Je skvelé byť v Depeche Mode (2005)

Štartom svetového turné Touring The Angel sa moderátor torontského rádia Chum FM telefonicky spojil s Andym Fletcherom a spolu podebatili o novom albume a chystaných koncertoch.

Album nesie pozitívny názov, "Playing The Angel", z ktorého sa dá očakávať, akú bude mať atmosféru. No paradoxne je najharmonickejšia a zároveň najtemnejšia skladba práve tá záverečná, "The Darkest Star" ...
Fletch: Viete, ohľadne názvu albumu sme sa borili s problémami, no nakoniec sme použili verš zo spomenutej skladby ... no a samotné slovo "angel" sa mi veľmi páči a bolo použité v niekoľkých skladbách albumu. S albumom sme veľmi spokojní a môžem povedať, že sa sme ho nahrávali v úplnej inej atmosfére, v porovnaní s predošlými dvoma albumami, čo nám dodalo nesmiernu silu. V tejto chvíli sme naozaj šťastní.

Je to skutočne úžasná nahrávka a zaujímavé na nej je použitie množstva starých syntezátorov.
To má tak trochu na svedomí producent Ben Hillier. A pritom on nie je nejakým veľkým fanúšikom našej kapely, takže nie je veľmi ovplyvnený našou minulosťou. No práve on nás presvedčil vrátiť sa k starým, analogovým syntezátorom, ktoré sme kedysi zvykli používať. Čiže sa dá konštatovať, že album môže pôsobiť retrospektívne, no zvukovo definitívne zapadá do roku 2005.

Súhlasím, ale je tu jedna skladba, ktorá vyznieva najviac "retro", doslova akoby vyzdvihovala štýl Depeche Mode.
Máš asi na mysli singel "Precious".

Tak tu sa nezhodneme. Mám na mysli skladbu "Suffer Well"!
No áno, autorsky je to Davidova skladba.

A to je ďalšia zaujímavá vec, keďže Dave si uvedomil, že by sa mohol viac podielať na Vašich piesňach. Napadlo ma: ak sa teda hlási ako autor skladieb, tak by sa mohol prezentovať úplne iným štýlom a zrazu je to skladba, ktorá z tých súčasných najviac zapadá do analogového katalógu Depeche Mode.
Faktom je, že na vydobíjaní si svojej pozície pracoval veľmi dlho. Vidieť na ňom, že je veľmi šťastný a myslím, že sa dnes cíti omnoho viac zapojený do tvorby kapely, keďže sa akceptujú jeho texty. A aj táto skutočnosť sa odrazila na tej fantastickej atmosfére v štúdiu, ale aj v samotnej kapele. Posúva nás to ďalej a verte mi, je skvelé byť dnes v Depeche Mode!

Dobre sa to počúva, keďže vieme, že v minulosti kapela prešla aj nepeknými obdobiami.
Tak to je pravda, ale "prežili" sme to ...

Nepochybne. No a teda, máme tu aj singel "Precious", ktorý ty teda považuješ za úplne zjavného reprezentanta typického zvuku Depeche Mode. Ako vlastne prebiehal ten rozhodovací proces, ktorého výsledkom je tento pilotný singel?
Vnímali sme tú skladbu ako naozaj vydarenú, s dobrým textom, skvelým zvukom a mne príde, akoby pochádzala z albumu "Violator". A vôbec nebolo nutné, aby pilotný singel zvukovo reprezentoval celý album, jednoducho je to skvelá pieseň.

Tak aby sa vedelo, je kopec piesní Depeche Mode, ktoré milujem, ale "Violator", to je jeden z mojich absolútne najobľúbenejších albumov.
Tak, je to pravdepodobne náš najlepší album vôbec. Je to doslova magické dielo, hlavne pre skladbu "Personal Jesus", ktorá na singly vyšla niekoľko mesiacov pred samotným albumom, a potom samozrejme skladba "Enjoy The Silence" ... je to fenomenálny album.

Súhlasím. Ale späť k "Playing The Angel". Keď som si vypočul úvodnú "A Pain That I´m Used To", tak ma okamžite napadlo, že takto by to asi vyzeralo, keby pre Depeche Mode napísali skladbu ľudia z Nine Inch Nails.
Tak, na takéto niečo sme skutočne hrdí, ako aj na to, že dnes ovplyvňujeme iných. Keď sme začínali, okolo roku 1979, boli sme takisto ovplyvnení inými hudobníkmi, no a dnes my ovplyvňujeme iných. A je to skutočná česť.

Vieš si predstaviť, že by sa na singly objavila skladba "John The Revelator"?
No, ja áno, čo Ty?

Ja tiež. Príde mi veľmi zaujímavá, možno aj preto, že ste sa vždy vŕtali v témach, vieš čo chcem naznačiť, narážam na tie temné témy vo vašich skladbách: vykúpenie, hriech, bolesť, odpustenie ...
Bolesť a utrpenie!

Tak to je trefné, áno! Bolesť a utrpenie ...
Také veselé témy ...

Ale, keď sa zamyslíš nad tým, čo sa teraz deje po celom svete ... ubehlo niekoľko rokov ... vlastne, toto sú Vaše prvé nahrávky od udalostí ako 9/11, vojna v Iraku ... myslíš, že Vaše texty sú teraz viac načasované, než nadčasové?
Ono, "John The Revelator" je asi mojou najobľúbenejšou skladbou z albumu a my sme sa snažili o nejakú skladbu, v ktorej by sme rozobrali tému o zjaveniach. Ide skôr o to, že neexistuje iba jediný Boh, pretože ak by to tak bolo, tak by sa sním ľudia mohli spojiť a razom vyriešiť všetky problémy sveta!

No a potom tu máme tu máme tú štýlovú pestrosť, ktorej dominuje hlavne gospel ...
Áno, taký gospelový "glam" ... akoby sa Gary Glitter vrhol na gospelovú hudbu!

Vieš, keď tak premýšľam, koľkokrát ste vôbec vystupovali v Toronte, tak jediné, čo viem s určitosťou povedať, že po úplne prvýkrát ste tu vystupovali krátko po vydaní singla Just Can´t Get Enough na našom kontinente.
Pár dní predtým sme mali dokonca zvukovú skúšku v Massey Hall.

Aj to si pamätám. Ale keď ste tu vystupovali prvýkrát oficiálne, tak to bolo v Concert Hall a mali ste na pódiu takú veľkú páskovú mechaniku. To bolo tuším, fakt si nespomeniem na rok ... 1980, či 1981? (pozn. 9.mája 1982)
Určite to bolo v roku 1981.

Ale dodnes si spomínam na reakciu publika, ktoré reptalo a vlastne malo negatívny postoj voči syntezátorom a páskovej mechanike. Dnes Vám to príde isto absolútne smiešne, najmä keď si uvedomíte, ako sa toho neskôr chytil hudobný svet a ako to funguje dnes. Ale spomínaš si na tú reakciu, keď ste tu prvýkrát vystúpili?
Konkrétne na tento koncert si nespomínam, okrem toho sme to vnímali asi tak, že paráda, sme v Toronte, ale ... ale my sme to celé brali tak, že takýmto spôsobom by sme mohli tvoriť, prišlo nám to zaujímavé, videli sme v tom posun. Samozrejme, keď sme sem prišli, tak sme sa borili s kritikou zo strany rockovej scény a podobne. Im sme prišli divní, ale my sme to brali ako výzvu pre tunajších ľudí, veď Toronto, ako také, patrilo k tým najväčším miestam na koncertovanie. Faktom ale je, že v porovnaní so všetkým, čo tí ľudia mali možnosť predtým vidieť, sme určite vyzerali, a hlavne zneli, úplne odlišne.

V tom čase to bola určite veľká zmena. Ale aj tak by ma zaujímalo, či Vám to prišlo zábavné. Dnes isto aj tí ľudia, ktorí si pamätajú na Vaše ranné časy musia uvažovať inak ...
Vieš, dnes, po 25 rokoch, sa cítime vo skvelej pozícií. Nálady na našich koncertoch sú veľmi pozitívne, sme v skvelej pozícií a celá tá doterajšia cesta našej kapely je úžasná. Máme fanúšikov po celom svete, vypredané turné ... celkovo je to skvelé.

Skôr by som povedal, že ste v jedinečnej pozícií, nie je veľa kapiel, ktoré by takto, aj po viac ako 20 rokoch činnosti, fungovali. Napadajú ma teraz U2, ktorí tu nedávno vystupovali. A vy nielenže ste spolu 25 rokov, vy po celý ten čas produkujete skvelú hudbu.
A budeme v tom pokračovať!

To mi je jasné. Myslím, že to bol The Edge z U2, kto spomínal Bona a jeho kauzy. Zdôrazňoval, že kým kapela drží pohromade, tak sú všetci spokojní a spoločne si užívajú úspech. Ale sú prípady, kedy sa tieto vzájomné vzťahy narušia. Aké dôležité sú teda tieto veci? Aké dôležité je pre Vás byť súdržní?
Ale ono je to trochu inak. Kapela, to sú rôzne osobnosti a skôr je dôležitá tá iskra medzi Vami, ktorá vzplanie, keď sa zídete v štúdiu a snažíte sa produkovať hudbu. Ľudia majú niekedy ten klamlivý pocit, že čím viac sme spolu, tým viac sa máme radi, ale dôležitá je práve tá iskra medzi nami. A nakoniec, niekedy aj to napätie medzi nami nás posúva vpred.

Spomenul si, že aktuálne je skvelé fungovať vo Vašej kapele. Ako je to vlastne medzi Vami po geografickej stránke. Asi nežijete dnes na tom istom kontinente ...
To nie, každý žije niekde inde, ale posielame si správy, keď nie sme práve spolu, a vieme o sebe. Dave a Martin si vzali Američanky, obaja žijú v Spojených štátoch, ja stále žijem v Londýne, ale toto by bol problém možno v začiatkoch nášho fungovania, kedy na ničom inom nezáležalo, len na DM. Dnes máme vlastné rodiny, deti, dnes vedieme úplne iné životy.

Myslíš, že práve vďaka tejto skutočnosti dnes dokážete spolu vychádzať a fungovať lepšie?
Pre kapelou, akou je tá naša, nie je vôbec dôležité, kde kto žije, skôr to je o atmosfére, ktorá medzi nami vládne.

Tak si to povedzme na rovinu: máte rodiny, deti, aké to je teda dnes vyraziť na turné, ktoré zaberie väčšiu časť roka?
Čím je človek starší, tak tým si ťažšie zvyká, aj na to odlúčenie. Ale v tejto chvíli sa na koncerty tešíme. Máme skvelé publikum, takže to bude v pohode.

Čo teda môžeme očakávať? Čo nám môžeš povedať o samotných koncertoch, ako bude vyzerať pódium ...
Pódium opäť navrhol Anton Corbijn, v podstate sme ale ani nevideli grafické návrhy, no určite to bude opäť odlišné od posledného turné. Myslím, že to bude opäť výnimočné, teda okrem rozhodovania, ktoré skladby budeme hrať!

To ma zaujíma. Budete sety meniť každý večer, obtýždeň či tak nejak?
Viete, my setlisty až tak veľmi nemeníme. Ale sú nejaké tie drobnosti, ktoré sa meniť môžu, napr. verzie skladieb, niektoré party a podobne.

Do Toronta sa vraciate 1.decembra a viem, že už neraz ste uviedli, že toto mesto je Vám najklonené, máte tu svojich fanúšikov. Máte vôbec na turné čas spoznávať tie ktoré miesta? Páči sa Ti vôbec Toronto?
Jasné, že sa mi Toronto páči.

A nejaké príjemné spomienky?
Tak tu len poviem, že rovnako ako Toronto mám rád aj Vancouver a Montreal :)

Kým sa rozlúčime, neviem sa zbaviť pocitu, že si sa značným spôsobom podieľal na skladbe "Introspectre". Je to Tvoja skladba?
Toto vzniklo priamo v štúdiu. Skladbu skomponoval Martin a je to inštrumentálna záležitosť.

OK, rozlúčime sa za zvukov skladby "Damage People".
Skvelá pieseň.

To súhlasím. Všetko, čo sa mi pri nej objaví v myslí je práve anjel ... Tak Andy, vďaka, že si si na nás našiel čas.
Jasné, vidíme sa v decembri.

Tak to bude skvelé! Ešte raz vďaka!