Môj kamoš UZI (1998)

Môj kamoš UZI (1998)

Rozhovor s Davidom Gahanom, z roku 1997, pre poľský magazín Plastik, v ktorom sa rozhovoril o svojom temnom období v Los Angeles, ako aj o závislosti a nádeji do budúcna.

Nechal si sa počuť, že nový album je, pokiaľ ide o vokály, asi najlepší. Prečo si s týmto albumom taký spokojný?
Je to samozrejme aj otázka času. Po tie roky sa môj štýl spevu a technika menily, a na druhej strane, pre album "Ultra" som sa pripravoval takmer pol roka. V minulosti sme pracovali tak, že sa vokály nahrávali ako posledné, keď už všetko ostatné bolo dokončené. Ale bol to nápad Tima Simeona, aby sme kládli práve na vokály väčší dôraz.

Vo vašej hudbe cítiť melanchóliu a smútok. Vyhovuje ti takáto atmosféra?
Tieto pocity sú predsa ukryté v každom z nás. Čím viac o tom premýšľate, tým viac tomu prepadávate a je veľmi zložité sa z toho vymaniť. A vtedy tá vaša svetlá, optimistická stránka pomaly odchádza do úzadia. Začnete počúvať tú hudbu presne v tej nálade, vyberáte si podľa toho priateľov a podobne. Mne sa to páči. Viete, ľudia, tí "normálni", sú v podstate spokojní, často sa smejú, ale práve tí ma veľmi nezaujímajú.

Ako sa tento tvoj postoj k životu potom odráža vo vašej hudbe?
Myslím, že všetko závisí od momentálnej nálady. Spievate o tom, ako sa cítite a spievate tak, ako sa cítite. V hudbe môžete vidieť celý váš emočný náboj. Ja spievam viac srdcom, než hlavou. Je dôležité byť na 100% sám sebou, hrať presne tak, ako to cítite, či už ste umelec alebo nie. Ja osobne aj maľujem a prakticky všetko, čo som vytvoril v ranných 1990-tych rokoch, som vytvoril pod vplyvom drog. Keď som bol v rauši, cítil som sa nažive. Veľakrát som sa snažil s tým prestať, no márne. Keď som mal 20, utekal som sám pred sebou a heroín bol, v tomto smere, skvelý spôsob.

Sú ľudia, ktorí berú ľahšie drogy, aby neprepadli závislosti. Prečo si si vybral práve heroín?
Bral som ho celých 8 rokov. Zo začiatku len z času na čas. Bežne som len fajčil trávu, ale doma v Kalifornii to už bolo hlavne o alkohole a tvrdých drogách. No a keď som objavil heroín, už to bolo ako v tom filme, "Trainspotting" - orgazmus, ale 100x silnejší. No a keď som si to začal brať hlavne kvôli nálade, už nebolo možné z toho uniknúť.

Najhoršia skúsenosť?
Keď som si uvedomil, že už mi vlastne na ničom nezáleží. To ma vystrašilo. Dokonca aj na turné, po koncerte, som chcel byť jednoducho už len sám.

A aký je to pocit, byť teraz "čistý"?
To viete, ja som vždy veril, že som silnejší, než drogy. Okamžite, ako som vyšiel z väzenia, v LA, som si zašiel k dílerovi pre dávku. Ale nič z tých kokteilov už nezaberalo. Neviete si ani len predstaviť, ako mi to bolo ľúto. Drogy dávali môjmu životu zmysel a preto som si aplikoval dvojité, trojité dávky naraz. No už to nebolo také super, ako predtým. Práve vtedy som stretol ľudí, ktorí ma chceli z toho dostať. Týkalo sa to aj alkoholu. Aj s ním som začal veľmi skoro. Mal som rád pocit, že som niekto iný, než v skutočnosti. Pil som skutočne veľa. Dokonca aj na turné som mal k dispozícii človeka, ktorým ma v tomto smere zásoboval, pretože nebola žiadna šanca, aby som vystupoval "triezvy". Takže drogy a alkohol namiesto raňajok, obeda, večere ....

A čo tvoj názor na súčasný trend, "ži rýchle, zomri mladý", ako aj na fanúšikov, ktorí sa snažia tvoj životný štýl napodobňovať?
Musím povedať, že keď som bol vo väzení, tak som dostával od fanúšikov veľa podpory. Každý deň som dostával množstvo listov. Nikdy som si nemyslel, že závislák by sa mohol stať vzorom pre ostatných. Je príšerné, keď ku šťastiu potrebujete dávku. Takto som stratil veľmi veľa priateľov, lenže, keď ste na drogách, tak o tom prakticky nepremýšľate. Vtedy ste úplným egoistom. Najdôležitešie pre Vás je, že žijete a máte si čo dať. Až keď sa Vám z toho podarí dostať, až vtedy si uvedomíte, ako ste pôsobili na ľudí.

Kde sa dnes cítiš doma?
Dnes je mojím domovom New York. Tu sa cítim skutočne dobre. Mám tu priateľov, ktorí neberú drogy a žijem vedľa Central Parku, na západnej strane. Je to niečo úplne iné, v porovnaní s LA. Tam som bol pravidelným návštevníkom na tých najnebezpečnejších miestach.

Aj si v kontakte s niekým z LA?
Nie, to ani nechcem. Keď som drogoval, veľa som schudol, vážil som 55 kg a vyzeral úplne inak, v podstate ako každá iná "smažka". Dnes som šťastný, začínam spoznávať samého seba, chápať iných, no nie je to úplne jednoduché. Niekedy je pre mňa zložité, nájsť samého seba medzi ľuďmi. Ale, môžem konečne opäť tráviť čas so svojím synom, čo bolo v minulosti nemožné. Bol som dvakrát ženatý a som dvakrát rozvedený. Svoju prvú manželku som opustil, aj svojho syna, kvôli dievčaťu, ktoré bolo presne také, ako ja. Iba na tom mi záležalo. Ale nakoniec, jediná vec, ktorá nás skutočne spájala, bol heroín. Celé naše medové týždne v Las Vegas boli o drogách, dokonca aj sex nás nudil.

Ako vnímaš nový imidž speváka U2, ktorý stále viac a viac pripomína "feťaka"? Je za tým plánovaný imidž umelca alebo niečo iné?
Niekedy sa stáva, že nakoniec je imidž kapely dôležitejší, než hudba samotná. To sa týka hlavne kapiel, ktoré spolu fungujú už veľmi dlho. Myslím, že Bono je ale, v tomto prípade, veľmi rozumný. Mám na mysli drogy a podobne. Stretol som sa s ním veľakrát a vždy ma pred nimi vystríhal. Dnes som už, myslím, rozumnejší. Viete, ak raz prepadnete závislosti, tak kus toho správania vo vás zostáva navždy. Niekedy sa mi dokonca stane, hlavne ak niekam odídem na dlhšie, že mi ten pocit dokonca chýba. Je to naozaj čudné. Predstavte si, že máte všetko, o čom iní len snívajú - slávu, peniaze, ženy a zrazu vám niečo chýba. Sny sú ale podľa mňa veľmi dôležité. V mladosti som mal množstvo snov a môžem Vám povedať, že som si množstvo z nich uchoval. Ukázalo sa však, že vlastniť vily, autá a peniaze nie je všetko. Materiálny svet ma dnes šťastím nenapĺňa. A aj keď väčšina úspechu súvisí s úspechom finančným, dnes tvrdím, že je to nezmysel!

Prečo si sa vlastne presťahoval z LA, z mesta, kde sa plnia sny, do New Yorku?
Tak, v prvom rade vôbec nie je pravda, že v LA ide všetko ako po masle. Žijú tam ľudia, ktorí chcú byť známi a slávni. Mne prišiel tento postoj vždy smiešny. Doslova som v LA proti tomu rebeloval. Dohnal som to ale do stavu, kedy som sa už obával opustiť vlastný dom. Nechodil som dokonca ani na pláž, ktorú som mal desať minút peši od domu. Dokonca som si zatemnil okná, aby som nedokázal rozlišovať, či je noc alebo deň.

Vlastnil si aj zbraň?
Dokonca aj doma som mal neustále pri sebe pištoľ. Obával som sa aj vlastného tieňa. Bál som sa až tak, že som chcel svoj život ukončiť. Vtedy som sa rozhodol vyhľadať pomoc. Pamätám sa, ako som raz dokonca zavolal Stevenovi Tylerovi z Aerosmith a žiadal ho o pomoc. A vlastnil som nielen pištoľ, ale aj UZI (poloautomatická zbraň). Bol zo mňa totálny paranoik. Nakoniec, veď celé podsvetie v LA bolo vyzbrojené až po uši. Nemal som v pláne nikoho zabiť, len som sa obával o vlastnú bezpečnosť. Neustále som sa obával toho, že by sa mi niečo mohlo stať. Niekedy som bol dosť ostrý aj na dílerov, ktorí ma chceli oklamať a vylákať zo mňa peniaze. Nakoniec sa stal zo mňa len ďalší produkt LA. V dome som mal králika Bunnyho a Čarodeja z krajiny OZ, myslím tie postavičky. To myslím úplne vážne. Ale ani s nimi som nemal odvahu sa rozprávať.

O čom snívaš dnes?
Dnes je pre mňa najdôležitejšie nájsť vnútorný pokoj a sebavedomie. Takisto sa potrebujem uistiť, že dokážem žiť v zdravom vzťahu s inými. Mám priateľku a rád by som jej svoje city a náklonnosť dokázal nielen slovami, ale aj svojim správaním.

zdroj: PLASTIK (PL), 01/1998, dmtvarchives.com

Názory Devotees (3)

Čítať a pridávať komentáre môžu iba zaregistrovaní a prihlásení depešáci.

  Vytvorte si účet   Prihláste sa