Interview Daniela Barassiho s Andrew Fletcherom - 1. časť

Členovia kapely Depeche Mode nezaháľajú, ani keď si Depeche Mode po úspešnom turné zobrali zaslúženú dovolenku. Zatiaľ čo Martin a Dave dokončili svoje sólové albumy, Andy usilovne pracuje na vlastnom projekte Toast Hawaii. O možnostiach vydania jeho už nahratého sólového albumu, jeho niekdajšej závislosti na Toast Hawaii i o reakciách kolegov z kapely na jeho počiny sa 28. januára 2003 telefonicky pozhováral správca depechemode.com Daniel Barassi.

Daniel: Takže ako pokračuje projekt Client?

Andy: Myslím, že veľmi dobre. Je veľmi zaujímavé pracovať na niečom od úplného začiatku, od základov. S Depeche Mode som zvyknutý pracovať v podstate s kapelou, ktorá patrí medzi popredné, takže tento pád až na prízemie je celkom zábava. Týka sa ma každá maličkosť projektu, počnúc písaním skladieb, hudbou, pokračujúc manažmentom až k nahrávacej spoločnosti, teda všetko.

Daniel: Ako si sa dostal do kontaktu s členmi Client?

Andy: Klientku A poznám z turné Depeche Mode (Klientka A bola členom kapely, ktorá bola predskokanom Depeche Mode na niektorých koncertoch). Klientku B som spoznal len krátko predtým, v miestnej krčme.

Daniel: Sleduješ v súčasnosti aj nejaké iné projekty?

Andy: Je to veľmi ťažké, pretože toto je niečo, čo som vždy túžil robiť. Ale s Depeche Mode som bol zjavne neustále zaneprázdnený a len veľmi ťažko som si hľadal trochu voľného času. Som človek, ktorý ak má nejaký projekt, odovzdá sa mu na sto percent. S Depeche Mode, ktorý mi za posledných dvadsať rokov zabral takmer všetok môj čas, sa len ťažko dalo venovať niečomu inému. Momentálne sa naplno venujem projektu Client, ale kdesi v mysli si stále držím, že raz mi zhora zavolajú a oznámia, že Depeche opäť štartuje (No pravdepodobne to nebude skorej ako do konca roka). Hľadám dobrých textárov a kapely, ktorým by som mohol dať svoje svetové rady. Client mi teraz zaberá veľa času, ale na webovej stránke Toast Hawaii bude adresa P.O. boxu, kde môžu záujemcovia posielať CD. Veľmi rád si ich vypočujem. Mám pre všetkých dobrú správu: s Clientom robím teraz veľa práce ako DJ. Takže aj keď by sme zrovna neurobili spolu obchod, je tu táto možnosť, že to použijem ako DJ.

Daniel: Akým smerom by si sa chcel s touto značkou uberať?

Andy: Nemám žiadny vyhradený smer. Smerovanie Clienta, pri mojom prepojení s DM, by sa zdalo byť viac než jasné ­ niečo na spôsob elektronickej, popovej hudby s nejakými rozdielmi. Ale ja mám v skutočnosti záujem o dobré skladby. Nekladiem dôraz na to, aký to bude hudobný štýl, dôležité je, aby boli dobré skladby. Mal som to šťastie, že som sa dostal do kapely, kde boli dvaja vynikajúci textári, Vince Clark a Martin Gore, takže latka je položená dosť vysoko. Myslím si, že dobré texty je to hlavné, čo robí album dobrým, a to v hocijakom štýle. Takže mne ide naozaj o dobré skladby.

Daniel: Takže ak ti niekto pošle demo, nemusí mať obavy, že sa tým nebudeš zapodievať, pretože sa to nepodobá na Depeche Mode?

Andy: Vôbec nie, v skutočnosti naopak. Nemám rád iba elektronickú hudbu. To je predsa niečo, čo ma sprevádzalo celú moju kariéru. Ako sám dobre vieš, už u Depeche Mode sa prejavilo množstvo vplyvov: Blues, Gospel, Soul. A toto je rovnaký prípad. Vypočujem si všetky druhy nahrávok, hľadám tie dobré.

Daniel: Odkedy si túžil po niečom takom, ako je projekt Toast Hawaii. Kedy si začal mať pocit, že teraz je tá pravá chvíľa?

Andy: Už dávno som to chcel urobiť. Počas uplynulých rokov, som posudzoval istých umelcov. To je dôvod, prečo je pre mňa ťažké vytvoriť veľkú značku. Som veľmi prieberčivý a hľadám tú pravú osobu alebo kapelu. Niekoho, koho môžem vylepšiť. Niekoho, kto má elán. Niekoho, kto je talentovaný. V minulosti som bol veľmi blízko ku prokektom s inými umelcami, ale napokon som z toho akosi vycúval, niekedy kvôli nátlaku zo strany Depeche Mode, niekedy sa mi to nezdalo správne. Tentokrát všetko nádherne do seba zapadlo, skončilo sa turné depeche Mode a ja som sa dostal do kontaktu s touto naozaj dobrou kapelou. Áno, veľa som o tom premýšľal, ale až teraz to naozaj vyšlo.

Daniel: Myslíš, že web je pre prichádzajúce kapely, ako Client, nápomocný alebo skôr škodlivý?

Andy: Myslím, že problém s webom sa týka najmä umelcov, ktorý sú etablovanejší. Ak viete s ním dobre narábať, je to pre kapely ako Client veľmi užitočné. A my na webovej stránke Clientu usilovne pracujeme. Stará sa nám o to mladý chalan a je pre to veľmi zapálený. Počet návštev dosahuje až smiešne hodnoty. Viem, že mnohé z nich sú od fanúšikov Depeche Mode, ale na kapelu, ktorá ešte nevydala žiadnu platňu, je to dosť veľký ruch. Depeche, to je rozprávanie o veľkých nahrávacích spoločnostiach, simultánnych vydaniach a obavách o úniku informácii. Nás nič z toho netrápi. Začíname od nuly a web je pre nás veľmi dobrá reklama.

Daniel: Povráva sa, že keď ste nahrávali v Hansa studios, tvojím obľúbeným jedlom bol Toast Hawaii. Kedy si ho jedol naposledy a čo to vlastne je?

Andy: Toast Hawaii, z nejakého zvláštneho dôvodu, je nemecké jedlo. Je to opekaný chlieb so syrom, šunkou a ananásom. V osemdesiatych rokoch, keď sme nahrávali v Hansa studios to bol môj veľký favorit. Dole bola reštaurácia a ja som to jedol každý deň na raňajky ­ no neboli to zrovna raňajky, lebo kým sme po predchádzajúcej noci strávenej v kluboch vstali, bol už vlastne obed.

Daniel: Myslíš, že ľuďom v Hansa studios polichotí, že si svoju značku pomenoval podľa ich kuchyne?

Andy: Reštauráciu pred rokom zavreli. Nachádzala sa uprostred ničoho. Bola blízko Berlínskeho múru, ponad ktorý nazerali ruskí vojaci, zrejme cítiaci môj Toast Hawaii. Nemyslím si, že tá reštaurácia ešte existuje.

Daniel: Je nejaká nádej, teraz keď máš vlastnú spoločnosť, že budú tvoje dva sólové projekty Toast Hawaii a Life in the so-called space age vydané?

Andy: V skutočnosti existuje iba jeden album ­ Toast Hawaii. Originál (jedna kazeta) bola 12 rokov, kdesi stratená, no ­ nanešťastie pre mňa ­ keď Martin pred asi 4 alebo 5 týždňami prišiel do Londýna, našiel ho vo svojom byte. Odvtedy ho pustil, čo najviac luďom. Je to dosť zábavné, ale dosť sa to podobá novému projektu Erasure. Je to vlastne album cover verzií, ja spievam, Martin hrá na gitare, Dave na bicích a Alan na klávesoch. Je to pomerne dosť skladieb, je ich asi 15 alebo 20. Vzniklo to vlastne, keď sme sa nudili. Daniel Miller zatiaľ dolaďoval v Hansa studios a my sme urobili toto. Je to naozaj strašné, totálne nepublikovateľné. Rád by som si myslel, že by to mohlo byť najlepší album v hitparádach, ale to som asi jediný, čo si to myslí.

Daniel: Takže aká je nádej, že sa to čoskoro objaví na depechemode.com ako skrytý download?

Andy: Myslím, že by sa to mohlo stať, pretože Martin je schopný to uverejniť. A vôbec nie z dobrých dôvodov, ale práve že zo zlých. Akurát aby ste sa pobavili a vôbec nie kvôli tomu, aby vyzdvihol moje umelecké schopnosti. Niečo ti poviem, ak by sa to dostalo von, je to hodné tak veľa peňazí, že by ľudia by tomu ani neverili.