Dotazník: Martin Gore

Dotazník: Martin Gore

Tesne pred začiatkom kampane k albumu "Sounds Of The Universe" vyspovedala reportérka Cam Lindsay Martina Goreho v pravidelnej rubrike portálu exclaim.ca

Aj po takmer 30-tich rokoch kariéry pokračujú Depeche Mode v podpore ich povesti pionierov elektronického popu a alternatívnej hudobnej scény. Takže, čo drží v činnosti ten motor aj po troch dekádach? "Myslím, že je to večné hľadanie a tvorba zaujímavej hudby, ktorá má svoje miesto v súčasnom svete," vysvetľuje hlavný skladateľ, klávesák a gitarista Martin Gore. "Nechceme produkovať retro albumy, hoci používame aj nejaké tie staré nástroje." 12. štúdiový album Depeche Mode, "Sounds Of The Universe", vznikol vďaka Goreho závislosti na eBayi, kde míňa svoj čas a peniaze zvyšovaním ponúk pri nákupe archívnych analógových nástrojov, ktorých vplyv na album okamžite rozpoznáte. No ďalší "Speak&Spell" to určite nie je. "Sme si vedomí toho, čo už máme za sebou a snažíme sa k tomu veľmi nevracať," dodá. "Vždy sme sa snažili raziť cestu vpred a robiť trochu odlišné veci. Takže, aj keď sme využili množstvo starých nástrojov, tak sme to obohatili aj množstvom moderných zariadení a technológii." Berúc do úvahy posledné štyri albumy, je zrejmé, že nikdy by nechceli nahrať ďalší "Violator", ani nabrať légie nových fanúšikov, ako to dokázali spomenutým albumom, no SOTU ešte viac dokazuje, že Depeche Mode sú ako vždy veľmi významná kapela a doslova rozmaznávajú potreby fanúšikov. Čím sa aktuálne zapodievaš? Absolútnu väčšinu môjho času momentálne zaberajú Depeche Mode. Práve začíname promo mesiac súvisiaci s našim novým albumom. Následne sa vrhneme na skúšanie a hneď potom vyrážame na turné, ktoré začína začiatkom mája. Aktuálna posadnutosť? Závislosť od eBay. Nakupujem kvantá starých analógových syntezátorov a bicích automatov, sekvencerov a gitarových pedálov. Mali veľký vplyv na zvuk nového albumu. Prečo žiješ práve tu (v Kalifornii)? Tak za prvé, odpoveď na tú otázku je veľmi nudná. Oženil som sa s Američankou, ktorá som mnou žila predtým 11 rokov v Anglicku, neskôr ma však donútila k životu v Amerike, pretože to už v UK nemohla vydržať. Dnes som rozvedený a napokon, život v Santa Barbare sa mi páči. Je to veľmi pekné mesto so skvelým celoročným počasím. Človek vďaka tomu vedie veľmi zdravý životný štýl. Kedykoľvek, keď som doma, hrám vo futbalovom tíme. Spomeň niekoho, koho umelecké práce považuješ za "psychotropné". Nedávno som začal čítať zbierku básní starého perzkého básnika, volal sa Hāfez a jeho dielo preložili do angličtiny. Preklad je veľmi moderný, ale s úžasom zisťujem, o čom všetkom písal a ako sa toho všetkého zbavoval. Tvoj najpamätnejší alebo nainšpiratívnejší koncert a prečo? Boli to hneď dva koncerty, ktoré som zhliadol krátko po sebe v roku 1981. Síce ich delili asi dva mesiace a boli absolútne rozdielne, vďaka čomu boli podľa mňa veľmi inšpiratívne. Videl som Kraftwerk a ich skvelú pódiovú zostavu, tú ich strohosť a chladnosť vo všetkom, ako aj robotický štýl ich samotnej prezentácie, čo bolo v absolútnom kontraste s koncertom Ramones, ktorý som videl o niekoľko týždňov neskôr. Oni boli zasa absolútne búrliví, bolo až neuveriteľné, že žiadnu zo skladieb nedelila jediná sekunda ticha a všetko to bolo neuveriteľne rýchle. Skutočne, bola to jedna obrovská dávka adrenalínu. Vrcholy a pády vašej kariéry? Ak by som mal vybrať jeden z vrcholov kariéry, určite by to bol koncert v Rose Bowl v roku 1988 (nahratý pre album "101"), hlavne preto, že to bol skutočný medzník, nie len pre nás, alebo pre celú alternatívnu a elektronickú hudbu. V tom čase to bol obrovský hazard. Nik neveril, že by nejaké alternatívna a hlavne elektronická kapela mohla hrať na takom mieste. Všetkým sme ukázali, ako sa mýlili. A kariérne pády - máme zopár aj takých momentov (smiech). Pravdepodobne turné k albumu "Songs Of Faith And Devotion", pretože sa časovo príšerne natiahlo. Začali sme byť morózni, pretože sme nevideli žiadne svetlo na konci tunela. Dnes ma absolútne neprekvapuje, že sa to všetko zvrhlo na drogy a alkohol, ktorým sme sa snažili zvládnuť tú nudu. Odvážili sme sa aj na "exotickú časť", kedy sme hrali v Singapúre a na Filipínach, kde nás prepadli myšlienky typu, "Prečo hráme práve tu? Sme na turné už takmer rok, prečo sme v Singapúre?" Je pozoruhodné, že to bolo možné, ale po roku na turné sme jednoducho pochybovali štýlom "Veď tu určite ani nepredávame albumy. Síce tu je publikum, ktoré sa na nás príde pozrieť, ale aký to má význam?" Ak by to bola úplne prvá časť turné, tak sme sa možno tak depresívne necítili. Bola to evidentne veľká životná skúsenosť, pretože ak raz prepadnete toľkým drogám a alkoholu, tak si nemyslím, že je jednoduché sa od nich odpútať, takže nám to spôsobilo množstvo problémov. Najnepríjemnejšia vec, ktorú vám niekto povedal pred, počas alebo po koncerte? No, je jedna vec, na ktorú si vždy spomenieme a divil by som sa, keby si to tá osoba dodnes pamätala, ale to asi nie. V rannom období našej kariéry sme hrali dvakrát v New Yorku, v klube The Ritz. Ten prvý koncert, to bolo všetko v poriadku a bol to naozaj dobrý koncert. Vrátili sme sa tam po nie veľmi dlhom čase, asi po šiestich mesiacoch. V Anglicku sme mali odohrať vystúpenie v Top Of The Pops, hneď potom nás posadili do Concordu a mali nás včas dostať na vystúpenie v The Ritz. Lenže Concorde mal problémy a my sme meškali. Prišli sme do New Yorku ešte neskôr, než keby sme leteli normálnym lietadlom. Po prílete sme absolvovali veľmi neskorú zvukovú skúšku. Vtedy sa mohlo hrať dlhšie, hrali sme o druhej ráno, unavení z časového posunu, s pokazenou aparatúrou, proste to bola absolútne príšerná šou. Pamätám sa, ako som odtiaľ odchádzal príšerne deprimovaný a vtedy k nám niekto pristúpil a povedal: "Čo sa s vami stalo chalani? Veď ste bývali takí dobrí!" (smiech). Bolo to už tak príšerne dávno, no my sa na to stále pamätáme. Ktorú vlastnosť máš na sebe najradšej a ktorú naopak neznášaš? Jednu z vecí, ktorú na sebe nemám rád je, že sa považujem za trochu obsedantného a ak to sám sebe dovolím, dokážem byť až príšerne pedantný. A čo mám na sebe rád? Myslím, že som celkom pokojný človek a aj trochu veľkorysý. Predstava dokonalej nedele? Vstať trochu neskôr a potom si zájsť zahrať futbal. Dnes som nevstával nejako obzvlášť skoro, pozrel som si západ Arsenalu, tímu, ktorému fandím (zápas som si nahral, takže som nemusel vstávať), no a potom som si šiel zahrať futbal. Rada, ktorej si sa mal držať, ale nestalo sa tak? Za tie roky sa pri mne vystriedalo množstvo ľudí, ktorí mi vravel, "Pi s mierou". Ale viete, nie pre každého to je jednoduché. Za čo by si dokázal niekoho vyhodiť z kapely? Nikdy sme nikoho z kapely nevyhodili. A ani si neviem spomenúť na nejaký dôvod, pre ktorý by som také čosi dokázal urobiť a ani si nemyslím, že som v pozícii, kedy by som také čosi mohol urobiť. Čo si pomyslíš, keď niekto spomenie Kanadu? Kanadu sme počas našej doterajšej kariéry navštívili niekoľkokrát a vždy sme sa tam mali skvele. Odohrali sme tam skvelé koncerty a máme tam úžasných fanúšikov. Dokonca som tam bol niekoľkokrát aj súkromne; mal som priateľku, Kanaďanku, z Okanaganu, takže bol som aj tam. Prvá LP/kazeta/CD, či skladba, ktorú si si kúpil ako úplne prvú za vlastné peniaze? Úplne prvý album, ktorý som kedy vlastnil, bol dar od bratranca - Ziggy Stardust - a ten ma ohromne ovplyvnil. Úplne som prepadol glam rocku a celej tej scéne, páčil sa mi Gary Glitter a bol som úplný blázon do Davida Bowieho a všetkého, čo prišlo po albume "Ziggy Stardust". Môžem povedať, že do dneška patria k mojim najväčším hrdinom práve David Bowie a Iggy Pop. Ako sa rozmaznávaš? No, nerád o tom hovorím, ale nakupovanie cez eBay mi robí takú radosť, až sa cítim za to vinný. Ak by som sa nevenoval hudbe, bol by som... Myslím, že by som bol samotár, opustený a plný smútku. Hudba, to je to jediné, čo ma zaujímalo už od rannej mladosti. Čo som ako desaťročný, vďaka mojej mame, objavil rock´n´roll som sa do hudby doslova zaľúbil. Najpodivnejšie stretnutie s celebritou? Pamätám sa na malú oslavu v mojej izbe po MTV Awards v roku 2006, myslím, že to bolo vtedy... na chvíľu sa tam objavila Christina Ricii a upravila mi v kúpeľni mejkap. Ktorú skladbu by si si rád nechal zahrať na pohrebe? Z tých všetkých skladieb, čo ma napadajú, by to mohlo byť čosi depresívne, ale páči sa mi "The Far West" od Roda McEwena.

Názory Devotees (6)

dvestotri

 1    30. marec 2010 o 09:13

Skely clanok. Diki Monghi.
Najvlac som sa pobavil na tom stretnuti s Christinou Ricii. grin
Inak Martin je fakt skvely clovek….

dohy

 2    30. marec 2010 o 21:49

mna zas pobavilo: “Čo sa s vami stalo chalani? Veď ste bývali takí dobrí!”
velmi mily clanok…

Night

 3    30. marec 2010 o 23:57

Skvelý článok, ďakujem veľmi pekne.
Rada čítam i počúvam rozhovory s Martinom. Ak by bolo možné si ho niekde vypočuť, prosím hoď sem link, Ďakujem.
Ako som to čítala, tak som si podvedome predstavovala, ako sa chutne smeje a hneď som mala lepšiu náladu.
grin

Monghi

 4    31. marec 2010 o 06:48

bohuzial, je to pravidelna rubrika exclaim.ca, audio/video zaznamy, ak aj existuju, sa nezverejnuju…

Efka Gore

 5    31. marec 2010 o 15:02

Jee fajnový článok! smile Pedant - moj clovek :DDD

inak: skoré obdobie = rané; (s jedným “n”) grin

kačena

 6    5. apríl 2010 o 12:19

Ďakujem, Monghi!!! Fakt ďakujem!
Tieto rozhovory vo mne živia takú tú platonickú lásku,lebo s DM to dávno nie je len o hudbe(aj keď hlavne).Martina fakt zbožňujem(Davida nemenej smile ).Ako píše Night-už len si predstaviť ten jeho úsmev a jeho podmanivý hlas pri rozhovoroch-ááááááááááách… smile

Placebo, Bratislava

Diskutovať môžu iba zaregistrovaní a prihlásení užívatelia.

  Vytvorte si účet   Prihláste sa