Intímne s Davidom Gahanom

Intímne s Davidom Gahanom

Jeden zo skutočne najúprimnejších rozhovor, aké kedy Dave Gahan poskytol médiám. Tentoraz sa v tomto smere šťastie usmialo na portál electronicbeats.net. Rozhovor odporúčam aj tým, ktorých projekt Soulsavers neoslovil.

Max Dax: Pán Gahan, máte sa? V Berlíne máme polnoc, jeseň, prší, sedím v kuchyni a mesto prakticky spí.
Dave Gahan: Ja som práve v Los Angeles a sú tri hodiny popoludní,

Stále žijete na Manhattane alebo ste sa presťahovali do LA?
Žijem v New Yorku, ale v LA som strávil sedem, či osem rokov svojho života. Presťahoval som sa sem v roku 1989 a v roku 1997 som sa presunul do New Yorku, kde žijem dodnes.

V Dolnom Manhattane vlastníte aj štúdio.
Áno, no radšej to nazývam malou pracovňou. Ale v New Yorku nazývame všetko tak, ako chceme. V určitom ohľade som šťastný, že mám takýto vlastný priestor, ako aj Kurta Uenala, s ktorým spolupracujem. On je tam prakticky stále a tam spolu komponujeme piesne. Väčšinu vecí sme nahrali práve tam, väčšinu vokálov, obzvlášť posledné veci pre Depeche Mode. Samozrejme sme tam nahrávali aj posledné dva albumy Soulsavers.

Inými slovami, medzi tými stenami sa cítite komfortne.
Absolútne. A hlavne milujem nahrávanie s Kurtom. Posledných sedem - osem rokov nahral väčšinu mojich vokálov. Keď pracujete s vlastným hlasom, je veľmi dôležité, aby ste sa cítili pohodlne. Inak nemáte šancu byť inšpirovaný alebo slobodne robiť veci, ktoré obyčajne nerobíte. Má rád, keď môžem s hlasom experimentovať. Rád skúšam rôzne mikrofóny a predzosilňovače, Kurt je v nastavovaní týchto vecí skutočne výborný, takže v podstate môžem do svojho štúdia vkročiť kedykoľvek, pohrávať sa s inšpiráciami a hneď všetko nahrávať.

Dôvod, prečo sa Vás pýtam na New York a Los Angeles má svoj význam: žijete v amerických mestách, no narodil ste sa a vyrastal v Anglicku. Amerika má veľmi silnú hudobnú tradíciu a má veľmi hlboké korene v írských a škótskych ľudových baladách, rovnako afro-americké dedičstvo cítiť v bluese a gospele. Ako ste sa tomu prispôsobili?
Pre mňa sú blues a gospel, a netreba zabúdať na jazz, veľmi inšpiratívne. Všetka hudba pochádza z Ameriky a New York je v mnohých smeroch v tomto reprezentatívny. Až keď som sa presťahoval na Manhattan som konečne pochopil hudbu Johna Coltranea, napr. "A Love Supreme" mi zrazu po muzikantskej stránke začala dávať omnoho väčší zmysel. Je to proste zvuk New Yorku, viete? Jazz je zvukom New Yorku. A odhliadnuc od toho, pre mňa sú blues a gospel počiatkom všetkého. Kombinácia týchto vplyvov je prirodzeným záverom toho, čo robíme so Soulsavers, dokonca aj s Depeche Mode.

Ja som popri pomalom blues a gospele začul vo vašej novej nahrávke ešte tretiu inšpiráci: akési brnkanie v štýle Lynchovho "Twin Peaks".
To je vo vašom prípade veľmi intuitívne. Konfrontuje ma to skôr s vizuálnou stránkou mojej hudby. Hudba, ktorú tvorím so Soulsavers je totiž veľmi vizuálna, ak nie filmová, čo sa dotýka tej stránky Ameriky, ktorú mnohí z nás nevidia. Mnoho ľudí skutočnú Ameriku nevidelo, okrem New Yorku a Los Angeles, ale je to obrovská krajina, obrovská Amerika nachádzajúca sa medzi tými dvoma mestami! Obrovská, úžasná a nekonečná krajina. To ma veľmi inšpiruje. Niekedy samozrejme prežívam aj pocity prázdnoty. Vizuálnej prázdnoty, a niekedy je to akési nádherené ticho - a práve v takých chvíľach sa rodí inšpirácia.

Čiže ste cestoval aj po vnútrozemí, aby ste pocítili to, čo sa snažíte vyjadriť?
No samozrejme, za tie roky som s Depeche Mode precestoval Spojené štáty krížom - krážom. Ale takisto som čo to precestoval súkromne. Cítím sa veľmi inšpirovaný vizuálnou stránkou toho, čo môžete počuť v americkej hudbe. A keď už hovoríme o hudbe, musíme spomenúť aj inšpirácie, ktoré vyjadrujú pocity ukryté hlboko vo vašej duši. Obzvlášť, keď uvážite, že sa musíte postaviť čelom k tomu, čo sa okolo vás deje. Sami seba sa spýtate, "Aký to má pre mňa význam?".

Takže sa v piesňach vyrovnávate s bežnými ľudskými starosťami?
Verím, že áno.

Tak sa skúsme zamerať na jednu z nových skladieb, "One Thing".
Prečo ste vybrali práve túto?

Pretože verše, “Just lay down next to me / And we can watch these tasteless shows on our TV”, vo mne dokonale evokujú skladateľstvo ako také.
Som rád, že to hovoríte. V tejto konkrétnej skladbe sa snažím poukázať na zraniteľnosť, na to, ako vnímam život a svet, ktorý nás obklopuje. Chcel som poukázať na rovnováhu medzi zraniteľnosťou a krásou. Podľa mňa sa krása vkráda do melódii a tie sa odrážaujú v textoch.

V tej skladbe citujete takisto Bowieho slávny verš, "Is There Life On Mars?"
Neskrývam, že je to odkaz na Bowieho skladbu. Ešte stále pre mňa veľa znamená. Stále dokážem tú skladbu počúvať a prežívať ten pocit zablúdenia. No rovnako dokážem vidieť tú nádhernú krajinu, v ktorej sa tá osoba stratila, ako aj to, ako sa zúfalo snažíme nájsť veci, ktoré nás v podstate znecitlivejú. A dnes je to aj televízia, pred ktorou sedíme a hľadíme na ňu bez zjavného dôvodu, čím nás okráda o skutočné pocity. Chcem povedať, že hudba mi skutočne umožňuje nazrieť do mojej duše a táto nahrávka mi skutočne umožnila do jej hĺbky zostúpiť, čo je lepšie, ako keby som sa snažil ju meniť a tlačiť veci nejakým smerom, prípadne vás, ako poslucháča niekam viesť. V týchto nových skladbách som chcel postaviť do kontrastu mnoho vecí - krásu melódii a otvorený priestor sebapozorovania. Samozrejme mi je jasné, že to môže viesť aj k temným textom, ale taký je život, nie?

Čím nám v postate chcete povedať, že sme stratili naše duchovno?
Presne tak.

Vy však rovno ponúkate odpoveď. V refréne "One Thing" spievate, "You need just one thing: love."
Je to zvláštne, pretože v určitom momente tá skladba začne žiť vlastným životom. Zrazu sa zo skladby stane niečo väčšie, než myšlienka, ktorou som disponoval na začiatku písania. Vedie vás k melódii alebo k inému správnemu slovu - láska - ktoré sa možno stále tak zúfalo snažím nájsť. Viem, že to slovo má v sebe jednoducho všetko, čím by sme mali byť. Niekedy však cítim, že som tomu na míle vzdialený, viete? Žijeme si tu spoločne, na tejto planéte a nehrozí, že by sa Vás nejako netýkalo to všetko, čo sa tu deje. Mám šťastie, že môžem všetky tieto pocity vložiť do hudby a doslova sa cítim privilegovaný, že mám pri sebe človeka, akým je Rich Machin, ktorý sa po melodicky, štrukturálne a pesničkársky pohybuje v tých istých vodách ako ja.



"One Thing" akoby empaticky objímala svet. Všetci starneme. Môžete povedať, že dnes sa na svet pozeráte ako dospelý človek?
Viete, na jednej strane je to pravda a starnutie je pre mňa proste fakt. Pravdou ale je, že sa niekedy cítim, akoby som tu ani nebol. A pritom chcem byť. Živím v sebe nádej, že poslucháč na tie pocity zareaguje. Kedy ste sa naposledy spýtali sám seba, "Ako vlastne cítim lásku? Cítim vlaste lásku? Mám ľudí rád? Dávam zo seba to najlepšie, čoho som schopný? Som dobrý človek?" A podobne. Často sú moje odpovede záporné, jednoducho som si nie sám sebou istý. Ale odpoveďami som si istý v momente, ak sa stratím v piesni ako táto. Som len jej malou súčasťou, z tej piesne sa stalo nakoniec niečo omnoho väčšie. A taká je aj láska. Musíte ju uchopiť a musíte tomu veriť. Na konci dňa, všetka tá skaza, ktorou sme obklopení, a ktorá je v nás samotných, je v konečnom dôsledku, to, čo v nás zostáva. Starnem, mám mladé deti a dúfam, že budú mať takisto deti. Ale aký svet im pripravíme? Neviem. Hudba bola pre mňa vždy kľúčom k pocitom, a stále v tom pokračujem.

Môžete teda povedať, že rokmi ste sa stal empatickejším?
Myslím, že áno. Musíte sa uzemniť. Ja som bol istý čas k sebe neskutočne tvrdý, ale nakoniec som sa zlozvyku zbavil. Som šťastný už 20 rokov. Mám pocit, akoby som sa pomaly upokojoval.

Ale tie skúsenosti, kedy ste bol k sebe skutočne nešetrný, neľutujete, alebo áno?
Nie, samozrejme, že by som o to nerád prišiel. Toto je jednoducho môj život.

Život, v ktorom ste od začiatku stredobodom pozornosti.
Od začiatku sa všetko dialo prakticky pred očami verejnosti. Keď Alan odišiel z Depeche Mode, tak to bolo vlastne len o Martinovi a o mne. S Martinom sme si museli nájsť niečo spoločné a stále na tom pracujeme. Spoločne tvoríme hudbu a spoločne ju prezentujeme. A rovnako sme si vedomí, ako hudba ľudí oslovuje. Vidíme to na koncertoch a cítime na pódiu. Ale myslím, že medzi námi stále niečo cítiť. Sme dvaja ľudia, ktorí spoločne zdieľajú hudbu, no rovnako sme neustále veľmi odlúčení - dokonca aj hudobne. Ale práve toto robí Depeche Mode zaujímavou kapelou, po hudobnej stránke. Je to akési súperenie medzi nami, verím tomu.

Môžete to nazvať súperenie, ale aj yin a yang.
Celkom by ma zaujímalo, ako by znel mix našich posledných dvoch nahrávok. Martin nahral album s názvom "MG". Tak ako ja, aj Martin je veľkým fanúšikom bluesu a gospelovej hudby. Ale je takisto veľkým fanúšikom rozvracania vecí na ruby, kedy si vytiahne určité prvky a následne s nimi po hudobnej stránke urobí niečo úplne odlišné, povedané jednoducho, urobí ich pre seba zaujímavými. V kapele však dochádza k stretu týchto dvoch elementov. V tomto smere to bola pre nás vždy výzva, nech sme už spolupracovali s kýmkoľvek. Na albume "Delta Machine" to bol napr. Christoffer Berg, ktorý je viac známy vďaka práci s Fever Ray. Premenilo sa to však do skvelej spolupráce, pretože Chris so sebou priniesol nadšenie a entuziazmus, ktoré by pri nahrávaní inak chýbali. A zrazu si s Martinom neuveriteľne sadli, zabávali sa a hrali s elektronikou. Ja som do toho organizovaného zákulisia, myslím, vniesol duchovno alebo pocit ľudskej zraniteľnosti. A takto to funguje väčšinou aj v živote. Snažím sa všetko organizovať k dokonalosti, aby sme prežili perfektný deň, ale samozrejme, že je nakoniec jeden totálny chaos. Depeche Mode, po hudobnej stránke, boli vždy tlačení do toho, aby zneli tak, ako by popová hudba "mala" znieť. No my sme aj tak akosi vždy mimo popového prúdu.

Ako sa, v porovnaní s Depeche Mode, pracuje so Soulsavers?
No, ide o spoluprácu, a to je jediná spoločná vec. Keď komponujeme s Richom, tak mám napr. v hlave melódie, či konkrétne frázy alebo vokálne linky - proste niečo, čo sa mi honí hlavou. Rich mi k tomu pošle gitarové linky alebo orgánové party, ktorými vytvorí atmosféru. Vždy sú to veľmi voľne naaranžované veci a z nejakého dôvodu ma ich zvuk inšpiruje. Od toho momentu s tými gitarovými a organovými linkami žijem, snažím sa načúvať slovám, či podobám, ktoré sa mi rodia v hlave. No a potom sa to všetko snažím skombinovať spievaním tých slov za doprovodu hudby. Niekedy zistím, že sa tá ktorá skladba vlastne píše sama. Práca so Soulsavers je menej štrukturovaná, než s Depeche Mode. Keď som komponoval s Kurtom veci pre "Delta Machine", všetko bolo viac organizované v rámci konkrétnej štruktúry.

Prečo je tomu tak?
Možno je to tým, že mám v sebe vžité, ako by mala skladba pre Depeche Mode znieť, kdežto takýto tlak so Soulsavers nepociťujem. V Depeche Mode musíte veci odprezentovať producentovi, Martinovi a ďalším, ktorí na albume pracujú. Oni počujú hotový nápad ešte predtým, než si vydiskutujeme, či to bude vôbec určené pre Depeche Mode. So Soulsavers môžem prezentovať skeče a nápady v akejkoľvek forme, pretože viem, že je to moje skladba a tak sa bude po celý čas vyvíjať. Jediné, čo musím urobiť, je nasledovať ju. Kým ju definitívne nedokončím, tak netuším, ako bude vlastne znieť.

A teraz sa chystáte so Soulavers na turné.
Neviem sa dočkať, kedy sa opäť postavím na pódium.

Rozpis turné akoby bol plánovaný pre skutočnú rockovú hviezdu: Los Angeles, New York, Londýn, Paríž, Berlín, Miláno... už len Tokyo chýba.
Áno, to by sme za jeden týždeň obehli celý svet. Ale úprimne, dôvody, prečo je to turné krátke, sú praktické. V prvom rade nechcem stráviť ďalších šesť mesiacov cestovaním po svete. Tento album vnímam ako príliš osobný. Takže sme prišli s nápadom prezentovať ho v malých, no zaujímavých priestoroch a divadlách, a vziať so sebou kapelu samozrejme. Na pódiu bude desať hudobníkov, vrátane mňa a troch gospelových spevákov.

Takže pôjde o celkom veľkú produkciu.
10 ľudí, to už je veľká kapela, no nejde o veľkú produkciu s vizuálmi, filmami, lasermi či noblesnou svetelnou šou. Je to skutočne iba o hudbe. Odohráme skladby z dvoch albumov, ktoré sme nahrali spoločne. Samozrejme, na konci vystúpenia bude aj zopár malých prekvapení, ak to tak môžem nazvať. Ale je to viacmenej prezentáciach dvoch albumov, na ktoré sme hrdí. Myšlienka opustiť domov na celý ďalší rok ma nateraz vôbec neoslovuje. Skôr ma desí. Momentálne je toto to najlepšie, čo môžem urobiť.

Nevidel by ste deti.
Presne. Rastú neuveriteľne rýchlo. Byť niekoľko mesiacov mimo domova by mohlo byť kritické. Mám síce dvoch synov, ktorí síce už opustili rodný dom, ale mám 16 ročnú dcéru, ktorá stále býva s nami. Nezostáva veľa času, kým neodíde študovať na univerzitu, takže chcem byť skutočne nablízku. V ich životoch som strávil veľmi veľa času bez nich. A keď nie som na turné, tak môžem pokračovať v práci na iných veciach. Odohrať iba šesť vystúpení je dosť nákladné a pritom musíme nacvičovať, akoby sme šli na ročné turné. Nuž ale, to je cena, ktorú musím zaplatiť.

Názory Devotees (6)

Čítať a pridávať komentáre môžu iba zaregistrovaní a prihlásení depešáci.

  Vytvorte si účet   Prihláste sa