Martin: “Nik nevie predvídať budúcnosť!”

Martin: “Nik nevie predvídať budúcnosť!”

Druhá časť rozsiahleho exkluzívneho rozhovoru, ktorý Depeche Mode poskytli reportérovi britského magazínu Q počas zastávky Global Spirit turné v kanadskom Toronte.

Toronto, September 2017. Andy Fletcher posedáva v bare hotela Four Seasons, hotela "neprekonateľného luxusu", teda tak to tvrdí ich webstránka. Je to vlastne určitý druh honosného ubytovania, ktoré Depeche Mode bežne využívajú.
Začiatkom ich vzostupu, v 1980tych rokoch, si prenajímali väčšie ozvučovacie zariadenie. Vtedy im chlapík z požičovne povedal, "tak, vidíme sa na ceste z kopca." "Chvalabohu sa tak nikdy nestalo," zasmeje sa Fletcher. Tento 56-ročný chlapík je príjemný spoločník, so supertatkovským nádychom a zároveň sebaistým. Človek faktu, disponujúci prehľadom počas konverzácie. "Sme jednou z najväčších kapiel na svete, no pritom vedieme úplne normálne životy," povedal, akoby vám práve hovoril o slušnej poistke na dom, na ktorú práve natrafil.

Tento hráč na syntezátor je z tria pravdepodobne najviac hudobne obmedzený, no na druhej strane vystupoval vždy v pozícii hlavného hovorcu kapely. Obzvlášť však pôsobil v roli de facto manažéra, kým si kapela, v polovici 1990tych rokov, po 15tich rokoch úspešnej kariéry, nezaobstarala toho skutočného. Tradične sa Fletcher s Gahanom zoči voči nestretávajú, no dnes je to medzi nimi už omnoho lepšie. Na druhej strane, s Gorem sú najlepší priatelia už od školských čias. "On je trochu hanblivý, ja zasa extrovert," dodá. "Myslím, že práve vďaka tomu sme taká dobrá dvojka."
Kapela má pred sebou šiesty vypredaný koncert severoamerického turné a Fletcher sa už opäť stihol vyrovnať so svojimi rutinami na turné. Snaží sa chodiť do fitka vždy, ako je to možné a takisto hrá pravidelne šach cez internet. "Na cestách zažívate kopec "mŕtveho času"," povie. "Práve preto sa veľa umelcov, nás nevynímajúc, vrhne na pitie, pretože sa okrem toho veľa robiť nedá." Fletcher je dnes jediný z kapely, ktorý na alkohol nezanevrel. Pred nástupom na pódium si dopraje zopár pív, a ďalších niekoľko potom. "Vždy som zvykol pred koncertom popíjať, vlastne my všetci, takisto na pódiu, ako aj potom."

Dodal, že večierky počas turné k albumu "Violator" sa často vymykali z kontroly, no až počas turné k albumu "Songs Of Faith And Devotion" (1993) "sa to všetko zrútilo do priepasti. "Bohužial pre mňa, ja som sa nervovo zrútil už počas nahrávania albumu," pokračuje. "Ďalšiemu nervovému zrúteniu predcházalo snáď 185 koncertov, Martin neustále zapíjal Anglicko a Dave bol, ako vieme ... " Počas koncertu v New Orleans mal Gahan problém so srdcovým šelestom, vyvolaným drogami a nemohli odohrať prídavky. Gahana previezli do nemocnice, zatiaľ čo zvyšok kapely žúroval po koncerte so striptérkami. Fletcher to všetko komentuje štýlom suseda, ktorý Vám rozpráva o svojej novej kosačke, no potom komicky dodá, "ale tieto excesy tvorili iba relatívne krátku časť našej kariéry."

Neskôr, počas večera, si Fletcher odpíja na pódiu torontského Air Canada Centra z fľaše vody. Kedysi to bývala fľaša vína, no koncerty Depeche Mode sú dnes absolútne profesionálnou záležitosťou. Je to pôsobivá dvojhodinová šou a Gahan, s vlasmi vyčesanými dozadu a s fúzikmi v štýle Johna Watersa, v nej funguje naplno od samého začiatku. Neustále vrtí zadkom a mašíruje po pódiu ako Mick Jagger. Je majstrom v rozbesnení publika. Gore je na pódiu v podstate v statickej póze a zo svojej pravej strany pódia sa vzdiali iba v momente, kedy zaspieva "Home" a akustické vezie skladieb "A Question Of Lust" a "Somebody". Fletcher spoza svojho syntezátora pre zmenu predvádza niekoľko excelentných tanečných pohybov, ktoré sa pohybujú v rozpätí výzoru policajta riadiaceho dopravnú premávku, po predstieranie amatérskeho hypnotizéra. Celé predstavenie končí tým, ako sa Gore s Gahanom, jeden na druhého maniakálne usmievajú na konci "Personal Jesus". Pódium je jednoducho ich bezpečným miestom.

Ráno po koncerte vstupuje do konferenčnej miestnosti hotela Four Seasons Martin Gore. Nie je veľa vecí, ktoré by prekonali eufóriu z hrania pred 20 000 fanúšikmi, ale pohľad do denného rozpisu a hľadieť na slová "konferenčná miestnosť" musí byť určite jednou z nich. No ale aj tak, tento 56-ročný chlapík stále žiari a je veselý, tvár mu stále zdobí úsmev školáka (hoci v ňom už nedominujú tie isté zuby, ako za študentských čias) a nechýba typické kalifornské opálenie. Žije v Kalifornii, spolu so svojou manželkou a malými deťmi. Má v sebe jednoduchosť, presne takú. akú by ste očakávali od niekoho, kto tvrdí, že žije v raji. Aj Gore tvrdí, že kapela sa s Gahanom, počas turné, veľmi nevída. Síce spolu neustále cestujú a vždy sú ubytovaní v tom istom hoteli, no Gahan "sa z dobrého dôvodu veľmi izoluje." Na miesto koncertu sa dopravujú v rôznych časoch a s frontmanom sa v podstate vidia až večer, tesne pred nástupom na pódium. Gore tvrdí, že spevákova energia počas koncertu je v podstate tá potlačovaná, keďže ju dusí v 24 hodinovej izolácii v hotelovej izbe. Zároveň dodal, že vydebatovanie si určitých vecí s Gahanom, počas nahrávania albumu "Spirit", určilo hranice. "Keď Dave začal s komponovaním, pochopil som, že má potrebu uvoľniť svoju kreatívnu stránku. Pochopil som to, nebolo to zasa až tak zložité. No ako roky plynuli, Dave neustále tlačil a tlačil na to, aby mal na albumoch viac svojich skladieb. Takže, jednoducho musel naraziť na mantinel. Producent James Ford sám prehlásil, že ak bude album obsahovať príliš veľa Davidových skladieb, stane sa z toho jednoducho sólový album Davida Gahana, no v mojom skladateľskom štýle je podľa neho niečo jedinečné a ak bude Dave príliš tlačiť na pílu, už to nebudú Depeche Mode. Tá diskusia bola nevyhnutná, pretože Dave, v tom čase, prišiel každý deň s novou skladbou."

Gore povedal, že jeho najtypickejšou črtou je to, že nie je konfrontačný. "Som veľmi vyrovnaný, čo je v Depeche Mode veľmi užitočná vlastnosť." Dodal, že v kapele sú ľudia, ktorí doslova milujú argumentácie a Fletcher je jedným z nich. "Myslím, že on sa vždy s obľubou postaví na opačnú názorovú stranu prakticky vo všetkom," povie so smiechom. Ako už vieme, Gore bol alkoholik, ktorý sa svojej závislosti zbavil počas turné k albumu "Playing The Angel" ("Jednoducho som si povedal dosť," pokrčí plecami). Tá najbláznivejšia vec, ktorú dnes na turné robí pravidelne je, že sa vždy "vyparí", aby si popoludní trochu schrupol. "Nikdy v živote by som si ani len nepomyslel, že si raz budem užívať popoludňajší spánok. Jednoducho sa poberiem na svoju izbu, pustím si zvuky tibetských zvončekov, začnem si pospevovať a do desiatich minút zaspím. Následne sa cítim dokonale nabitý pre koncert!"

A pokiaľ ide o koncerty, tu si Gore všimol, že publikum sa samé dopĺňa s novou generáciou fanúšikov, kedy sa k tým starším, oddaným, ktorí ešte vždy vyčkávajú na kapelu pred hotelom, pridáva pubertálna mládež. On sa však stále cíti ako outsider. Ako dodáva, fakt, že kapela nikdy nebola súčasťou hlavného prúdu je vlastne dôležitá súčasť ich osobností. "Práve preto v nás v Európe vidia čosi viac, než len hudobnú kapelu. V podstate ide o fenomén kultu."
Aj on však tvrdí, že Depeche Mode vníma ako konečnú vec, pretože to sa týka úplne každej kapely. "Záleží len na tom, kedy k tomu dôjde," dodá, a v zápätí nahlas zauvažuje typicky depešáckym spôsobom. "Že by ten koniec spôsobila smrť? Nik nevie predvídať budúcnosť. Vždy sme tvrdili, že nemáme ani tušenia, čo sa bude diať." Nevie dokonca ani garantovať, či bude nejaký ďalší album Depeche Mode. Dodá však, že toto tvrdí už od roku 1986.
Náš čas sa kráti a Gore si musí vybaviť ešte nejaké veci, ako sa aj neskôr stretnúť so zvyškom kapely vo vestibule. Ich súkromné lietadlo je už pripravené na odlet do Montrealu, kde ich čaká zajtra ďalší koncert.

Bell Centre je aréna v centre Montrealu, s kapacitou 21 000 miet. Zvyčajne ju okupuje hokejový tím Montreal Canadiens, dnes večer si ju však prepožičali Depeche Mode s ich 100 členným tímom. Zákulisie. Je tu kopec značiek v štýle bulváru, ako "Masáže", "Šatňa", "Catering". Vyberiete sa iným koridorom a prejdete okolo miestnosti "Šatňa Davida Gahana". Vstúpite do dverí s nápisom "Miestnosť pre chalanov" a zazriete Fletchera, usadeného v kresle, ako si upíja s veľkej plechovky s nápisom Forest. Martin na mňa pre zmenu hľadí z hornej časti schodov. Čas koncertu sa blíži a napätie začína narastať. Kapela už je oblečená do svojich kostýmov - šedá kombinéza bez rukávov a plno očných trblietok pre Martina a bomberová bunda, čierne džínsy a svetlooranžové tenisky pre Fletchera. Spoza rohu si všimneme, ako Gahan vošiel do svojej šatne. Spevák pôsobí v zákulisí ako mystická postava, ktorá hrá vlastné predstavenie: skôr narazíte na Timmyho Malletta, ako na frontamana Depeche Mode.

"Nedáte si z mojich plechoviek?" spýta sa Fletcher a zodvihne svoju skutočne impozantnú plechovku. "1,75 litra," dodá a vysunie jednu nohu dopredu, ako súčasť svojej rutinnej predkoncertnej naťahovačky. Debata sa zvrtne k téme ranných koncertov kapely v Essexe, na ktorých definovali svoj prístup k živému hraniu. "To nás vracia do Southendu alebo do Rayleigh," povie Fletcher a natiahne si druhú nohu, "kedy sme mali angažmán v Croc´s. V sobotu sme tam mali vždy publikum, ktoré sme museli roztancovať, dostať ich do pohybu, prinútiť ho reagovať, takže už na začiatku sme sa museli naučiť, ako to vlastne s publikom funguje." Martin dokončí prípravu svojho čínskeho bylinného čaju a začne sa prechádzať. Spomenie online petíciu, ktorej snahou bolo vrátiť kapelu do Croc´s (dnes sa ten klub volá The Pink Toothbrush) a uškrnie sa pri spomienke na dokument z ranných čias kapely, ktorý si nedávno pozrel.
Je takmer čas odísť na pódium, tak sme sa vybrali smerom k chladničke a vzali si nejaké pitie ("môžete si vziať z mojich obrích plechoviek, ak chcete!" ponúkne nás opäť Fletcher) a všetci opúšťajú miestnosť.
Pár minút na to zaznie z Gahanovej šatne Iggy Pop a jeho "I Wanna Be Your Dog", a chodbami sa rozozneje spevákov hrdelný rehot. Fletcher, pre zmenu si naťahuje ruky, s Gorem čakajú na svojho kolegu v spoločnosti pódiových hudobníkov, Christiana Eignera a Petra Gordena. "Tak dobre, k*rva!" zreve Gahan vyhecovaný vlastnými tieňmi. Kapele sa k sebe pritisne a z pásky na pódiu zaznie intro.

Je to ďalšia veľkolepá a oslavná šou. Dav vrieska takmer pri každom slove z textov, mení podceňované skladby ako "Wrong" a "Poison Heart" na veľké hymnusy a tieto hymnusy sa tak menia na niečo, čo je radostnejšie a emotívnejšie, než to, čo sa dá nazvať ako zvyčajný hit. V závere "Enjoy The Silence" behá človeku dokonca mráz po chrbte. Depeche Mode stále nevedia, ako zvládať emócie. Vychutnávajú si záverečný aplauz, Gahan zostáva na pódiu sám a posiela bozky do davu. Je to presne ten moment, na ktorý často spevák myslí ... áno, mohli by práve teraz odísť, na samom vrchole a ukončiť činnosť kapely. Je šťastný, skvelý a "má hotovo". Venuje sa tomu už takmer 40 rokov a vie, že raz to všetko skončí. Ale potom si možno doprajú pauzu a možno mu Martin pošle nejaké skladby. A možno si ich Gahan vypočuje a možno si pomyslí "wow" ... a mašina Depeche Mode sa opäť rozbehne.

zdroj: Q magazine (UK), 26.09.2017

Názory Devotees (1)

radoo

 1    19. október 2017 o 08:13

super clanok

After Party, Roxy, Praha

Diskutovať môžu iba zaregistrovaní a prihlásení užívatelia.

  Vytvorte si účet   Prihláste sa