House je prekonaný a fádny

Takto sa vyjadril Martin o tanečnej scéne v roku 1997. V súčasnej dobe sa chystá vydanie albumu tanečných remixov Depeche Mode, hoci dátum vydania je stále v nedohľadne. Pripomeňme si aspoň, ako sa Martin s Andy pozerali na remixy singlov krátko pred vydaním albumu "Ultra", prostredníctvom rozhovoru v magazíne Q.

Ako vnímajú Martin a Andym (s ktorými som sa porozprával v slávnom amsterdamskom Amstel hoteli) skutočnosť, že zohrali významnú úlohu vo vývoji techna a house?

"Je to dôkaz rozmanitosti našej hudby za celé tie roky, ktorou sme formovali dnešných techno, house a industriálnych ľudí", odpovedá Martin. "V našej hudbe je rozmanité množstvo rôznych prvkov. Dôležitý pre ľudí z techno a house scény bol náš spôsob komponovania. A tiež fakt, že sme boli jednou z prvých elektronických kapiel."
Andy pokračuje: "A tiež programovanie a celková poloha našej práce v štúdiu. Používali sme "všetko", neobmedzovali sme sa rockovými štandardami. Neriadili sme sa žiadnymi pravidlami."

Navzdory ich neortodoxnému prístupu ku komponovaniu sa z Depeche Mode pomaly, ale isto, vyformovali rockové hviezdy, hrajúce na štadiónoch a mesiace tráviace na turné po svete. Na tanečnej scéne je to však úplne inak. Tu v skutočnosti neexistujú ozajstné dance-popové hviezdy, ani žiadne fankluby oddaných fanúšikov dance-umelcov. Namiesto toho však mladí zanietení producenti vydávajú nahrávky na nezávislých nahrávacích labeloch a zostávajú v relatívnej anonymite, aj keď majú za sebou klubové hity a dobrý predaj svojich nahrávok.
"Ale tanečná scéna je taká predsa odjakživa, nie? Podľa mňa je to jeden z hlavných dôvodov, prečo sa nahrávacie spoločnosti ťažko etablujú na tanečnej scéne, ktorá je v podstate anonymná."

Q: A je to v podstate inštrumentálna hudba, založená na samostatných skladbách. Zatiaľ čo vy skladby píšete.
Martin: "Hej. Niektorí z tých dance-umelcov môžu mať hitové single, ale tie nijak nedokážu ovplyvniť dobrý predaj albumov."

Q: Dnes je na scéne ale zopár výnimiek, jednou z nich sú Underworld, ktorí remixovali váš singel "Barrel Of A Gun".
Andy: "Hudba sa dá rozdeliť na tú pre tanečné parkety a na počúvanie doma. Umením je vyprodukovať hudbu pre obe použitia. Teda takú, ktorá znie rovnako dobre na tanečnom parkete, ako aj doma. Niektoré tanečné produkcie neznejú na domácom hi-fi tak dobre, ako v klube, kde to má tú správnu atmosféru."

Q: Ste jednou z prvých popových kapiel, ktorá začala vydávať house-remixy, v roku 1989. Ale v skutočnosti ste neoslovili žiadnych slávnych remixérov. Teda okrem tých, s ktorými ste pracovali najčastejšie, ako napr. Francois Kevorkian.
Martin: "Myslím, že práve v tom čase, keď sme mali niekoľko housevých remixov, bol tento druh hudby na vrchole. Ale pre mňa je v súčasnosti house prekonaný a fádny. Už nemá takú hybnú silu. Teraz sme vlastne do prípravy housových remixov na náš ďalší singel tlačení."

Andy: "Aj na poslednom singli bol na nás vyvíjaný veľký nátlak. Práve sme obdržali ohlasy od DJ-ov z Anglicka a Ameriky. Jasné, že zbožňujú Underworld Hard Mix. DJ-i sú veľkí voľnomyšlienkári, tak je to. Teda až na bežný priemer, ako Tracy and Sharon, ktorí robia normálne diskotéky, dance a house. Odmietajú hrať náš Plastikman-remix, alebo taký One Inch Punch-remix. Pre nich nie sú dosť housové. Takže sme boli tlačení, hlavne z Ameriky, aby sme oslovili Todda Terryho alebo niekoho podobného. Takto U2 získali Davida Moralesa, nie? Ja na remixy veľmi nie som. Todd Terry mi vyhovuje, ale Morales je už pre mňa príliš."

Martin: "Mimochodom, toto je náš veľkorysý člen kapely. Povolil Todda Terryho".

Andy: "Pripravil dobré mixy. Je jedným z najlepších."

Martin: "Ale podľa mňa, mohli sme sa bez tých houseových remixov obísť. Nemám v tejto scéne bohvieaký prehľad, ale nezdá sa mi, že by tie skladby nakoniec niekam posunuli. Znie to staromódne."

Q: Tiež si to myslíte?
Martin: "Podľa mňa, skutočne priekopnícky je remix skladby "Painkiller" od Richieho Hawtina. Preferujem ho viac, ako originálnu verziu. A to hlavne preto, že pôvodný zámer tejto skladby bol ten, aby skladba pôsobila ako určitá úľava. Preto nesie názov "Painkiller". No naša verzia končí trochu tvrdo. Skoro až bombasticky. Richie Hawtin to okresal a vrátil skladbu do formy, v akej bola v originálnej demo podobe."

Q: Máte rozhodovacie právo, koho požiadate o remixovanie?
Andy: "To záleží len na nás. Nahrávacia spoločnosť a ostatní nám dávajú len tipy na určité mená. Vždy však nastane menší konflikt..., oni totiž chcú dostať nahrávky do najmožnejšej tanečnej polohy. A nakoniec vás k tomu aj tak dotlačia. Našou vecou je získať hudbu ktorá sa nám páči. Umelcov, ktorých remixy sa nám páčia. Získali sme DJ Shadowa pre remix skladby "Painkiller". Ale vrátilo sa nám to späť v podobe fúry samplov. Je to úplne mimo všetkého. Nepoužiteľné."

Martin: "Hoci použil asi polovicu jedného starého R&B songu, ktorým to celé ukončil."

Q: Je to nepoužiteľné preto, že ste tie sample museli sprehľadniť?
Andy: "Áno. Najprv sme to odmietli, lenže teraz sa Mute pokúša tie sample sprehľadniť. A ak to bude mať úspech, možno to v budúcnosti vydáme. Možno."

Q: Aký je teda ten remix?
Martin: "Zmixované je to dobre."

Andy: "Niekedy je to frustrujúce. Keď nám Underworld dodali mixy, dodali naraz dva. Tim, ktorý ich samozrejme počul, skonštatoval, že ten druhý je úžasný. Tak sme si vypočuli "Soft mix", ktorý bol ten prvý. Pomysleli sme si: 'Tento je skvelý! Ten druhý musí byť neskutočný!' Lenže potom sme ho pustili, trval skoro 10 minút, a nedal sa v ňom rozoznať jediný zvuk z pôvodnej skladby. Ani žiadne vokály."

Martin: "Originál neobsahoval žiadne vokály, ha ha ha!"

Andy: "Tak som zašiel za Timom a hovorím mu: 'Je to fakt dobré, ale z pôvodnej skladby tam nie je nič.' Odpovedal: 'Nuž, tak sa to dnes robí.' Keďže sme si tým neboli istý, začali sme o tom diskutovať. Vrátili sme remix späť Underworld, a oni tam, ako kompromis, pridali vokály. Ale sranda, ako to dnes funguje. Stále si tým nie som istý. Ale nakoniec je ten remix celkom dobrý. Ale viac sa mi páči "Soft Mix" (Martin prikývne).

Martin: "Barrel Of A Gun má v originále 83 bpm. Keď sme obdržali remix od Underworld, sedeli sme a premýšľali: 'Aký význam má pre nás samotné tempo. Je to dvakrát také rýchle?' Tak sme to zmerali a má to 148 bpm! Tak som im zavolal, trochu sme pokecali a spýtal som sa: 'Je nejaká šanca, že by ste tam pridali vokály? Aby to malo aspoň nejaký význam, pretože z originálnej skladby tam nie je ani jediný tón.' Povedali: 'Nie sme si istý, ako to bude fungovať, pretože tempo je úplne iné a má to aj iný štýl', ha ha ha! Iný štýl, iná rýchlosť, iná skladba!"

Q: Stretli ste sa už s Underworld osobne?
Martin: "Nie..."

Q: Nie je to zvláštne, že zveríte vlastnú skladbu do rúk niekoho, koho vôbec nepoznáte?
Martin: "No... k druhému singlu už máme vybratých Andreu Parker (z Mo Wax Fame) a ... teraz si neviem spomenúť. Boli v tom zozname... nebolo isté, kto bude k dispozícii a kto nie, k nášmu konečnému termínu."

Andy: "Mad Professor."

Martin: "Mad Professor urobil nakoniec len jeden remix, nie, dva. Remixoval Slowbowl a ďalší singel. To by mohlo byť celkom zaujímavé."

Andy: "Martin, dostali niečo aj Američania?"

Martin: "No... keďže sme boli pod tým housovým nátlakom, myslím, že sa ušlo čosi pre BT (Brian Transeau). Tuším urobil remix na slepo. Ak sa nám nebude páčiť, nepoužijeme ho."

Andy: "Nemusíme tuším použiť ani jeden, či nie?"

Martin: "Myslím, že všetci robia remixy na slepo. To je jedna z výhod, keď ste "na koni". Keď sa všetkým páčite, každý pre vás pripravuje veci len tak. Alebo nie len tak. Proste urobíte mix a dúfate, že sa zapáčite."

Andy: "Jedna vec o rozdiely medzi "It´s no good" a "Barrel". "Barrel" je fakt skvelá skladba na remixovanie. Je trochu tvrdšia. "It´s No Good" je viac popovejšia. Takže bude zaujímavé, s čím ľudia prídu."

Q: Je pravda, že ste vymenili "Barrel Of A Gun" pre prvý singel, namiesto "It´s No Good"?
Martin: "Áno, zmenili sme poradie."

Andy: "Mali sme pocit, že by nebolo zlé vrátiť sa s tvrdšou skladbou. Je trochu smutné, že ľudia očakávajú čosi, čo bude reprezentovať celý album. Ale album nie je tvrdý, je jemnejší."

Q: Ako som už uviedol, mnoho dance producentov sa na vás odvoláva, ako na inšpiráciu v ich práci. Funguje to aj opačne? Dokáže vás techno alebo triphop inšpirovať? Pretože to na vašich albumoch nepočuť.

Andy: "Myslím, že každá hudba, ktorú počúvate, vás určitým spôsobom inšpiruje. Zoberte si Martina, chodí do klubov, počúva techno, tancuje na house. To ale neznamená, že príde domov a začne komponovať houseovú skladbu."

Martin: "Vplyvy na album sú naozaj rozmanité. Taká "The Bottom Line" je country skladba. Hoci demo tomu nenasvedčovalo, až text tomu dodal country melódiu. Tak sme sa rozhodli vylepšiť to "pedal steel" gitarou. Ale v rovnakom čase sa objavili ďalšie vplyvy. Mali sme k dispozícií Jaki Liebezeita z Can, hral v skladbách perkusie. A tie vibrácie vyvolávali také prečudesné pocity uvoľnenia. Všetky tieto vplyvy sme dali dokopy, tak ako to máme radi, do mixéra, a nakoniec z toho vyšiel zvláštny hybrid, ktorý je schopný uniesť meno Depeche Mode, he he he!"

Q: Ale tiež k tomu prispieva fakt, že vy skladby komponujete. Vždy je tam ochranná značka - Martin Gore.
Martin: "Myslím, že základ DM tvoria moje skladby a Davidov hlas. Jeho hlas je veľmi dôležitý, pretože je pre nás charakteristický."

Andy: "Má užasnú melódiu. A nepodobá sa na žiaden iný, čo si myslím, že je jedno z tajomstiev úspešného frontmana, dobrého speváka. Ak si vybavíte Davida Bowieho, Briana Ferryho, Dave... "

Martin: "Micka Jaggera"

Andy: "Znejú absolútne originálne. Ĺudia ich môžu napodobňovať ale vo svojej melódií sú to originály."

Q: Pobavilo ma, že stále skladáte svoje skladby na gitare. Napriek tomu, že ste elektronická kapela.
Martin: "Obyčajne začínam skladať na gitare alebo piáne, aby som tak získal základnú štruktúru akordov, melódiu vokálov a text. Mám rád tú istotu, keď je skladba postavená na istom základe, ešte predtým ako sa pretransformuje do počítačov a elektroniky. Pretože ak začnete od začiatku pracovať s počítačom a syntezátormi, myslím, že veľmi rýchlo oklamete sám seba, že pieseň je skvelá. Urobíte totiž len zopár vydarených zvukov, zatiaľ čo skladba za veľa stáť nebude."

Q: Ako pracujete v štúdiu? Na obale som si prečítal zoznam ľudí, ktorí vám teraz programujú nástroje.
Andy: "Šetríme tým iba čas. Tim (Simenon) má svoj tím ľudí. Okrem neho je v ňom Kerry Hopwood, programátor, hudobník Dave Clayton a inžinier Q. Rob a Martin si vzali na starosť programovanie, takisto aj Kerry, lenže on je v tom profesionál, takže to šlo rýchlejšie. A takisto má kopec dobrých nápadov."

Q: Lenže netrpí tým potom celý kreatívny proces?
Martin (dôrazne): "Nie!"

Andy: "Stále máme všetko pod kontrolou. Neurobia nič bez nášho vedomia."

Martin: "My... jeden z našich členov nás minulý rok opustil..."

Q: Viem,... Alan Wilder.
Martin: "... Takže bolo pre nás veľmi dôležité obsadiť jeho post. Myslím, že Tim so svojimi ľuďmi nám ho pomohol dokonale zastúpiť. Hudobníci v Timovom tíme boli pre nás veľmi dôležitý. Pretože Alan bol v Depeche Mode odjakživa "takzvaným" hudobníkom. S klasickým vzdelaním."

Q: Takzvaným alebo ozajstným?
Martin: "No, viete .... dobrá pripomienka. Kto je to hudobník? Viem hrať na gitaru, klávesy, ale nikdy som to neštudoval."

Andy: "Vie čítať z notových osnov."

Martin: "Nikdy som neabsolvoval hudobnú teóriu, ja len viem, čo mi znie dobre, čo ma poháňa vpred, keď komponujem, keď chcem zo seba dostať veci von. Takže týmto bola tá naša práca iná. Radostnejšia. Všetci zainteresovaní ľudia v našom projekte boli totálne pohodoví. V štúdiu vládla uvoľnená atmosféra, čo v minulosti nebolo také jednoduché dosiahnuť."

Q: Ako ste sa k Timovi dostali? Viem, že v minulosti urobil zopár remixov Depeche Mode.
Andy: "Poznáme sa s ním len krátko. Vždy bolo naším veľkým fanúšikom, a my sme to o ňom vedeli. Ako ste povedali, urobil pre nás zopár remixov. Zvážili sme, že ho prizveme na album, jeho meno by nám mohlo pomôcť. Navrhol nám to Daniel Miller. Tak sme sa s ním stretli, a bolo to. Bolo nám spolu fajn, aj napriek tomu, že sme s Davidom mali problémy. Po skončení prác "ochorel" na chorobu známu ako P.A.D: Post Album Depression."

Q: Skončili ste tak isto?
Andy: "No.. my keď skončíme, ideme ďalej. Rozbiehame ďalšie projekty, poskytujem rozhovory atď. Lenže on bol do toho zapletený viac ako rok. A zrazu to všetko skončili, pretože sme s nahrávaním skončili."

Martin: "Tento raz sme sa rozhodli, nakoľko to naznačovali aj demo nahrávky, že skutočne chceme dať albumu viacej rytmiky."

Andy: "Hoci je album pomalý, chceli sme rytmiku viac zdôrazniť."

Martin: "Zdal sa, že Tim to zobral ako prirodzenú vec. Pretože sme s ním tak spolupracovali aj v minulosti."

Andy: "A on je najväčší frajer na svete. Vie, ako sa dostať do každého klubu."

Martin: "Až pokým nestretol nás, ha ha ha! Práve sme hrali v Top Of The Pops... " s Antonom Corbijnom za bicími!
Martin: " A s Timom za klávesmi. tesne predtým, ako sme vystúpili na pódium, som Timovi povedal: 'uvedom si, ako utrpí tvoja povesť, keď ťa teraz uvidia na pódiu s nami', ha ha ha!"

Q: Ako na to zareagoval?
Martin: "Myslím, že bol fakt nervózny, ha ha!"

Andy: "Anton to zobral úplne vážne. Povedal mi, že taký šťastný, ako vtedy, nebol za posledných 10 rokov ani raz. Normálne si zaobstaral bicie a seriózne na nich cvičil. A s nami na pódiu fakt na tých bicích hral." (Martin sa pousmeje)

Q: Ale nestal sa za tie roky skrytým členom kapely?
Martin: "Áno. Spolupracujeme s ním už 11 rokov. Najprv bol zainteresovaný do natáčania videoklipov. Potom sme mu do rúk zverili tvorbu všetkých našich obalov, no a na poslednom turné už projektoval kompletne celé pódium. Takže má pod palcom skoro celú našu vizuálnu stránku."

Andy: "Dokonca mi kúpil oblečenie a kázal mi, aby som si to obliekol."

Q: Žartujete!
Andy: "Nie. A pritom má najhorší vkus na svete."

Martin: "Teraz sa mierne obávame nášho nového videoklipu. Ešte sme síce nevideli kompletný strih, ale obávame sa, že na 99% bude zameraný na bicie, ha ha ha!"

Q: Akým spôsobom budete predstavovať nový album, teda okrem videoklipov. Vyrazíte opäť na turné? Ako som pochopil, Dave sa voči tomu dosť zdráha.
Andy: "Nie iba David, ale my všetci. Chceme si byť len istý ...David sa totiž ešte stále zotavuje. A nechceme naňho vyvíjať žiaden tlak. A turné by bolo preňho veľkou záťažou, keďže trvá dosť dlho. Chceme si tento rok len užívať, predstavovať album, chceme aby bol úspešný, a chceme sa z toho naozaj tešiť."

Q: Ale nebudú ani žiadne menšie vystúpenia?
Andy: "Povráva sa, že by sme k albumu usporiadali zopár "launchparties". Zahráme tri, či štyri skladby."

Martin: "Ale ešte nie sme pevne rozhodnutí."

Andy: "Radi koncertujeme. Ale na to potrebujeme byť skutočne fit, mentálne aj fyzicky. A musíte byť o svojom úmysle presvedčený na 100%. Musí to byť istota, trefa do čierneho. A s koncertami sme si nie istí. Po poslednom turné je na to ešte priskoro. Turné je jeden veľký cirkus a na Davida by to nemuselo mať dobrý vplyv."

Q: Viem o Davidových problémoch, ale neunavujú Vás už tie nekonečné otázky okolo toho?
Martin: "To je v pohode. Ale Dave je už z toho fakt otrávený."

Andy: "Je to zaujímavé iba vtedy, keď sa spýtate napríklad na turné. Vtedy sa to zvrtne na tému, že Dave sa práve zotavuje."

Q: Jedinou novinkou v tejto veci, je fakt, že teraz už o tom dokáže hovoriť.
Andy: "Konkrétne to bol článok v NME, nejako sa mu to proste podarilo. Nerozumel sám tomu, čo vlastne robí, ale uľavilo sa mi pri tom. Aj keď teraz o tom s novinármi hovoriť nechce, je to ťažké, pretože novinári vedia, že o tom hovoril. A je to súčasť jeho života."

Martin: (snaží sa zmeniť tému) "Posledný projekt "Songs Of Faith And Devotion" zabral dokopy tri roky. Nahrávanie spolu s turné. A to je pekný kus života. Nikto z nás to teraz tak nechce. Ak sa už Dave nevráti tam, kde bol pred rokom, myslím, že o koncertovaní môžeme stále uvažovať, hoci naše rozhodnutie je správne."

Andy: "Naše deti sú vo veku, kedy by naše dlhé odlúčenie malo neblahé následky. Vždy sme mali dlhoročné priateľky, na našom poslednom turné už sme boli rodičmi... Martinova najmladšia dcéra mala vtedy asi dva roky. Moje dieťa rok, či dva. Vtedy si ešte neuvedomovali, že nie ste doma. Ale teraz im začíname fakt chýbať."

Q: Kde vlastne teraz žijete?
Andy: "Ja s Martinom bývame na okraji Londýna. Dave sa presťahoval do New Yorku, čo je pre nás lepšie. New York je lepší ako Los Angeles."

Q: Časť albumu ste nahrávali práve tam.
Andy: "Hej, to bola fakt veľká sranda."

Martin: "Aj keď sme si mysleli, že to nakoniec nedokončíme. Je lepšie stráviť nejaký čas v jednom meste, ako stále niekam lietať, čo sme väčšinou doteraz robili."

Andy: "New York mám fakt rád."

Q: Neodrazila sa atmosféra štúdii Big Apple aj na albume?
Martin: "Dúfam, že nie, hoci z toho mohol byť houseový album, ha ha ha! Odišli sme odtiaľ práve včas. House v New Yorku strašne letí! Chodili sme do Tunnelu, kde dj-oval Junior Vasquez. On tam bol skutočným kráľom!"

Andy: "Pamätám sa, ako som si šiel vypočuť Davida Moralesa do jeho vlastného klubu, asi tak pred šiestimi rokmi a 99% publika tvorili ľudia tmavšej pleti. Bolo to v najhoršej štvrti mesta, a vyzeralo to tam ukážkovo hrozivo. Bol som tam s Ruselom Keationom a bol som rozhodnutý odísť. Keď som zastavil taxi, šofér sa ma spýtal: 'Čo tu človeče preboha robíte? Máte šťastie, že práve idem okolo. Toto sú najnebezpečnejšie ulice pre bielych v celom New Yorku!' "

Martin: "Zablúdil si len o niekoľko ulíc a už si bol v nebezpečnej štvrti."

Andy: "Máme šťastie, že sme v Európe, pretože tunajšia hudba je veľmi rôznorodá. Americká hudba je absolútne izolovaná. Čierni majú radi čiernu hudbu, bieli zasa bielu, teda v globále. Je to fakt divné. Ale v Anglicku máme momentálne indickú nahrávku, ktorá sa dostala do rebríčka. Je to veľký hit."

Martin: "Talvin Singh (of Future Sound Of India), práve pre nás dokončil remix."

Andy: "Spájanie kultúr je dobrá vec. V Amerike tá izolácia pôsobí niekedy dosť frustrujúco."

Martin: "Na poslednom turné sme hrali v Crystal Palace, v Londýne a Dub Syndicate nám robili predkapelu. Talvin tam hral na indických bubnoch."

Andy: "Keď sme v 1990-tom hrali v Detroite, Derrick May nás zobral do Music Institute (legendárny technoklub). Vošli sme do vnútra a klub bol plný čiernych ľudí. Ale boli to tí najkrajší ľudia, akých som kedy videl."

Martin: "Všetci vyzerali ako filmové hviezdy."

Andy: "Skvele oblečení, šarmantní muži a prekrásne ženy. Neboli tam žiadne drogy, dokonca ani alkohol. A všetci chceli naše autogramy."

Martin: "Mysleli sme si, že tam bude skvelá zábava! Tak sme podišli k baru a objednali si 20 pív. A oni tam podávali iba džús! Ha ha ha!"

Andy: "Ale v centre Detroitu je absolútne pusto, to je to správne slovo. Absolútne prázdno. Prázdne domy, obrovské domy a veľké ulice."

Q: Preto je hudba z Detroitu taká abstraktná.

Andy: "Áno. Všetci sa z mesta presunuli na predmestia. Ale pobyt v Detroite je jednou z najkrajších spomienok Depeche Mode. Zrazu ste sa ocitli v absolútne neznámej sociálnej skupine ľudí, od ktorej by ste nikdy nečakali, že sa im budú páčiť naše nahrávky."

Q: Ako ste sa vysporiadali so slávou? Ešte stále sa môžete prechádzať po ulici bez toho, aby ste boli obťažovaní?
Andy: "Nie na predmestí Detroitu, ha ha ha! Nie, sme momentálne veľmi spokojní. Keď sme začínali, rozhodli sme sa, že nikdy neuverejníme naše tváre na obaloch nahrávok."

Martin: "Ale mám pocit, že za posledné roky sme to pár krát porušili."

Andy: "Správne, ale aj tak... v Anglicku sa stále môžeme pohybovať bez toho, aby nás niekto obťažoval. Ale zoberte si takého Liama Galaghera, na ktorého pred domom čaká permanentne 30 ľudí."

Martin: "Nikdy sme neposkytovali rozhovory bulváru. V momente ako to urobíte, začnú vás prenasledovať."

Q: Možno sú fanúšikova DM odlišní od fanúšikov Oasis.
Andy: "Sú slávni, pozná ich dokonca každý otec, či matka. Určite by ich spoznali aj babky. Každý týždeň sú vo všetkých novinách. Každý ôsmy človek si v Anglicku kúpil nejakú ich nahrávku, čo predstavuje obrovské množstvo nosičov. My sme na inej úrovni a myslím, že to je dobre. Kapely ako Duran Duran, aj keď nemajú žiadne nové nahrávky, sú na ulici viac spoznávané ako my. To preto, že sú celebritami."

Martin: "Teoreticky sme boli zobrazení na obale albumu 101. Aj keď ste videli len obrázky na tričkách a suveníroch, tváre tam sú. Tak isto sa to dá teoreticky povedať o albume SOFAD. A takisto na singly "Barell Of A Gun" a na nasledujúcom singli budú na obaloch naše tváre."

Q: To bol zrejme nápad Antona Corbijna, ak sa nemýlim. Chcel dať vaše hudbe ľudskejšiu podobu.
Andy: "Pokúšal sa zvýrazniť naše osobnosti. Mohlo by to byť príjemné, keby sme takto získali obdiv, ha ha!"

zdroj: Q, 1997 - Depeche Mode: Respect to the origators
autor: René Passet