Hlbší priestor zvukov vesmíru (2009)

Martin, Fletch a Ben Hillier v rozhovore pre magazín Keyboard, v ktorom poodhalili zákulie nahrávania nedoceneného albumu "Sounds Of The Universe".

Úvod albumu "Sounds Of The Universe" akoby vychádzal priamo z ríše snov. Hlavnému skladateľovi kapely, Martinovi Goremu, sa zrejme syntezátory objavili v niektorom z jeho snov a z nich zazneli tie úvodné zvuky. Keď sa započúvate do úvodnej skladby "In Chains", a sústredíte sa na tú vodiacu bassovú linku, zrazu začujete celý orchester elektronických nástrojov, z ktorého sála hrejivý život a ladí, akoby sa vynáral z prapôvodného zvukového bahna. "Mal som sen o ladení syntezátorov na spôsob ladenia orchestra," povie Gore. "A tak sa stalo, že "In Chains" začína v A-mol tónine. Takto sme mohli album otvoriť ladiacim tónom A440 z Minimoog, ktorý sme nahrali a postupne naladili ostatné syntezátory na toto A". Takže, milovníci syntezátorov, ak máte pochybnosti, že tento album je pre Vás niečo ako dar, vypočujte si tento úplne prvý zvuk albumu. "Mysleli sme si, že ten klik na Minimoogu okamžite rozpoznajú iba skutoční nadšenci syntezátorov, potom už nastupuje A440."

Tak sa porozprávajme o jednom sne: Depeche Mode žijú svoj život už takmer tri dekády a ich hudba voľne vychádza z ich predstavivosti. Kompletizácia albumu "Sounds Of The Universe", ako môže napovedať tento epický názov, bolo veľmi náročné, pokiaľ šlo o detaily a samotné úsilie. Ale s takmer kompletnými hudobnými nápadmi, skvele vybaveným štúdiom a s rozhľadeným opätovným producentom Benom Hillierom, rovnako s obrovským arzenálom archívnych syntezátorov (vďaka nákupnej mánií Martina Gorea), si mohla kapela bez problémov dovoliť vytvoriť jeden z najvycibrenejších albumov za posledné roky.

Klávesák a spoluzakladateľ kapely, Andrew Fletcher sa evidentne nad Martinovým snom so syntezátormi náramne baví: "Znie to trochu hippisácky, nie? Mne sa o albume nikdy nesnívalo," uškrnie sa, no z vývoja albumu je rovnako nadšený, ako Gore. "Nahrávanie Depeche Mode, to je akýsi prirodzený proces. Nemáme žiadne stretnutia, kde by sme si stanovili, ktorým smerom by sme sa mali vydať. Jediné, čo máme, sú Martinove a Davidove demá a od toho sa vždy odpichneme."

Rovnako ako v prípade predošlého albumu, "Playing The Angel" (2005), je aj tento výsledkom zložitého prepracovania skladieb, ktoré sa zrodili v demo podobách nápadov Martina Gorea a Davida Gahana. A rovnako, ako pri predošlom albume, je aj pri tomto hybnou silou producent Ben Hillier, ktorý smeroval kapelu k dosiahnutiu finálneho zvuku. Fletcher poznamenal, že Hillier je "neúprosný", s "jasnou víziou, pokiaľ ide o smerovanie vecí, ktoré chce dosiahnúť. Tieto ingrediencie dostali novú dávku vášne a guráže, ako aj nový pocit priestoru, vďaka ktorému poskytol tento album odpoveď na ambície predošlého albumu. Zrazu sa nám nakopilo toľko skladieb, že sme museli niekoľko z nich vyradiť, aby sme sa s jasnou víziou mohli pustiť do nahrávania tohto albumu."

O tom, ako hudobný vesmír Depeche Mode aj ďalej úspešne expanduje, sme sa porozprávali s Martinom Gorem, Andrew Fletcherom a producentom Benom Hillierom.

Martin, o tomto albume si sa zmienil, že má akúsi "spirituálnu" dimenziu. Čo si tým vlastne myslel?
MG: Myslím, že tento album spracúva viacero tém a sú na ňom momenty, ktoré ho posúvaju jemne do ríše duchovna. Dve skladby, ktoré som napísal v štýle, akoby stáli chrbtom k sebe, "Peace" a "Little Soul", majú pre mňa osobne silný duchovný nádych. Inak, oni znejú tak, akoby pochádzali z albumu "Innvervisions" od Steve Wondera. Majú v sebe skutočne niečo spirituálne. A možno divne vyznieva, keď spomínam práve Steve Wondera. Ono, my sme nikdy predtým neprišli s niečím, čo by sa zvukovo podobalo na tvorbu niekoho iného. Myslím, že som tým jednoducho napáchnutý, "Little Soul" má v sebe skutočne niečo Wonderovské a napr. "In Chains" má v sebe niečo typické pre Marvina Gayea. Aj z ich tvorby totiž cítiť niečo ako vášeň.

Ako vlastne prebiehal proces nahrávania od momentu, čo ste vkročili do štúdia?
MG: Ako vždy, než sme vstúpili do štúdia, tak sme mali skladby už napísané a pripravené v demo podobe. Takže, existujúce verzie predstavili skladby v určitom svetle. Bolo teda len otázkou, či chceme pokračovať v naznačenom smere a nahrať lepšie verzie alebo ich budeme brať len ako dotyčnice. Prvé týždne väčšinou trávime rozhodovaním, čo s demami a skúšame rôzne prístupy k nim.

AF: Skvelé na tom je, že tak v štúdiu nezabíjame čas písaním. Sústredíme sa tak na získanie čo najlepšej vibrácie a atmosféry pre tú ktorú skladbu. Nahrávanie sme mali rozdelené na štyri časti, dve sedenia sme mali v New Yorku, dve v Santa Barbare ... pred nástupom do štúdia sme mali k dispozícii 22 skladieb. Všetko sme vystavali v samotnom štúdiu, kontrolnú miestnosť sme nepoužívali. Na každej skladbe sme pracovali tak 2-3 dni, potom sme prestali, vrhli sa na ďalšiu a neskôr sme sa vrátili k tým predošlým. Takto sme to celé "otočili" tri, štyri, možno až päťkrát.

Martin, ako si dával dohromady demá?
MG: Jeden z dôvodov, prečo bolo moje komponovanie pre tento album také plodné, bol fakt, že som na všetkom pracoval cez môj laptop. Jediný prípad, kedy som pracoval bez neho, bolo nahrávanie vokálov a hra na gitare. Takýto spôsob práce je omnoho rýchlejší. Nič netreba nikde zapájať, všetko máte na obrazovke pred sebou. Bolo to celkom inšpiratívne, možno aj preto, že som takýmto spôsobom nikdy predtým nepracoval.

Aký software si pri tom použil?
MG: (Apple) Logic, pretože mi príde veľmi jednoduchý. Dnes doslova každý používa (Digidesign) Pro Tools a Ableton Live. Týmto virtuálnym hračkám som doslova prepadol. Prakticky každý deň som navštevoval stránky kvraudio.com a sledoval, aké nové soft syntezátory boli v ten ktorý deň vydané. Takže takto sa nahrávali demá. A toto nutkanie sa potom presunulo aj na prácu so skutočnými nástrojmi, ktoré sme používali v štúdiu.

Ako sa potom transformovali demá do finálnej podoby skladieb?
Ben Hillier: Podľa mňa Martin vlastní všetky softwarové syntezátory na svete! Ten proces bol pri každej skladbe totožný, najskôr sme vzali Martinovu skladbu, ktorá obyčajne skončila v Abletone, pretože cezeň sa najjednoduchšie menia výšky a tempo. Následne sme sa s tým hrali, kým sme nezískali kľúčové prvky a hlavne správnu rýchlosť, v ktorej sme chceli mať finálnu podobu skladby, a hlavne aby k tomu čo najlepšie pasovali Davidove vokály. Takže to všetko začalo s dokončeným demom, ktoré sme rozdrobili, jednotlivé časti pomenili a vystavali skladbu nanovo. Dopracovali sme sa do bodu, kedy to šlo veľmi ľahko, doslova až samo. Veľmi často sme samozrejme nakoniec zostali pri veciach, ktoré Martin naprogramoval už v demách, ale aj tieto časti sme prepracovali na nových syntezátoroch, prípadne to rozsekali na iných typoch syntezátorov.

Ak som to správne pochopil, Martin sa doslova udomácnil na eBay-i.
MG: No, ono to bolo aj trochu zábavné. Viete, Moby funguje pod rovnakým vydavateľstvom ako my, pod EMI. A v rovnakom čase, ako som sliedil na eBay-i po starých bicích automatoch, tak tam snoril aj Moby. Tak si predstavte tú možnú situáciu, ako s Mobym sedíme v tom istom čase za počítačom a cenovo sa prebíjame pri nejakej starej haraburde. Zvykli sme sa na tom zabávať a pýtať sa, čo pre nás vesmír dnes prichystal? Často som takto nakupoval a pritom nikdy neviete, kedy Vám tie veci budú naozaj doručené. Vždy som zadal adresu doručenia naše štúdio a tak sa tie škatule objavovali doslova náhodne. Otvárali sme ich s nadšením a obyčajne si hneď našli cestu ku skladbe, na ktorej sme aktuálne pracovali. Jeden z najvzácnejších kúskov, ktorý sa mi podarilo získať, bol Steiner-Parker Synthacon, ktorý sa na albume vyskytuje pomerne často. Má v sebe niečo, čo dokáže napodobňovať noty, takže ak s tým viete narábať, dokážete na ňom vytvoriť "trojhlas" - v skutočnosti však zahrá len tri noty naraz.

Napriek všetkými vašimi albumami, hudobne skutočne rozmanitými, sa nesie akýsi výrazný, ucelený zvuk, dá sa povedať až charakteristický zvuk kapely. Môžeš nám povedať, ako sa tento zvuk za tie roky zmenil?
AF: Ten zvuk sa neustále vyvíja. Je jasné, že keď si vypočujete náš debut, "Speak & Spell", tak zistíte, že Martin komponoval inak. V 1980-tych rokoch sme boli čisto elektronická kapela, hoci sme pôvodne začínali ako gitarová. Sedem rokov sme sa však gitary ani nedotkli. Na druhej strane treba podotknúť, že SOTU je viac modernejšie znejúci album než retro. Použili sme veľmi veľa archívnych syntezátorov, ktorých zvuk je hrejivejší, no spojili sme ich s modernými, virtuálnymi nástrojmi. V časoch "Speak & Spell" sme vlastnili len tri analógové syntezátory.

Mať k dispozícií všetky tie nástroje muselo byť veľmi inšpiratívne.
MG: Keď začnete analyzovať všetky tie skladby, zistíte, že sú veľmi eklektické. Žiadne dve neznejú rovnako, či podobne. Sú vzájomne veľmi odlišné, či už ide o tempo alebo atmosféru. Ale spolu akosi zvláštne fungujú. Rád ich prirovnávam k space-age popu 1960tych rokov.

Keď si už spomenul space-age pop, cítim v tom všetkom trochu vplyv BBC Radiophonic Whorshop-u. To si mal niekde na pozadí mysle uloženú Deliu Derbyshire?
MG: (smiech) No jej meno sa počas nahrávania albumu zaznelo niekoľkokrát. Napr. Ben nám spomenul, ako mu jeho mama, keď bol ešte malý, nečakane priniesla jednu z ranných nahrávok Delii Derbyshire a povedala, "toto by sa Ti mohlo páčiť". Takže tak nejak.

Album poháňa akási rytmická sila, je tak?
MG: V porovnaní s našimi predošlými albumami mi tento príde rytmickejší, možno preto, že som počúval v poslednej dobe viac takejto hudby. Nie že by sme zámerne pracovali na tanečnom albume, no rozhodne je rýchlejší než "Exciter", ktorý bol veľmi ambientný a atmosferický. Na tomto albume sme s rytmikou strávili veľmi veľa času. Základ skladby bol obyčajne postavený na bicích a basse, tým sme vybudovali kostru, zvyšok je už len akási čerešnička na torte. Možno aj preto disponuje tento album väčšou hnacou silou.

Váš zvuk ovplyvnil tvorbu množstva kapiel. Aké to je si potom vypočuť ich práce?
MG: Ja v tých kapelách, ktoré sa na nás odvolávajú, nikdy Depeche Mode nepočujem. Skôr si myslím, že sa nechali ovplyvniť našim technickým vybavením, ktoré sme za tie roky používali, než našim zvukom. Fakt neviem ... ja v ničom z toho, MGMT počnúc a The Killers končiac, Depeche Mode nepočujem. Samozrejme, je to veľká pocta, keď nás tie kapely citujú, ale myslím, že je to skôr postavené na tom, aké klávesy, či syntezátory používajú a podobne.

Na albume ako takom ma prekvapilo, že napriek tomu, že znie pocitovo rovnako nahlas, ako predošlý album, dokonca má v sebe podobnú hutnosť, predsalen vyvoláva pocit priestoru. Ako sa Vám toto podarilo dosiahnúť?
BH: Myslím, že na predošlom albume sme mali tendenciu viac veci vrstviť, aby to znelo naozaj hutne. Veľa z toho, čo Martin v poslednej dobe počúval, bolo práve minimal techno a práve tento hudobný štýl v sebe nesie ohromný zmysel pre priestor.

MG: Na hudobnom poli sa toho stále deje veľa, ale nejakým spôsobom je tu stále akási zdanlivá ilúzia priestoru. Príde mi to fájn, pretože podtitul nášho nového albumu znie "piesne ako kľúče k vesmíru".

Ako sa z "Wrong" stala správna pieseň

Na počiatku boli demá Gorea a Gahana. Kapela si, v prípade finálnych verzií skladieb, zvolila prístup "v štúdiu naživo", kedy každý z jej členov mal jedno, či viac produkčných stanovísk pozostávajúcich z MacBook Pro a niekoľkých historických syntezátorov. Pracovali vo voľnom režime, nechali programy Live alebo Pro Tools bežať v móde nahrávania, aby získali jednotlivé rytmy bez synchronizácie s hlavnými partami, ktoré hrali naživo, prípadne boli generované z analógového sekvencera, či Akai MPC. Proces nahrávania skladby "Wrong" opísal producent Ben Hillier nasledovne: "Arpeggio, ktoré sa nesie naprieč celou skladbou, bolo vytiahnuté z Martinovho soft synth dema, ktoré sme následne preprogramovali v modulárnom syntezátore, za použitia sínusoidy zo Cynthia Zeroscillatora. V Ableton Live sme takisto spustili verziu s použitým archívnym EMS VCS3 a Tension, ktorú sme nahrali cez starý gitarový zosilňovač Gretsch v suteréne štúdia. Rozdiely v sínusoidách sme upravovali v modulárnom syntezátore, Max/MSP, v starých spring reverboch a cez gitarové pedále. Bassový part bol pôvodne hraný naživo, na Roland SH-09. Ja som hral na klávesoch a Martin obsluhoval filter. Následne sme to zdvojili na Elektron SidStation a Roland Jupiter-6. Bicie sme získali z Akai M PC1000, ktorý sme len voľne spustili a dopĺňali rôznymi zvukmi z moduláru a EMS syntezátora. Opakovali sme to dovtedy, kým časovanie nebolo v zhode so sprievodnou stopou."

zdroj: Keyboard Magazine 05/2009, dmlive.wiki