Hochštapler (2021)

Dave Gahan v rozhovore pre magazín Flood nielen o albume "Imposter", ale aj o vydobití si autorskej pozície vo svete, ktorý máme najradšej. Vo svete Depeche Mode.

Obyčajne, keď umelci nahrávajú svoje sólové albumy, je za tým akási potreba povedať aj niečo mimo ich nesólového prostredia. Ako teda funguje v tomto smere album coverov, "Imposter"? Vyznieva skôr ako nejaká oslava, než práce, ktoré si robil sólovo, či v spolupráci so Soulsavers.
Jednoznačne ide o pokračovanie predošlých dvoch albumov, ktoré vzišli zo spolupráce s Richom Machinom a kolektívom hudobníkov, z ktorých vzišli Soulsavers. S Richom sme dosiahli v spolupráci bod, kedy naplno funguje vzájomná chémia. Táto chémia funguje aj na albume "Imposter", hoci to nie je autorské dielo. Tá chémia jednoznačne fungovala aj v štúdiu s hudobníkmi. Výber samotných skladieb sa nakoniec zvláštnym spôsobom pretavil do príbehu, ktorý v podstate hľadáte vždy, keď píšete vlastné piesne.

Takže Rich bol nakoniec akýmsi kurátorom.
Je to možné, nakoľko ja tieto skladby poznám už celé roky - počúval som ich, zbožňoval ich, cítil som niečo k tým samotným interpretom, jednoducho ma tá hudba oslovovala. To myslím vážne. S tými skladbami, z albumu "Imposter", sa do samotnej hĺbky identifikujem. Nie som si však istý, či som si toho bol, pri výbere tých skladieb s Richom, vedomý. To uvedomenie sa objavilo až po tom, čo sme nahrali prvých päť skladieb. Zrazu som sa cítil veľmi pohodlne a všetko ostatné už šlo ako po masle. A ako spevák musím povedať, že som si nie celkom istý, či som sa pri inej zbierke skladieb cítil pohodlnejšie, než práve pri tejto.

Ten príbeh sa zrodil už v začiatkoch nahrávania?
Áno, ale vnímal som to len ja. Bol to len môj uhol pohľadu, s Richom som o tomto vôbec nediskutoval. Nápad, nazvať album "Imposter", sa zrodil počas cesty do Londýna, kedy sme s hotovým albumom a naplánovaným poradím skladieb, šli do štúdia kvôli finálnemu mixu.

Skutočne veľmi šikovne zvolený názov pre album cover verzií.
Vďaka. Chcel som do toho vložiť trochu irónie. Ironické ale je aj to, že tieto skladby tento pocit vôbec nevyvolávajú.

Nemal si pri spievaní skladieb Dylana alebo Neil Younga pocit, že len niečo predstieraš?
Atmosféra v štúdiu, pohodlie, ktoré sa nám podarilo dosiahnúť, to všetko mi dávalo pocit, akoby som spieval vlastné texty. Asi takéto vyjadrenie pôsobí čudne, ale to nahrávanie bolo absolútne prirodzené.

Dnes už s Richom spolupracuješ viac ako 10 rokov. Ako by si najlepšie opísal vývoj Vašej spolupráce?
S Richom sme priatelia, takže je to vlastne vzťah. Počas nahrávania posledného albumu Depeche Mode, "Spirit", sme s Richom často viedli debaty. Medzi mnou a Martinom vtedy zavládli určité trenice ohľadne výberu skladieb. Tie sa inak objavia vždy, keď sa snažím presadiť s vlastnými skladbami. Podľa mňa je to zdravé a pre kapelu prospešné. Keď sa v jednom priestore ocitnú dvaja skladatelia, tak z času na čas sa musíte pobiť o miesto.

Zrejme si sa chcel zapojisť do kreatívneho procesu ešte viac.
Áno. Jednoducho som to musel urobiť. Počas tých rokov ma v tomto smere Rich veľmi podporoval. S Martinom som mal v tomto smere nejaký čas dosť veľké problémy. Počas nahrávania albumu "Spirit" som si nebol veľmi istý, či chcem pokračovať v práci v prostredí, ktoré je voči mojim nápadom naladené nepriateľsky. Mal som problém pochopiť, prečo by Martin zo mňa nechcel vydolovať to najlepšie, keďže z jeho strany som po celé tie roky cítil, že mi ponúka práve to najlepšie, čo sa týka nápadov.

"Imposter", zbierka piesní iných autorov, je teda v tomto smere podobná tomu, o čo sa snažíte vy dvaja s Martinom.
Presne tak. Robil som to celé roky, spieval som piesne niekoho iného. Čiže som bol postavený pred výzvu, ktorej čelím neustále: ako uchopiť pieseň tak, aby som mal pocit, že je vlastne moja vlastná? Ako nájsť správnu odpoveď na otázku "naozaj vychádzaš zo mňa?". Ak tomu pocitu neuverím ja sám, neuveríte tomu ani vy. Veľmi dlho som fungoval ako učeň, kým som sa dostal tam, kde som s albumom "Imposter".

V minulosti sme sa spolu rozprávali o Depeche Mode v súvislosti s tým, že by si chcel viac kapelu reprezentovať, že by si chcel spievať aj vlastné skladby.
Iba zopár :) Depeche Mode je miesto, kde sa nahrávajú Martinove piesne. Počet skladieb, ktorými som mohol prispieť musel byť limitovaný - ak by mal album 12 skladieb, 4 z nich by boli moje, ak 10, tak potom tri. Akonáhle vznikla táto dohoda, zavládol medzi nami väčší kľud. Nahrávanie s Depeche Mode si vyžaduje veľmi veľa času, z ktorého sa veľmi veľa premrhá pohrávaním sa so všetkým tým vybavením. Ale veď nahrajme toľko skladieb, koľko len môžeme. Vďaka tomuto prístupu som bol schopný svoje nápady realizovať mimo Depeche Mode a získal tak aj čas pre samého seba.

Na album si naspieval aj "Strange Religion" Marka Lanegana, ľúbostnú skladbu poháňanú metaforou duchovna, otázkou, čo je posvätné a čo nie. Ako ty sám vyjadruješ vlastné duchovno?
Na mňa, keď som vyrastal, pôsobilo náboženstvo desivo. No keď som v kostole spieval, mal som pocit, že k niečomu patrím. Vtedy som si to užíval. Od toho momentu som sa snažil hľadať lásku, alebo sa pred ňou ukrývať. Ľudia sú k nám niekedy veľmi blízko, inokedy zasa veľmi ďaleko. "Strange Religion" pre mňa osobne metaforicky opisuje aj vzťah s inou osobou, možno poslednou osobou na Zemi, ktorá Ti môže povedať niečo o pozícii, v ktorej sa nachádzaš. V Markovom hlase počujem niekoho, s kým sa plne stotožňujem.

Dokážeš sa takto identifikovať aj so skladbou Charlie Chaplina, "Smile"?
Aj táto skladba ma vracia do môjho detstva. Bol som ním absolútne očarený. Bol dokonalým podvodníkom, pretože stvoril postavu, ktorá nás dokázala ako rozosmiať, tak aj rozplakať. Dokázal som sa s ním identifikovať ako smutný klaun s temnou prítomnosťou. A navyše, "Smile" je jednou z najlepších vôbec napísaných piesní - je v nej skutočný priestor a jednoduchosť, čo umožňuje poslucháčovi vytvoriť si vlastný príbeh. Jedna z mojich požiadaviek bola zachovať aranžmány na absolútne možnej minimálnej úrovni a nahral som tú skladbu na prvý pokus. V podstate takto som postupoval pri všetkých skladbách, ale túto som obnažil až na kosť a chcel som ju nahrať na jediný pokus. Na jej konci sa buď smejem alebo plačem, a možno naraz. Keď sme s ňou v štúdiu skončili, musel som sa ísť prejsť. Mal som pocit, akoby som bol úplne nahý.

Rovnako si sa "zmocnil" aj Elmore Jamesa, Neila Younga, Gene Clark a Boba Dylana - všetko skladby, ktoré majú veľmi blízko k americkému folkovému štýlu. Pôsobia vidiecky, viazané ku konkrétnemu času a miestu. Akým spôsobom Ťa takýto moment oslovil?
Viete, ak dokáže hlas nadobudnúť filmovú kvalitu, či vykúzliť niečo vizuálne, tak ma to k sebe dokáže neskutočne pritiahnuť. Speváci, ktorých skladby som si vybral, ma veľmi ovplyvnili. Oni dokážu postaviť môj svet na hlavu, prinútia ma niečo cítiť. Vždy sa dá odhaliť viac a to je vždy vzrušujúcejšie. Ak nie ste ochotný zájsť až na dolný, temný koniec ulice a výjsť z nej na druhom konci, ak máte to šťastie, tak nemám záujem Vám to zobrazovať. Takto riadim svoj život. Kedysi som mal problém s tým, že "som len spevák". Ale nakoniec som si uvedomil, že som celkom dobrý spevák :) a že tieto skladby ma posunili presne tam, kam chcem ísť. Alebo aj nechcem ...