Ježiš - Vox, 10/1994

Niekoľko mesiacov po definitívnom ukončení masívneho svetového turné na podporu albumu "Songs Of Faith And Devotion", sa na stránkach magazínu Vox objavil report z letného koncertu Depeche Mode v Detroite, ktorého autorom je známy publicista a autor biografie skupiny, Steve Malins. Dokonale zachytil atmosféru skupiny, ktorá sa blíži ku svojmu "koncu".

Dave Gahan sa na svetovom turné Depeche Mode stavia do polohy Michaela Hutchenca...

"When I come up / When I rush / I rush for you", spieva Dave Gahan v skladbe "Rush" a pritom si vykračuje pred svojim publikom, zbavuje sa košele ako fénix a odhaľuje totemové znaky vytetované na svojej hrudi. Pre neho samotného prezentujú duchov znovuzrodenia a "zvuky vesmíru", zatiaľ čo krídla na jeho chrbte sú pripravené na psychoanalytické noci svetového turné. Niet pochýb, že keď sa vracia do konzervatívneho Basildonu, všetky tetovania starostlivo ukryje, no pre Gahana sú znakom novej osobnosti. Tá sa zrodila na troskách rozpadnutého manželstva a smrti jeho otca a veľmi dobre si uvedomuje celý tento citový chaos medzi opusteným malých chlapcom a rockovým mesiášom. Následkom toho všetkého je postrádanie zdravého rozumu, sebapoznanie alebo perspektíva jeho vystupovania na detroitskom Pineknob štadióne, ktoré sa pohybovalo medzi otupenou vášňou a záchvatom skutočných pocitov.

Keď Gahan roztiahol ruky a rozprestrel svoje krídla, akoby si práve uvedomil, že dnešný koncert je iba tri týždne vzdialený od konca celého turné. Minulú noc usporiadala skupina párty pre svoj štáb, čo bolo jasných signálom, že konvoj Depeche Mode zaraďuje pomalšiu rýchlosť. Prechod z vlastnej posadnutosti predvádzania napätej životnej energie do normálneho života bude pre Gahana zložitý. V dokumente "101", ktorý natočil skupina v režisérom D.A.Pennebakerom v roku 1989 je jeden nenápadný moment, kedy spevák opisuje súboj, do ktorého sa dostal s jedným taxikárom. "Napätie a energia, ktorú zo seba dávate na javisku, nie je definitívnym ventilom. Stále vo vás nejaké napätie zostane. A touto bitkou som sa totálne uvoľnil. Jednoducho som bitku vyhľadával, aby som následne prežil zopár kľudných dní."

Tá predstava, ako do seba búšia vychudnutý, pobledlý, ledva sa na nohách držiaci spevák a zavalitý taxikár je lákavá. No v súčasnej dobe zvádza Gahan súboje viac citové ako fyzické.

Pokiaľ neustále nahlodáva svoje rozorvané ego a z hroziaceho nebezpečenstva si robí žarty, je asi málo pravdepodobné, že sa dožijeme ďalšieho albumu Depeche Mode. Jeho kolegovia zo skupiny už otvorene priznávajú nervozitu a svojim spevákom začínajú opovrhovať. Sám Gahan priznal, že počas nahrávania albumu "Songs Of Faith And Devotion" im väčšinou robilo veľký problém zostať v jednej miestnosti a spolu komunikovať.

Nik zo skupiny sa na Gahanovej svadbe s bývalou publicistkou Teresou Conway v roku 1992, ktorá sa za komický okolností uskutočnila v Las Vegas v Gracelandskej svadobnej kaplnke, nezúčastnil. Gahan mal na seba priesvitné tričko, čím vystavoval na obdiv svoje tetovania a za svedka mal chlapíka v kostýme Elvisa. Obzvlášť pre klávesáka Andyho Fletchera je to nepochopiteľné, používa totiž zdravý sedliacky rozum, no tomuto znovuzrodeniu rockovej hviezdy akosi nemôže prísť na chuť. Zatiaľ čo sa Gahan totálne celý oddal rock´n´rollovým mýtom, Fletcher potichu v záverečnej časti turné opustil svoj post (bol nahradený Darylom Bamontem, členom tímu skupiny), aby bol spolu s manželkou pri narodené ich potomka.

No jednako Depeche Mode z Gahanovej citovej hystérie profitujú. Jeho hlas sa za posledné štyri roky výrazne zmenil, popová monotónnosť nabrala na sile a pestrosti a zvýraznila jeho vlastný nepokoj. Hoci Martin Gore popiera, že by akúkoľvek skladbu napísal priamo šitú na Gahanov súčasný stav, spevák pristupoval k rytmickým gospelom a blues na ich aktuálnom albume veľmi osobne. Na dnešnom koncerte pri explóziach "I Feel You", "Rush" a liečivej viere v "Personal Jesus" vystupoval Gahan až mrazivo priamočiaro.

Udychčaný a desivo vyčerpaný Gahan robil s mikrofónom piruety a pózamy pripomínajúcimi krucifix, za vďačnej podpory publika, strhával všetkých fantáziou rockovej ikony. Dav bol riadne nedočkavý už počas vystúpenia Bobbyho Gillespieho s Primal Screams, ktorí sprevádzajú Depeche Mode na turné. No keď sa na pódiu objavil Gahan s rukou v rozkroku a vyplazeným jazykom ako upachtený pes, okamžite všetkých zasiahla sexuálna zmyselnosť. Napokon, sex je predsa dominantnou témou Goreho skladieb, ktoré zahŕňajú nálady od mlčanlivej klaustrofóbie "Enjoy The Silence" po vykúpenie temnotou vo "One Caress". Z času načas zmení Gahan žiadostivé predstavenie na obyčajnú pantomímu, ale stále pôsobí viac sexy ako nehybné postavy stojace za svojimi klávesami.

Nakoniec sa Gahan absolútne vyčerpal. Nedoprial si však žiaden oddych a ako had sa krúti okolo svojho mikrofónu a snaží sa čo najviac priblížiť prvým radám publika. No nech je to akokoľvek, absolútne sa oddal svojej melodráme a pôsobí, akoby mal každú chvíľu explodovať. Je to pochopiteľné, na takom dlhom turné predsa potrebuje uspokojiť svojich fanúšikov, a to vyžaduje určitú námahu. Navyše, žiadna cesta späť neexistuje, pretože celý koncert skupiny je postavený na Gahanovom výstupe a jeho megalomanských pózach a gestikuláciách. Takmer počas celého turné stoja Gore, Wilder a Fletcher (Bamonte) na vyvýšených plošinách a celému priestoru v popredí dominuje Gahan. Možno sa svojim podielom na fungovaní skupiny cíti neistý (Gore píše všetky skladby, Wilder berie na svoje plecia takmer všetky práce v štúdiu a Fletcher má pod palcom všetky obchodné záležitosti skupiny), pretože radšej si telo zničí jazvami po tetovaní a myseľ zasa psychickými hrami, ako by mal zmeniť niečo na priebehu celého koncertu. Celé to emočné besnenie, jeho predstavy a hry na rockového Boha sú skoro ako detské túžby, o ktorých naplnenie žiada svoje publikum a ostatných členov skupiny.

Bojové línie sú teda ohraničené a Gahanovo teritórium v popredí pódia zostáva nezmenené, hoci v Detroite sa kvôli menšiemu pódiu ocitli všetci takmer na rovnakej úrovni. No Gahanovej prezentácií ostatní konkurovali akurát tak Wilderovou nevrlosťou, krikľavým kostýmom v štýle Šialeného Maxa a kovbojskou eleganciou. Martin Gore je na pódiu menej nápadný, a okrem jeho občasných výletov na okrej pódia pri gitarových partoch sa so svojimi vokálmi zaskvel v dvoch baladách, "Judas" a "One Caress". Tento bývalý bankový úradník si dlho pozornosť publika neudrží, no jeho náhly prienik do svetiel reflektorov je nápaditým kontrastom k šialenému trhaniu tela jeho priateľa. Táto grandiózna vsuvka, Gore stojí prakticky nehybne, ustrojený vo fetiš-glamovom štýle, dodáva koncertu akýsi nádych intímnosti, ktorá dokonale súzvučí s jeho mrazivými textami.

V tomto momente Gore takmer ukradol celú šou pre seba, no nedokázal konkurovať úprimnosti Gahanovho spevu v "Never Let Me Down Again", ktorá ešte viac narastie pri veršoch "We’re flying high / We’re watching the world pass us by / Never want to come down / Never want to put my feet back down on the ground."

Počas jeho roztlieskavania a rozkývania rúk publika, čo na jeho tvári vyvolá obrovský úsmev, sa na veľkej obrazovke za pódiom objaví astronaut, jedna z projekcií, ktoré pre turné pripravil fotograf/režisér Anton Corbijn. Postava astronauta sa javí ako veľmi krehká a osamelá, poletujúca si vesmírom ukotvená lanom ako Major Tom, akoby pripomínala všetky nebezpečné slabosti okrídleného muža (Gahana), ktorý sa o pod ním vznášal na javisku.

autor: Steve Malins
zdroj: Vox, 10/1994