Identita elektronickej kapely (1985)

Identita elektronickej kapely (1985)

V čase nahrávania singla "It´s Called A Heart" / "Fly On The Windscreen" poskytol Martin Gore interview pre belgické Rádia 21

Moja prvá otázka bude všeobecná, týkajúca sa existencie kapely ako Depeche Mode v roku 1985. Dnes v podstate každá skupina využíva elektroniku. Nie je dnes zložité nájsť vlastnú identitu typickej elektronickej kapely?
Viete, rozdiel medzi Depeche Mode a ostatnou väčšinou kapiel, obzvlásť Duran Duran, Thompson Twins a podobných, je ten, že my sme 100% elektronická kapela, zatiaľ čo tie ostatné spomenuté sú v podstate rockové a možno majú vo svojej zostave jeden syntezátor, či podobné zariadenie. A náš spôsob komponovania je úplne odlišný. My komponujeme hudbu elektronicky: takmer nič nie je hrané ručne, používame množstvo počítačov a je o nás známe, že tu a tam použijeme gitaru iba ak sa to skutočne hodí, okrem toho však využívame všetko. A hoci samplujeme veľmi veľa zvukov, tak beztak sa dostaneme do stavu, kde sa o nových nápadoch premýšľa trochu obtiažnejšie, no nemyslím si, že je zložité nájsť vlastnú identitu, pretože si uvedomíte, že vytvárate množstvo zaujímavých zvukov, ďaleko viac, že je toho schopná konvenčná kapela, a dokonca ich môžete použiť znovu. Máme napr. zvuk, ktorý nazývame "hank", čo je vlastne len brnknutie mincou o gitarovú strunu, no znie to veľmi zaujímavo. Použili sme ho už asi v štyroch rôznych skladbách, pretože sa nám naozaj páči a skutočne nám príde zaujímavý. A presne toto nám pomáha získavať identitu, pretože sú tu zvuky, s ktorými si nás ľudia spájajú.

Všetci členovia Depeche Mode sú klávesáci, ale aké sú vaše role v štúdiu? Mám na mysli napr. programovanie digitálnych nástrojov, či programovanie Fairlightu ...
Napriek tomu, že kapela má troch hráčov na klávesy, každý z nás má inú úlohu. Tá moja sa prekrýva s Alanovou, pretože sme viac hudobne založení. Viac sa zaoberáme hudobnou stránkou, zatiaľ čo Andy skutočnú hudobnú rolu v štúdiu nezastáva. Je skôr ten, ktorý ponúka nápady. Keď však príde na programovanie alebo hranie konkrétnych partov, necháva to na nás. Alan je dokonca lepší hráč na klávesy, než ja a ja zasa trochu viac programujem, než Alan. Ako som však povedal, naše role sa jemne prekrývajú.

Vráťme sa ešte k tej identite kapely, nikdy ste neuvažovali o využití najzákladnejšieho elektronického klišé, akým je vocoder? Nebola by to, voči ostatným kapelám, výhoda?
To skutočne nie. Myslím, že sme ho už raz zvažovali použiť, tuším v období "Speak And Spell", no nie práve konvenčným spôsobom. Ako obyčajne, znelo to smiešne. Väčšina našej hudobnej produkcie, obzvlášť tej aktuálnej, nie je až taká vtipná. Kedykoľvek použijete vocoder, tak to ľudí rozosmeje.

A čo Daniel Miller, váš producent? V podstate ho považujete za piateho člena kapely, nie?
Daniel ale veľmi muzikálny nie je. Hoci v minulosti produkoval aj vlastné nahrávky, myslím, že ak by ste sa ho spýtali, či bol niekedy hudobník, odpovedal by "nie". O hudbe v podstate nič nevie, skutočne. Má len veľmi veľa veľmi dobrých nápadov a veľmi dobre zaobchádza so syntezátormi. Je nám veľmi nápomocný, pretože vie o rôznych nástrojoch a zariadeniach ďaleko viac, než my.

Daniel poskytol nedávno rozhovor pre Rádio 21 a predstavil nám veľmi pochmúrnu kapelu s názvom "I Start Counting". Vieš nám o nich povedať viac?
Myslím, že sú z Londýna a ... viete, ja o nich až tak veľa neviem.

Čiže ich nepoznáš?
Pár krát som sa s nimi stretol, páčia sa mi ich nahrávky, obzvlášť ich posledné dva single, ale skutočne až tak veľa o nich neviem. Majú za sebou aj niekoľko koncertov, na jeden som sa aj zašiel pozrieť, no postretla ich tam menšia katastrofa. Väčšina ich syntezátorov vypovedala službu. No okrem toho... myslím, že koncom roka sa chystajú nahrávať album, no nič konkrétne neviem.

V období vášho debutového albumu, "Speak & Spell" , ste sa prezentovali veľmi slušným vzhľadom. Dnes ste samé koženné obojky, remienky. To ste tento štýl objavili v Berlíne?
Ani nie. Za posledné štyri roky prešiel náš imidž dramatickou zmenou a pri pohľade späť, na časy, kedy sme začínali, sme z nášho vtedajšieho výzoru v rozpakoch. Jednoducho sa to stalo. No rovnako sa zmenila aj naša hudba a to, čo dnes nosíme, jednoducho k našej produkcii pasuje.

Ešte stále zbieraš všetky nosiče z nemeckého vydavateľstva Ata Tak?
Dá sa povedať, že vlastním ich kompletný katalóg. Samozrejme, nemám úplne všetky nahrávky, ale takmer áno.

Tvoja najobľúbenejšia kapela z ich stajne?
Der Plan.

Konečne máte skutočný hit aj v Spojených štátoch, singel "People Are People". Očakávali ste, že na to budete čakať tak dlho?
Je to výsledok niečoho, čo sme budovali 4-5 rokov a pritom sme nikdy neočakávali, že sa také niečo nakoniec stane. Skutočne nás to prekvapilo. Keď sme tam naposledy plánovali turné, očakávali sme, že sa nebude líšiť od predošlých dvoch: hrali sme v malých priestoroch, kde bolo relatívne plno, no nebolo vypredané, ale aj tak to šlo dobre. Potom, čo sme sa vrátili, tak v oblasti predaja sa prakticky nič nezmenilo, no prvá vec, ktorá nás prekvapila, bol fakt, že sme hrali v omnoho väčších priestoroch. Obzvlášť na Západnom pobreží, kde sme hrali aj pred 15.000-ovým publikom, ale bežne sa návštevnosť pohybovala okolo 6000 ľudí. Tá zmena sa jednoducho nedala nevšimnúť. No a dnes akoby sa to každým týždňom zlepšovalo. Album sa stále drží v rebríčkoch, rovnako ako aj single z neho. A hoci nás to stále prekvapuje, skutočne najväčším prekvapením bolo turné. To bolo absolútne nečakané. Keď za nami niekto prišiel a povedal nám, "budete tam hrať v 15 000-ovej hale," mysleli sme si, že si z nás robí srandu.

Je teda šanca, že sa v nasledujúcich mesiacoch objaví nejá tá novinka z Vašej produkcie?
Nie. To by bolo troch nebezpečné. Ak by sme sa vybrali teraz do Ameriky na turné znova, tak by tým nový materiál utrpel. My sme to samozrejme zvažovali; ono nás to do Ameriky samozrejme ťahá a určite by sme z toho vyťažili, problém je však v tom, že by si to vyžiadalo veľmi veľa času. Následne by musel nasledovať nový singel, nový album a začali by sme tým všetkým dosť trpieť. Takže, do jari 1986 tam rozhodne neplánujeme žiaden návrat.

Ale viem, že predsalen chystáte niečo nové, zrejme nový album. Budete aj tento nahrávať v Západnom Berlíne?
Myslím, že nie. Práve sme nahrali nový singel a nahrávanie prebiehalo na mieste zvanom Genetic, čo je v Anglicku a je to štúdio, ktoré patrí Martinovi Rushinovi. Je situované na vidieku, neďaleko Readingu. Pokiaľ ide o ďalší album, ten sa bude opäť nahrávať na úplne inom mieste. Ono, berlínske Hansa štúdiá sú skutočne skvostné miesto, ale po čase sa tam začnete nudiť. Je fájn pre zmenu vybrať inú lokalitu, len ju musíme nájsť.

Tak skús nám prezradiť aspoň názov nového singla.
Prezradím Vám iba jeho pracovný názov, "It´s Called A Heart".

Prečo ste zatiaľ nevyužili také "samozrejmé" štúdio, ako napr. Kling Klang, ktoré vlastnia Kraftwerk?
Hansa štúdiá sme objavili čistou náhodou. Dovtedy sme vždy pracovali v Anglicku. Lenže, spoznali sme sa s Garethom Jonesom, našim štúdiovým inžinierom, ktorý tam pracoval veľmi často. Povedal, "Je to to najlepšie štúdio, v akom som kedy pracoval. Mali by ste to tam skúsiť." Tak sme tam zašli, skúsilo to a zapáčilo sa nám tam tak, že sme využívali ich služby zopár rokov. Jednoducho, nastal čas poobzerať sa po niečom inom, možno skúsime niečo podobné, možností je veľa ... možno to bude Paríž, možno Dánsko, uvidíme.

Názory Devotees (1)

bob3

 1    21. jún 2016 o 00:57

Díky za článek, opět luxusní počtení, pro mě jsou to perly a diamanty stejně jako DM songy..

Zaujala mě zmínka o I Start Counting, song I Feel No Guilt je skvělý, i když je k dispozici pouze jako demo, k vydání tuším nedošlo..možná se pletu..

Depeche Mode FanShop

Diskutovať môžu iba zaregistrovaní a prihlásení užívatelia.

  Vytvorte si účet   Prihláste sa