Don’t Speak and Don’t Spell

alebo aj "Songs Of Silence" ... takto výstižne nazval svoju recenziu sólového albumu Vince Clarkea člen našej komunity, ktorého poznáte pod prezývkou ViolateYou. Nám sa veľmi páči a dúfame, že aj Vám

"What's Your name?", by som sa pýtal, ak by som za podivnými tónmi valiacimi sa z reproduktorov, dopredu nepoznal interpreta. Na odpoveď od imaginárneho kamaráta v nereálnej situácii, by som reagoval, že má zvláštny (ne)zmysel pre humor. Vince Clarke? Ale nie "ten", však? Neveril by som. Hudobník, ktorý za vyše štyridsať rokov hudobnej kariéry premení takmer všetko, čoho sa dotkne, na hit, vydá.. niečo takéto? Chlapík, ktorého hit "Just Can't Get Enough" od istých Depeche Mode, ktorých spoluzakladal, spieva acapella celý futbalový štadión v Glasgowe? Pripomínam, že v Glasgowe je kapacita štadióna vačšia ako v obci XYZ na Slovensku, napríklad v Bratislave. Takže to musí byť veľký hit. Chytľavý. A za takým hitom môže stáť iba skvelý popový skladateľ. Takíto skladatelia poväčšine zrejme nemajú tendencie vydávať niečo tak zvláštne a na míle vzdialené svojim prirodzeným popovým inštinktom (ak vydá Elton John minimal techno, alebo Lana Del Ray začne rapovať do industriálneho podmazu, dajte vedieť). Vince Clarke sa na svojom debutovom albume odvážil ísť cestou absolútneho anti-popu.

Charakter debutu v prípade veterána elektronickej hudby (pekný oxymoron), aj keď hudobne prekvapivý, v podstate dáva zmysel. Dosiahol už všetko. Robí hudbu akú chce - domnievam sa, že to tak robil vždy, no predsa len - veľká populárna kapela si žiada aj isté kompromisy. Kompromisy k spoluhráčom, ale aj k publiku, ktoré očakáva svoj prídel hitov. Istý kalkul je bežná súčasť hudobného byznisu.
Album "Songs of Silence" (SOS) Vince vraj pôvodne ani nechcel vydať. Robil si ho pre seba. Pre potešenie a bez žiadných komerčných ambícií. Preto je ten album iný. Jednoduchý, no odvážny. Meditatívny, no v žiadnom prípade nudný.
Nemá zmysel dopodrobna rozobrať každú notu, či zvuk - ani to fundovane nedokážem, hudbe poriadne nerozumiem, len ju cítim a počujem. Je to celok, ktorý ladí. Album je síce minimalistický, no zaujimavé jednoliate pasáže, v tej ktorej skladbe, vám dopraju čas a navnadia vás na iné odtiene tónov, či zaujimavý beat, a užijete si to následne viac. Táto hudba siaha ku koreňom. Našim koreňom ako ľudstva. Je až rituálna, obalená do príťažlivej mystiky. A taká hudba vždy prežije.

Keď si vezmeme tvorbu Vincea, tak Erasure môžu hrávať na (naj)lepších "oldieskách", takú, povedzme "Bendy Bass", od projektu VCMG ("SSSS"), zas na (naj)lepších techno parties. Tento album je intímna a minimalistická  záležitosť do obývačky a so sebou samým (nie je to spoločenský album). Jeden z najlepších príkladov je hneď úvodná "Cathedral" - skladba, ktorá plynie v jednej tónine, v podste sa tam nič nedeje, tak prečo ma tak dokonale vtiahla? Spadla mi sánka. Vince Clarke a drone. Toto by som čakal vážne od iných umelcov nie od kráľa synth-popu. Dokonalý úvod. Zvedavosť sa stupňuje. Pri drvivej väčšine kapiel, ak sa nejedná o konceptuálne dielo, je prvá skladba rana na istotu. Tieto skladby zvyknú byť single. Zväčša je BPM vo vyšších hodnotách. Aj pri inštrumentálnych albumoch sú prvé skladby takmer vždy „top”. Musia byť. Ak vás v prvej kapitole detektívny román unudí, aká je šanca, že začnete čítať druhú? "Cathedral" nie je hit - čo žiadna skladba na SOS, ale aj medzi týmito nehitmi určite nepatrí k tým najpozoruhodnejším. No vtiahne Vás. A pripraví na bieleho králika - tam ozveny drone ostávajú, ale predsa len je tu toho o niečo viac. Dominantná syntezátorová linka by mohla byť soundtrackom nejakej starej hry zo Segy. Na pozadí sa, na podvedomej úrovni, odvíja iný príbeh, cez klimax sa dostávame k vyvrcholeniu, ktoré som nečakal a som nadšený. Skladba ma na tento záver dokonale navnadila a zaskočila nepripraveného.

"Passage" ako tretia skladba prináša opäť aj nové prvky, nesie sa v podobnom duchu ako úvodné dve skladby, no tu Vince nasamploval aj nejakú pani. Čo dodať. Páči sa mi to. Atmosferické, mysteriózne ako celý album. Je to jedna zo skladieb, ktoré u mňa najviac "narástli" postupným počúvaním, dochádza mi to až pri písaní tohto textu, ako mi opäť vyhráva.
Ak som skôr spomínal, že nemá zmysel rozoberať každú notu, tak pri "Imminent" mi dochádza, že azda ani každú jednotlivú skladbu. Stačilo by to zhrnúť jednou, dvoma vetami. Totiž, položku číslo štyri v trackliste by som si samu o sebe nedokázal tak vychutnať, no v kontexte albumu tam jednoducho má svoje miesto.

"Red Planet". Nepredstavujem si absolútne nič. Ničota a ponorenie sa do hudby. Absolútne sústredené počúvanie, toto bola láska na prvý posluch. Neviem prečo. Je to kombinácia toho niečoho neuchopiteľného v predošlých skladbách. V mozgu mi pôsobila na tie správne neuróny, produkcia Alfa vĺn v plnom prúde. Cítim, že odpočívam. Poznámka na okraj - tento album počúvajte na kvalitných slúchadlách - pre tie je primárne určený.

Ďalšiu skladbu, ako jedinú, som už dopredu poznal, takže som vedel do čoho idem. "The Lamentations Of Jeremiah" - neviem kto je Jeremiah, nad čím lamentuje a či to má niečo s biblickou postavou, ale to čelo (nie Jeryho, ten v klipe tuším nebol, ale hudobný nástroj), mi instantne v prvej sekunde pripomenulo kapelu Dead Can Dance. A to je len dobre. Je to v podstate singel a objektívne, vskutku najprístupnejšia skladba. Aj keď na rádio Express ju nečakajte.

Cez "Mitosis" sa dostávame k "Blackleg". Nasamplované spevavé kázanie? Rúhanie? Ľudová pieseň? Mne to znie ako spev hriešnych duší na ceste do pekla. Zaujímalo by ma, o čom text je. Môže to byť aj niečo veselé, ale v kontexte hudby - a pravdepodobne je ten hlas sprocesovaný- to znie temne a je to ďalší vrchol albumu (Spoiler alert - celý album je jeden epický vrchol!).

Dostávame sa k skladbe "Scarper", kde gitara osvieži ako dobre vychladené pivo. Som rád, že si Vince nedal nezmyselné pravidlá v zmysle žiadne živé nástroje. Gitarka (prípadne gitarka sprocesovaná cez mašinku) alebo čelo pekne vyvažujú inak skrz naskrz elektronický album - pri Vinceovi už ale od teraz nikdy nevieš – ak vydá o rok hip hopový album s desiatimi hosťami, už ma to neprekvapí. "Last Transsmision" - "Posledný prenos". Už názov evokuje niečo konečné. Definícia pominuteľnosti. No tento album nie je o názvoch skladieb. To niečo, čo dáva hudbe v skutočne skvelých albumoch dušu - alebo nazvime to akokoľvek, na albume Songs Of Silence presakuje z každej skladby. Znamená to, že sa na 42 minút môžte premeniť na koktejl emócií a fantázie. Tento album definuje povznesenie aj smútok, no aspoň viete, že žijete a niečo môžte cítiť (ospravedlňujem sa za pátos, no je to tak).

Vince sa tento rok pripojil k Depeche Mode a doručil "Memento Mori - Addendum". Hovorí nám to isté, len svojským, majstrovským spôsobom. Ďakujeme.