Insight: Daryl Bamonte - II.časť

Druhá, záverečná časť exkluzívneho rozhovoru Daryla Bamonta pre fan stránky Home, ktorá sa viac venuje koncu jeho pôsobenia v tíme skupiny, ako aj spolupráci s ľuďmi zgrupenými okolo Roberta Smitha a The Cure, s ktorými strávil desať rokov života. Čo to sa dozviete aj o jeho súčasných a budúcich plánoch.

Aj keď si absolvoval stovky koncertov Depeche Mode, bolo pre teba účinkovanie na pódiu v 1994-om prechádzkou rúžovou záhradou alebo to bolo ťažké?
Myslím, že výraz "prechádzka rúžovou záhradou" sa v tomto prípade dá použiť asi najmenej. Príprava a práce na koncertoch ťa vôbec nepripravia na teror, ktorý zažiješ, keď sa postavíš pred desaťtisícový dav a ako "nehudobník" máš niečo zahrať. A ešte k tomu správne.

Nebolo to v rokoch 1993/1994 trochu nepohodlné, keď na turné jazdila skupina oddelene? S kým si cestoval ty?
Mne to problémy nerobilo. Jonathan Kessler je skvelý pragmatik, šikovne zvláda všetky situácie a vždy príde s tým najlepším riešením. Nikdy nebol problém s tým, či je nikto schopný pri sebe niekoho strpieť, či nie, problém bol vždy hlavne s tým, že niekto chcel po koncerte okamžite odísť preč a niekto chcel zasa zostať na after párty, takže bol vždy problém s dopravou. A to sa ťahalo celých 15 mesiacov. Ako tour manažér som vždy musel zabezpečiť včasné naloženie všetkych do dodávok, vrátane batožiny a dopraviť všetkých k lietadlu. Ale odkedy som sa pripojil ku skupine, tak som vždy cestoval s Martinom.

Stalo sa niekedy, že sa Dave ukázal na after párty, tak ako je to zvykom u Martina a Fletcha?
Ale áno, David sa na týchto akciách zvykol objavovať, rovnako ako aj Alan.

Myslíš, že Alan opustil Depeche Mode preto, že vnímal skupinu v roku 1994 ako potápajúcu sa loď?
To vôbec nie. Alan mal na rozhodnutie nepokračovať so skupinou svoje dôvody, a tie nemali nič spoločné s vnímaním budúceho úspechu... hlavne nie po skončení Devotional turné.

Očividne ste si boli s Davidom blízki, mal si možnosť mu pomôcť v období jeho problémov s drogami?
Určitým spôsobom áno, ale iba ak by to sám chcel. Mal som na to všetko iné názory, ktoré boli v rozpore s jeho, ale nakoniec, vždy mal dostatok síl na to, aby sa so všetkým dokázal popasovať a vyrovnať a koniec koncov, Jonathan Kessler bol v lepšej pozícií udržať tieto záležitosti pod kontrolou, než ja.

Ako to, že na posledných troch turné si už s Depeche Mode nepracoval?
Po väčšinu času som bol totiž plne zaneprázdený s The Cure, takže to jednoducho nebolo možné, hoci, zrejme ma chcel niekto pritiahnuť k prácam na turné k "Playing The Angel", keď to ešte bolo možné, ale nemyslím si, že by k tomu naozaj nakoniec došlo, pretože mám pocit, že z vecí, ktorým sa momentálne venujem, by ich žiadne plne neuspokojovali.

Ktoré z období Depeche Mode môžeš označiť za tvoje najobľúbenejšie? Kedy bola najväčšia zábava?
To je trochu protirečivé, vážne... v začiatkoch ste vždy až príliš naivný, možno trochu nervózny z toho všetkého, neskôr sa púšťate do stále väčších rizík, no viete sa tomu všetkému prispôsobiť. Stále si veľmi dobre pamätám prvé pristátie na letisku JFK v NY v máji 1982, ako aj jazdu taxíkom do hotela Iroquois na Západnej 44-tej... Nechcem znieť ako Anglosas, ale nedokážem zabudnúť na ten bzukot, je to niečo čo cítim vždy, keď prídem do New Yorku. Skupina priletela až na druhý deň Concordom, pretože doma účinkovali s "The Meaning Of Love" v Top Of The Pops, takže z letiska odchádzali okamžite do klubu "The Ritz", kde odohrali koncert... takisto sme v obdobi 1983 - 1990 boli päťkrát v Japonsku, na prvých takýchto "výletoch" bola skupina len s najnutnejším personálom, takže nás zvykli brať všetkých prvou triedou... ja, Franksy, Jane Spiers a Nobby Marr. To boli skvelé časy.

Kedy sa vlastne na scéne objavili Andy Franks a JD?
Obaja sa ku skupine pridali v októbri 1981, v súvislosti s "Speak And Spell Tour", pracovali vtedy pre zvukársku spoločnosť ShowTec - Franksy mal na starosti monitoring a JD zasa PA systém a kontrolné stanovisko pre Johna Bottinga, manažéra turné, ktorý mal takisto na starosti zvuk. Pamätám si, že jazdili autom s dvoma osvetlovačmi a to auto sa im pokazilo, Franskymu vtedy ukradli všetko oblečenie a bol z toho pekne deprimovaný. V Manchesteri museli byť vtedy asi veľmi štýlový zlodeji.

Utkveli ti v pamäti ešte nejaké iné koncerty, ako ten v Rose Bowl?
Pamätám si na moment, kedy ku mne do bytu v Basildone vtrhol Dave krátko pred marcovým turné v USA v roku 1985 a oznámil mi, že koncert v Hollywood Palladium je úplne vypredaný, takže promotér usporiadal ďalší koncert "na nejakom mieste s názvom Irvine Meadows" a keď sme tam o pár týždňov dorazili, tak som nemohol veriť vlastým očiam. Bol to amfiteáter s kapacitov 15 000 miest. Takisto si pamätám na americkú časť "Black Celebration Tour" o rok neskôr, ktoré bolo úžasné, vtedy skupina hrala snáď po všetkých amfiteátroch, ktoré kompletne vypredala. Takisto si pamätám amfiteátrový koncert v Houstone v rámci turné k "Music For The Masses". To miesto bolo súčasťou veľkého parku a keď ľudia odchádzali z piknikov, tak si cestou kúpili lístok na koncert Depeche Mode... myslím, že ich tam vtedy prišlo asi 20 000... vtedy sa stali naozaj "kultom". No a samozrejme sa nedá zabudnúť na Red Rocks v Denvery v roku 1986, pretože skupina dovolila mne a Nobbymu Marrovi (The Blah Brothers), aby sme im robili predskokanov. Nakoniec sme takto otvárali asi šesť koncertov.

Máte z týchto vašich vystúpení nejaké záznamy?
Tak táto téma ma v súčasnej dobe mierne znervózňuje. Jane Spiersová mi poslala nejké staré fotky a kazetu s úplne prvým vystúpením The Blah Brothers vo Varšave 30/07/1985, nejaké staré fotky som našiel aj ja, Fransky mi ich poslal ešte viac, takže som vytvoril fantastickú sajtu na www.myspace.com/theblahbrothers Skompiloval blogy a podobne. Pribudlo mi na nej niekoľko My Space "priateľov" a vďaka jednému kamošovi sme na stránku umiestnili aj niekoľko skladieb v mp3 formáte. Bola to skvelá stránka, normálne som bol na ňu hrdý. Lenže o pár týždňov, z nejakých dôvodov, mi úžasní ľudia z My Space túto stránku zmazali bez akéhokoľvek upozornenia, bez akéhokoľvek udania dôvodu, dokonca mi ani neodpovedali na e-maily. Mal som v pláne pripraviť nejaké Blah Brothers artikle, dokonca na iTunes vydať EP, chcel som ľuďom pripomenúť túto legendu, lenže korporácia moje plány zhatila. Takisto bolo frustrujúce, že rovnako skončili aj videozábery z Red Rocks, ktoré nafilmoval a zeditoval Alan.

Ľutuješ niečoho z obdobia tvojho fungovania v Depeche Mode?
Ani nie. Možno, že niekedy som mohol byť väčším diplomatom...

Si v stálom kontakte s ľuďmi z tábora DM, prípadne stretávaš sa stále s Alanom Wilderom?
Samozrejme, stále som v kontakte so všetkými z Depeche Mode, dokonca aj s Jonathanom a JD. A samozrejme, že sa stále vídam s Alanom, považuje ma za jedného zo svojich najbližších priateľov, Wilderovcov navštevujeme pravidelne.

Počul si niečo z nového materiálu Alana Wildera?
Nie, toto leto som nepočul žiadne nové nahrávky, ale teším sa, kedy budem mať tú možnosť.

Ako si sa dostal k spolupráci s The Cure?
V roku 1984, ešte predtým, ako ma Depeche Mode zaradili na výplatnú listinu, som sa dopočul, že The Cure sa chystajú na turné, no a keďže boli jednou z mojich obľúbených skupín, rozhodol som sa podať u nich žiadosť o zamestnanie. Okamžite som však dostal list z Fiction so zamietnutím, no na moje prekvapenie som dostal v marci 1984 pozvanie na pohovor s Chrisom Parrym. No a tak som v apríli a v máji toho istého roku zabsolvoval s The Cure ich "The Top Tour". Krátko pred jeho skončením ma zasa kontaktovali Depeche Mode, že vďaka prvej pozícií singla "People Are People" v nemeckom rebríčku sa stali špeciálnymi hosťami festivalu, ktorého hlavnou hviezdou bol Elton John. Vďaka tomu som nemohol byť na poslednom koncerte turné The Cure, vrátil som sa domov a chystal pásky a klávesy na spomenutý festival. Depeche Mode ma teda opäť začali platiť s uistením, že s tým môžem počítať aj do budúcnosti. Počas leta 1984 ma však opäť oslovili ľudia z Fiction, či by som nemal záujem pokračovať s The Cure na pokračujúcom svetovom "The Top Tour", bohužiaľ som to musel odmietnuť a tak sa k práci k The Cure dostal môj brat Perry. Pri The Cure som si s požehnaním Depeche Mode privyrábal zasa na jeseň roku 1985 počas turné "The Head Tour", nakoľko vtedy sa DM venovali nahrávaniu albumu "Black Celebration". Môj brat bol s The Cure stále, z technika sa prepracoval na osobného asistenta, neskôr na klávesáka a v roku 1993 sa z neho stal gitarista. Bol kľúčovou osobou pri znovuoživení The Cure v roku 1995.

Aké to bolo pracovať s The Cure? Ako to, že sa ich zostava tak často mení a myslíš, že by si ty alebo tvoj brat mohol s nimi opäť spolupracovať?
Po ukončení spolupráce s DM som s The Cure pracoval desať rokov. Bola to úplne iná skúsenosť, no bolo to naozaj veľmi poučné, a aby som bol férový, dostal som u nich omnoho väčší priestor na sebarealizáciu, aký som mal u Depeche Mode. Neviem, prečo sa u nich tak často mení zostava, to sa musíte spýtať Roberta Smitha. Nemôžem ani odpovedať za svojho brata, ale za situácie a okolností, ktoré sa nakoniec stali si nemyslím, že by som s nimi mohol naďalej spolupracovať.

Čomu sa budeš venovať ďalej?
Po odchode z Depeche Mode som pracoval s The Cure, po odchode z The Cure som rozbehol vlastnú produkčnú spoločnosť, manažujem skupiny Scarling a Beverly a rozbieham poradenské služby.

Ako sa podarilo "Scarling" dostať k úlohe predskokanov na poslednom turné DM?
Jednoduchá odpoveď, spýtal som sa na to skupiny a Jonathana a oni nám vyhoveli.

Tvoj názor na aktuálnu produkciu Depeche Mode?
No, povedané otvorene... tri skladby z albumu "Playing The Angel" - "A Pain That I´m Used To", "John The Revelator" a "Precious" sú súčasťou môjho rebríčka Top 20 DM skladieb všetkých čias, až takú hodnotu má podľa mňa ten album. V minulom a tomto roku sa vrátili na scénu ako velikáni, omnoho väčší ako kedykoľvek predtým. No a takisto mám radosť z Davida, z ktorého sa stal skutočne skvelý textár. Som strašne rád, že "Suffer Well" sa dostala na singel, pretože je to podľa mňa doposiaľ Davidova najlepšia skladba.

Ako myslíš, že bude pokračovať budúcnosť Depeche Mode?
Zdá sa, že Depeche Mode sú nezničiteľní. Môžete na nich skúsiť čokoľvek a oni pôjdu v tichosti ďalej, no zrazu sa zem zatrasie a oni sa vrátia väčší a lepší. Existuje veľa dobrý dôvodov na odpoveď, prečo existujú a prerástli všetkých svojich vrstovníkov. No dobre, U2 predávajú viac albumov, ako aj lístkov na koncerty (v Nemecku je to diskutabilné), ale len skutočne zopár kapiel, ktoré nastúpili na scénu pre prelome 1970-tych a 80-tych rokov, sa im vyrovná... No najdôležitejšie je to, že každý z členov Depeche Mode, aj keď sa zdá, že skupina práve oddychuje alebo nefunguje, je v neustálom kontakte s okolitým svetom, sledujúc činnosť iných kapiel a hlavne to, čo sa každý deň deje na svetovej hudobnej scéne. Oni skôr razia cestu vpred, akoby niekoho nasledovali. Vždy robia veci s rozumom, nepúšťajú sa do šialených rozhodnutí... takže môj názor - ešte môžu mať pred sebou dlhú cestu.

A čo tvoje plány do budúcnosti?
Stačí sa pozrieť na moju MySpace stránku a sledovať činnosť kapiel Scarling a Beverley, ktoré mám naozaj rád. Takisto sa snažím etablovať na poli konzultácie a vydavateľstva, a hlavne skúsiť preraziť aj mimo hudobného sveta, lenže gravitačná sila hudby na mňa pôsobí už od roku 1968, takže v tomto smere ťažko čosi predvídať. Momentálne sa venujem písaniu scenára pre TV seriál (nápady čerpám z môjho detstva v Basildone), z čoho mám priam až hysterickú zábavu a dúfam, že páni z BBC3, ktorí majú na starosti programovú štruktúru, to budú vidieť rovnako, ale nechcem nič zakríknuť. Ale písanie ma veľmi baví. Momentálne sú užívam môje najkrajšie obdobie života, a to po všetkých stránkach, no vždy budú vo mne žiť spomienky na koncertovanie s Depeche Mode v 1980-tych a 90-tych rokoch... predpokladám, že moja budúcnosť bude pokojná, šťastná a hlavne viac rozvážna a to ma celkom ukludňuje...

Daryl Bamonte na MySpace: myspace.com/dbamonte