Diagnóza DM-positive

Diagnóza DM-positive

No a Depeš – to je "ňúvej" nová hudba z Anglicka. Musíš mať dlhú a odfarbenú ofinu a vystrihané boky. Tá ofina a zosvetľovač sa nám zdali byť oveľa väčším dobrodružstvom, než nejaká bodkovaná šatka a prepotená riflovka...

Mnohí ste to mali doma zrejme dosť podobné. Končila sa prvá polovica osemdesiatych rokov. O vetraní a prísune čerstvého vzduchu ešte v tom čase nebolo ani chýru. Rodičia moji a asi aj niektorí z vašich mali doma kotúčový magnetofón, ktorý sa používal v pravidelných asi mesačných intervaloch. Na striedačku to bola ABBA a Boney M. Bola tam ešte jedna nahratá páska, ale tá sa púšťala výnimočne, len keď Žigulík a Fiat 126 dvoch lokálnych eštebákov neboli na parkovisku a bolo takmer isté, že páni operatívne snoria medzi chatármi v okolitých chatových kolóniách. Na páske bol Vysockij.

Keďže tieto domáce hudobné prezentácie prechádzali mimo mňa a kazeťák alebo dobrý gramofón boli naozaj v nedohľadne, zostávalo rádio. Takže na Eláne, Žbirkovi a Grigorovovi odkojení sme sa na hranici povinnej školskej dochádzky poflakovali po Sídlisku III a občas aj po centre mesta a rozmýšľali, čo by to tak mohol byť ten Heavy Metal. Sprej sa totiž pomaly ale isto stával regulérnym komunikačným prostriedkom a tajomný nápis Heavy Metal nastriekaný kdesi v zadnom trakte nákupného strediska Družba nám naozaj nedával spávať. Našťastie jeden zo spolužiakov mal o 2 roky staršieho brata, ktorý sľúbil, že nás do témy zasvätí. Keď sme k nemu panelákovým výťahom šli, nemohol nám uniknúť kľúčom hrubo vyrytý nápis DEPECHE MODE na drevenom obložení výťahu. Bola to predzvesť.

U spolužiakovho brata v izbe bol na tú dobu slušný aparát a dokonca aj zopár plagátov (pamätám sa zreteľne na Queen). Predovšetkým sme sa však dozvedeli, ako to vlastne je: Metal je tvrdá hudba s gitarami – prísny zákaz používania klávesových nástrojov! - a metalisti sú grázli nosiaci riflové bundy s nášivkami a červené bodkované šatky okolo krku.

No a Depeš – to je "ňúvej" nová hudba z Anglicka. Musíš mať dlhú a odfarbenú ofinu a vystrihané boky. Tá ofina a zosvetľovač sa nám zdali byť oveľa väčším dobrodružstvom, než nejaká bodkovaná šatka a prepotená riflovka... Počas najbližšieho víkendu svorne splynul kotúčový magnetofón mojich rodičov s oveľa lepším a blikajúcim kotučákom bratovho spolužiaka. Pupočnou šnúrou na prepravu potravy bol obligátny a v tom čase všadeprítomný päťkolík. Za obeť padla páska s Boney M. Domov som však doniesol poklad v podobe 28. kópie albumu Depeche Mode – Some Great Reward. Syntetické zvuky, búchanie na železá a nasamplovaná guľôčka kotúľajúca sa dole odkvapovou rúrou. A dookola a dookola. Zanedbané učenie, zanedbaní kamaráti aj ohne na Bikoši. Grey sky over the black town... Zároveň začalo byť jasné, že kotúčový magnetofón nie je to pravé a hlavne nie moje. Predpokladám, že si niektorí spomeniete na maďarský kazetový prehrávač s oranžovými gumenými gombíkmi. Áno ten, kultový. Niekoľko vreckových, výmeny a predaje cenných zberateľských artefaktov, nejaká brigáda a bol doma. Čierny, s oranžovými tlačidlami – Made in Hungary.

Predpokladám, že príbeh takto, alebo podobne začal asi u väčšiny  prešovských Depešákov z prvej vlny. Tie odfarbené ofiny, vystrihané boky a pôvodne biele, neskôr dúhou na čierno zafarbené spoločenské košele mali svoju nespornú výhodu. Na základe výzoru sme sa začali identifikovať a spoznávať. Zistili sme, že každý pozná niekoho, kto pozná niekoho, kto má doma jednotku, dvojku, trojku alebo štvorku Depeš. Niektorí vraj mali aj päťku, ale dnes už vieme, že v roku 1985 to mohla byť jedine kompilácia dovtedajších singlov. Každopádne však začalo naháňanie nahrávok a informácií. Pekelne ťažká práca v krajine, kde sa vláda snaží udržiavať mládež v neznalosti skazených myšlienok západných umelcov. Sny o idoloch sa v našom meste realizovali len prostredníctvom obrázkov z kamionistami prepašovaných zahraničných časopisov a neskôr aj rôznych xeroxových fanzinov s pochybne preloženými textami a článkami. Bol to však neskutočne cenený tovar. Najcennejšie však boli jednoznačne kazety s nahrávkami. Kto k nim mal prístup, ten bol frajer a pred jeho dverami stáli zástupy hudbychtivých podivných týpkov, ktorí sa dosť odlišovali od ostatnej mládeže.

1986 – mierne pootvorenie dverí zo strany režimu v podobe povolenia výjazdu do susedného Maďarska – rozumej Budapešti 2 krát do roka. Vlak Krakowia prechádzajúci Prešovom vo veľmi skorých ranných hodinách nás priviezol do raja s hudobnými obchodmi plnými LP platní a kaziet, tričiek, odznakov, nášiviek a vybíjaných opaskov. Colné a devízové prehlásenie v kombinácii s obmedzeným prídelom valút však nedovoľovali príliš veľké nákupy. Vidina novej hudby však bola silnejšia a preto sme si vždy našli spôsob, ako dostať domov nejakú ,,pridanú hodnotu´´ Drsní colníci, zamrznutý vlak s cencúľmi visiacimi v vnútri kupé, špina a smrad, každopádne dôležitý bol obsah batoha. Okrem zopár časopisov BRAVO, štvorice odznakov a reťaze na nohavice a trička s obalom albumu Singles 81-85 to boli predovšetkým 2 magnetofónové kazety Depeche Mode. Tá prvá – čerstvo vydaná Black Celebration a o niečo staršia, ale doteraz nepoznaná Construction Time Again z roku 1983.

V tom čase bol svet už definitívne rozdelený na Depešákov a Metalistov. Ten náš svet, pretože toto rozdelenie bolo špecifické len pre naše končiny. Inde a predovšetkým na západe o ňom nechyrovali, ako mi stihli oznámiť moji "pen-palls" z Dánska a Západného Nemecka, od ktorých som dostával pravidelne rozlepené listy a občas nejakú hudobnú tlač. V Prešove sa pomaly ale isto začali vytvárať aj lokality, kde sa jednotlivé subkultúry stretávali, občerstvovali a zabávali. Kým pre metalistov to bolo nákupné stredisko Centrum na Sídlisku III a jeho okolie, medzibytovkové priestory a kopec Bikoš, pre nás – Depešákov sa magickým stalo centrum mesta, predovšetkým Dom kultúry, kde boli snáď jedny z prvých diskoték, na poschodí v neútulnej estrádnej sále a samozrejme tzv. PISMO, čo bola brána v centre mesta, pri autobusovej zastávke a kto v popoludňajších a večerných hodinách pred PISMOM nebol, akoby neexistoval. Magické miesto, kde každý o každom vedel, meeting point s možnosťou zanechania informácie, odkazu a stretnutia členov komunity, požičania drobných na pivo a pľuvania na chodník. Dvaja členovia komunity, bratia Tibor a Maťo L. v tejto bráne dokonca bývali. Názov tomuto miestu dala tabuľa s nápisom "Písmomaliarstvo" umiestnená na fasáde neďalekého domu. Druhým spomínaným miestom stretnutí členov subkultúry Depešákov a sympatizantov bol Dom kultúry ROH.

V druhej polovici osemdesiatych rokov tvoril pilier kultúrneho diania v Prešove a jednou z nám najbližších aktivít organizovaných DK ROH boli tanečné a posluchové diskotéky. Tanečné sa konali na najvrchnejšom poschodí v estrádnej sále, kde kapacita pripúšťala cca 500 ľudí. Pri bežných nedeľných diskotékach ich tam bolo väčšinou 300. Posluchové diskotéky sa konali pravidelne v pondelok popoludní v bábkovej – malej sále. Išlo predovšetkým o prezentáciu novo vydaných albumov doplnenú o zopár dostupných informácií o kapele a premietanie diapozitívov. Pre občanov narodených po roku 1989 dodávam, že išlo pre mnohých o jedinú možnosť vypočuť si hudbu inú, než oficiálne režimom naservírovanú, bez ohľadu na žáner. Ľudia proste hltali všetko, keďže žili vo svete bez internetu, satelitov a mobilných telefónov. Telka mala 2 kanály a vrcholnou prezentáciou zahraničnej kultúry bola východonemecká slizká estráda Ein Kessel Buntes. Made in DDR.

Už v tomto období sa v Prešove vyprofilovalo niekoľko postavičiek, ktoré mali trochu viac odvahy pri experimentovaní s účesmi a oblečením. Niektoré sa stali doslova kultovými. Za všetkých by som spomenul aspoň dnes v Prahe žijúceho Markyho M, ale tých štýlotvorných bolo viac. Vyzerať avantgardne depešácky so sebou prinášalo aj isté riziká, napr. počas každoročných filmových festivalov na amfiteátri, kde sa stretávali obidve zásadné komunity a kde dosť často dochádzalo aj k fyzickým stretom. Svoje by o tom vedel povedať aj v Košiciach na ŠUP-ke študujúci novoromanticko naladený Braňo S, ktorý na košickej autobusovej stanici po vystúpení z autobusu za pokriku "AHA, TAM JE!" okúsil tvrdosť úderov chlapcov s nášivkami Saxon a Accept na riflových bundách.

Jedným z mála miest, kde sa vtedy dalo bez vycestovania dostať k printovým materiálom a nahrávkam našich idolov boli občasné a pololegálne hudobné burzy v prešovskom PKO. Plagáty vytrhnuté z Brava, Popcornu a iných, v tom čase aspoň sčasti hudobných časopisov boli skvelým artiklom a trochu nám pomáhali preklenúť strašnú bezmocnosť z toho, že žijeme v krajine, kde naživo koncert Depeche Mode nikdy neuvidíme.

Rozporciovaním v Budapešti kúpeného Brava na časti a ich následným predajom na burze v PKO za ceny možno povedať lúpežnícke sa však dalo zarobiť na ďalšiu cestu do Budapešti a tam sa dostať k LP platni DM. A to už bol artefakt hodný rizika v podobe pašovania peňazí a nehanebného klamania colníkom a v niektorých prípadoch aj rodičom a učiteľom. Čo si budeme nahovárať, v soboty boli budapeštianske predajne s nahrávkami, tričkami a tlačou otvorené len do 12.00 a v nedeľu bola "zárva". Bolo treba cestovať počas všedných dní...  28. septembra 1987 vyšiel album Music For The Masses. To je ten s červenými ampliónmi, ktoré sa medzičasom stali kultovými. Divadlo hudby s prezentáciou tohto albumu vypredalo bábkovú sálu dvakrát. A to ešte neboli k dispozícii žiadne videoklipy, len prefotené plagáty premietané na plátno v podobe diapozitívov. Zvukový podklad však už nebol z okopírovanej kazety, tentokrát už znela hudba z vinylového albumu.

Niekedy tesne pred koncom roka 1987, po ceste na jednu z hudobných búrz som kdesi na mieste, kde bola kedysi Pivnica u Apoštola, teda pod bránkou v centre mesta stretol prešovského DJ-a Dana F, ktorý síce nebol Depešák, ale posunul mi informáciu o tom, že vraj v Prahe majú koncertovať DM. Takých informácií bolo medzi ľuďmi aj predtým zopár, avšak ich vierohodnosť sa vždy rovnala nule. A takto som ocenil aj informáciu od Dana F. Priamo v sále PKO však správa o možnom koncerte DM v Prahe celkom rezonovala a tak trochu sme začali veriť, že nemožné sa stane skutočnosťou. Večerný telefonát príbuzným z hlavného mesta správu potvrdil a tak 11. marca 1988 došlo k niečomu, v čo neveril snáď nikto. Večerný vlak do Prahy natrieskaný čiernymi postavami hulákajúcimi svoje slogany na každej stanici, nechápavé pohľady nič netušiacich neborákov "obyčajných" cestujúcich, vystrašené tváre sprievodcov a uniformovaných osožákov, to bol vlak, ktorý sa stal legendárnym a nikto, kto v ňom bol na túto cestu určite nezabudne. 11. marca bola Praha čierna. Na Václavskom námestí stáli snáď tisíce čiernoodencov s uletenými účesmi a šminkami. Skupinky sa potulovali po celej Prahe, najviac ich však bolo práve na Václaváku a potom pred samotným miestom plánovaného pristátia UFO – pred Športovou halou v Parku Juliusa Fučíka. Masa 15.000 fanatických Depešákov, medzi nimi nejakých 20-30 z Prešova a zopár tých našich prešovských aj v celách predbežného zadržania. Niektorí z nich sa na koncert ani nedostali. Tlaky boli preveľké a tak ihneď potom, čo začali praskať sklenené výplne na vstupných dverách sa celý dav nahrnul do haly, aby uvidel čosi, v čo ešte stále málokto veril. Jeden z prvých koncertov DM " za stenou" a jeden z najintenzívnejších zážitkov nášho života. Meranie času sa rozdelilo na PRED a PO koncerte. Niekoľko týždňov po koncerte sa diskutovalo po všetkých kaviarňach o tom, ako koncert prebiehal sekundu po sekunde, kto kde stál, komu sa čo prihodilo a ako všetci svorne závidíme šťastlivcovi, ktorý na konci koncertu chytil do davu hodené spotené biele Gahanove tielko. Znakovou rečou. Bez hlasiviek...

Atmosféra v spoločnosti sa však pomaly uvoľňovala a Prešov nezaostával. Medzi ľudí začali prenikať zahraničné nahrávky pochádzajúce od kontaktných osôb, ktoré v príhraničných oblastiach chytali nemecké a rakúske rádiá a televízne programy a mali možnosť nahrávať ich. Občas niečo do pľacu vypustili už spomínaní kamionisti, občas niekto niečo priniesol zo zahraničia, kde niektoré nahrávky západných skupín už vychádzali licenčne. U nás v predajni Opus však stále kraľovali súrodenci Hečkovci a Ljupka, dokonca stiahli aj Grigorova, ktorý medzičasom pláchol na skusy do Belgicka. Svoj spoľahlivý zdroj sme však mali. Divadlá hudby a diskotéky v DK ROH pravidelne zásoboval dobrou hudbou prešovský slávny hokejista Igor L. v tom čase už hrajúci v ďalekej cudzine. A existoval ešte jeden spôsob, ako sa dostať k hudbe. Dnes dosť ťažko pochopiteľný ale koncom osemdesiatych veľmi rozšírený. Existovali totiž ľudia s takmer neobmedzeným prístupom k západnej hudbe, a tým keď ste poslali kvalitnú čistú magnetofónovú kazetu "chrómku" + 100 vtedajších československých korún poštou, naspäť sa vám po týždni vrátila nahratá páska s hudbou podľa želania. Ponuka obsahovala niekedy aj 200-300 titulov a nám chlapcom prešovským len vytekala slinka pri pomyslení, že niekto má všetky tie LP platne reálne doma.

Strážny anjel autorských práv sa zvíjal v predsmrtnom kŕči. A nejakým takýmto, alebo podobným spôsobom dorazila do Prešova aj videokazeta s filmovým dokumentom Depeche Mode 101. Americký režisér David A. Penebacker– špecialista na rockové dokumenty fascinovaný stúpajúcou slávou skupiny Depeche Mode v USA priniesol fanúšikom dokument o turné skupiny po Amerike s vyvrcholením na Passadenskom štadióne Rose Bowl. Videonahrávka sa šírila po meste rýchlejšie, než zmutovaná chrípka v sychravom počasí a kto mal doma videoprehrávač, ten mal istotu neplánovaných častých návštev čiernych chlapcov, ktorí chceli vidieť stojednotku znova a znova.

Opäť raz sa divadlá hudby vypredali na viackrát, ale tentokrát to už bolo aj s videom, ktoré medzičasom DK ROH zakúpil a dvomi televízormi Orava na pódiu. Dychberúci zážitok. A pre nás, ktorí sme boli ešte stále zachrípnutí z pražského koncertu DM jedinečná možnosť pripomenúť si niečo, čo sme videli na vlastné oči pred niekoľkými mesiacmi. V tom čase bola už komunita Depešákov v Prešove mocná a nastal čas na prvú DEPECHE DISCO v dome kultúry. Svetelný had v zelenej hadici, oranžový maják zo smetiarskeho auta, zopár farebných svetiel na pódiu a na kolene spravené rekvizity. Na pódiu sa striedali už skúsení DJ-i Martin I, Dano J. a ja, v tom čase dj-ský učeň. No a treba dodať, že ihneď na prvej Depeche Disco padol rekord, 500 platiacich ľudí, čo bolo v tom čase nevídané. Bolo to naozaj úžasné, keď 500 ľudí v meste Prešov, v krajine, kde sa oficiálne nepredal ani jeden hudobný nosič DM jednohlasne vrieskalo "Never let mi daaaaaaaaaaaaaaaun a Streeeejndžlav... Magické momenty. Pri ďalšej Depeche Disco bol už vonku slávny Violator a videoklipy k skladbám Personal Jesus a Enjoy The Silence spôsobovali naozajstný ošiaľ. Navyše sa v susedných Čechách objavil kult Oceánu, takže sme mali na zbožňovanie o skupinu viac. Hviezdu – na čele – máááš x 500 krkov. Tieto časy boli pre Depešákov v Prešove tými, ktoré sa zvyknú nazývať zlaté. Každý sa  s každým poznal a kamarátske vzťahy z diskoték alebo ulice prerástli v trvalé priateľstvá. Nastala však zmena politickej klímy a artefakty začali byť dostupnejšie. Technika bežala vpred neúprosným tempom a k nahrávkam sme sa dostávali podstatne ľahšie. A veľakrát spätne aj k tým, ktoré sa k nám cez bývalý režim nedostali.

V deväťdesiatych rokoch dosiahli všetci prešovskí Depešáci z prvej vlny vek dospelosti a väčšinou sa vybrali vlastnou cestou. Spoločné stretnutia prestali byť také časté a intenzívne, ale väčšinou sme o sebe vedeli a občas sa aj stretli a zaspomínali si na staré časy, ktoré z dnešného pohľadu ešte vôbec také staré neboli.

V roku 1998 sa skupina DM po ťažkej kríze, poznačená odchodom zásadného člena Alana Wildera doplnená o hosťujúceho klávesáka, bubeníka a 2 vokalistky opäť raz vydala na turné. Nastal čas skontrolovať silu "devotees" a ich oddanosť. Investícia do 45 vstupeniek na pražský koncert sa vyplatila a 15.9.1998 vyštartoval z Prešova do Prahy vypredaný autobus plný čiernoodencov. Asi tretina z nich boli ľudia vo veku do 20 rokov, pre ktorých to bol prvý koncert DM v živote. A napríklad pre autora článku svadobná cesta. Skupina odohrala v Pražskej športovej hale svoj koncert presne v zmysle názvu Singles Tour, takže po dlhšej dobe sa všetci dočkali tých svojich najobľúbenejších hitov. Po tejto akcii sa už v našom meste žiadne masovky nekonali. Každý si kráčal svojou cestou, aj keď na koncertoch sme sa občas stretávali. Časť ľudí po odchode Alana Wildera skonštatovala, že už "to nie je ono", časť prestala dianie okolo DM sledovať z dôvodu zaťaženosti prácou, rodinami a inými povinnosťami, no a zopár si nás čierne bundy v skrini nechalo.

Jedným z nich je aj Ivan V., ktorý bol medzi prvými členmi depešáckej komunity v našom meste  a pravú vieru ctí dodnes. A nielen ctí, ale prenáša ju aj na ostatných. Bol to práve on, kto za mnou v roku 2010 prišiel s myšlienkou na zorganizovanie depešáckej party. Výzva bola na svete a prvá tehlička sa položila 15.10.2010 v prešovskom Wave. V pláne bolo posedieť si s kamošmi a zaspomínať pri tej "našej" muzike. Nakoniec prišlo asi 150 ľudí. Ihneď po celkom vydarenej akcii nám ponúkol majiteľ klubu Wave svoje priestory aj na podstatne lukratívnejší termín – 26. december. A tu vznikla tradícia Dangerous Party, na ktorú sa pravidelne zlezú všetci

Depešáci z okolia blízkeho aj ďalekého, Prešovčania, ktorí žijú v zahraničí a do rodného mesta sa vracajú len sporadicky. V Prahe žijúci kamarát Taras M., ktorý na Dangerous Party vždy hľadá inšpiráciu do svojich básničiek, slávna speváčka Katka K., ktorej hosťujúci bubeník DM dokonca produkoval album, silná partia depešákov z Košíc, Šuro z Fínska... Jednoducho už 11 krát sa vo Wave zliezlo zhruba 350 pacientov s diagnózou DM-pozitív, aby sa stretli, porozprávali, zaspomínali, občerstvili sa a zhodli na tom, že obohatiť svoje životy láskou k skupine Depeche Mode nebola chyba. Naviac sa snažíme všetkým vždy ponúknuť aj trochu pridanej hodnoty. Takmer vždy majú Dangerous Party aj bonusík v podobe živého vystúpenia. Kedysi dávno sme začali so skupinou H.O.H, prešovskou akustickou trojicou PERSONAL, zahrali si u nás dievčatá KEYNOTE, imitátori SOUNDMINISTERS, Barbora BLOOM, slávny harfista Miško Matejčík, prešovských tradičných rockerov zo skupiny STOPA sme nahovorili na Depeche Mode Rock Revival (mimochodom, začínam mať pocit, že ako DM revival vystupujú v poslednej dobe častejšie než Stopa...), no a v decembri 2016 nám svojou prítomnosťou obrovskú radosť spravila českobudejovická legenda OCEÁN. Sme vďační aj za to, že už niekoľko rokov nám s organizáciou pomáhajú domáci DJ Martin I. a dnes v Bratislave pôsobiaci DJ a moderátor Rado M., ktorí si zrod komunity fanúšikov Depeche Mode v Prešove pamätajú ešte z prvej polovice osemdesiatych rokov, pretože boli jeho súčasťou.

Takže mágia Depeche Mode stále funguje. Po 37 rokoch existencie skupiny máme v našom meste životaschopnú komunitu fanúšikov, ktorá je aktívna a žije svojim životom. A čo je skvelé, omladzuje sa a priťahuje už aj naše deti, ich rovesníkov a veľmi často aj mladých muzikantov, ktorým hudba DM učarovala. Nepoznám žiadnu inú skupinu, ktorá by sa takto dokázala preniesť cez kultúrnu blokádu, prelomiť politické hranice, zmeniť ľudské životy a udržať si takto verných fanúšikov. Nepoznám žiadnu inú hudobnú skupinu, ktorej fanúšikovia by sa v 21. storočí, v meste Prešov stretávali s takou pravidelnosťou a v takom počte. Neveríte? Príďte sa presvedčiť na Štefana do Centra nezávislej kultúry Wave.

--------

Depešák bolo slangové označenie príslušníka hudobne subkultúry, ktorá bola v 80. rokoch 20. storočia ovplyvnená hudbou a popkultúrnymi znakmi britskej elektronickej skupiny Depeche Mode. Anglická skupina bola magazínom Q označená ako „najpopulárnejšia elektronická skupina, akú kedy svet poznal“ [1] a novinami Sunday Telegraph ako „jedna z najväčších britských popových skupín všetkých čias“ [2].
Termín sa používal v krajinách bývalého Česko-Slovenska, kde v 80. a 90. rokoch prevládali subkultúry metalistov (poslucháči inklinujúci k metalovému žánru) a depešákov. Prívrženci tejto subkultúry považovali skupinu často za svoj „bezhraničný vzor“ [3]. (zdroj: Wikipedia)

Autor: Denis Kučerenko
Text je súčasťou novín "TA TAKE TOWN - urbárne písačky inšpirované mestom Prešov", vydávaného v polročnej periodicite.

Názory Devotees (9)

Čítať a pridávať komentáre môžu iba zaregistrovaní a prihlásení depešáci.

  Vytvorte si účet   Prihláste sa