému producentovi predtým. Bolo pre neho podstatne jednoduchšie vybrať, ktoré Davevove skladby nahráme. Zdá sa mi to dosť logické, že Dave chcel po vydaní svojho sólo albumu, napísať vlastne skladby. Len som si nemyslel, že by nebolo správne po 25 rokoch správne, nechať ho spraviť polovicu albumu. Takže sme sa dohodli na dvoch či troch skladbách a Ben ich vybral.

Takže Ben sa zahral na rozhodcu. Kedy došlo k tomuto výberu?

MG: Počas nahrávania albumu. Spravili sme dve alebo tri moje skladby a potom dve Davevove. Takže na tri moje skladby pripadala jedna jeho. Na konci sme tak mali 12 skladieb odo mňa a 3 od Davea.

Bolo to po prvý raz, že ti predstavil vlastné skladby?

MG: Počas promotion ku Paper Monsters ma Dave párkrat označil ako totalitného diktátora, ktorý mu nedovolil predniesť žiadne návrhy. Ale v skutočnosti mi len jediný krát zahral jednu z jeho piesní. Bolo to počas nahrávania Ultra a v podstate sa len jednalo o čisto Daveov spev bez ničoho iného. Spieval to na pláži. Spolu s Timom, naším producentom sa nám nezdalo, že by to mohlo zapadnúť medzi ostatné skladby. To bolo jediný raz.

Keď už nie diktátor, tak potom si bol vždy aspoň hudobným režisérom v kapele. Bolo to pre Teba ťažké povoliť niekomu, aby sa podielal na skladaní piesní?

MG: Proste som sa musel vysporiadať s tým, že ak má Depeche pokračovať, niečo sa musí zmeniť. Dave by sa necítil príliš pohodlne, keby nemohol napísať nejaké skladby.

AF: A to je na tom to dobré, že ste kapela. Sme skupina a môžme diskutovať. Najlepšie na nahrávaní tohto albumu bolo, že sme spolu naozaj dobre vychádzali. Atmosféra bola fantastická. A demokracia fungovala naozaj skvele. Pred pár rokmi, keď sme prežívali ťažké časy, každá debata sa skončila hádkou. Zakaždým, keď sme sa stretli, tak to bolo v znení:” Oh nie, je to fakt nutné?”. Tentoraz bola nálada jedinečná a verím, že to bude na albume počuť.

Ako vyzeralo prvé stretnutie po Daveovom promotion? Šli ste na pivo a porozprávali ste sa o tom?

MG: No s tým by bol trochu problém, keďže dave pivo nepije. (smiech).

OK, tak čo sa stalo?

MG: Stretli sme sa v Londýne, pretože sme sa tam vtedy práve nachádzali. Prejednali sme nejaké hrubé náčrty. Dave zahral zopár jeho skladieb a ja mojich.

AF: samozrejme, že sme vedeli, čo Dave chce. Bol dosť frustrovaný za posledných pár rokov. Na počiatku kariéry mu spievanie skladieb od niekoho iného nerobilo žiadny problém – čo je dosť nezvyčajné pre kapely. Ani ma nenapadá veľa prípadov, možno The Who, alebo Oasis, kde Liam spieva Noelove skladby. Ale za posledných pár rokov, Daveova frustrácia narastala a Dave sa rozhodol pre svoj vlastný album. Aj to je jeden z dôvodov, prečo sa vzduch vyčistil. Dave sa teraz cíti oveľa viac zaangažovaný.

A potom došiel Fletch a povedal: Hej chalani, aj ja mám nejaké skladby?

MG: Dosť vtipné, ale nebolo to tak (smiech). Počkáme do ďalšieho albumu.

AF: Ja neskladám skladby. Mal som to šťastie, že som bol v kapele s dvomi najlepšími skladateľmi: Vincom Clarkeom a Martinom Goreom. Nie každý má dar skladať. Každý by mal byť spokojný so svojou vlastnou úlohou v kapele.

Martin, už ťa napadlo, že by si zložil skladbu spolu s Daveom?

MG: Je to samozrejme možné. Ale ja som nikdy neskladal piesne s niekým iným.

Nikdy?

MG: OK, raz sa to stalo, s Claudiou Brücken z Propagandy. Ona mala nápad a zopár slov. A ja som vynechal tie nápady a slová a dokončil som to.

Takže to nebola najlepšia skúsenosť?

MG: Nepovedal by som, že to bola zlá skúsenosť. Ale predstava, že sedím v miestnosti s inými ľuďmi a skladám piesne ma neláka.

Posledný album produkoval Mark Bell. Prečo ste ho neprizvali aj tentoraz?

MG: Radi spolupracujeme s rozličnými ľuďmi, preotže prinesú čosi nové a posunú nás novým smerom. Páčia sa mi naše posledné dva albumy, Ultra a Exciter. Patria definitívne medzi naše najlepšie. Ale sú dosť tiché. Tentoraz sme chceli prísť s niečím energickým, vložiť do skladieb viac napätia.

Keďže Ben Hillier mal úlohu rozhodcu, stalo sa v štúdiu, že bol v jednom okamihu viac na strane jedného z členov kapely? Máte pocit, že ste svoje nápady vložili do dobrých rúk?

MG: Bola to perfektná spolupráca. A neboli sme tam len my traja a Ben. Priniesol so sebou dvoch programátorov, tkaže sme mali rôzne pracovné jednotky, ktoré pracovali nezávisle. A potom sme sa stretli v jednej miestnosti a prehrali sme si jednotlivé myšlienky, aby sme počuli ako znejú dokopy.

Vieš si predstaviť ďaľšiu spoluprácu s Benom?

AF: Skôr si myslím, že by sme sa mali spýtať, či on by chcel robiť s nami (smiech).
Ale vážne, predovšetkým myslíme na nastávajúce turné, nie na ďalší album. Ale keď už sa pýtaš, odpoviem: Áno, veľmi by som ocenil ďalšiu spoluprácu s Benom.

Pri posledných albumoch ste vždy producenta vymieňali.

AF: To je pravda, Ben by bol prvý od čias Flooda, s kým si vieme predstaviť rozsiahlejšiu spoluprácu. On je akýmsi Floodovým protégé. Majú rovnaký pôvod a mentalitu. Nerobí mu problém spolupracovať s rockovou či elektronickou kapelou. Nemá svoj vlastný zvuk. A veľmi ľahko chápe, o čom kapela je a akým smerom ju bude tlačiť.

Čo myslíš pod Floodovým protégé? Je to jeho kolega alebo žiak?

AF: Kolega, majú rovnaký manažment. Zdá sa, že je to nový Flood.

Ako ste ho vybrali?

MG: Je to čudné, ale nie kvôli niektorému z jeho predchádzajúcich albumov. Daniel Miller nám ho navhrhol, spolu s ostatnými a my sme sa s nimi stretli.

AF: Stretli sme sa s Benom a jednoducho sa nám páčil jeho postoj a spôsob práce.

MG: Verili sme jeho nápadom a spôsobu ako dával veci do pohybu. A zdalo sa nám, že by sme s ním mohli dobre vychádzať. A aj ľudia, ktorých priviedol so sebou, boli veľmi, veľmi skvelý ľudia. A to dokopy vytvorilo v štúdiu dobrú atmosféru, takže sa nám album nahrával tak ľahko, ako nikdy predtým.

Bola kapela v štúdiu celý čas?

MG: Boli sme tam stále.

Nebolo tomu na ostatných albumoch inak? V minulosti ste pracovali na smeny, tak ako ostatné elektronické kapely.

MG: Keď bol Alan ešte súčasťou skupiny, tak sme do štúdia nastupovali s takmer hotovými skladbami, všetky základné časti už boli v tej správnej polohe. Potom už len nasledovala "dolaďovacia práca". A to bola pekná nuda, no konečný výsledok bol trochu odlišný. S Andym sme zvykli sedieť v úzadí a hrali sme videohry. V samotnom štúdiu zvykli sedieť Alan s Floodom a všetko dolaďovali. Neskôr, keď David prežíval svoje zlé obdobie, bývali dni, kedy nebol schopný prísť do štúdia. No, ale ako som povedal, tentokrát sme v štúdiu boli všetci.

(nasledovala časť o ilegálnom kopírovaní, ktorú autor prekladu do angličtiny pokladal za nudnú)

Rozprával si sa niekedy s tvojimi deťmi, napríklad so 14-ročnou Vivou, o nelegálnom downloade?

MG: Mám to šťastie, že mám milé deti. Moja dcéra si všetky nahrávky kupuje legálne cez iTunes. Myslím, že o nelegálnom downloade ani nikdy nepremášlala.

Počúvaš hudbu, ktorá sa páči tvojim deťom?

MG: Mám dve dcéry, 14 a 10-ročnú, a potom trojročného syna. Svojej 14-ročnej dcére darujem cd veľmi často. Naposledy to boli Iggy Pop a White Stripes. Bolo to lepšie ako predtým, kedy počúvala Britney Spears.

Tvoj štýl obliekania bol hojne napodobňovaný mládežou v 1980 a 1990-tych rokoch. Ako vnímaš to, keď tvoja dcéra napodobňuje štýl hip-hopových hviezd, či Britney?

MG: Tomuto sa zabrániť nedá.

Ale vďaka tvojej profesií vieš veľmi dobre, čo takéto veci môžu spôsobiť. Nemal si niekedy pocit do toho zasiahnuť?

MG: Deti musia rozvíjať svoj vlastný štýl. Ale sú situácie, kedy sa zachovám ako každý iný otec. Sú isté veci, napríklad niektoré džínsy, ktoré majú príliš vyzývavý strih... ak by sa také čosi nosilo v časoch, kedy sme my boli deťmi, okamžite by nás poslali zo školy domov. Teraz sa to jednoducho toleruje.

25 rokov Depeche Mode: mali ste niekedy pocit, že dosiahnete takýto status?

MG: Nemyslím si, že na svete existuje skupina, ktorá by predpokladala, že zotrvá tak dlho v hudobnom biznise. Našim prvým úspechom bol náš prvý koncert. Potom sme túžili vydať singel. A potom celý album. A potom sa to s nami vlieklo už od albumu k albumu.

Koľkokrát si si pomyslel: A je to. Už mám toho dosť?

MG: Nepamätám si, že by niekto z nás niekedy povedal čosi v zmysle: "A je to. To je koniec skupiny." Samozrejme, že sme zažili niekoľko ťažkých chvíľ, ktoré mohli pripomínať koniec skupiny. Jeden z takých momentov bol Alanov odchod v roku 1995. Pamätám si, ako som si pomyslel, Ok, tak toto je možno koniec Depeche Mode. Ďalší taký moment bol, keď David v New Yorku ochorel. Jednoducho kompletne stratil hlas. Pamätám si na krízové stretnutie s Timon Simenonom, kedy sme si už mysleli, že neexistuje možnosť dokončiť album ako skupina.

AF: Ja osobne som v Depeche Mode zažil iba jedno skutočne zlé obdobie. Ale nikdy som nepremýšľal o odchode zo skupiny. Po albume "Songs Of Faith And Devotion" som strávil šesť mesiacov v nemocnici. Trpel som depresiami a pocitmi strachu. Ale nikdy som nechcel byť mimo skupiny. Len som sa necítil dobre.

Vrchol vašej kariéry?

AF: Absolútny vrchol dosiahla skupina v období medzi albumami "Violator" a "Songs Of Faith And Devotion". Konkrétne s albumom "Violator" sme dosiahli absolútne všetko. A to už v momente, keď sme vydali "Personal Jesus", o ktorom sme si mysleli, že je trochu riskantný. A potom sme vydali "Enjoy The Silence". Neuveriteľné bolo, keď sme prerazili na americkom trhu. Bol to úžasný pocit.
Potom nasledovalo obdobie enormných úspechov. Život sa mi však zmenil opačným smerom. Myslel som si, že sa už z toho nedostanem. Kvôli depresiám som začal chodiť na terapie. No na druhej strane, malo to aj svoje výhody. V tom období som sa veľa naučil.

MG: To ja zasa nemôžem presne označiť vrchol našej kariéry. Ľudia od nás často očakávajú, že povieme, "Bol to koncert v Rose Bowl", no pre mňa to jednoducho vrchol našej kariéry nebol. Keď začnete ako kapela, zažijete kopec vecí, ktoré vám prídu úžasné, ale to preto, že sú pre vás nové. Keď počujete svoj singel po prvýkrát v rádiu, to je skutočný vrchol.

Pamätáš sa ešte na ten deň?

AF: Áno, uviedol ho Peter Power na Rádiu 1. Keď sme sa dozvedeli, že by mohol pustiť našu skladbu, všetci sme sa zišli v malej kancelárií Mute a posadali si okolo rádia. Bol to neopakovateľný moment.

Je pre vás "starnutie" určitým námetom? Nedávno niekto označil Rolling Stones za "dedkov" Rock´N´Rollu. V príbehoch o vás sa táto záležitosť nepreberá, možno preto, že ste elektronická kapela. Sú niekedy chvíle, kedy sa sami seba pýtate, ako dlho ešte vydržíte stáť na pódiu ako popové hviezdy?

MG: Toto je niečo, čo zaujíma len vás. Momentálne sa ešte stále teším z komponovania hudby. A všetci máme pocit, že stále produkujeme skvelú hudbu. Čiže, pokiaľ to vnímate takto, otázka veku pre vás nemá význam. Jeden z dôvodov, prečo naša kariéra trvá už 25 rokov je, že sme mali to šťastie a nezažili neúspech. Mnoho skupín, ktoré začínali s nami, sa dnes boria s konštantným poklesom úspechu. Podľa mňa musí človeka odradiť skutočnosť, že jeho publikum je poloprázdne.

V porovnaní s Rolling Stones, vy stále predávate aj albumy, nie len lístky na koncert.

MG: Podľa mňa musí byť depresívny pocit, vyraziť na vypredané turné, na ktorom si ľudia môžu vypočuť päť skladieb vydaných v 1980, či 1990-tych rokoch. Ak by sa nám toto malo stať, tak by sme sami skončili.

Ste ešte v kontakte s ľudmi vo vašom veku vo vašom rodisku v Basildone?

MG: Áno. Mám celú kopu spolužiakov, ktorí teraz už bývajú hlavne v Londýne, takže ak sme v Londýne, tak sa veľmi často stretávame.

AF: Mám veľké šťastie, že väčšina z mojich a Martinových priateľov pochádza z Basildonu.

Závidíte in niečo na ich ‘normálnych’ životoch?

MG: Už som sa párkrát vyjadril, že mi nepripadá nejak výrazne dobré, že som členom kapely. Na normálnosti nie je nič zlé. Ale nevymenil by som to, je to jednoducho veľkolepá šanca, najlepšia možnosť ako komunikovať s celým svetom. Je to jednoducho jeden vzrušujúci životný štýl. Tak ako je ich život vyrovnanejší a stabilnejší, tak sa nájdu aj veci, ktoré proste nemám rád.

AF: Myslím, že môj život sa nijak nelíši od života kohokoľvek iného v mojom veku. Oni majú taktiež deti, kariéru a samozrejme aj toľko stresu, čo ja. Takže ja v tom, čo robia iní ľudia a ja, nevidím žiadny rozdiel.

Znamená to, že keď si sadnete spolu do krčmy, tak sa bavíte o úplne bežných veciach, ako napr. že sa mi pokazil počítač?

AF: Samozrejme, že oni chcú vždy odo mňa vedieť, čo je nového u Depeche Mode. A bavia sa o tom, že na ktorý koncert sa pôjdu pozrieť. Láka ich koncert v Düsseldorfe, alebo neviem kde. V podstate, chodia všade po svete.

Sledujú Vás a vašu prácu?

AF: Niektorí áno a iní zas nie. Niektorým sa naša hudba páči, ostatní ju neznášajú.

Vyskytol sa v minulosti niekto, kto sa stal takmer členom kapely?

MG: Je to smiešne ale áno, jeden z našich spolužiakov. Obsluhoval bicí automat.

A čo robí teraz?

MG: Neviem, ako sa to povie. Píše online review a tak. Nanešťastie pre neho, sa zaľúbil a rozhodol sa opustiť nás.

Andy, pre pár rokmi si založil vlastnú nahrávaciu spoločnosť. Nebolo to trochu neskoro vzhľadom na to, že si v hudobnom biznise už 25 rokov?

AF: S takou vecou nemôžeš začať hocikedy. To sa dá aj keď máš 55, ale ak by si chcel v tomto veku založiť kapelu, bolo by to veľmi ťažké. Nevidím nejaké prepojenie medzi vekom a založením nahrávacej spoločnosti. Bol som v Depeche Mode 25 rokov a nevenovali sme sa príliš vedľajším projektom. Martin a Dave nahrali svoje albumy a ja som si založil Toast Hawaii. Proste za tie roky s Depeche Mode, nebol na iné veci čas.

Taktiež si vystupoval ako DJ a mnoho ľudí to vzalo pozitívne. Kedy si s tým začal?

AF: V podstate za to môže Client, kapela o ktorú sa starám. Pri jednej príležitosti sa ma spýtali: Prečo to neskúsiš? A tak aby som ich podporil, zakaždým keď mali koncert, postavil som sa za mixážny pult.

A páčilo sa ti to?

AF: Oh, bože. Ja neviem. Je to čudné byť DJom. To je mi jasné. Keď si v kapele, máš kolegov stále okolo seba, si členom skupiny. No ako DJ, si sám ako palec. A aj miesta kde hráš sú zvláštne, napr. v Taliansku alebo Španielsku, tam som vystupoval o štvrtej ráno. Ale musím priznať, že sa mi to páčilo a budem to robiť aj v budúcnosti. Ale uprednostňujem byť členom kapely.

Všetci žijete v rozličných kútoch planéty. Je to výhoda, pretože je vaše hudobné cítenie potom rozlične ovplyvnené, alebo to skôr spôsobuje problémy?

AF: Nie je to problém. Kvôli tomu, že bývame na rozličných miestach, nie sme rozlične kultúrne ovplyvnení. Kebyže to bolo na yačiatku našej kariéry, tak by to bolo ťažšie. Ale teraz je to už jedno.

Žiadne kultúrne vplyvy? Znamená to, že nechodíš za hranice Londýna?

AF: Myslím, že tá otázka sa ma netýka. Martin a Dave strávili najväčšiu časť svojho života v Londýne. Napriek všetkému sme stale anglická kapela. Keď Martin rozpráva o jeho živote v Santa Barbare, tak hovorí o tom, ako zašiel do anglickej krčmy alebo ako si zahral futbal. A v Santa Barbare nie je žiadna kultúra mimochodom. Na druhej strane Dave žije v New Yorku a ten má svoju kultúru. Ale ja si myslím, že v našich srdciach sme stále traja Briti, čo žijú na rôznych miestach vo svete. A to nespôsobuje žiadne problémy. A nezabúdaj, že nasledujúce dva roky sa budeme vídať každý deň. Takže troche odlúčenia nezaškodí.

Máš obavy, keď si pomyslíš na turné?

AF: Nie, je mi to jedno. Vystupujem už 25 rokov, od svojich sedemnástich. Beriem to úplne normálne.

Keď sa bavíme o peniazoch, je známe, že máš na starosti obchodné záežitosti kapely. Povedal by som, že taka práca ťa stojí hodne energie. Baví ťa to?

AF: Myslím, že všetka tá práca nebola zaujímavá len z hľadiska obchodu. Bolo to aj dobré kvôli spolupráci s Danielom Millerom. On nám ukázal množstvo aspketov hudobného biznisu, s ktorými by sme sa nikdy nestretli, keby sme boli u veľkej spoločnosti. A to bola pre nás výhoda. Dôvody prečo ešte stále ako kapela existujeme sú, že sme napísali dobré skladby a že sme tvrdo pracovali. A bol tam Daniel Miller spolu s Mute records. Naša kariéra sa vyvinula na dlhotrvajúcej úrovni a v tom je Mute veľmi dobrý.

Má založenie tvojej spoločnosti nejaký súvis s tým, že ste si najali manažéra?

AF: Nie, to nie. Keď bol Dave na tom dosť zle, po Ultra, mysleli sme, že by bolo dobré, keby o neho niekto dbal. A tak sa Jonathan, ktorý bol predtým po mnoho rokov účtovníkom na turné, stal naším manažérom. Je predovšetkým obchodník. Ale v porovnaní s ostatnými kapelami sa ešte o mnoho vecí staráme sami.

Nový album mi pripomína Violator a Black Celebration a aj Dave sa s tým stotožňuje. Súhlasíš s tým?

AF: Jednoznačne ho nepovažujem za retro album. Možno sú tam retro prvky, samozrejme, použili sme veľa analógových syntezátorov, ARP a Moog, ktoré sme už mnoho rokov nepoužili. Takže preto znejú niektoré zvuky ako z Black Celebration, pretože vtedy sme používali tieto syntetizátory. Ale je to nový zvuk, oveľa viac organický a zmyselný ako Exciter. Myslím, že sa bude fanúšikom páčiť.

Na prvej listening session sa ukázalo, že album okamžite účinkuje. Mnohí ľudia si pospevovali, už keď refrén počuli druhý krát. Exciter bol v tomto dosť odlišný – dosť krehký.

AF: Bol to doslova jeden zvukový obraz, perfektne štruktúrovaný.

A prišiel v pravom čase. Počúvaš doma niekedy albumy Depeche Mode?

AF: Zaiste.

Ktoré?

AF: Všetky. Nie naraz samozrejme. Iba keď mám nostalgickú náladu. Keď sedím v mojej pracovni, niekedy si pustím Speak and Spell – vybaví sa mi pri tom množstvo spomienok.

Máš obľúbenú skladbu?
AF: A tak tých je veľa. Povedal by som, že World in My Eyes na Violatore, nie preto, že by to bola najlepšia skladba na svete, ale proste kvôli situácii ktorá vtedy bola. Po celom svete máme množstvo fanúšikov a World in My Eyes mi akosi pripomína vtedajšiu atmosféru. A z hudobného hľadiska tie elktronické zvuky. Veľmi dobre to vypovedá o našom úspechu a taktiež o tom, o čo vlastne v Depeche Mode ide.

Viete, koľko ľudí už navštívilo vaše koncerty?

AF: Na našom prvom koncerte boli asi piati ľudia. A asi sto plyšových medvedíkov Martinovej sestry.

Boli ste na niektorom Daveovom koncerte?

MG: Áno, videl som jeden jeho koncert v Los Angeles.

AF: A ja jeden v Londýne.

A páčilo sa vám to?

AF: Tak to sa ťažko hovorí, videl som ho len zozadu. Tak ako vždy.

Aký ste pri tom mali pocit? On na pódiu a vy nie?

MG: Pripadalo mi to najprv veľmi, veľmi podivné. Ale napokon to nebolo až tak zláštne. Bolo to pre mňa niečo úplne iné. Aj napriek tomu, že hral naše vlastné skladby.

AF: Pre mňa to bolo dosť zvláštne.

Bol si sa pozrieť na Martinove koncerty?

AF: Áno a dokonca dvakrát. Raz v Londýne a potom v Miláne. Myslím, že Dave to urobil veľmi dobre, Paper Monsters bol ako debutový album veľmi dobrý. Z Martinových albumov sa mi viac páči Counterfeit I ako dvojka, tá mi pripadá akási nedbalá. A to som mu aj povedal, ako keby si dostatočne nedôveroval, ten album jednoducho nevystihuje jeho obrovský talent.

Titulka časopisu Intro

Preklad: cvengo a monghi, bratská spolupráca.