Erasure v Bratislave II.

Alebo ako sa "Andrejko s Vinckom" opäť raz s úspechom na slovenskom pódiu stretli a náramne si ho spolu užili.

Pôvodne som nechcel o vystúpení Erasure napísať ani čiarku, no s odstupom pár hodín od jeho skončenia sa mi doslova žiada. Príležitosť ma na koncert akosi "prinútila" ísť a dnes som rád, že som ju naplno využil.

Žiadne očakávania, ani dopĺňanie zameškaných znalostí z diskografie projektu zakladateľa Depeche Mode. Erasure som "zanechal" kdesi v starom PKO po ich prvej návšteve Bratislavy a občasné nahliadnutie do následnej tvorby vo mne nezanechalo žiaden dojem. No predsalen ma k nim zrazu čosi silne ťahalo. Spomienky... Na obdobie od albumu "Wonderland" po album "Chorus", kedy boli Erasure veľmi silno spätí s "depešáckou" scénou, sa jednoducho veľmi ťažko zabúda. A hlavne na albumy "The Innocents" a spomenutý "Chorus", ako aj nezabudnuteľné turné s nimi spojené, hoci len formou live videa ("The Tank, The Swan, And The Balloon" dokonca svojho času exkluzívne odvysielala aj STV)... a práve pre tieto spomenuté dôvody sa stal druhý bratislavský koncert tohto britského popového dua nezabudnuteľným.

Príjemné naplnená športová hala na Pasienkoch, vekový priemer publika nad 30, pohodička, dobrá nálada, žiadna tlačenica a hlavne dýchateľný vzduch. Sterilita doslova vhodná k hudobnej produkcii Vinceho Clarka. Erasure nastúpili na pódium pár minút po deviatej, bez zbytočnej pompéznosti, s úsmevom a typickou ostýchavosťou Andyho Bella, ktorý v sebe ani dnes neskrýva čistú radosť zo života. Koncert otvárajú s nádhernou "Sono Luminus" z albumu "Erasure" (1995) a publikum okamžite reaguje. Už v tomto momente je jasné, že kapela rozhodne nespokojná nebude a s dlhoročnou znalosťou správnych receptov na zábavu odpalujú "Always" z mladšieho albumu "I Say I Say I Say" (1994). Dav sa dáva do tanečného pohybu, ktorý večerom už len gradoval. Nedalo sa nepripojiť. Andy samozrejme nezaostáva a zábavu pravidelne okorení lámanou slovenčinou, ku ktorej mu dopomáhali jeho okuliare a hlavne kúsok papiera, z ktorého čítal po celý zvyšok koncertu.

Po dvoch osvedčených vypalovákoch ohlásili Erasure skladbu z aktuálneho albumu "Tomorrow´s World" - "When I Start To (Break It All Down)", na ktorú publikum prekvapivo veľmi dobre reagovalo, za čo si získalo od Andyho veľké uznanie a odmenou mu bola "Blue Savannah", v ktorej sa Andy nechal tak strhnúť v tanci rozjásaným davom, až sa nešťastne pošmykol a skončil na zemi. Samozrejme sa na tom sám zabával a ešte, čo by správny šoumen, aj z tejto príhody vyťažil. A kým je dav správne rozpumpovaný, je potrebné otestovať ďalšiu novinku - "Fill Us With Fire". Skladieb z nového albumu odznelo počas koncertu pomerne dosť, hoci to pri prelínaní so starými osvedčenými peckami človek sotva postrehol. Vince s Andym sa totiž snažili udržiavať celú šou v dokonale tanečnom tempe, ako sa na predstaviteľov nefalšovaného popu patrí, a preto sa aj novinky stretávali vždy iba s bravúrnym aplauzom. Valec v podobe dávky skladieb "Breath Of Life", "Drama", "Be With You", "Ship Of Fools" už staval na nohy aj ľudí na tribúnach a "Victim Of Love", po nádhernej "Breathe", už roztancovala aj tých, ktorí sa na koncerte skutočne ocitli iba náhodou.

Samozrejme, mnohí na koncert prišli z akejsi "povinnosti". Veď na pódiu stál človek, bez ktorého by možno Depeche Mode ani nikdy nevznikli. Vince Clarke však zostal aj po rokoch nezmenený. Ostýchavý, držiaci sa v úzadí, solídny pán v rokoch, ktorý sa v popredí pódia objavil iba počas povinnej jazdy v podobe nejakej tej dvozmyselnosti (Andymu totiž nožnicami rozstrihal viazanie na zadnej časti korzetu) alebo počas hry na gitare. S tou sa takisto predviedol aj počas krátkeho akustického kúsku v podobe skladby "Alien" ("Loveboat, 2000"). Po tejto oddychovke však nastalo skutočné diskotékové peklo a Erasure opäť roztancovali celú halu: "Love To Hate You", vydarená "A Whole Lotta Love Run Riot", "Chains Of Love", nesmrteľná "Sometimes" a neodmysliteľná "A Little Respect", s ktorou Andy, Vince a dve doprovodné vokalisty uzavreli hlavnú časť koncertu.

Publikum doslova exploduje, Andy nenachádza slová vďaky, opúšťa pódium a potlesk, piskot, dupot neustáva. Všetci sa dožadujú jediného - návratu na pódium. Samozrejme, že sa dlho nečakalo. Andy s Vincem pristúpia k mikrofónu, Vince vytasí akýsi vykopávkový malý analógový syntezátor a zahrá melódiu "Oh L´Amour". Potom už nasledujú doslova gýčové štyri minúty radosti, tak ako sme to už toľkokrát mali možnosť vidieť na videozáznamoch z najlepších koncertných období kapely. Ale stálo to za to. A záverečná "Stop" už zábavu iba vygradovala do chvíle, v ktorej je vždy najlepšie skončiť. Zniesli by sme aj viac, ale načo? Na tú malú chvíľu, kedy som sa ja osobne vrátil do svojich pubertálnych čias, mi to bohato stačilo. Odchádzal som z haly neskutočne spokojný. Nielen preto, že som sa fantasticky bavil, ale aj preto, že slovenské publikum opäť raz dokázalo, že táto malá krajina je dokonalým miestom pre koncerty tých najlepších kapiel hudobnej scény!

Setlist koncertu:

01. Sono Luminus
02. Always
03. When I Start To (Break It All Down)
04. Blue Savannah
05. Fill Us With Fire
06. Breath Of Life
07. Drama
08. Be With You
09. Ship Of Fools
10. Chorus
11. Breathe
12. Victim Of Love
13. Alien (accoustic)
14. Love To Hate You
15. I Lost Myself
16. A Whole Lotta Love Run Riot
17. Chains Of Love
18. Sometimes
19. A Little Respect

20. Oh L´Amour
21. Stop

a takto sa mi podarilo zachytit "Blue Savannah" :)