Kde sme dnes?

Pred vystúpením Depeche Mode v Berlíne si Douglas McCarthy a Martin Gore našli chvíľu čas a opäť spolu urobili interview. A zaujímavé veci sa vďaka tomu dozviete, hlavne to, ako to vlastne funguje v prvých radoch na ich koncertoch

Douglas: Tak ako sa dari?
Martin: Fakt to ide skvele. Kamkoľvek prídeme, tak je publikum skvelé. Hoci, už sme mali aj malý problém, kedy sme nemohli vystúpiť v Istanbule. Síce, keď sme tam boli, tak protesty ešte nezačali, ale bulharskí šóferi mali štrajk a blokovali hranicu.

Napadlo ma, že hrať v Berlíne musí byť pre teba čímsi výnimočné, pretože si tu nejaký čas žil, nie?
Žil som tu asi dva roky, ale to už je príšerne dávno. Tuším to bolo v rokoch 1985 - 1986, vtedy bolo všetko úplne iné. Ale stále tu máme zopár priateľov, niektorí z nich prídu aj dnes večer, nahrali sme tu tri albumy, s čím prirodzene súvisí množstvo spomienok. Je zábavné, že keď Bowie vydal prvú skladbu ("Where Are We Now?") zo svojho nového albumu, tak to vo mne okamžite zarezonovalo, pretože tam spieva. "Prechádzame cez Dschngel, na Nunberger Strasse," a samotný refrén, kedy sa pýta, "Tak, kde sme dnes?", je veľmi smutný, až som sa rozplakal (smiech). Dave, ty čurák! Teraz sa cítim ako starec! (smiech)

To preto, že si v Berlíne žil ako veľmi mladý.
Mal som 22. Prvýkrát sme sem prišli s Danielom a Garethom v roku 1983, takže som musel mať 22.

To ja som sem prišiel prvýkrát s Danielom, keď tu ešte Gareth stále žil. Daniel nás s Bonom zobral do Hansa štúdii remixovať "Let Your Body Learn". Netušil som, že Berlín ma v sebe čosi zvláštne.
To vďaka Danielovým kontaktom. Keď sme nahrávali v Hanse, tak sa u nás zastavil Blixa (Bargeld, z Einstürzende Neubauten) a usadil sa v zátiší miestnosti. To isté potom urobil aj Chrislo (Haas) z pôvodných DAF, takisto Liaisons Dangereuses. Prišli, na chvíľu sa usadili a sledovali nás, proste totálne psycho.

Na berlínskom Štadióne ste po prvýkrát hrali počas minulého turné, nie?
Áno, to sa podarilo. Aj dnes cítim v kostiach, že to bude skvelé. Pred pár dňami sme hrali vo Frankfurte a to bolo niečo úžasné.

Áno, Dave mi povedal, že vo Frakfurte mu trochu zašibalo a totálne sa vykričal (smiech).
To vieš, keď dostaneš z davu toľko energie, čo ti iné ostáva.

Presne to som povedal, proste sa necháš uniesť. Také niečo vlastne ani nepredpokladáš, jednoducho ideš. Pamätáš si na turné k "Music For The Masses"? Hrali sme tuším v Marseilles alebo niekde na juhu Francúzska. Mali ste vtedy tie tri plošiny - to bolo vtedy, keď som mal vo zvyku počas "Join In The Chant" padnúť na kolená. Vyletel som na tú prostrednú plošinu, neodhadol som to, treskol na kolená a šmykol sa až na samý koniec! (smiech) Ale myslím, že dnes to bude šialené takisto - prišli sme sem trochu skôr, prechádzali sa po okraji pódia a zrazu sa sem vovalil ten čierny kŕdeľ. To bolo úplne šialené. Bežali o život, aby sa dostali do prvého radu.
Niekomu som poskytoval rozhovor a dostal som otázku, či zazrieme v prvých radoch aj rovnaké tváre. Povedal som, áno, takých 10 ľudí v prvých dvoch radoch dokážem identifikovať veľmi často. To potom premýšľame, kedy asi musia vyraziť, aby si vystáli frontu a následne bežali obsadiť si svoju pozíciu.

Nájde sa zopár bláznov, ktorí takisto chodia na všetky koncerty Nitzer Ebb. Jedno dievča - je inak z Floridy - nám prezradilo, ako sa to robí. Prídu na miesto s plastovými pohármi, takže sa môžu do nich vymočiť. Dievčatá si zasa so sebou prinesú športové ponožky alebo podkolienky, do ktorých sa vymočia a potom ich hodia niekam za seba. Takže, v podstate vaše prvé rady páchnu močou, pretože sa tí ľudia nemôžu pohnúť, musia si to tam odstáť!
(smiech) Aj nad tým sme uvažovali!