Exotic tour 1994 - z denníka Daryla Bamonte

Depeche Mode odpálili rok 1994 takmer mesačným pobytom v Južnej Afrike, odkiaľ sa neskôr presunuli cez Ďaleký Východ do Južnej Ameriky. Poďme si teda pripomenúť Alanove zdravotné problémy, tradičné Martinove vyčíňanie podporené alkoholom, ako aj Fletchovo opustenie koncertného turné.

31/01/1994, Cape Town: Pondelok ráno, no nemám pocit, že by bol pondelok. Slnko praží a pred chvíľou sme s Fletchom pristáli v rajskej Južnej Afrike. Miestni vzali Fletcha do klimatizovaných priestorov a mňa nechal vyzdvihnúť batožinu. No aj tak je pohodlnejšie po vyčerpávajúcom dvadsaťhodinovom lete vliecť ľahké kufre.

01/02/1994, Cape Town: Deň voľna, takže mám čas na premýšľanie. Sadol som si na kraj Mysu dobrej nádeje a premýšľal v štýle, že tamto niekde sú Falkladny, Antarktída tamto dolu a Austrália tamto. Ak chce niekto zažiť pocit, že je na konci sveta (myslín geograficky), mal by sa ísť pozrieť práve sem...

02/02/1994, Plumstead: Skúška skupiny. Nechce sa mi veriť, že niekto mohol za posledné storočie uraziť takú cestu a nepomenovať svoj nový domov po najkrajšej časti juhovýchodného Londýna. Čo tak "New Greenwich"? A čo ak boli z Plumsteadu? Zuluovia by vôbec nepostrehli rozdiel.

04/02/1994, Plumstead: Zvukové skúšky prebiehajú skutočne dobre. "Rush" je skutočne silový odpalovák na úvod koncertu. Keď sme sem šli včera, tak sme s Alanom po ceste videli čosi zvláštne. Bola to obrovská diaľničná sieť a na nej ani jedno auto. Diaľnica viedla niekoľko míľ a zrazu skončila. Sto yardov ničoho a diaľnica zasa pokračovala. V tom prázdnom priestore bola zvláštna križovatka s rozpadajúcim sa motorestom. Začali sme s Alanom debatu o príčine nedokončenia tak drahej diaľnice. Povedal som, "Stavím sa, že majiteľ toho motorestu sa nebol ochotný vzdať svojej pôdy". Nad tou absurdnou myšlienkou sme sa začali strašne smiať a viac sme sa tým nezaoberali. Počas cesty späť do Kapského mesta sme sa rozhodli, že zistíme, čo je za tým naozaj. Spýtali sme sa teda nášho šoféra, čo to má znamenať a on odpovedal... "Pozrite sa tamto na tú starú chatrč..."

06/02/1994, Johannesburg: Kapské mesto bolo úžasné. Permanentne slnečno, krásna scenéria a neustále skvelý pocit. Takmer ako Los Angeles, len bez zemetrasení, výtržností a pod. V Johannesburgu nič také nezažijete. Je to ako New York bez vzrušenia a svojho typického charakteru.

09/02/1994, Johannesburg: Prvý koncert Exotic tour a všetci boli mierne nervózni. Nie preto, že išlo o prvý koncert novej časti turné, ale preto, že šlo o prvý koncert skupiny na africkom kontinente a v Južnej Afrike veľa známych skupín zatiaľ nehralo.

10/02/1994, Buš, Černošské predmestia, väčšina času za volantom... Anton "Ja by som vydržal šoférovať viac" Corbijn a opäť jedno z mnohých fotografovaní.

11/02/1994, Johannesburg: Alan mi povedal, že kamoš jeho kamoša je pekne naštvatý, že Depeche Mode hrali v Južnej Afrike, "To nevedia, že tam vládne apartheid?"... Asi práve dokončil svoju domácu úlohu. Určite je to nejaký politický analytik univerzity života. Ten debil sa zrejme zabudol naučiť, že s odstraňovaním apartheidu sa začalo v roku 1991 a ak sú ľudia Južnej Afriky na ceste k mieru, tak odvracanie sa od nich im skutočne nepomôže. (Dobre, opúšťam svoj rečnícky pult).

12/02/1994, Johannesburg: Bože, zbožňujem Južnú Afriku. Sobota popoludní a v televízií beží priamy prenos z anglickej Premiership ligy, takéto niečo v Blighty teda nemáme.

14/02/1994, Johannesburg: Dnes mám celý deň príšerný pocit, že som na niečo zabudol...

15/02/1994, Johannesburg (ešte stále): Velebím ťa Bože, že som včera večer stihol urobiť nákup v Interflora shope pár minút pred záverečnou.

17/02/1994, Kapské Mesto: Skvelé byť späť v Kapskom meste. Každý tu podľahol volebnej horúčke. Vo vzduchu cítiť očakávanie. Ak vyhrajú ANC (akože aj vyhrajú), tak niektorí pravičiari sa budú musieť presídliť na Nový Zéland. Stavím sa, že Mauri budú šťastím bez seba...

18/02/1994, Kapské mesto: Práve som si prečítal "Politický dokument Južnej Afriky", ktorý mi dali do rúk v nahrávacej spoločnosti. Pod nadpisom "Hlavné sociálne problémy" uviedli "extrémne vysoká úroveň kriminality a násilia, negramotnost, vysoká rozvodovosť." Keďže pochádzam z Basildonu, vážne uvažujem, že by som im vyslovil pochvalu...

20/02/1994, Kapské mesto: Môj Bože, môj Bože. Je možné, že toto turné je prekliate. S Alanom a Jerrym Meltzerom (ochranka) sme sa vybrali na príjemnú taliansku večeru. Bohužiaľ sme museli reštauráciu opustiť skôr, pretože sa Alan sťažoval na bolesti v bruchu. Vrátili sme sa do hotela, Alan šiel do izby, no odmietol navštíviť lekára, pretože tvrdil, že sa len prejedol. Tak som sa rozhodol ísť do izby vziať mu nejaké tabletky na zmiernenie bolesti a ako som vchádzal do výťahu, nemohol som nepočuť príšerný rev, ktorý šiel z Alanovej izby a pripomínal rev psa, ktorého kastrujú bez anestetík. Vyvliekol som ho z izby, naložil do pripraveného auta a kým sme dorazili do nemocnice, mal Alan spenené ústa a vykrikoval čosi, čo vyznelo ako útržky z "Bohemian Rhapsody". Doktor ho vyšetril a určil presnú diagnózu: obličkový kameň, takže jednoznačne žiadne "prejedenie". Alan trval na tom, že sa toho kameňa môže zbaviť prirodzenou cestou, pomocou vody (to sa skôr zmení na ježa, skonštatoval Kessler) no nanešťastie doktor trval na odstránení laserom cez jeho konečník... (ups!)

22/02/1994, Durban: Operácia sa včera vydarila, no akokoľvek sa Alan snažil chovať hrdinsky, nebola šanca, aby zvládol večerný koncert. Takže prvý koncert v tomto meste sme museli zrušiť, pre Depeche Mode dosť nezvyčajná vec. Želal by som si prísť do Durbanu skôr. Dave s Martinom trávili deň plávaním s delfínmi, čo znelo totálne super. Kessler sa na niekoľko týždňov vrátil do Spojených štátov.

25/02/1994, Johannesburg: S Davidom sme zrátali, že v Južnej Afrike sme už strávil viac dní, ako v Anglicku dohromady od 13 mája minulého roku. Začínam mať pocit, akoby sme tu bývali.

27/02/1994, cestovanie: Tak sme sa konečne rozlúčili s Južnou Afrikou. Bolo tu vážne krásne, no po štyroch týždňoch tvrdej práce sa už vážne tešíme na návštevu Ďalekého Východu.

28/02/1994, Singapore: Ja neviem, či ma niekto počúva, ale je absolútne nemožné aby jeden chlap zvládol odtiahnúť 7 vozíkov plných kufrov z jednoho miesta na druhé naraz. Zvlásť keď je 7 hodín ráno, má za sebou 11 hodín letu a cíti sa, akoby bol omotaný nejakým horúcim lepkavým svinstvom. Vďaka ti Bože za viac menej užitočných ľudí, známych pod skratkou "Personál". (Zvlášť Jeremymu Scott Webbovi).

02/03/1994, Singapore: Už sme tu tri dni. Je skvelé cítiť sa pri prechádzkach ulicami absolútne bezpečne, lenže, keď získate pocit bezpečia, strácate ten pravý pocit radosti. Bolo trochu bizarné vidieť Martina večer dj-ovať v reggae bare, akcia rovnako "bezpečná" ako aj "radostná".

05/03/1994, Perth: Vo vzduchu cítiť, že sa udeje niečo divné. Ľudia sa začínajú chovať dosť čudne. Mám dojem, že príliš veľa času trávime na letiskách.

08/03/1994, Malbourne: Dnes som sa rozhodol, že si u Stussy a Massima vydupem pár rifiel, pár topánok, dve tričká a pár slnečných okuliarov, čiže tým zdvojnásobím svoj aktuálny šatník. Dnešný koncert sa koná na "Batman Avenue". Super, že aj Austrálčania majú zmysel pre humor.

13/03/1994, Sydney: Dnes som obedoval s mojou tetou Terri, povedala, že sa strašne podobám na otca z doby, kedy sa rozhodla emigrovať z Anglicka. Teraz nerozumiem, prečo sa môj otec v 15-tich vybral do Dagenhmau, keby sa rozhodol ako moja teta, mohol sa dnes mať tak dobre, ako ona...

16/03/1994, Hong Kong: Toto si prečítajte všetci! Martin to parádne prehnal s konzumáciou broskyňového schnappsu a rozprával sa so zmetákom! Prisahám, že sa to naozaj stalo. Spýtajte sa Alana.

18/03/1994, Manila: Mestká doprava je tu ešte horšia ako v Mexico City a v Blackwallskom tuneli dohromady. Cestou na koncert bolo mne, Fletchovi a Martinovi povedané, že nás prevádza motorkárska policajná eskorta, no mám pocit, že to tomu policajtovi asi nikto nepovedal a jednoducho nám niekam zmizol. Nejak sa mi spravilo v aute zle, tak to šofér rýchlo namieril ku chodníku. Chvalabohu sme dorazili na koncert včas, no naskytol sa nám zaujímavý pohľad. Kessler prenasledoval promotéra budovy a v rukách držal nožnice. Chystá sa ho zabiť? Ten totiž porozvesoval proti našej vôli po budove plagáty propagujúce koncert akýchsi "Smoky Joes Crsps". A tie nožnice? Samozrejme, poslúžili na odstránenie plagátov.

19/03/1994, Manila: Už keď som si začínal myslieť, že horšie už byť nič nemôže, jednoducho sme už dosiahli bod, kedy sa nám nič nezdalo čudné, prišlo sa na to, že Fletch nebude schopný po koncerte na Hawai dokončiť turné a zbytok skupiny chce, aby som zastal jeho post(?!?). Čas do seba kopnúť nejaký silný drik, aspoň mám taký pocit.

20/03/1994, Manila: Dnes som obedoval s Fletchom a cítil som sa omnoho lepšie. Realita sa už zdala jasnejšia a Fletch mi povedal, že je rád, že ho zaskakujem ja a nie nejaký "starý nájomný chlapík". Heh! Čaká ma pekne kruté obdobie, musím sa naučiť hrať na synťákoch...

21/03/1994, cestovanie: Koncert v Bankoku bol zrušený, takže sme na Hawai vyrazíme skôr. Opúšťame Filipíny, poletíme cez noc a pristaneme na Hawaii, teda aspoň dúfam, že sa to podarí.

21/03/1994, Honolulu: Celý môj život sa pokúšam dostať na Hawai a zrazu som konečne tu. Onedlho dorazí aj Alison, takže nesmiem zabudnúť na kopec vecí... v piatok bude mať narodeniny, chce to nejaký darček... a jasné, mám sa učiť hrať na syntezátory.

22/03/1994, Honolulu: Technici Wob a Tom dotiahli vybavenie do mojej izby a teraz už končí všetka sranda. S Alanom začíname niečo skúšať.

23/03/1994, Honolulu: Všetci dnes vyrazili na pláž. Ja ísť nemôžem. Musím skúšať hrať. Predstieram, že som v pohode, ale vážne sa mi nechce.

24/03/1994, Honolulu: Uprostred noci som bleskovo vyletel z postele, útokom zobral šatník a začal bleskovo baliť svoje veci. Môj bože...

25/03/1994, Honolulu: Počas spánku som kompletne prešiel celý svoj set. Alison som daroval hodinky a zaspieval "Happy Birthday", takže som bol na celých 15 sekúnd schopný zabudnúť na to, čo ma dnes čaká. Neskôr som sa so všetkými vybral na pláž, no bohužiaľ som na rozdiel od ostatných nebol v práve najveselšej nálade. Večer má skupina koncert a ja hrám s nimi, síce za oponou, aby som to "pocítil". Vďaka Bohu, publikum nič počuť nebude.

26/03/1994, Honolulu: Včera večer to išlo v pohode, ale to napätie ma zabije. Zatiaľ čo som si z toho celý týždeň len trhal vlasy, teraz sa z tej nervozity začína tĺcť do hlavy. Stres za začína prejavovať dosť zábavný spôsobom.

27/03/1994, Honolulu: V zákulisí to včera fungovalo omnoho lepšie. Personál sa choval veľmi povzbudivo. Anzac (Monitor Engineer) mi povedal, že na to mám, takže to možno zvládnem.

30/03/1994, Honolulu: S Alanom sme skončili skúšanie a zdá sa, že to funguje dobre, teda odhliadnúc od faktu, že už takmer nemám vlasy a príšerne ma bolí hlava.

31/03/1994, Los Angeles: Dnes sme odleteli z Hawaia, dali si japonský obed a rozhodli sa zájsť k Martinovi na izbu na drink. Ako sme vystupoval z výťahu, pozval Martin k sebe nejakého cudzinca a jeho priateľku. "Ahoj," povedal som. "Ako sa voláš?" "Nile," odpovedal. "No jasné, ako Nile Rogers?" zvolali sme jednohlasne. "Áno, to som ja" a okamžite vytiahol svoju zlatú kartu, aby nás presvedčil. A potom sme celú noc spievali tie elegantné skladby!

01/04/1994, Los Angeles: S Alanom sme sa vybrali na nákupy a ja som si nakúpil nejaké oblečenie. Práve sme nastúpili na lietadlo do Brazílie. A zábava môže začať.

03/04/1994, Sao Paolo: Prvýkrát sme vyrazili ako "skupina", ktorá funguje skvele, myslím, no "v dokonalom" svete týchto extrémistov to fungovať nikdy nebude. A to len preto, že som nechal až príliš dlho znieť bassový part v "Stripped" - Martin sa na mňa pozrel, akoby som urobil neviem akú veľkú chybu, no chvalabohu sa Dave začal smiať a Alan zostal absolútne pokojný.

04/04/1994, Sao Paolo: Tak toto veľmi smiešne nie je. Je tu príšerne veľa kričiacich ľudí, všetci sa na mňa pozerajú, čakajú na nejakú chybu, aby sa začali smiať a povzbudzujú ma plagátmi s nápismi "Bamonte je babrák" v portugalštine, ale v podstate to chápem... Tak by som si želal, aby som s týmto nikdy nesúhlasil a mohol stále robiť to, čo som robil.

05/04/1994, Sao Paolo: O čo vám ľudia ide? Volajú ma Rico Sauve. Záskakový klávesák. Jasné, včera sme mali ďalší koncert. Bolo super... Najlepší moment bol odchod z pódia po "Personal Jesus" a čakanie na prídavky, keď Martin na mňa kričal, "Máš to za sebou, dokázal si to, kašlať na prídavky, pretože si to dokázal!" Takže si teraz myslíte, že som bol dnes večer v pohode, však? Nesprávne. Alan, ten bastard sa rozhodol, že dnes večer zmeníme setlist a zaradil doň tri nové skladby. No bolo vidieť, že tak ako mňa tento fakt znepokojil rovnako Davida a Martina...

08/04/1994, Buenos Aires: Tuším sme sa stali svedkami nove "Beatlemánie". Títo ľudia priam šalejú za Depeche Mode, ale oni sú šialenci aj normálne. A pritom sa všetci zdajú takí milí. "Zabi Argie, vyhraj Metro" sa tu javí ako životná filozofia... Niekto sa rozhodol dnes zmieniť čosi o pominuteľnosti. Večer nás čaká 40 000-ové publikum. Vďaka, že to niekto hodil do pľacu...

10/04/1994, Santiago: Myslel som si, že Argentína a Chile sú plné fašistických júnt, vojenských pučov a disidentov s falošnými bradami, ktoré majú elektódy s vývodom na ich semenníky. No, predstavte si, že to tak nie je. Ľudia uprostred noci nemiznú bez stopy a nepovažujú nás za anglikánov, ktorých treba nenávidieť. Inak, posledné štyri koncerty boli v pohode a už to začínam brať ako rutinu.

12/04/1994, Santiago: Nechce sa mi veriť. Zrušili sme Kolumbiu (mám na mysli, že sme tam zrušili koncert). Veľmi som tam chcel ísť. Už len kvôli tej skvelej káve. To bude asi nejaká šťastná náhoda, že sme zrušili už dva koncerty... v Bogote a Bangkoku...

14/04/1994, San Jose, Costa Rica: Pane Bože pomáhaj... toto miesto ma úplne desí, ako aj každý vonku. Alan mi povedal, že mimo nástupu na pódium ma takého vystrašeného ešte nevidel (a v šatni mi nefunguje vodovodný kohútik...).

16/04/1994, Monterrey: Tak, a v Južnej Amerike pomaly končíme. Za sebou mám šesť koncertov, naštrbenú sebadôveru... zabehnem na týždeň domov pozrieť špunta a potom sa zoči-voči postavím najväčšej skúške - USA 1994!

autor: Daryl Bamonte