Je lepšie ich počuť naživo

Kde bolo tam bolo, teda, tak pred 20-timi rokmi, kedy ste nemohli zapnúť rádio, či ísť do klubu alebo nastúpiť do výťahu bez toho, aby ste popri tom nepočuli hukot, rinčanie a buchot elektronickej hudby... takto sa začína úvod recenzie koncertu DM v Chicagu.

Syntezátory boli vtedy v móde, a jedna z najlepších - a dá sa povedať najproduktívnejších - britských skupín, ktoré z nich vyťažili takmer všetko, boli Depeche Mode. Lenže, ich najznámejšie práce pochádzajú z obdobia po roku 1990, čiže dávno po tom, čo boli najväčší nadšenci elektroniky už dávno mimo hru.

Takže aké to bolo vidieť Depeche Mode nie za jedným, ale hneď za troma synťákmi, vďaka ktorým zaplnili v utorok (29/11/2005) večer chicagsku Rosemont's Allstate Arénu? Dosť zábavné.

Aj keď niektoré skladby zneli omnoho lepšie ako zbytok, celý koncert vyznel tak trochu ako návrat v čase - myslím v tom pozitívnom zmysle. Našťastie väčšina z prác skupiny znie aj dnes viac ako dobre, a skladby z aktuálneho albumu "Playing The Angel", hoci trochu nevyvážene, stále zamestnávajú syntezátory produkciou skvelých efektov.

Jedna z najvýraznejších piesní, "A Pain That I´m Used To", otvorila celú šou. No myslím, že ešte lepšie vyznel ich stále aktuálny singel, "Precious", s prekrásnou chytľavou melódiou a s textom v znení, "Things get damaged, things get broken. I thought we'd manage, but words left unspoken, left us so brittle. There was so little left to give."

Na koncerte bola prezentovaná polovica z dvanástich skladieb nového albumu, no skupine nevadilo siahnuť až na samé dno svojho hudobného katalógu. Takže prišiel rad aj na klenoty ako "Just Can´t get Enough" z roku 1981, "A Question Of Time" (1986), či "Behind The Wheel" (1987).

Za úspechom skupiny stojí klávesák/gitarista Martin Gore, zároveň úžasný, ak nie niekedy priam briliantný skladateľ, z ktorého pera vzišli tie najlepšie práce skupiny, no ich hudba by za veľa nestála nebyť speváka Davida Gahana. Jeho hlas už nie je taký silný, ako v jeho 20-tych rokoch, no jeho vystupovanie - z časti pripomínal Micka Jaggera, z časti Michaela Hutchence-a, vás skutočne zaujme.

Keď už sme spomenuli jeho vystupovanie: Svoje slušivé športové sako veľmi skoro zavesil na vešiak a zbytok koncertu odspieval v čiernej veste, z pod ktorej vytŕčalo niekoľko tetovaní. S mikrofónom neustále predvádzal svoje typické pózy s piruetami a to všetko "napáchnuté" miernym sexuálnym podtónom.

Bohužiaľ táto párty skončila vo chvíli, keď sa hlavného slova ujal Gore s dvoma menej strhujúcimi skladbami: "Damaged People" z nového albumu a "Home" (1997). Samozrejme, že je ťažké si predstaviť, ako niekto iný prezentuje skladby, ktoré ste si sám napísal, ale v tomto prípade by nebolo veľmi ťažké si predstaviť, čo by s tými skladbami dokázal urobiť Gahan.

Našťastie, ten z pódia odbehol len na chvíľu a potom opäť všetko vrátil do pôvodného stavu s energickou verziou skladby "I Feel You".

No, a či už to bolo dobré, či nie, Depeche Mode predviedli ľuďom presne to, čo očakávali, v rámci teórie o tom, ako má koncert vyzerať. Najlepšie záležitosti koncertu zahŕňali aj hity z albumu "Violator" (1990) - ako lepšie by sa už dal ukonči set, ak nie s chytľavými skladbami "World In My Eyes", "Personal Jesus" a "Enjoy The Silence".

autor: Karen Sorensen

Názory Devotees (23)

Čítať a pridávať komentáre môžu iba zaregistrovaní a prihlásení depešáci.

  Vytvorte si účet   Prihláste sa