Martin Gore: Obávam sa jadrového konfliktu

S päťnásobným otcom, Martinom Lee Gorem, o jeho obavách ohľadne budúcnosti sveta, svojich detí, ale aj o vzťahu s Davidom Gahanom.

V Berlíne ste odprezentovali album "Spirit" vo veľmi intímnom prostredí, intímnom nielen pre publikum, ale aj pre Vás. Ako ste sa cítili?
Viete, v tak intímnom prostredí, kedy máte ľudí tak blízko seba, je to pre nás zvláštne. A zvláštne to bolo aj preto, že to bolo prvýkrát po troch rokoch, čo sme spoločne hrali pred publikom. No jednako to bola zábava.

Je takéto vystúpenie odlišné od koncertov, kedy hráte v podstate pred viacmenej anonymnou masou?
No, v tomto zmysle tam rozdiel nie je. Ten koncert bol nakoniec prenášaný naživo. Ododnes to má publikum k dispozícii navždy na internete :)

Rozhodli ste sa prezentovať album v Nemecku, konkrétne v Berlíne. Prečo?
S Berlínom sme príliš silno prepojení. Prišli sme sem vo veľmi rannom štádiu našej kariéry, v roku 1983, kedy sme tu nahrávali album "Construction Time Again". Boli sme mladí a asi aj preto na nás mesto urobilo veľký dojem. Bolo to vlastne po prvýkrát, čo sme strávili dlhší čas mimo Anglicka. A výnimočné to bolo aj preto, že v tom čase to bol vlastne Západný Berlín, čo bola vlastne umelecká enkláva. To v nás zanechalo hlboký dojem. Ale to nehovorím len preto. Pre mňa Berlín prezentuje hlavné mesto Európy a takisto skvelé miesto na prezentáciu albumu.

Od roku 1993 produkujete albumy so skalopevnou pravidelnosťou, každé štyri roky. Ide o náhodu alebo je to pre Vás takto ideálne?
Istú chvíľu to bola len náhoda. A dokonca ani dnes to nie je tak, že by sme si sadli a povedali, "Takže, štyri roky prešli, teraz musíme pripraviť nový album." No dnes už predsalen nejde o náhodu. Myslím, že sa to zhoduje s časom, ktorý potrebujeme na pauzu po turné, po ktorom nasledujú sólové projekty, písanie nových skladieb, návrat do štúdia a nakoniec vydanie albumu.

Počas toho štvoročného obdobia je tam istotne čas bez Depeche Mode, kedy spolu nie ste v štúdiu, na turné, či neposkytujete rozhovory. Všetci traja žijete na rôznych miestach sveta: ty v Santa Barbare, Dave Gahan v New Yorku a Andrew Fletcher v Londýme. Ste počas toho obdobia v kontakte?
Nie veľmi. S Davidom sa vtedy porozprávam tak dvakrát do roka, po telefóne. S Andym som v kontakte trochu častejšie. Ale zistil som, že je to celkom zdravé, pretože keď sa opäť pustíme do spoločného projektu, tak sme prakticky dva roky spolu. To je až príliš dlho na to byť neustále spolu.

V minulosti údajne vládla medzi tebou, ako hudobným mozgom kapely, a Davidom, ako extrovertným frontmanom, neutíchajúca rivalita, ktorá bola často témou vzájomných diskusii. Ako ste na tom dnes?
Myslím, že vzťah medzi nami je dobrý. A ani si neviem spomenúť na obdobie, kedy by to medzi nami bolo zložité. Keď sa raz Dave nechal počuť, že som diktátor, tak ma to vcelku prekvapilo. Nikdy som nemal pocit, že by som na niekoho tlačil, či niečo diktoval. Musíte si ale uvedomiť jednu vec: od roku 1982, do roku 2005, som všetky skladby Depeche Mode písal sám. Keď zrazu Dave začal písať skladby, tak sa ten systém nejaký čas otriasal v základoch.

Na album ste napísali aj spoločnú skladbu, "You Move". Fungovala táto spolupráca?
Áno, veď ono to fungovalo už aj predtým. Myslím, že obaja radi pracujeme izolovane. Dostal som jednoducho nápad, nič konkrétne a poslal som mu zvukový súbor. No a on pridal text, vokály a poslal mi to späť, aby som to mohol dokončiť.

Mnohí kritici album "Spirit" v podstate posudzujú ako váš najpesimistickejší a najpochmúrnejší. Súhlasíš s nimi?
Možno aj áno. Viete, nosná myšlienka albumu vlastne poukazuje na to, že naša ľudskosť zlyháva. Potrebujeme sa vrátiť k duchovnu, musíme nájsť tú správnu cestu. Všetci zažívame skľučujúce časy. Skladba "Eternal" je o príchode čierneho mraku, ktorý som sebou prináša rádioaktívny dážď. Ani si neviem spomenúť, kedy som sa naposledy obával o možnosť jadrového konfliktu. Dnes sa ho skutočne obávam. Bohužiaľ, nezdá sa, že by tá myšlienka bola pritiahnutá za vlasy.

Prvé tri skladby na albume, "Going Backwards", "Where´s The Revolution" a "Worst Crime", sú veľmi politické a dokonale sedia k témam ako Donald Trump a Brexit. V skutočnosti však vznikli ešte pred spomenutými udalosťami. Javia sa tak trochu prorocky ...
Viete, stav sveta sa od konca roka 2015 a začiatku 2016, kedy som tie skladby napísal, príliš nezlepšil. Kampaň k americkým prezidentským voľbám trvala dva roky. Už vtedy sa Trump javil ako sľubný kandidát Republikánov na prezidentské kreslo. Ďalšou hroznou témou boli pre mňa udalosti v Sýrii. Jednoducho som nedokázal uveriť, že svetové mocnosti toto umožnili. A potom tu bola tá takzvaná vojna proti terorizmu. Prečo sa viedla? Veď dnes je tých teroristických udalostí viac, než predtým.

Pýtaš sa, kde je revolúcia, ale ono sa zdá, akoby prebiehala, hoci je to revolúcia spiatočnícka, pravičiarska...
V určitom zmysle tomu tak je. Nie je problém nadobudnúť pocit, že ľudia sú veľmi nahnevaní a frustrovaní. Nikdy som však neočakával, že to povedie k Brexitu, či k víťazstvu Trumpa.

Žiješ v Spojených štátoch. Vieš si predstaviť, že by si tú krajinu, kvôli Trumpovi, opustil?
To je zložité. Mám syna, má 14 a ak nie som na turné, tak sme pravidelne spolu. Dokiaľ nedokončí školu, tak akákoľvek možnosť odchodu z krajiny je pre mňa neprípustná. Verím tomu, že čím viac bude Trump tlačiť na napĺňanie tej šialenej agendy, tak tým budú protesty narastať. A ak nebudem na turné, tak sa k nim pridám.

Nemáš len 14-ročného syna, ale aj dve dcéry, dvadsiatničky, ako aj malú dcéru, ktorá sa narodila na začiatku roku 2016...
Správne, mám dcéru, ktorá má 1 rok a 1 mesiac, ako aj dcéru, ktorá má 1 týždeň.

Skutočne? To som nevedel. Gratulujem!
Áno, narodila sa v pondelok, 13.marca. A v utorok som už musel cestovať do Nemecka.

Zmenil sa tým tvoj pohľad na vec? Musíš dnes viac o všetkom premýšľať, keď má opäť malé deti?
Možno. Niektoré skladby z albumu "Spirit" som napísal v čase tehotenstva mojej manželky. A "Eternal" som napísal pre moju ročnú dcéru. Ale verím tomu, že jediný spôsob ako zostarnúť je dospieť.

Ale tak si to bral vždy, nie?
Áno, ale nie doslovne. Dnes sa držím omnoho viac v úzadí a takisto mám pocit, že politike rozumiem ďaleko lepšie, než v mladosti.

Raz si povedal, že odkedy tvoje staršie deti videli tvoje fotky z 1980tych rokov, tak ťa prestali brať vážne. Ako sa pozerajú na svojho otca dnes?
(smiech) Veľmi dobre si spolu rozumieme. Mozog nakoniec pochopí veci, ktoré si nechcete veľmi pripomínať. Mám jednu vtipnú príhodu: Učite ste počuli o našej konfrontácii s Richardom Spencerom, americkým krajným pravičiarom. Označil nás za symbol pravicového hnutia. Náš klávesák, Peter, poslal niekam mojú starú fotku, na ktorej som mal oblečenú minisukňu a na tvári mejkap. Priložil k nej otázku, "Takto vyzerá symbol hnutia krajnej pravice?"

Nikdy na Vás neboli vidieť náznaky únavy. Alebo už padli návrhy na ukončenie činnosti Depeche Mode? Alebo môžeme o štyri roky očakávať Váš ďalší album?
Vždy vravím, že sa to nedá predvídať. A tvrdím to už od roku 1986. Vždy robíme len krátkodobé plány. Teraz bude celý rok patriť albumu "Spirit", s ktorým vyrážame na turné. A potom? To nevieme ... a to neznamená, že to myslím v negatívnom zmysle.