DM tu zostanú navždy (03/2023)

Dave Gahan hosťom v štúdiu losangelského rádia KROQ, ktoré je s Depeche Mode späté v podstate od svojho vzniku. Príjemný rozhovor o živote, smrti a večnosti hudby.

pozn. preklad z odposluchu

Tu je Kevan Kenney, z celosvetovo známeho rádia KROQ a priamo o proti mne sedí Dave Gahan s Depeche Mode!
David: Zdravím, máte sa?

Dave, ty si s rádiom KROQ vcelku zžitý, nie?
Tak, trochu :) Prvýkrát som s Vašim rádiom prišiel do kontaktu, keď ste boli úplne maličké rádio.

Áno, vtedy tam bola myšlienka, že možno raz z toho niečo aj bude :)
Niekto mi nedávno dal k podpisu vstupenku na náš koncert z roku 1982, kedy sme hrali v newyorkskom Roxy. To bolo v tom období, kedy sme sem prišli po prvýkrát. Ani si neviem presne spomenúť, keď sme prvýkrát navštívili štúdio KROQ, no boli ste úplne malá rozhlasová stanica. Pre nás však veľmi dôležitá, pretože ste Depeche Mode podporovali od samého začiatku.

Pred nedávnom ste boli s Martinom v našej rannej šou a tam si sa zmienil o pocitoch, keď pozeráš na Vaše staré fotky, pamätné predmety, tak ako si teraz spomenul tú vstupenku do Roxy, a potom sa pozrieš do zrkadla a tam si zrazu uvedomíš, ako veľmi rýchlo plynie čas. Ale zaujíma ma, ako to vnímate v súvislosti s Vašimi starými nahrávkami. Aktuálne Vám vyšiel nový album "Memento Mori", ale počúvaš napr. Vaše staré nahrávky a potom, keď si pustíš nový album, zasiahne Ťa podobný pocit, ako pri tých fotografiách?
Zaujímavé, že sa na to pýtaš, pretože ... naše staré nahrávky počúvam asi iba v období, kedy sa chystáme nahrávať nový album alebo keď debatíme o tom, ktoré skladby by sme chceli zahrať na koncertoch. Ale vtedy to počúvam rád. Naposledy som samozrejme počúval náš predošlý album, aby som zistil, čo sa nám podarilo a kam by sme mali smerovať. Takže, skutočne sa našim starým veciam venujem iba vtedy. Ale s tým plynúcim časom je to naozaj zvláštne. Ono, keď hráme skladby, ktoré sme nahrali keď som mal 18, napr. "Just Can´t Get Enough", tak to vo mne okamžite vyvolá spomienky na to obdobie. Samozrejme, keď tú skladbu hráme na koncertoch, tak tie spomienky pribúdajú, keďže naše publikum s nami odvtedy rastie. Ale stále sú s tou skladbou späté spomienky na konkrétny čas, miesta, ľudí, veci, ktorými sme si prešli, ktoré sme zažili s inými ľuďmi, spomienky na to, čo sa vtedy udialo vo svete a podobne ...

Asi to bude ten neodmysliteľný rituál "prechodu", bez ohľadu na to, či niekto hudbu vytvára, ako vy, alebo len robíte rozhlasového dj-a, kde človek takisto starne a musí brať do úvahy definíciu času, hoci to má pre toho človeka trochu iný význam ako pre Teba, keď počúvaš skladby, ktoré môžeš hrať, či počúvať, ale ktoré si sám napísal, keď si mal 18, a cítiš k nej niečo intímne, hoc odvtedy ubehlo aj 40 rokov. Ja keď som mal 18, hudba pre mňa znamenala celý život, ale aj dnes sa viem s tým chalanom stotožniť.
Určite sú skladby z 1980-tych a 1990-tych rokov, ktoré majú už stabilné miesto v našom setliste a opäť ich budeme hrať. Tie ma jednoznačne vedia vrátiť v čase. Určité časti určitých piesní vo mne stále žijú, ak to dáva vôbec nejaký zmysel, no tým novým skladbám takisto musíte dať istý priestor, aby ste ich lepšie spoznali. Hlavne však musia fungovať s tými, ktoré sme nahrali pred 20, či 40-timi rokmi. Keď pripravujeme setlist, tak to musí vziať na akúsi cestu časom nielen mňa, ale aj všetkých tých, ktorí to budú počúvať. Vieš, tie skladby ma preniesli životom a funguje to dodnes aj pri iných spevákoch, skladbách, albumoch. Nedávno som si pustil album Joy Division a okamžite ma to vrátilo do obdobia, keď som chodil na ich koncerty. Na koniec 1970tych rokov, do malých klubov, divadiel, či tanečných sálov v Londýne. Doslova ma to vtedy priklincovalo, hľadel som vtedy na Iana Curtisa, ako na pódiu prezentoval tie skladby. A to bolo presne to, čo ma inšpirovalo v myšlienke, že možno by som aj ja niečo také dokázal.

Musela to byť neuveriteľná cesta, dokonca aj pre Teba ako fanúšika Joy Division. No ale teda, prejdime k samotnému albumu "Memento Mori". Depeche Mode bolo vždy špecifickí, čo bolo na Vás vždy nádherné, a ste takí dodnes.
Sme skôr čudní.

To áno.
Boli a stále sme.

Môžete si to dovoliť.
Sme to jednoducho my a môžete sa to na spoľahnúť.

Dodnes je to na Vás úžasné. A dôkazom toho, že sa Vám v tomto darí, je aj samotný úspech.
No áno, ale istý čas sme s tým neboli veľmi stotožnení. Keď je človek mladý, tak má po celý čas pocit, že je jednoducho "iný". Nikam nezapadáš, možno aj preto som počúval Joy Division. Stotožnil som sa s tou hudbou, aj keď znie depresívne, tak ako kopec iných ľudí. Jednoducho som si s nimi vytvoril akési puto, tak ako to ľudia robili s našou hudbou po celé tie roky. Zostali sme verní a pravdiví k tomu, čo je život. Naše skladby život reprezentujú a myslím, že sa s tým ľudia identifikujú. Sú to vzostupy a pády, vznešené momenty, aj tie pokleslé, jednoducho realita bytia. Niekedy je život tvrdý a krutý, ale vie by aj plný radosti a prekvapení. A niekedy všetky také momenty zažijeme počas jediného dňa, nie? Všetci to poznáme a myslím, že niektorí zažívajú v živote ťažšie veci, než ostatní. Ale hudba bola vždy tá, ktoré mi dokázala vysvetliť kto som alebo čo robím, či čo cítim.

Skúsme viac preskúmať album "Memento Mori", hlavne tú tému akceptácie smrti. To objatie smrti je veľmi populárne vo filozofickom smere - Stoicizme. Ty sa tejto téme venuješ alebo kde sa to v Tvojom živote vzalo?
Smrť patrí k životu. Myslím, že všetkým nám je smrť nepohodlná, ako aj samotná predstava, že raz zomrieme, že raz príde koniec, že stratíme blízkych, ako sme my nedávno prišli o Andyho a my sme sa s Martinom s týmto museli vyrovnať, obzvlášť tvorbou hudby, čo nám vlastne umožnilo spolu pokračovať ďalej. Napriek tomu sme však neustále jeho prítomnosť cítili. Na druhej strane, v istých krajinách sa samotná smrť doslova oslavuje, pretože je to súčasť života a raz si príde pre každého z nás. Ono, keď som bol mladší, tak som sa desil predstavy, že raz zomriem, ale dnes sa už toho nebojím. Bojím sa len toho, aby potom boli ľudia, ktorí ma dnes obklopujú, v poriadku. Ja smútok v sebe veľmi nedržím. Smrť je zvláštna vec, ale je skutočná a patrí k životu. "Memento Mori" znamená, v doslovnom preklade, "pamätaj, že musíš zomrieť". Ale je to zároveň pripomienka, že musíš žiť.

Keď teda hovoríme o albume "Memento Mori", tak sa musíme vrátiť až do roku 2021, kedy sa objavila samotná idea na vznik albumu. Dnes má samozrejme šťastný koniec, ale ... keď Ťa kontaktovali ohľadne možnosti nahrať ďalší album, tak si údajne zaváhal. Aká bola príčina tohto váhania?
Takto, vždy keď dokončíme album, ako vtedy "Spirit", a následne dokončíme turné a všetko, čo s ním súvisí, tak sa obyčajne vrátim domov úplne vyčerpaný. Tak je to jednoducho vždy. Lenže tentokrát som mal k dispozícií omnoho viac času, keďže nastala pandémia. A s voľným časom prišli otázky ako: Čo to robím s vlastným životom? S kým to vlastne žijem? Prečo mám tých ľudí rád? Jednoducho tie bežné existenčné otázky súvisiace s žitím. Takže, keď došlo na to, pustiť sa do ďalšieho albumu, tak som práve dokončil nejaké veci so Soulsavers. Odohrali sme zopár koncertov v Európe a krátko na to prišli ďalšie covidové obmedzenia. Chceli sme ešte odohrať nejaké koncerty v Spojených štátoch, ale to už bolo nemožné. A to bol koniec roka 2021, keď mi zavolal náš manažér, Jonathan, a spýtal sa, že čo by som povedal, keby sme sa s Martinom porozprávali o možnosti nahrať ďalší album. Okamžite ma napadlo, a prečo? Nebolo tam žiadne nadšenie, akože jasné, poďme na to. Boli tam otázky. Prečo mám zrazu opustiť to všetko, čo mi je zrazu v živote príjemné, prečo mám odsunúť rodinu, priateľov, moje mačky, prechádzky po New Yorku, na vedľajšiu kolaj? Mám úžasný život, milujem ho. Tvrdo som v živote makal, to ale nebolo o tom, že by som chcel zavesiť hudbu na klinec. Lenže predstava ďalšieho albumu Depeche Mode a ďalšieho mamutieho turné, to bola v danom momente pre mňa prisilná káva a ja som musel sám v sebe nájsť odpoveď na tú otázku "prečo?". Chvíľu to trvalo, samozrejme, nebolo potrebné ma príliš presviedčať, ale potreboval som sa o tom porozprávať s rodinou, priateľmi, dostať to všetko zo seba von. Potreboval som nájsť presvedčenie, že tí ľudia so mnou zostanú na jednej lodi, že mi budú kryť chrbát, pretože ja o nič z toho nechcem prísť. Ono to možno vyznie divne, ale ja mám úžasnú rodinu, manželku, decká, ktoré dorástli a razia si vlastnú cestu, no napriek tomu sme silne spätá rodina. Dnes je to pre mňa veľmi dôležitá vec, na ktorej pracujem deň čo deň. Keď ste na cestách, žijete v akejsi bubline. Rodina Vás príde navštíviť, strávite spolu nejaký čas, ale aj tak žijete v úplne inom svete. Lenže, keď mi Martin poslal zopár skladieb, ja som mu poslal nejaké moje a prišla odpoveď, že niektoré sa mu páčia, potom Ti je zrazu všetko jasné ...

Čiže, je to taká zhmotnená "Speak To Me", je tak? Bola to práve táto skladba, ktorá Ťa v rozhodnutí utvrdila?
Presne tak, taká je pravda, bola to táto skladba. Bol som onoho času na dovolenke s manželkou. Prechádzal som sa po pláži, sám, nikde nikoho. Bolo skoro ráno a nasmeroval som si to až na samý koniec pláže, kde som si sadol a premýšľal, či do toho všetkého ísť alebo nie, čakal odpoveď oniekiaľ zhora, no a keď som sa vracal späť, zrazu som v hlave začul melódiu, slová a čudoval som sa, čo sa to deje? Začal som sa ponáhľať spät do hotela, pretože som mal v hlave kompletnú pieseň a chcel som si ju zaznamenať do mobilu, čo sa nakoniec podarilo. Po návrate z dovolenky som doma schytil gitaru a začal na skladbe viac pracovať.

Stále ju máš v mobile zaznamenanú?
Samozrejme.

Mohol by si nám ju exkluzívne prehrať :)
No, možno niekedy inokedy ... ale nedávno som si to prehral a znie to vážne super. Nie je veľmi vzdialená od finálnej verzie. Na tom mobile, to nie je ani demo, je to len záznam príšerne znejúcej gitary, zopár akordov, krátka melódia a podobne.

Bolo to však natoľko dobré, že sa nakoniec skladba dostala na album.
No áno, ale hlavne vďaka pomoci Marty Salogni, Jamesa Forda a Martina. Oni tú skladbu skutočne rozpracovali, ale hlavne Martin s jeho slučkami a podobnými záležitosťami. Túto skladbu budeme hrať aj naživo. Ona sa akosi neustále mení a vyvíja, je to jedna z tých skladieb, ktoré človekom pohnú. Je v nej niečo, vďaka čomu ani nemám pocit, že som ju napísal ja. Je to jedna z tých zvláštnych piesní, ktoré prichádzajú z neznáma. Raz som počúval rozhovor s Keithom Richardsom, práve o písaní skladieb, a on povedal: "Ide o to, že ak nemáte naladenú anténu, tak je jasné, že skladba nepríde, jednoducho musí byť všetko v danej chvíli správne. Ak nemáte naladenú anténu, tak si to odtiaľ zhora stiahne Neil Young."
Presne viem, čo tým myslel. Je to o zachytení toho krátkeho momentu a ak ho v tej chvíli nevnímate, tak sa stratí a vy na to všetko môžete zabudnúť.

Myslím, že máme čas ešte na jednu otázku a chcel by som sa spýtať na skladbu "Ghosts Again", ktorá na KROQ patrí k tým najvychytenejším skladbám tohto roka, dokonca je v TOP10 playlistu nášho rádia.
Dave: To je pôsobivé.

Takže, keďže pôznáš pôvod tej skladby, mohla by to byť v alternatívnom vesmíre skladba Richarda Butlera? Predpokladám, že keď Martin na nej pracoval, tak bol presvedčený, že stále budeš v Depeche Mode.
Keď mi Martin poslal prvé demá, tak som o Richardovi netušil. Síce som vedel, že s ním písal, pretože sa o tom kedysi bavili. To bolo ale pred viac ako ôsmymi rokmi. Ale potom sa skontaktovali počas pandémie, vymieňali si nápady, dali dohromady 5 - 6 skladieb a uvažovali o nejakom bočnom projekte. Lenže, predpokladám, že Martin si uvedomil, že tie skladby sú až príliš dobré na to, aby skončili na nejakom sólovom projekte. Takže ich odložil a neskôr mi ich poslal. Keď sa ku mne dostali, počul som ich s Richardovými vokálmi, čo mi prišlo čudné. Martin mi v sprievodnom maily napísal, aby som nebol prekvapený. Richard má však veľmi výrazný a úžasný hlas, ktorý som mal samozrejme vždy rád. Je to skvelý spevák. Martinovi som však jasne povedal: Síce sa mi tie skladby naozaj páčia, ale mohol by si Richardov vokál odstrániť? Tak mi poslal inštrumentálne verzie a ja som sa zavrel do kúpelne, kde som spieval do mobilu. Ja som ten Richardov hlas nedokázal počúvať práve preto, že by to totiž kľudne mohli byť skladby The Psychedelic Furs.

V tejto chvíli som si spomenul na skladbu "Ghost In You", čo je dnes už klasika od The Psychedelic Furs.
No, možno práve táto skladba pochádzala od Richarda. Oni si neustále vymieňali nápady, jeden z nich vyslal nápad, prišla od druhého odpoveď. Presne takto ja pracujem s Martinom. Takto vznikla skladba "Wagging Tongue". Takisto, ako v prípade Martina a Richarda, tak pri tejto skladne som poslal Martinovi moje demo, on mi ho poslal pozmenené späť s tým, že inak je to ok. No a tak dookola. Ale pokiaľ ide o "Ghosts Again", aj Martin vo svojich textoch často používa slovo duch, temnota, smrť a kvety. Veľa z nich nájdete nielen v tejto, ale aj v mnohých iných skladbách Depeche Mode.

Nuž, nahrávka je vonku a poslucháči si Tvoje slová môžu overiť.
Je to skvelý album. Jasné, že to kapely hovoria o nových albumoch vždy, ale podľa mňa, je to ten najlepší album, aký sme za posledné roky vydali.

A tu by sme to mohli ukončiť. V podstate už len krátka odpoveď ... album je v mnohých ohľadoch o živote a smrti, aj o tej očakávanej. Uvažovali ste niekedy o konci Depeche Mode?
Ja na tom myslím neustále. Všetko sa raz skončí. A pokiaľ ide o mňa a Martina, možno už viac spolu tvoriť nebudeme, čo však neznamená, že Depeche Mode tu viac nebudú. Oni sú tu teraz a zostanú tu navždy. Dokonca aj keď by bol toto náš posledný album, čo už v podstate hovoríme pri každom albume. Myslite na to, že je to náš 15-ty štúdiový album, takže máme na konte veľa veľa hudby. Je to presne ako keď počúvam nahrávky iných umelcov, z ktorých mnohí už medzi nami nie sú. S jedným z nich momentálne veľmi bojujem. Odkedy v minulom roku zomrel Mark Lanegan, tak som si od neho nič nepustil. Mám s tým stále problém, ale raz to prekonám, vrátim sa k nemu, pretože jeho hudba tu už bude jednoducho navždy.

Presne. Kámo, díky za pokec.
Ja takisto ďakujem.