Modus Operandum, The Face 02/1989

Začiatkom roka 1989 sa Depeche Mode v kompletnej zostave vybrali do New Yorku na prezentáciu zostrihanej, finálnej verzie filmu "101". Po jednej nočnej akcii v miestnych kluboch boli prehovorení na návštevu Detroitu, kde sa k nim pripojil reportér magazínu The Face a stala sa z toho historická udalosť.

"Zvykol som ako DJ hrávať Depeche Mode ešte predtým, poznal som vlastne len meno skupiny - ich hudba bola v tom čase veľmi žiadaná, hlavne skladby ako "Strangelove". Ich zvuk nás veľmi ovplyvnil. Ide o naozaj progresívnu tanečnú hudbu, a cítením tak európsku: je "sterilná" a dá sa na to tancovať."
(Kevin Sauderson, Inner City)

"Stanovili štandardy vlastnej práce. V Americke boli schopní potešiť snáď každého, od týpka ako ja, ktorý je tancom priam posadnutý, až po davom naplnený štadión. Objavili sa v správnom čase na správnom mieste a nevedia si s tým pomôcť." (Derrick May, jeden zo zakladateľov detroitskej techno scény)

"V podstate som hrával len jedinú ich skladbu, no ľudia, s ktorými som pracoval, boli nimi veľmi ovplyvnení, hlavne Jamie Principle. Viem, že Jesse Sainders bol ich veľkým fanúšikom, ako aj Ferley (Jackmaser Funk)" (Franke Knuckles, dj v pôvodnom Warehouse klube v Detroite a jeden zo zakladateľov house scény).

Depeche Mode ako krstní otcovia house? Nie doslovne, no v New Yorku sa ich ranné remixy predávajú v kategórií "raritné groove". V novootvorenom detroitskom technoklube ich zasa vítali ako hrdinov. Pustite sa slovne do hociktorej z mnohých tvári house scény a po chvíli pripustia, že ich ovplyvnili aj Depeche Mode. Takže, nie "krstní otcovia", ale úspešný a ohromný vplyv britskej popovej skupiny, ktorej význam treba prehodnotiť...

Toto je jeden z najlepších klubov planéty. Je to Detroitský hudobný inštitút, celonočný a vlastne nonstop nealko bar s dokonale navrhnutým sound systémom, takže zaužívané frázy ako "precíť hudbu" tu dostávajú takmer reálnu podobu. V sobotu v noci tu medzi house a technom počuť aj klubové klasiky ako 'Go Bang' od Dinosaur L. DJ-om dnešnej noci by mohol byť kľudne Derrick May, lenže práve on nás vedie popri fronte nedočkavcov priamo k dverám klubu. A možno to budú Kevin Saunderson a Juan Atkins z Big Fun, obaja regulérni dj-i v klube 1315 Broadway.

Po chicagskom Warehouse, kde house nadobudol svoju typickú podobu, a Paradise Garage Larryho Levana, oba kluby sú už dnes legendou, je teraz vlajkovou loďou Music Institute. Depeche Mode si to namierili rovno k baru. Keďže som s nimi strávil predošlý večer, viem že sa potužia jedným alebo hneď troma panákmi. Samozrejme, že nevedia o "tancuj do úsvitu" koncepte "džúsového" baru. Andrew Fletcher podíde ku mne a skepticky mi oznámi, "Tu alkohol nedostaneme." Začínam sa vzdávať akýchkoľvek nádejí a v tom Martin Gore zvolá, "Všade samá minerálka!" V tom na seba strhne pozornosť celého černošského publika.

Napriek tomu, že všetci začíname vyzerať na smrť unavení zo včerajšej nekonečnej rapovej party v New Yorku, sú Depeche Mode veľmi rýchlo "identifikovaní". V sekunde má Martin Gore v rukách kazetu s nahrávkami miestnej techno skupiny Seperate Minds. Ak by sa takéto čosi stalo v klube Schoom, The Kool Kat, či v Haciende, tak by si skupinu nikto nevšímal, prípadne by ich vysmiali, nedajbože urazili. V Británii sú Depeche Mode ešte stále považovaní za "detskú" skupinu; ako Bros, len trochu starší. V meste zbraní, v Amerike, je reakcia samozrejme odlišná. Zamieri na nich niekto? Akurát tak fotoaparátom.
"Úsmev prosím," povie prekrásne černošské dievča hneď po tom, čo jej priatelia obkolesili skupinu.
"Môj Bože!" povie niekto, "Nemôžem tomu uveriť! Úžasné, Depeche Mode v Detroite... ako to?"

Verte mi, je to dlhý príbeh.

S kariérou zahrňujúcou sedem albumov, skôr to však pôsobí ako niekoľko stoviek singlov a viac ako deväť rokov driny, sú však Depeche Mode, napriek ich jedinečnej kombinácií kreatívneho procesu s neustále rastúcim predajom nahrávok, v porovnaní s úderkou Kylie, Cliffa a PWL až na druhom mieste, teda keď sa na to pozrieme vynaliezavým pohľadom popových médií. Články o nich sa totiž obyčajne nezaobídu bez dvojzmyselných vtipov o kožených sukniach, ďalej referencií na ich obdobie novoromantických módnych výstrelkov a niekoľkých neopodstatnených odvolávok na Basildon.

No tu v Amerike sa o nich vyjadruje s rovnakou úctou ako o New Order, či dokonca o Kraftwerk. Frankie Knuckels nezaprie vlastníctvo už opotrebovanej kópie singla "Just Can´t Get Enough" a Todd Terry bude o nich rozprávať ako o jeho najobľúbenejšej tanečnej skupine. V Amerike sú Depeche Mode fenoménom, "biela" anglická popová skupina rešpektovaná v new yorkskej černošskej klubovej scéne. V Chicagu a Detroite majú ich single, ako "Get The Balance Right" z roku 1983, rovnakú hodnotu ako 25 dolárové "Disco klasiky" v Downstairs Records na Manhattane. A to všetko aj napriek skutočnosti, že ich samotná znalosť klubovej kultúry je asi taká, že doteraz vôbec nepočuli o menách ľudí, ktorí majú pod kontrolou miestnu nočnú hudobnú produkciu. V záchvate smiechu však zostali po tom, ako si pozreli paródiu, v ktorej vystupujú ako šialenci, čo sa stratili vo svojich popových nástrojoch.

"Akceptujeme skutočnosť, že čiastočne nesieme zodpovednosť za problém, ktorý vzniká v Británií," povie Andy Fletcher, diplomat skupiny a vždy usmiaty chlapík. V hotelovom bare sa pustíme do samotného rozhovoru. Depeche Mode si prišli do Ameriky pozrieť finálnu, zostrihanú verziu "101"-tky, ich prvého koncertného filmu, ktorý sfilmoval legendárny režisér D.A. Pennebaker. Je to mix koncertnej projekcie a dokumentárneho filmu, je akousi ozvenou úprimnej filmovej režisérovej výpovede "Don´t Look Back", ktorá mapuje Dylanovo turné v UK niekedy v šesťdesiatych rokoch.

Tento film vlastne zachytáva 101-vý koncert Depeche Mode v rámci turné v roku 1987, v Rosebowl v Passadene, pred 60 000-ovým davom a demonštruje ich očividný úspech v USA. Film sprevádza aj nový live album nahratý na tom istom koncerte. To všetko bolo dokončené v New Yorku a tu, v záujme poskytnutia aj iného pohľadu na skupinu, ktorej meno je v britských magazínoch vždy sprevádzané s patričnou dávkou cynizmu od akéhosi neidentifikovateľného týpka s označením "Ed", si Depeche Mode urobili malé "techno prázdniny", a ich zvedavosť ešte viac narástla potom, čo počuli o novej inovatívnej tanečnej hudbe, rodiacej sa práve v tejto metropole. Vďaka tomuto výletu ľudia viac spoznávajú skupinu, ktorá je teraz v pozícií zavrhnúť všetky štandardy nahrávania.

Skupine som bol predstavený deň predtým, s ich prístupom "vinný až do predloženia dôkazu neviny", som sa vyrovnal už v indickej reštaurácií, kde nešťastník Fletcher strhol so sebou porcelánovú sošku, keďže samozrejme nestála tam, kde mala, a tá sa na zemi rozbila na márne kúsky. Dave Gahan, ktorý bol určite ešte o pol piatej ráno pekne opitý prehlásil, "To je v poriadku", no ešte pred mojim príchodom bol presvedčený, že budem určite nejaký bastard v značkových topánkach, ktorému sa nik nevyrovná. V skutočnosti však väčšina ľudí, ktorí odmietajú The Face tak, nakoniec našim prístupom prekvapená. No časom ich podozrenie voči mojej osobe upadá a nastal vhodný čas pre spustenie diktafónu. V tom momente je už všetkým jasné, že medzi mnou a zbytkom úžasnej britskej hudobnej tlače je naozaj veľký rozdiel. Začínajú znieť príbehy o pochybných pánoch z médií v baretkách, jazyky naberajú zmierlivý tón a to hlavne vďaka niekoľkým flaškovým pivám.

"Keď sme začínali, bolo pre nás neuveriteľné, že by sme mohli niekoho zaujímať," hovorí Fletcher. "A tak sme pristali na každú televíznu šou, či na každý rozhovor pre média, ktorý sa naskytol. Boli sme zaškatuľkovaní ako popová skupina, nič viac, nič menej a odvtedy sme týmto imidžom sužovaní." Následne si vypýta čas na to, aby mi vysvetlil, že na popovej hudbe nie je nič zlé. Spoločne súhlasíme, že ide o jednoduchý pojem, ľahko zneužívaný kritikou, ktorá má jednotný názor na to, čo je populárne a čo je odpad: v ponímaní ktorejkoľvel filozofickej knihy ide však o veľmi zlú logiku. Alan Wilder - ktorý pôsobí rovnako mrzuto ako fanúšik Spurs v sobotu dopoludnia, no jednako sa snaží byť príjemným spoločníkom, ktorému nerobí problém nedostatok spánku - dodá, že sila popovej tlače je o tom, že tí, ktorí majú radi nejakú skupinu, sami nájdu odpoveď prečo je tomu tak - čiže niečo, čo som už ja dávno pochopil. New Order, ktorí svoju hudobnú púť začali ako Joy Division, dali takto hudobnej kritike príležitosť drístať o katedrálnosti zvuku, sú v Amerike prirovnávaní k bielym tanečným praktikantom. V Británií, však majú vybudovaný rešpekt omnoho väčší, než kdekoľvek v zahraničí. A to je prístup, ktorý Depeche Mode viac frustruje, ako len mätie.

Celá situácia nabrala ešte väčší ironický nádych, keď jasný úspech Depeche Mode v Amerike nabral kolosálne rozmery.

Derrick May, jeden z tvorcov Techno štýlu, nahrávajúci ako MayDay, Rhytim Is Rhytim a R-Tyme, nás hľadal po celom Detroite. Dychtil po rozhovore so skupinou, ktorú vnímal ako súčasť americkej undergroundovej tanečnej scény. "Oni majú tanec v krvi," hovorí. Stavia ich do rovnakej pozície ako Nitzer Ebb, New Order, DAF, Yello a zbytok európskych rytmových votrelcov, no Derrick je zároveň presvedčený, že Depeche Mode boli dôležitou súčasťou klubovej kolízie, z ktorej sa zrodil chicagský house. Detroitský techno sound bol založený na hudobnej strave Clintona a európskych rytmických skladbách, medzi ktoré patrí aj depešácka klasicka "People Are People". Medzikontinentálna zrážka v srdci chicagského housu, techna s new yorkským samplingom Todda Terryho je kľúčom k budúcnosti súčasnej americkej tanečnej hudby.

Keď som Andymu Fletcherovi spomenul Todda Terryho a on sa ma spýtal, kto to je, bolo jasné, že skupina vo svojej blaženosti nemá ani len potuchu o svojom vplyve. Možno aj preto, že zostávajú v podstate v pozícií nezúčastnených a preferovanie koncentrácie na vytváranie vlastného štýlu je vlastne kľúčom k ich úspechu. Dave Gahan však utrúsil, že ich najžiadanejšie 12" mixy neboli produkované pre kluby, ale pre posteľových poslucháčov.

"Tieto 12" nahrávky sme si zvykli robiť sami, takže sme si boli istí, že sú zaujímavé. Strávili sme ich mixovaním kopu času, teda je normálne, že ľudia ich chceli počuť od začiatku do konca!"

Techniky dub-u, intuitívny zmysel pre rytmus a zvukové koláže - to je výsledok historického medzníku vo vývoji houseového zvuku. Či už sa vám to páči alebo nie, "Just Can´t Get Enough" je tanečná záležitosť, ktorá dopomohla záležitostiam ako "Disco Circus", "Love Is The Meassage" a "Dirty Talk" od Klien And MBO k sformovaniu klubového zvuku dekády.

Väčšina ostatných britských skupín, ktoré vzišli z bieleho tanečného boomu začiatku 80-tych rokov by zaplatili čokoľvek za to, aby sa objavili v megamixoch new yorkských rádio staníc Kiss a WBLS, či sa ocitli medzi nahrávkami v minibuse Derricka Maya. Duran Duran sa dvoria pozornosti Chic Organisation, tí sa však svoju pozornosť venujú club kultúre, ako ABC, ktorý nahrali tribut house-ovému zvuku s názvom "Chicago". Jediní Human League, ktorí si vždy spomenú na svoje klubové úspechy, sa priblížili postaveniu Depeche Mode v amerických kluboch.

Ako hudobníci s nefalšovanou záľubou v čiernej hudbe, sa pokúsili sformovať ich typickú európsku neohrabanosť do niečoho viac oduševneného. Milión libier minuli na ich album "Crash", produkovaného štúdiovými "bohmi" z Minneapolisu, Jamom a Lewisom. Výsledok? Hlavybolenie a nuda čierneho publika nad nekonečnými aranžmánmi a pôsobivými vokálmi. Tí skôr chceli počuť anglický prízvuk, syntezátori a hlavne sa chceli nechať presvedčiť iným zvukom. Chceli aby Phil Oakey bol jednoducho Phil Oakey, ktorý spieva "Being Boiled". No v momente, ako Phil začal v skladbe "Human" pripomínať Alexandra O´Neila, publikum stratilo záujem. Human League jednoducho urobili prešľap pri pokuse integrovať americký zvuk so srdcami ich fanúšikov.

Depeche Mode sú tiež mierne znepokojení ich ironickou alianciou s americkou klubovou kultúrou. Alan Wilder mi prezradil, že nový materiál, na ktorom pracujú, má pomalšie tempo ako album "Music For The Masses". No a Martin Gore, jediný skladateľ v skupine, ktorý na prekvapenie hľadá inšpiráciu v starých rock and rollových nahrávkach, zasa verí, že Depeche Mode aj tak nie sú schopní produkovať tanečnú hudbu.

"Neprodukujeme tanečnú hudbu a ani si nemyslím, že sme sa o to niekedy pokúšali. Úprimne, ani by sme nevedeli, kde a ako začať."

O dva dni neskôr už sedím v aute smerom do Miami a počúvam rádiovú mix šou. DJ mieša záležitosti počnúc "Security" od Beat Clubs, cez Front 242, Black Riot a "Strangelove" od Depeche Mode končiac. Preladím stanicu a okamžite ma atakuje skladba "Silent Morning" od Noela, výrazne ovplyvnená latino hip hopom. A zrazu, "Leave In Silence" od Depeche Mode, to sa nedá pomýliť s ničím. A naplnený celou tou iróniou končím konečne doma. Myslím na všetok ten beznádejný odpad v podobe britských acidových nahrávok, ktoré som obdržal poštou a začnem sa z chuti smiať.

Ako vždy, tie najlepšie príbehy zaznejú vo chvíli, keď sa diktofón vypne. Naša plánovaná návšteva Majestic, "anglický beat" klub okupovaný anglo-maniakmi, o ktorom nám Derrick povedal, že tam strašia Numanove klony a "čajovo-uterákoví" futuristi, sa stala subjektom komickej predtuchy. Skupina priznala výhodu ich spájania s kilt a make-up scénou ranných 1980-tych rokov. No ako to začalo dosahovať kritickej hodnoty a Depeche Mode sa úmyselne postavili do polohy popových štylistov so skladbami "Leave In Silence" a brilantnou "Get The Balance Right", bolo ešte ťažšie sa tej spomenutej spojitosti zbaviť.

Dave Gahan si spomína na koncert v Paríži dva roky po tom, čo celá tá scéna prakticky zanikla. Vstúpili do haly a hoci si nemohli pomôcť, privítal ich obrovský plagát s nápisom: DEPECHE MODE: KRÁLI NOVOROMANTIZMU.

Keď sme vstúpili do klubu Majestic, bauhausský 'Bela Lugosi' vyzval ľudí na parket. Je to Retro Anglo alebo "Nu Music", a títo ľudia tuná pomohli vytvoriť trh pre kapely ako Information Society, ktoré sa snažia o znovuzrodenie rozpačitosti a ten pravej anglickosti ranného zvuku Depeche Mode. Muž v zelenej trigovici a šiltačke, ktorý ma práve minul, mi akosi záhadne pripomenul chicagský Bedrock klub, kde jedna z najväčších atrakcií house národa je exotický šarm Warneyho Red Barrel-u. Obrovský chlap v maske tají svoju minulosť a ja som sa rozhodol, že Depeche Mode nemôžu odísť bez toho, aby zhromaždený dav priam nevybuchol pri prvých rónoch rannej basildonskej novoromantickej klasiky, "Photographic".
Tuná, takisto ako aj v Music Institute, sme boli identifikovaní po minúte, či dvoch, skladby "Just Can´t Get Enough" a okamžite začali žiadosti o autogramy. Po ceste do Music Institute debatovala skupina s Derrickom Mayom o ich hudbe a techno scéne. Chceli hlavne vedieť, prečo takmer každá houseová skladba využíva veľmi špecifický zvuk bicieho automatu Roland 808. Neskôr mi Dave Gahan povedal, že sa ako súčasť toho všetkého, čo sa na tejto scéne deje, necítia príjemne.

"Ešte stále v sebe necítim pre toto všetko nadšenie. No napriek tomu, je to jasný dôkaz, že to, čo robíme, je naozaj to pravé. House vnímam ako najdôležitejšiu fázu hudobného vývoja 1980-tych rokov, hlavne čo sa týka kombinácie tanca a elektronického zvuku. To, čo robí Derrick je vlastne akási hudobná budúcnosť."

S úsmevom na tvári si Fletch v mysli vybavil jeden britský rozhovor v ktorom zaznela jedna otvorená otázka: "Aké je to venovať sa staromódnej hudbe?"

"To bolo pred explóziou house - skutočne nevďačné obdobie pre elektronickú hudbu. V tom čase bola "elektronika" neslušným výrazom. Ľudia hlavne hovorili o gitarách. V podstate tá otázka mala význam, 'Aké je to končiť na scéne?' Dave toho chlapíka takmer knokautoval!"

Ako sme sa blížili ku klubu, začal si Dave robiť srandu z Derrickovej hyperaktivity a Derrick na oplátku zasa z jeho prízvuku. Tému rozhovoru zmenila zmienka o Kraftwerk a poskytla najlepšie vysvetlenie fenoménu úspechu Depeche Mode v amerických kluboch. Zatiaľ čo sa mnoho britských skupín snaži v Amerike preraziť a snažia sa aj americky znieť, Depeche Mode, rovnako ako Derrick May a Tod Terry, stále dychtivo počúvajú Kraftwerk a doslova prenasledujú ťažko dostihnuteľný európsky elektro zvuk vytvorený a dokonale produkovaný v Dusseldorfe. Všetci sú priam zmanipulovaní Kling Klang technik, ktorý tvorí akúsi pomyslenú spojnicu medzi Basildonom a Detroitom, medzi "New Life" od Depeche Mode a "Nude Photo" od Derricka Maya.

No samozrejme, existuje pre to aj iné vysvetlenie. "Niektoré z našich nahrávok majú naozaj skvelé tempo a tým to vlastne končí," dodáva Dave Gahan.

autor: John McCready
zdroj: The Face, 02/1989