Londýn, New York, Santa Barbara (2000)

Depeche Mode začali v druhej polovici roka 2000 ožívať, pustili sa do nahrávania ďalšieho štúdiového albumu, no takisto sa začali silnejšie prejavovať nové problémy vo vnútri kapely. Tentoraz sa však netýkali drog, ale autorských ambícii Davida Gahana.

Rok 2000 začal pokľudným tempom, činnosť vykazoval iba odídenec / hriešnik / zatratenec Alan Wilder, ktorý 21. marca vydal, ako Recoil, nový album "Liquid", ktorý nasledovali dva single, "Strange Hours" (3.apríla) a "Jezebel" (21.augusta). Počas poskytovaných rozhovorov pre médiá sa len zťažka novinári dokázali vyhnúť otázkam ohľadne jeho niekdajšej kapely.
Alan: "Stále som s nimi v kontakte, hlavne s Davidom. Odkedy však žije v New Yorku, tak sa už tak často nevídame. Keď som, v rámci promo turné k albumu, zavítal do New Yorku, tak sme sa spolu stretli. Je v skvelej forme, skvele sme sa pobavili o množstve vecí, či už z minulosti alebo súčasnosti. Je očividne až posadnutý svojou dcérou, Stella Rose, a takisto sa živo zaujíma o všetko, čo ho obklopuje. S Martinom a Fletchom prakticky nie som v kontakte. Aj to ostatné je obmedzené na obchodné záležitosti. Aj tak som však na tie roky strávené s Depeche Mode stále hrdý. Bolo to skvelé obdobie. Jasné, že sme mali nejaké tie problémy, ale zostalo mi množstvo skvelých spomienok, ktoré sú dôležité nielen pre mňa, ale aj pre mnoho ďalších ľudí. Tie spomienky sú dôležité aj pre moju súčasnú prácu."

Ale aj v tomto období si množstvo ľudí všímalo, že Alan nepôsobil veľmi šťastne, hoci neustále tvrdil, že šťastný je a odchod z kapely vôbec neľutuje. V roku 2001 sa stal po druhýkrát otcom a chcel si užívať rodinný život. O tri roky neskôr si na to zaspomínal takto: "Zrazu som si užíval všetky tie veci, o ktorých som si predtým, počas prác v štúdiách, myslel, že na ne nikdy nebudem mať čas. Takže som veľa cestoval po Európe, znovuoživil vzťahy v rámci Wilderovskej rodiny (hlavne s bratom Stephenom), trávil čas s deťmi, pomáhal som s ich výchovou, trávil čas s Hep, tu a tam sme spolu niekam vypadli, pracoval okolo domu, zabával sa s priateľmi, hral tenis, chodil na prechádzky, sledoval cricketové západy, venoval sa dekoráciám a popíjal Campari."

Lenže neskôr, ako sám povedal, trávil väčšinu času "na gauči, popíjal a sledoval športové prenosy." Zdôvodňoval to tak, že bol frustrovaný z toho, koľko práce vložil do svojich albumov a od mnohých ľudí pritom dookola počúval že, "by si chceli vypočuť hudbu Recoil, no v hudobných obchodoch sa k nej nedá dostať,."

Možno si tiež začal uvedomovať, v tej dobe bol totiž Alan veľmi interaktívny a vo veľkom odpovedal fanúšikom na ich zvedavé otázky cez internet (hlavne ohľadne DM), že zo spárov ducha Depeche Mode sa mu nikdy nepodarí vymaniť, nech by urobil čokoľvek (rovnako ako sa Depeche Mode nikdy nezbavia prízraku Alana Wildera).

Samotní Depeche Mode začali naplno pracovať 5.júna 2000, kedy spustili nahrávanie nového albumu ("Exciter"). Viacmenej sa ním začala úplne nová éra kapely. Zatiaľ čo "Ultra" bol akýmsi porozuhodným, no nie úplne dokončeným experimentom alebo akýmsi "projektom na pomedzí", s ktorým sa ostatní členovia kapely snažili zbaviť sa svojich démonov a reformovať kapelu, "Exciter" predznamenal začiatok nových pracovných postupov, produkčných metód, ktoré sa stali typickými pre neskoršie projekty.

Nahrávanie trvalo do januára 2001 a prebiehalo v štúdiách v Londýne, New Yorku a Santa Barbare, kam sa Martin medzičasom presťahoval. A tým vznikla ďalšia nahrávacia šablóna. Nasledujúce albumy sa vždy nahrávali v troch spomenutých destináciách. Takisto zmenili pracovný čas, aby si nahrávanie užívali viac, než v minulosti, kedy Alan najradšej pracoval po nociach.

Fletch: "Zišli sme sa vždy o 12:30 a zašli sa niekam najesť. Ja som si popritom kúpil nejaké tie noviny. Následne sme pracovali asi do siedmej večer, kedy sme sa opäť zašli najesť, potom ešte nejaké tie drobnosti v štúdiu a odchod domov."

Po tom, čo album "Ultra" produkovali s Timom Simeonom, si v prípade albumu "Exciter" zvolili Marka Bella, ktorý so sebou priniesol úplne iný tím ľudí. V období, keď si Depeche Mode ešte len vyberali producenta si totiž uvedomili, že takých, ktorí by pasovali k DM veľa nie je.

Dave: "Keď od nás Alan odišiel, on bol niečo ako náš hudobný riaditeľ, bol schopný rozpracovať Martinove skladby a posunúť ich úplne iným smerom. No a keď odišiel, zostala po ňom diera, nepoznali sme nikoho iného s takými schopnosťami. Na poslednom albume to bol Tim Simenom, so svojim tímom ľudí, s ktorými nám to šlo skvele. No a tentoraz sa o to postaral Mark Bell. A zdalo sa, že Martin je k nemu otvorenejší, akoby sa ním nechal ovplyvňovať a ku mne sa správal rovnako, doslova experimentoval s mojim hlasom. Na tomto albume som doslova s radosťou experimentoval s hlasom, až tak, že by ste to odo mňa veľmi neočakávali. A takisto som si dával omnoho väčšie výzvy, napr. pri skladbách ako "Goodnight Lovers" alebo "When The Body Speaks". Tie skladby nie sú práve najtypickejšie pre album Depeche Mode. No a potom sú tam samozrejme momenty, kedy Dave Gahan hrá Dave Gahana, so všetkou tou teatrálnosťou. Tam som sa pohral so všetkými mojím obľúbenými postavami."

Mark Bell vnímal Davidov hlas ako ďalší nástroj a to je presne to, čo sa Davidovi nie veľmi páčilo. No napriek tomu Markovi dôveroval: "Spieval som prakticky od prvého dňa nahrávania. Využíval som samostatnú miestnosť, kde som spieval, akoby som sa pripravoval na turné a podobne. Dokázal som si tak nájsť vlastný priestor, mohol som sa ponoriť hlbšie do spevu, než kedykoľvek predtým, no zároveň sa cítiť uvoľnene, bez úpenlivej tvrdej snahy niečo získať."

Martin: "Veľmi sa mi páčili atmosféry, ktoré Mark vytvoril na nahrávkach Bjork. Až potom, čo sme s ním začali pracovať, sme si uvedomili, aký nevyhnutný bol pri tých skladbách. On si dokáže vizualizovať hudbu vo svojich predstavách. No a potom sa postaví k syntezátoru a ten zvuk vytvori. A nejde len o jednotlivé zvuky, v jeho prípade už ide o víziu celej skladby. Mark je vo zvukovej oblasti výborný a to až tak, že mám tendenciu sa usadiť v úzadí a len mu povedať, čo sa mi páči a čo nie, a presne takto som zvykol pracovať aj s Timom Simenonom. S Timom sme zvykli viesť konceptuálne rozhovory o skladbách a potom sme naše nápady posunuli jeho tímu, kdežto tentokrát som mohol priamo Marka nechať na tom pracovať. Ja už potom môžem len skonštatovať, "Toto sa mi páči," "toto sa mi nepáči", "Myslím, že je to skvelé, pre toto a tamto" alebo "Toto nefunguje, pretože sa to do tej skladby vôbec nehodí" ... jednoducho, pracujeme takto."

Martin má pravdu, ak tvrdí, že ľudia sa v podstate nemenia. Dá sa predpokladať, že takýmto spôsobom pracoval aj kedykoľvek predtým, kedy sa usadil a hral rolu akéhosi riaditeľa a možno práve tento spôsob sa Alanovi nepáčil. Možno sa to nepáčilo ani Timovi, ani Markovi, alebo odmietli ďalšiu spoluprácu s kapelou z úplne iných dôvodov.

Túto teóriu o Martinovi potvrdil aj Steve Lyon, na konci 1990tych rokov: "Niekedy Martin prišiel a povedal, "toto sa mi nepáči" alebo "takto sa mi to nepáči" a my sme sa potom pustili do práce, aby sme získali inú verziu, ale inak našej trojici, Alan, Flood a ja, plne dôveroval. A Fletch ... ten prišiel, povedal si svoj názor, ale inak to nechal na nás, pretože vedel, že z toho aj tak vznikne dobrá vec."

Áno, Martin teda ľuďom, s ktorými spolupracoval, jednoznačne dôveroval, no ako Alan, ale aj Dave, niekoľkokrát, v neskorších rokoch, poznamenal, niekedy sa jednoducho zdalo, akoby tým ľudom zabudol povedať, že si cení to, čo urobili, hoci je viac než isté, že si to naozaj cenil. Nakoniec, Martin svojho času označil "Violator" ako "Alanov album" a pritom ho považuje za svoj najobľúbenejší. Takže, opäť sa jedná len o otázky vzájomnej komunikácie.

Kým sa však nahrávanie albumu "Exciter" skutočne začalo, tak uplynul dlhší čas, nakoľko Martin bol bez nápadov. "Šesť mesiacov som prežil bez toho, že by som niečo robil. Všetko som odkladal s dovetkom: "Nemám inšpiráciu. Ani nemám pocit, že by som v sebe cítil nejakú pieseň." A nakoniec z toho bola pekná fuška. Po prvýkrát som sa preto rozhodol, že vpustím do svojho sveta dvoch priateľov, len aby ma nakopli. Združoval som ich pri sebe v nádeji, že tak začnem opäť písať. Mohli posedávať v mojom štúdiu, čakať na nejakú prácu a ja som im povedal, "Dajte mi dve hodiny a ja sa vrátim so skladbou, na ktorej môžeme začať pracovať." Bolo to pre mňa nesmierne dôležité. Ak by som tam tých ľudí nemal, tak by som to všetko odkladal naďalej. Dokonca aj keď zvyšok kapely už doslova dychtil po práci a nahrávacia spoločnosť až zúfalo túžila vydať niečo nové, pre mňa to nič neznamenalo, teda až do momentu, kedy sa dvaja moji kamoši neusadili v mojom štúdiu, čakajúc na prácu." Tí dvaja, to boli Gareth Jones a Paul Freegard.

Martin: "Keďže Gareth je štúdiový inžinier a Paul programátor klávesov, tak skladby, ktoré som priniesol so sebou do štúdia, už na samotné nahrávanie albumu, boli z väčšej časti dokončené."

Podľa Garetha Jonesa si predprogramovanie vyžiadalo asi osem mesiacov práce. "V podstate sme sa pohrávali s Martinovými kompozíciami. Martin vždy prišiel s balíkom akordov, vokálnych melódii a takisto sme mali k dispozícii väčšinu textov k jednotlivým skladbám. Z tohoto sme vychádzali a my sme len skúšali rôzne tempá, zafarbenia a atmosféry. Neskôr sme len prispôsobovali kľúčové prvky Davidovi."

Pri samotnom nahrávaní však kapela opäť disponovala veľkým produkčným tímom a nájomnými hudobnikmi.

Martin: "Tentoraz sme pracovali s niekým, kto bol úplne mimo nášho prostredia. Počas nahrávania v Santa Barbade sme sa snažili vytvoriť nejakú perkusnú slučku a bolo to veľmi komplikované, keďže to bola 4/4 slučka v 3/4 rytme. Ten perkusionista jednoducho vošiel do kancelárie, kde sa práve nachádzal Jonathan, náš manažer, a ten mu povedal, "Tak ty si perkusionista. Možno by si mal za nim zájsť a pomôcť im s tou perkusnou slučkou." Tak za nami prišiel a predstavil sa: "Inak, som perkusionista a volám a Airto. Ak by ste chceli niekedy pomôcť s perkusiami, stačí mi zavolať." Čo to sme si o ňom zistili a nakoniec sa z neho vykľuk jeden z najlepších perkusionistov na svete. Vyzerá to tak, že môže hrať celý mesiac u Ronnie Scotta v Londýne. :) Viete, toto nebolo o tom, že sme si niekoho najali, aby s nami pracoval, toto sa jednoducho stalo akoby náhodou."

Dave priniesol vlastné skladby už pre album "Ultra". Rovnako sa tak stalo aj v prípade albumu "Exciter". Dave Martinovi prehral svoje demá, no bez úspechu. V oboch prípadoch.

Dave: "Prvýkrát som k takému niečomu nabral odvahu počas nahrávania albumu "Ultra". Mal som vlastnú skladbu, z ktorej sa neskôr stala "The Ocean Song", a tú som prehral Martinovi. Bolo to skutočne surové demo, v podstate som len s nohami podupával do rytmu, spieval nejaké melódie a zopár slov z textu. Martinovi sa to naozaj páčilo. Lenže neskôr, na dôvod si už nespomínam, mi bolo prezentované, že tá pieseň nepasovala k obsahovej stránke albumu."

"The Ocean Song" sa neskôr objavila ako b-strana singla "I Need You", z albumu "Paper Monsters" (2003) a dostala definitívny názov "Closer".

Takmer identická situácia sa odohrala potom, čo Dave prezentoval Martinovi svoje skladby počas nahrávania albumu "Exciter".

Dave: "Pokývkával hlavou, čím mi dával najavo, že tie skladby boli celkom vydarené, no nikdy sa neotočil a nepovedal, "Skvelé, nahrajme niektoré z nich pre tento album.""

Vďaka tomu zrejme vznikol neskôr album "Paper Monsters", ale aj niekoľko ďalších vnútorných problémov kapely.

Paradoxne Fletch obviňoval práve Davida za to, ako reagoval, vlastne nereagoval Martin, pretože v prípade skladby z obdobia albumu "Ultra" údajne prezetoval svoju skladbu opitý a Dave sa Martina priamo ani neopýtal, či by sa jeho piesne mohli na album použiť. Ďalší dôkaz o ich neschopnosti vzájomnej komunikácie.

zdroj: depechemodebiographie.de