Just Can´t Get Enough (2011) - I.

Just Can´t Get Enough (2011) - I.

Epilógom za ukončeným seriálom "40 rokov Depeche Mode" budú nasledujúce dva články, v ktorých si na začiatky kapely zaspomínajú ľudia, ktorí k nej mali v roku 1981 najbližšie.

Február 1981: Vince Clarke, Martin Gore, Andy Fletcher a Dave Gahan to dokázali. Ich prvý singel, "Dreaming Of Me", rotuje v rádiách. O šesť mesiacov neskôr vyražajú na turné po Európe. Pomohli k vzostupu nového štýle: synth-pop, ktorý zmieril elektroniku s mainstreamom.

To, čo nasledovalo v ďalších rokoch sa stalo obsahom jedného z najväčších príbehov popu. Za tridsať rokov existencie predali Depeche Mode viac ako 100 miliónov nahrávok a v samotnom Nemecku sa až 25x prebojovali do Top 10 najpredávanejších nahrávok. Viac dosiahli iba The Beatles.

Daniel Miller je často nazývaný "otcom technopopu". V roku 1978 založil vlastné vydavateľstvo Mute Records, pod hlavičkou ktorého vydali Depeche Mode svoj prvý singel. "Všetko to začalo s témou k seriálu "Doctor Who": mal som 12 alebo 13, keď som po prvýkrát počul ten neuveriteľný zvuk, ktorý vznikol vďala syntezátorom v BBC Radio 5 workshop-e. Klasika. Neskôr, na vysokej škole, sa naša filmová trieda zúčastnila prednášky básnika a zvukového umelca, ktorý veľmi úzko spolupracoval s Pink Floyd. V rámci tej prednášky nám ukázal syntetizér. Niečo také som videl prvýkrát v živote. To bol koniec 1960-tych rokov a prvé kapely pomocou toho nástroja začali komponovať popovú hudbu. Šlo hlavne o kapely ako Kraftwerk, Can alebo Faust.
Lenže potom na niekoľko rokov ovládol londýnsku hudobnú scénu punk. A keď táto vlna začala strácať na sile, zopár ľudí v Anglicku si spomenuli na zvuky z tých mašiniek a tak sme začali budovať vlastnú podobu punku so syntezátormi. Výsledok bral dych, znelo to ako soundtrack nášho vlastného filmu, jednoducho sa zrodil synth-pop. A čo bolo na tom najlepšie, nemuseli ste zvládať ani tie tri akordy, ako to bolo v časoch punku, stačilo stlačiť gombík, či klávesu a už to šlo. Dokázal to každý, vrátane mňa, a tak sa zrodil môj projekt The Normal a s ním aj Mute Records. V tom čase som chcel vydávať iba vlastné nahrávky, lenže ľudia mi začali posielať vlastné demá, čo mi prišlo divné, nakoľko som sám seba nevnímal ako nahrávaciu spoločnosť.

V jedeň deň mi kamarát priniesol kazetu, bolo to vlastne demo Fad Gadget. Bol som nadšený a okamžite som to pred sebou videl: chcem pracovať s Frankom Toveyom. No a na jednom z jeho koncertov som stretol štyroch chalanov z Basildonu. Basildon je to tzv. Nové mesto, postavené po 2.svetovej vojne. V podstate "internátne" mesto pre robotníkov postavené pri bránach Londýna."

Daryl Bamonte vyrastal s Martinom, Andym a Vincem, bol ich prvým roadiem, neskôr ich manažérom turné a je tak úzko spojený s Depeche Mode, že je považovaný za piateho člena kapely.

"Martin a Andy vyrastali na tom istom sídlisku, ako ja. Vince býval tiež kúsok od nás. Spoznal som ich cez môjho staršieho brata Perryho, niekdajší gitarista The Cure. Možno to vyznie čudne, ale tí traja boli takí milí chalani, žiadni chuligáni, rozhodne nie takí, akých sa v našej oblastni pohybovalo množstvo, ale bolo milí a decentní v tom pravom zmysle slova."



Robert Marlow mal s Martinom kapelu s názvom French Look. S Vincem a Andym sa spoznal vďaka Skautom.

"Fungovali sme spolu v 5th Basildon Boys Brigade, bola to kresťanská skaustká skupina. Mali sme vtedy 7, či 8 rokov. Chodili sme často kempovať, mali sme schôdze, učili sme sa zakladať táborový oheň, ako prežiť v lese, hrali sme kriket a futbal. A v nedeľu sme museli chodiť do kostola a študovať bibliu.

Veľmi rýchlo som zistil, že s Vincem máme veľmi radi hudbu: on sa učil hrať na violu, ja na piáno a neskôr na gitaru. Niekedy nám dovolili zahrať si v kostole na organe, čo som vždy využil a Vince ma pritom sprevádzal na gitare. Čoskoro sa ukázalo, že má vycibrený cit pre melódie. V tom čase sme sa snažili naučiť sa hrať aktuálne hity. Spomínam si na príšernú verziu "Pinball Wizard" od The Who a "Get Back" od The Beatles.

Mojim hudobným vzorom bol Marc Bolan. Vince sa viac zaujímal o skladateľov, napr. Simon And Garfunkel. Takisto obdivoval Pink Floyd. Kedykoľvek jeho rodičia niekam odišli, urobili sme si hrianky, stlmili svetlá, zapálili vonné tyčinky a počúvali album "Ummagumma".

V istej chvíli prišiel s Andym jeho spolužiak Martin, ktorý takisto hral na gitaru. To sme mali 12 alebo 13 a ešte stále sme hrali všetko, čo práve "letelo" v rádiách. To sa nezmenilo až do momentu, keď niekto z nás priniesol kazetu s nahrávkami Kraftwerk: zrazu tu bolo niečo nové, hudba, čo znela ako soundtrack nášho života v tom sivom Novom Meste: Kraftwek, OMD, Gary Numan, New Order, Fad Gadget, John Foxx, The Normal.

Samozrejme, že sme až zúfalo chceli znieť tak isto. Vlastne som bol prvý, kto si kúpil syntezátor, Korg 700. Martin ma v kapele sprevádzal s takými detskými plastovými klávesami. Našu prvú kapelu sme nazvali French Look, Vince s Fletchom si takisto založili vlastnú kapelu. Volali sa No Romance In China a zúfalo sa snažili znieť ako The Cure."

Deb Danahay bola Vinceho priateľka počas stredoškolských štúdií a mala pod správou poštu od a pre fanúšikov. Dnes je to šťastne vydatá dáma a stále žije v Basildone, kde to všetko začalo.

"Vince, Martin a Andy chodili na všetky sviatky do kostola. Prvýkrát som sa s nimi stretla v pube s názvom Highway. Rob ma zoznámil s Vincem a my sme spolu trochu podebatili. Nemala som vtedy dobré obdobie, pretože moja mama mala rakovinu a iba zopár mojich najbližších priateľov o tom vedelo. Onedlho na to zomrela. Bohužiaľ, práve v tej dobe sa ma Vince spýtal, či by sme spolu nemohli chodiť. Bola som štastná, ale odmietla som. Večer pred pohrebom nás otec nahovoril, mňa, brata a sestru, aby sme si šli s ním do pubu na mamu pripiť a trochu zabudnúť na bolesť. Samozrejme, že sme tam narazili na Vincea. Pochopiteľne, že si myslel, že som ho odmietla pre môj nezáujem o neho. Nebola to pravda, samozrejme."

Daniel Miller: Martin a Fletch pôsobili pri našom prvom stretnutí naozaj slušne. Nepili alkohol, nefajčili, vyhýbali sa drogám a pritom Basildon bol v Británií vyhláseným miestom, pokiaľ šlo o užívanie drog.

Deb Danahay: Dave navštevoval tú istú školu ako ja, dokonca sa stretával s tými istými ľuďmi a chodili sme na tie isté večierky. Od začiatku sa zaujímal o módu a v Basildone bol nespornou hviezdou začínajúcej novoromantickej scény. Dave si bol samozrejme vedomý toho, že je pohľadný a medzi ľuďmi obľúbený.

Daryl Bamonte: Môj brat mal so svojou kapelou koncert v Southend-e a keďže sa s Vincem kamarátili, požiadal ho, či by Composition Of Sound nemohli jeho kapele predskakovať. A keďže som už dávnejšie pomáhal bratovej kapele, pomohol som samozrejme aj chalanom.

Rob Marlow: Dave bol spočiatku vlastne len zvukárom French Look. Taký nenápadný chalan, ale každý ho poznal. Vždy nosil čiernu kožennú bundu a koženné nohavice. A samozrejme mal čierne kučeravé vlasy. Každopádne, jedno popoludnie prišiel na našu skúšku do Woodland School, pomôcť nám nastaviť mikrofóny. Hneď vedľa skúšali zasa Composition Of Sound, ktorí hľadali speváka. Dave jednoducho prišiel a zaspieval Bowieho "Heroes".

Daryl Bamonte: Na tej skúške bolo tak 10 ľudí, ale keď Dave zaspieval "Heroes", tak z Vinceho tváre sa doslova dalo čítať, že našiel svojho speváka. A nebolo to len pre jeho hlas: Dave bol známy aj za hranicami Basildonu, bol známy aj v londýnskych nočných kluboch.

Deb Danahay: Nakoniec Vince Davida požiadal o možnosť fungovať ako spevák jeho kapely. Spomínam si, ako sa ma raz večer v pube Dave spýtal, čo si myslím o tom, že s ponukou speváka Composition Of Sound súhlasil. Povedala som len, "jasné, choď do toho!". Ale on stále váhal, bol trochu hanblivý. Možno len túžil počuť nejaký kompliment, pretože krátko na to povedal, že by sa kapela mala volať Depeche Mode. Bohužiaľ, keď chalani po týmto názvom vystupovali vôbec po prvýkrát, v Martinovej a Andyho škole, bola som práve na letnom tábore.

Rob Marlow: Chalani spočiatku skúšali v garáži, pod pracovňou Vinceho mamy. Ale už čoskoro sa začala sťažovať na príliš veľký hluk. Takže chalani pokračovali v skúškach so sluchátkami na ušiach, čo bolo celkom zábavné. Keď ste stáli pred garážou, tak ste počuli len cvakanie tlačidiel a Davidov spev.

Daryl Bamonte: Prvý koncert s Davidom sa konal v našej škole, vstupné bolo 50 pencí. Kapely hrali vo veľkej hale na poschodí.

Rob Marlow: To bol doslova historický júnový večer roku 1980. Depeche Mode po prvýkrát v plnej zostave: Vince, Fletch, Martin a Dave. Ten samotný názov mi prišiel až úbohý: Depeche Mode - vždy dávajte pozor na tú francúzsku výslovnosť. Dva týždne na to už vystupovali v klube Croc´s, v Raleigh. Ten klub sa tak volal preto, že v jednom rohu mali v akváriu skutočného krokodíla.



Daniel Miller: Croc´s to bola taká predmestská bašta novoromantikov. Dave a chalani patrili k už druhej generácii, mnohí ich nazývali "High Street New Romantics". Oni ale sami seba vnímali ako futuristickú kapelu, keďže komerčne dostupné novoromantické kapely hrali v klasickej zostave a syntezátor mali len ako doplnok. Depeche Mode však boli čiste syntezátorová kapela. Z hľadiska módnej stránky sa však od tých strašiakov odlíšiť nedokázali. Keď sa dnes pozerám na tie fotky s tými motorkárskymi kožennými čiapkami, až ma strasie.

Rob Marlow: Croc´s mal úžasnú reputáciu. Vystupovali tam The Damned, bežne tam chodil Boy George, Soft Cell tam zažili svoj prvý prepadák, ale Dave Gahan nie, ten okamžite vedel, ako prinútiť ľudí k tancu.

Začiatkom 1980tych rokov tam Gary Turner organizoval legendárny "Glamour Club" a vstup mali povolený iba tí, ktorí splnili ich štýlové pravidlá. On bol medzi prvými, ktorí si zarezervovali Depeche Mode pre vystúpenie na ich akcii.

Davida som poznal vďaka niekoľkým spoločným záťahom po londýnskych nočných kluboch. Jeho prítomnosť bola vždy výnimočná. Vtedy často nakupoval v mojom Pin Up obchode v Southend-e, kde som predával všetkom od lederhosen po bondage oblečenie, doplnky zo "Sex" obchodu Malcolma McLarena, ale aj sieťové tričká a SM hračky. Raz sa mi Dave pochválil, že spieva v akejsi kapele, tak som zašiel na jeden z ich prvých koncertov, ako aj na skúšku kapely, ktorý sa neskôr ukázala ako výnimočná. Páčilo sa mi to a aj preto som im prisľúbil vystúpenie v rámci Glamour Club-u. Tak sa nazývali moje akcie v Croc´s , ktoré sa konali každú sobotu, od ôsmej večer do druhej rána. Politika zatvárania nočných klubov bola vtedy dosť elitárska. Ale vstup mali povolení iba tí, čo sa náležite ohodili: buď v koži, koženných nohaviciach, či v bunde, k tomu koženná čiapka alebo prišli na štýl Boya Georgea a jeho kamošov.

Daniel Miller: V deň, keď bol do distribúcie odoslaný debutový album Fad Gadget, som mal hroznú náladu, pretože v tlačiarni obal albumu zbabrali. Krátko na to mi v mojej kancelárii, v nahrávacej spoločnosti Rough Trade, kde mi bolo umožnené pôsobiť, nakoľko som si vlastnú kanceláriu stále nemohol dovoliť, debatil môj kolega Scott s akýmisi čudákmi. Povedal, "Túto kapelu by si si mal vypočuť, mohli by sa Ti páčiť". Mal som úplne iné starosti, takže som bez slova odišiel. Depeche Mode som videl až neskôr, v Bridge House, ktorý prevádzkoval Terry Murphy, bývalý boxer, ktorý celkom obratne rezervoval kapely. Mali uňho vystupovať aj Fad Gadger a Terry si ako predskokanov najal práve chalanov z Basildonu.

Deb Danahay: Klub Bridge House mal, ako koncertné miesto, skvelú reputáciu, hoci mal kapacitu iba 350 hostí.

Daniel Miller sa osobne staral o zvuk Fad Gadget a "za normálnych osokoností by som v ten večer Depeche Mode vynechal, nakoľko som počas zvukových skúšok zvykol chodiť večerať a vracal som sa až na samotný koncert. Ani neviem, prečo tomu tak v ten večer nebolo, v každom prípade, v momente, ako tí štyria začali hrať, zostal som užasnutý. Po prvej skladbe som si povedal, "fíha, tak to je dobré." A ono to pokračovalo. A ešte zaujímavejšia bola reakcia publika. Okamžite to medzi ním a kapelou kliklo. Ľudia tancovali a dokonca ani nesledovali kapelu. Po koncerte som sa kapele predstavil a povedal im, že sa mi veľmi páčili. Vince s ostatnými však pôsobili chladne, pretože mi nevedeli odpustiť naše stretnutie v Rough Trade. Než sme sa teda rozlúčili, spýtal som sa ich, kedy a kde budú hrať nabudúce a Dave mi stihol dať telefónne číslo jeho mamy. Tá mi to zdvihla hneď, ako som na druhý deň zavolal. Okamžite mi dala k telefónu Davida, no jeho zlá nálada sa nedala ignorovať. Len si niečo zamrmlal, "Dobre, tak príď na náš ďalší koncert"."

Na turné k albumu "Speak & Spell", v roku 1981, sprevádzal Depeche Mode Neil Arthur, ich kamarát, so svojou vlastnou synthpopovou kapelou Blancmange. Dnes pôsobí ako filmový skladateľ. "Stevo zo Some Bizzare vydavateľstva bol prvý, kto mi o tejto kapele z Basildonu povedal: 'Hovoria si Depeche Mode, dosť hlúpy názov. A ešte k tomu sú z Basildonu!' Povedal som si, že by to mohlo byť zaujímavé. O niečo neskôr sme sa na nich zašli pozrieť do Croc´s, v Raleigh. Bol som šokovaný! Hlavne z reakcií publika, ale samozrejme ešte viac zo samotných chalanov."

Daniel Miller: Na ich ďalšom koncert v Bridge House som v publiku stretol Steva Pearcea. Takisto sa o Depeche Mode zaujímal a chcel ich získať pre svoje vydavateľstvo Bizzare. Než som po prvýkrát videl Depeche Mode, tak som sa stretol so Soft Cell, ale nebol som si istý, či som s nimi chcel spolupracovať. Stevo mi teda navrhol, že on si vezme Soft Cell a ja Depeche Mode. Po koncerte som sa teda s chalanmi stretol a navrhol im nahratie singla. Dohodli sme sa len podaním rúk. Žiadna zmluva, žiadni manažéri, právnici, jednoducho fifty-fifty. Takto sme fungovali až do konca 1980tych rokov, jednoducho dovtedy žiadna zmluva medzi Depeche Mode a Mute nebola.

Daryl Bamonte: Po Danielovej ponuke na singel sme šli autom domov a nik nepovedal ani slovo. Nič. Žiadne výkriky radosti, ani zapíjanie. Martin s Andym šli na druhý deň jednoducho do práce, akoby sa nič nestalo.

... na pokračovanie

Čítať a pridávať komentáre môžu iba zaregistrovaní a prihlásení depešáci.

  Vytvorte si účet   Prihláste sa