Krik Kalifornie - Blitz, 09/1988

Keď sa v júni 1988 vydal Paul Mather z magazínu Blitz do Los Angeles na koncert Depeche Mode, zrejme netušil, čo všetko ho čaká. A možno aj práve preto sa jeho pôvodná reportáž zo slávneho koncertu v Passadene zmenila na podivný cestopis, v ktorom hrajú DM vedľajšiu úlohu. Že ste nikdy neboli v LA? Teraz máte šancu toto mesto naozaj spoznať.

V Británií sú známi len ako ďalšia "nič-moc" skupina. No v USA sú chalani z Basildonu doslova megahviezdy. Paul Marthus zašiel do Kalifornie počas oficiálneho "Dee-Pesh" Mode víkendu. [i]"Celý svet sa zmenšuje, okrem Los Angeles. Vždy keď to mesto navštívim, tak sa mi zdá väčšie a väčšie."[/i] Stewardi začínajú byť rovnako nostalgickí ako obrie 747-čky, ktoré začínajú svoju desaťhodinovú šichtu odletom z Heathrow a preletom cez hory dopraje naivným zelenáčom prvú prehliadku Los Angeles. Nereálnosť začína práve tu. Alebo to celé možno začalo v Londýne, kedy sa prvé plány tejto akcie začali črtať na večierku Mute Records, poriadaného z príležitosti desiateho výročia založenia labelu. Chceli tak posledným koncertom svetového turné na štadióne Rose Bowl v Pasadene zároveň osláviť najúspešnejších umelcov Mute, Depeche Mode. Celá záležitosť mala byť sfilmovaná D.A.Pennebakerom, ktorý v minulosti nakrútil dokumenty o Bobovi Dylanovi a Davidovi Bowiem a na celú túto párty by sa malo odhadom prísť zabaviť 100 000 ľudí. Vzhľadom na to, že sa Depeche Mode môžu prechádzať britskými ulicami bez toho, aby sa za nimi obzeralo príliš veľa ľudí, pôsobí ich údajný západopobrežný megahviezdy status ako dokonale absurdný žartík. A zrazu, sme tu, prelietame nad predmestiami LA, stískame nervózne naše koncertné lístky až do chvíle, kým nás pokojná letuška neubezpečí, že toľko spomínaná udalosť nie je žiaden podfuk. [i]"Depeš Mód? Samozrejme, počul o nich snáď každý. Oni sú tu naozajstné hviezdy."[/i] Všetko v Los Angeles je "skutočne veľké", hlavne samotné mesto. Ten, kto navštívi mesto prvýkrát, sa môže cítiť trochu stiesnene, či dokonca môže spanikáriť, keď sa lietadlo začne vznášať nad tým, čo pôsobí ako narýchlo zastavaná plocha. Niekto navrhol spýtať sa pilota, či naozaj prelietavame cez mesto, či náhodou omylom nepristávame v Tokyu. Ten novinár to myslel fakt vážne. Začínajú sa pod nami rozprestierať predmestia. Architekt Frank Lloyd Wright si kedysi predstavoval budúcnosť Južnej Kalifornie ako masívnu zástavbu budov rozpínajúcu sa cez San Fracisco, San Diego a samozrejme Los Angeles. Zo vzduchu sa zdá, akoby sa jeho vízia stala realitou. V Los Angeles sa darí dvanástim letiskám, všetky samozrejme umiestnené čo najďalej, ako je to len možné, od miesta, kam máte namierené. V našom prípade je to 60 dolárov ďaleko (v LA sa veľmi skoro naučíte určovať vzdialenosti v taxikárskej terminológií), 60 dolárov nervydrásajúceho teroru, kým sa nás skoro psychopatický taxikár snažil zorientovať v teréne, pretože na diaľnici bola hromadná havária. Každý deň vyráža šesť milión áut do siete diaľníc mesta, ktoré sa rozprestiera na ploche sedemdesiat štvorcových míľ. To je osem kolies na každého potencionálneho voliča, ktorý sa bude môcť zúčastniť novembrových volieb. Taxikár vás zavalí kopcom podobných faktov, ktoré si bezpochyby prečítal na elektronických bilboardoch, lemujúcich okraje všetkých komunikácií, ktorých úlohou je zabávať a takisto vzdelávať ľudí počas neodvratných dopravných zápch. Piliere diaľnic sa mihajú s rýchlosťou taxíka, ktorý sa trasie tak, že sa mi trasú už aj črevá a konečne sme sa dotrepali do hotela Mondrian na bulvári Sunset v Západnom Hollywoode. Je inšpirovaný maliarskymi dielami, zvonku zvláštne maľovaný, obdĺžnikové bloky základných farieb. Hotel Mondrain pripomína z vonku Habitatove diela, z vnútra zasa práce Butlina, no bližšie má ku kultúre, s ktorou sme sa celý víkend stretávali na každom kroku. Depeche Mode si ubytovanie vybrali v tradičnom rock´n´rollovom sídle, v hoteli Sunset, ktorý sa vyznačuje tým, že z okien prvého poschodia môžete strmhlav skákať rovno do hotelového bazéna. Zrejme je to obľúbená činnosť rockových hviezd. Naša recepčná nám prezradila, že hotel Sunset je [i]"len kúsok dolu ulicou,"[/i] no ako sa veľmi skoro ukázalo, jej definícia sa vzťahovala skôr na štyri kolesá ako na dve zdravé nohy. Razantne a s predstieranou odvahou som sa rozhodol ignorovať všetky jej rady a vybral som sa ta pešo, s hlúpym názorom v hlave, že niektorí ľudia sa musia premiestňovať aj takýmto spôsobom. O hodinu neskôr - po prejdení niekoľkých ciet širokých ako rozvodnené rieky a stretnutí asi jediného pešieho okoloidúceho - som sa vyčerpaný vrátil do hotela, kde na mňa akýsi šofér civel akoby som sa rozhodol vyjsť von bez nohavíc. Hľadiac cez okno na povestných šesť predmestí tohto mesta, mi Los Angeles rastie priamo pred očami. Buď ono rastie alebo som sa ja scvrkol. Neskôr, v gýčovej atmosfére hotelového baru, kde dvaja roztrasení starci spievali vlastné verzie skladieb The Beatles, mi študent z UCLA vysvetľuje, že chodenie po LA je nemoderný spôsob premiestňovania a prirovnal ho k zašlej móde používania "pogo stick" (pozn. pogo stick - tyč so stúpadlami a s pružinou na spodnom konci určená na poskakovanie). Jasné, že ani študent z UCLA nechodí nikam pešo - ohromná veľkosť univerzity je toho dôkazom. Jazda neprieč jej areálom trvá celých 15 minút, čo je v ponímaní LA [i]"akoby kameňom dohodil"[/i], ale stále je to veľa času, čo by sa dalo lepšie využiť napríklad robením pekného kraválu... teda toho, čím sú študenti UCLA preslávení. Študenti z USC - ďalšia univerzita v LA, akási kalifornská odpoveď na Oxford a Cambridge - sú ešte viac náchylní k hulvátskemu správaniu. Ročný poplatok za štúdium sa u nich môže vyšplhať až na 20 000 dolárov, a táto suma je motiváciou každého ich kroku. Na ich najznámejšom odznaku je napísané, 'Mami, chcem zostať na USC, predaj dom!', a často na rôznych zhromaždenia štrngajú kľúčmi od auta. Sú to bohaté detičky, ktoré sa držia hesla, byť čímkoľvek len nie nulou, no ich skutočné životné činy by boli príliš fantastické aj pre román Brata Packa. Pri jednej legendárnej príležitosti sa študenti pokúsili nahradiť nápis Hollywood písmenami USC. Takisto pravdepodobne nesú zodpovednosť za slogan "Veríme v zlato" (In gold we trust), ktorý je načmáraný na veľkej skale blízko Malibu. Študenti z UCLA ma ubezpečili, že obe univerzity budú bohato zastúpené na koncerte Depeche Mode, s vysvetlením, že títo britskí synthypoperi sa medzi študentami tešia ohromnej obľube. Takitosto ma upozornili na skutočnosť, že miestna TV stanica vyhlásila tento týždeň za [i]"Oficiálny týždeň Depeche Mode"[/i]. Dostatočne uistený, zbežným pohľadom TV som si to ešte sám overil, skutočne Oficiálny týždeň Depeche Mode je realita. Celú túto udalosť slávnostne uviedol celovečerný rozhovor s chalanmi, vďaka ktorému sme zistili, že Depeche Mode sa skutočne tešia návšteve mesta a že sotva dokážu späť od toľkého vzrušenia. Rovnaké vyhlásenia sa vo veľkom objavili vo väčšine miestnych novín, čo ma len utvrdilo v myšlienke, že príčinou mojej nespavosti nakoniec nebude časový posun počas letu do LA. Očividne som z toho všetkého tiež vzrušený. So vzrušením, ktoré nás opantalo ako ničivý požiar, sme sa snažili ako tak vysporiadať so skutočnosťou, že nik z nás vôbec nevedel, kde vlastne Passadena, miesto koncertu, vôbec je. Našťastie nám v tomto pomohol náš šofér, ktorý nás viezol do Rose Bowl, kde práve prebiehala skúška skupiny. Cestou nám vysvetlil, že v Los Angeles znamená pojem "niekde" vzdialenosť 2.5 hodiny cesty od kamkoľvek. Kalkulačná dokonalosť nášho šoféra pramení z jeho pôvodného povolania, je totiž vlakový inžinier, lenže sa mu nemohol venovať, pretože je Iránčan a tu by ho nik nezamestnal. Rasizmus je v LA úplne bežná vec, tak ako aj vojny gangov vo východnej časti mesta, ako aj vandráci na plážach, ktorí si hovoria "vyznávači zdravého životného štýlu", či každodenné bláznivé demonštrácie občanov. Náš vyše stokilový taxikár, nezabudol sa nám pochváliť so svojou xenofóbiou, prezradil, že cez víkendy študuje, chce sa stať právnikom, pretože by rád zmenil celý právny systém. Na skúške sme stretli kŕdeľ fanúšikov Depeche Mode, ktorí vyhrali celonárodnú súťaž s pochybnými pravidlami, ktorými nalákali fanúšikov, aby poslali svoje videá skupine. Špeciálny autobus brázdil celou krajinou, postupne zbieral jednotlivých víťazov a napokon celú tú podivnú zmesku dopravil do Los Angeles. Mladá slečna zo Seattlu je zo všetkých asi najnadšenejšia, rozpráva nám o priebehu celej súťaže a nezabudne dodať, že Depeche Mode sú jednoducho "cool" a samozrejme "lepší, ako všetok ten americký odpad". Vysoký, hrozne nalíčený chalan v dlhom bielom tričku s ňou celkom súhlasí, no zdá sa, že ho viac zaujíma samotná dievčina. Jasné, väčšina z týchto ľudí zabíja čas dohadovaním sa, kto s kým bude sedieť na ceste domov. Na pravý dôvod ich pobytu tuná si spomenú až vo chvíli, keď sa objavia Depeche Mode, všetkých pozdravia a zapózujú pre fotografov. Celkom s nimi súcitím. Keďže deň sa ešte len začínal, rozhodli sme sa ho skrátiť návštevou Venice Beach - kde, ako nám bolo povedaná, trávia deň všetci. Lenže ten prísľub bol viac než skromný. Samozrejme, že to tam naozaj "žilo", lenže sa tam motalo množstvo ľudí, ktorí vyzerali, akoby pochádzali z inej planéty. Tak sme sa chvíľu prechádzali po pláži, tak ako väčšina ľudí okolo nás. Musia byť úžasní, keď pre svoju tučnotu povýšili prechádzanie doslova na umenie. Za malú chvíľu sa ku nám pripojil veľký bradatý pán na korčuliach, spieval nám pieseň o Ježišovi a brnkal pri tom celý čas do svojej dotlčenej gitary. Dali sme mu zopár drobných a dal nám pokoj, no o chvíľu nás prepadol celý kŕdeľ "zdieračov" peňazí, z nich jeden nám tvrdil, že mi dokáže vyveštiť budúcnosť z mojej päty. Nedal sa odbiť, tak som sa vyzul, stiahol ponožku, a aby ma presvedčil o svojich schopnostiach, vyhlásil, že som Angličan. Po zbežnej prehliadke mojej nohy ho zrejme odradila jej "vôňa", no spamätal sa a predpovedal, že veľmi skoro opustím LA. Táto šokujúca informácia bola niečo medzi bleskovou inšpiráciou a holou skutočnosťou. Pri pohodovom pobehovaní po pláži sme začuli, že sa tu práve koná špeciálna šou na Deň otcov, ktorú pripravilo niekoľko mládežníkov, a na ktorej predvádzali fingované pády zo skateboardov. Priam zbesilo sme niekoľkokrát zatlieskali a zakričali "bravóó"! a potom sme sa vrátili ku skutočnej dennej zábave - k pouličným umelcom. Títo los angelskí, väčšinou nezamestnaní, umelci sa každučký víkend zhromaždia na ulici ich "umeleckých túžob", postavia pred seba na zem klobúk, zatiaľ čo zbytok obyvateľstva na nich hľadí s obdivom. Obyčajne natrafíte na hromadu žonglérov a klaunov - hoci väčšinou omnoho talentovanejších ako ktokoľvek, kto sa vám zapáčil v Covent Garden - no najdôležitejšie je zaujať, prilákať publikum, a to sa najviac darí humoristom. Humorista začína ako Eddie Murphy, ako javiskové pozadie používa modrú pacifickú oblohu, a svoj výstup smeruje k extrémnej skatologickej prednáške o probléme AIDS. Zrazu prezradí, že on sám je infikovaný týmto vírusom, čím len posilní svoju demonštráciu ľudskej omylnosti. Zvláštne dojemné. No nie tak zvláštné, ako svalnáči v o zopár stoviek yardov vzdialenej sekcií zvanej Muscle Beach. Extrémne svalnaté typy si tu naťahujú svoje svaly vo vnútri kovovej "klietky", dvíhajú činky a ukazujú svetu, aké škaredé dokážu byť ich dokonale vypracované telá. Mnohí z nich vyzerajú ako dobre vykŕmení moriaci pripravení na pečenie. Znechutene zavrčia, keď mrak zakryje slnko, mrzuto hľadia na dav zvedavcov a pravidelne miznú v malom prístrešku, kam chodia oddychovať. Trochu mi to pripomína Chessingtonskú ZOO. Nazvime to vzrušenie, prípadne choroba z časového posunu, ale mám pred sebou zajtrajšok a doposiaľ opustená Rose Bowl sa naplní stotisícovým davom rôznorodých ľudí malých ako vlašské orechy. Takto to totiž vnímate z perspektívy obrovského štadióna, ľudia vám prídu malí ako orechy. Stáť v takmer štyridsať stupňovej horúčave, sledovať stotisíc jačiacich orechov, to je skutočne impozantná predstava. A počuť ich spievať "She´s An Airhead" s Thomasom Dolbym, ktorý otváral koncert, je dosť na to, aby ste boli zrazu ovládaný akousi formou viery. No namiesto toho sme hnaní do zákulisia s úmyslom porozprávať sa so skupinou - v bezstarostnom očakávaní, že nám budú otvorené každé dvere. Bohužiaľ, veľmi skoro sme zistili, že s našimi "priepustkami" sa úplne všade nedostaneme. Napriek ubezpečeniu statných vyhadzovačov, s ktorými už máme bohaté skúsenosti, sme boli s úctou poslaní do tlačového centra, ktoré bolo oddelené od samotného zákulisia. Rýchlo som odtiaľ zmizol a spýtal sa na Depeche Mode jednej náruživej fanynky, no zistil som, že je to len obyčajná fanynka, snažiaca sa urobiť dojem na fúzatého policajta, aby ju pustil do zákulisia. Iný fanúšik sa blahosklonne rozhodol povedať mi zopár slov, povedal mi, že Kalifornčania zbožňujú Depeche Mode, "pretože sú veľmi milí a hlavne zhovorčiví." Komunikácia je pre týchto ľudí zrejme veľmi dôležitá, aj keď je niekedy až úmyselne neprirodzená. A Depeche Mode to vedia viac než dobre, no nemôžem sa zbaviť stiesneného pocitu, že títo ľudia, tieto orechy im to všetko doslova hlcú. Na napriek tomu sa tu z tohto rysuje impozantná šou. Každý kto prišiel do Rose Bowl zaplatil v priemere 12 dolárov za reklamné predmety - Depeche Mode tým zlomili nový rekord a porazili tak Bruce Springsteena, či Pink Floyd. Po koncerte sme konečne našli spôsob, ako sa dostať do zákulisia a zúfalo pátrali po neznámej tvári z davu, ktorá dopomohla Depeche Mode k novému statusu megahviezd. Z chlapíka vyzerajúceho na 35 s kamerou v ruke, sa vykľul D.A. Pennebaker osobne. V skutočnosti má po 60-tke, no máte pri ňom pocit, akoby objavil tajomstvo večnej mladosti. Zdá sa, že pri hodnotení obsurdity dnešnej situácie uprednostňuje smiech. [i]"Predstavte si, koncertná šou príde v jeden deň do mesta a na druhý ide zasa ďalej. Medzitým sa na ňu prídu pozrieť všetky decká, utratia peniaze svojich otcov a venujú tak skupine tri štvrte milióna dolárov. V určitom zmysle... je to niečo absolútne úžasné."[/i] Pokoncertná párty sa niesla v aktuálnom štýle, v klube s názvom Lhasaland. Z vonkou vyzerá ako ktorýkoľvek iný klub v Los Angeles, ako nejaký bankomat. Vo vnútri to patrí študentom školy interiérového dizajnu, House Of Commons, industriálne zvuky sa odrážajú od obrovského znudene vyzerajúceho davu. Vchádzajú pozitívne naladené decká z autobusu, hoci značná časť ich entuziazmu je spôsobená niekoľkými pohárikmi alkoholu. Dievča zo Seattlu vyhlási, že ešte niekdy nebola v klube, ako je tento, no zrejme ešte nikdy nebola na anglickej diskotéke v pravom slova zmysle. Penebakerov film o Depeche Mode, uzrie svetlo sveta niekedy na budúci rok, sa výrazne odlišuje od jeho predošlej práce a, hoci viacmenej nepriamo, pokúša sa o nové americké psyché - kultúru. ktorá veľmi skoro podľahne peniazom. Los Angelský segment by mohol byť najzaujímavejší, hoci samotné Los Angeles, viac ako ktorékoľvek iné mesto USA, zdá sa stratilo kontrolu nad ktoroukoľvek z tradičných ľudských hodnôt. Jeho vonkajší vzhľad je stále skvostný a veľkolepý - pastelovo ružové stavby, rozsiahle "Art Deco" konštrukcie a hollywoodske bulváry s nehanebným leskom - no ľudia, ktorí ich obývajú otupievajú, stávajú sa bezcitnými živými mŕtvolami. Možnože dôvodom rozhodnej expanzie a rozpínavosti Los Angeles je antropomorfná túžba po úniku zo svojho stále viac skazenejšieho centra. Počas cesty na letisko som hľadeli na "namyslený" nápis "Hollywood" v kopcoch. Chviľu sa nám zdalo, že tam vyrastá akýsi biely obytný dom, lenže keď sme sa na predné sklo auta zahľadeli lepšie, zistili sme, že to je vtáči trus. Časom sa nám to všetko stratilo z dohľadu a my sme zaspali. Svet je aj tak malý. autor: Paul Mather zdroj: Blitz, 09/1988

Názory Devotees (8)

Dangerous

 1    1. marec 2006 o 14:46

Díky mongh!

Monghi

 2    1. marec 2006 o 16:06

bal som sa, ze ma za to zdrbete, ze je to nuda…

radevicz

 3    1. marec 2006 o 19:24

jj nuda smile

nissan

 4    1. marec 2006 o 19:28

je to vzrušujúce čítanie, dobrý ťah vynechať dojem z live, monghi ty raz musíš vydať všetky články knižne pridať pár fotiek a my na staré kolená budeme budovať svoju čiernu knižnicu hneď vedľa červenej ...

aries

 5    1. marec 2006 o 19:39

ha, preco… o 101otke sa uz vie vela, ale ako to videl bezny clovek ked prisiel do LA nevedelo vela ludi…. SUPER! mongh dik, dufam ze sa este nieco podobne vyskytne

Monghi

 6    1. marec 2006 o 20:47

no, nasledovna cast z “mapovania historie DM” bude vydareny report z navstevy DM v detroitskych house kluboch v roku 1989… a budu to vlastne spomienky novinara, ktory bol s nimi po cely cas:)

DevotoM

 7    1. marec 2006 o 23:44

hmm, totok som necakal ale fakt dobre citanie….serus orech :-D

aries

 8    2. marec 2006 o 10:49

seeeerus lol onee… BA cierna orech party for the masses tongue laugh

After Party, Roxy, Praha

Diskutovať môžu iba zaregistrovaní a prihlásení užívatelia.

  Vytvorte si účet   Prihláste sa