Devotional Tour 1993 - z denníka Daryla Bamonte II.

V druhej časti spomienok Daryla Bamonta na turné "Devotional" sa tentoraz s Depeche Mode vyberieme do Kanady, Spojených štátov, Mexika, Írska a UK. Divoké flámovanie naberá na obrátkach, nechýbajú konflikty s políciou, ako aj miestnymi vo večerných kluboch. Bujarý život skupiny zapĺňa titulné stránky bulvárnych plátkov.

06/09/1993, Quebec: Dnes sme skúšali a zajtra máme pred sebou otvárací koncert severoamerického turné. Z hotela nám poslali krátku správu vo francúzštine. Kessler nám ju preložil. Hovorilo sa v nej asi o tom, že o piatej ráno vypnú v celom hoteli prúd kvôli nejakej oprave. To nám nevedeli dať vedieť už pred troma týždňami, keď sme si objednávali hotel? Takisto sa tam uvádzalo, že v prípade požiadavky, bude personál doprevádzať hostí po hoteli do ich izieb v tme. To už mohli rovno povedať: "Niekoľko veľkých, tučných, ošklivých, hlúpych policajtov mimo služby vám budú baterkami svietiť do tváre, budú vám oplzlo nadávať po francúzsky, čím vám naznačia, že nemáte absolútne žiadne právo zostať v hoteli a aby ste im zakázali vstupovať do izieb každú noc, musíte im dať pekný balík peňazí. Váš manažment".
Asi si viete predstaviť, aká potyčka môže po takomto čosi nasledovať a David v jednej takej skončil. Toto píšem v čakárni miestneho policajného oddelenia, zatiaľ čo sa Kessler pokúša na akciu z cely predbežného zadržania dostať von Davida a Darrella Ivesa (šéfa ochranky). Jeden člen skupiny je vo väzení a my momentálne nemôžeme odohrať koncert.

07/09/1993, Quebec: Dnes odchádzam s Davidom na súdne pojednávanie. Všetky obžaloby boli stiahnuté. Boli sme šťastní, po ceste zo súdu sme si kúpili nanuky a pri pohľade na titulné stránky miestnych novín, kde sme boli vyfotení, sme ich zjedli. Asi sa na tom smejete, všakže? Dave urobil večer skvelú šou, aj napriek peknému monoklu.

08/09/1993, Montreal: Ja, Alan a Joel (security) sme sa vybrali do baru, pozrieť si kvalifikačný zápas na majstrovstvá sveta medzi Anglickom a Poľskom. Angličania hrali perfektne a hladko vyhrali 3:0. Zdá sa, že sme na dobrej ceste na majstrovstvá v USA 1994. Nemohli sme si dovoliť náležite to zapiť, pretože nás čakal večerný koncert, no po jeho skončení to riadne oslávime.

10/09/1993, Boston: Odohrali sme koncert v malom mestečku zvanom Worchester a potom nás odviedli späť do Bostonu, rodiska Toma Wilson, nášho bicieho technika. Stal sa naším nočným sprievodcom. Ja neviem prečo ľudia, keď ste v ich rajóne, sa ospravedlňujú, oblapávajú a pýtajú sa vás, či ste sa dobre bavili.

13/09/1993, Washington D.C: Dnes som videl úžasné veci. S Martinom a Darrelom Ivesom sme sa vracali taxíkom z video obchodu do hotela, keď sme zrazu museli na 5 minút zastať v kolóne, kvôli konvoju päťdesiatich limuzín, policajných áut, ozbrojených jeepov a ďalších vozidiel, sprevádzaných policajnými motorkami a zvukom sirén. Dôvod? Yesser Arafat, palestínsky líder, bol na návšteve v USA a práve bol na ceste do Bieleho domu na historické stretnutie s Clintonom a Robinom. Snažili sme sa ho zazrieť, keď šiel okolo nás v limuzíne, no nevideli sme nič iné okrem červených bielych záclon.

17/09/1993, Pittsburg: Nepáči sa mi tu. Rozhodol som sa oživiť atmosféru v klube, kde sme zapadli. Vyzliekol som sa o obliekol si ženské šaty. Martin, aby neskazil zábavu, urobil to isté, no chýbali mu nejaké časti ženského ošatenia. Pán Gahan mal v rukách kameru, no film niekam záhadne zmizol. Večer som sa modlil k Bohu: "Prosím, už ma sem nikdy nevezmi."

26/09/1993, New York City: Dnes sa cítim nejak divne. Máme za sebou niekoľko nočných záťahov. V Alanovej izbe som naňho chvíľu musel počkať, kým sa ostrihá a mohli sme potom vyraziť do kina. Film Woodyho Allena, "Tajomná vražda na Manhattane" celkom zábavné. Z okna som civel na Manhattan a snažil sa vzpomenúť si na čo najviac skladieb, ktoré majú v názve slovo Manhattan. No a pritom so postrehol ďalšiu zaujímavú vec. Motorkári, ktorí "zaplavili" celú Madison Avenue. Alan si myslel, že si vymýšľam, no uveril až vtedy keď sme sa celých 15 minút snažili prejsť na druhú stranu cesty a dostať sa do kina. Tak sme tam stáli a zmeškali začiatok filmu. Kto bol zasa v meste? Prezident? Skoro. Hillary mala niekde prednášku. (Možno o tom, ako viesť krajinu bez prezidenta).

27/09/1993, Hampton: Po ôsmych dňoch sme konečne vypadli z New Yorku. Zdá sa, že sa tam každému páčilo. Leteli sme na miesto zvané Hampton, v štáte Virginia, a mali pristávať uprostred hurikánu. Takéto niečo vám neodporúčam. Nie je to sranda. Nie je to nič rozumné a ani zábavné. S našim malým 16-miestnym lietadlom to hádzalo ako s pečeným chlebom v Cézarovom šaláte. Nemohli sme pristáť ani vo Virginií, ani v Severnej Karolínií, práve kvôli tomu hurikánu, no nemali sme ani dostatok paliva pre pristátie v Atlante. S Martinom sme sa snažili udržať dobrú náladu a spievali skladby od Buddy Holly a Patsy Cline, no potom sa stalo čosi strašné - druhý pilot s stewardka si začali čosi šepkať. Vedeli niečo čo mi nie? Hromy a blesky zintenzívneli a motor zrazu hlasno zarachotil - žarty šli bokom. Bolo to fakt strašné. No zrazu, ako sme prešli oblakmi, všetko utíchlo. Búrka skončila, motory si začali kľudne priasť a mali sme pocit, že sa bezcieľne vznášame vzduchom a oblaky sa premenili a rúžový opar. Po prvýkrát v živote som mal pocit, že zomriem. A zrazu BANG! Znova turbolencia a opäť motlitby (David stískal krucifix) a našim pilotom sa podarilo dostať nás dolu celých. No napriek tomu, po strávenej noci v hoteli v Hamptone sme sa rozhodli, že naše lietadlo havarovalo, všetci sme zomreli a teraz sme v pekle.

28/09/1993, Chapel Hill: Nevedel som odtrhnúť zrak od toho zvláštneho mena na začiatku zoznamu ubytovaných. Grant Abramson... hmmm... Grant... Abramson... nie, prepáčte, mali ste ma tam nechať.

30/09/1993, Atlanta: Dnes som bol na obede s Grantom Abramsonom. Rozprával som mu o tom, že dnes je výročie úmrtia Jamesa Deana, a že keby Marc Bolan bol nažive, tak by oslavoval svoje narodeniny. On sa na mojom dlhom, ucelenom monológu o mojej posadnutosti smrťou spolu s fascináciou výročiami v kalendári z chuti zasmial a naznačil mi, že to asi pramení z mojej detskej túžby zomrieť na vlastné narodeniny. Rád by som vedel, čo ten chlapík vlastne s nami robí na turné.

06/10/1993, New Orleans: Tri týždne do mojich tridsiatich narodenín. Dúfam, že Grant Abramson mi klamal. Objavil som nový drink s názvom "Hurikán": litrový plastový pohár naplnený rúžovým raketovým palivom. Mal som v pláne zlomiť rekord tohto podniku s názvom "The Cats Meow" a vypiť sedem týchto drinkov, no keďže som nebol schopný prejsť tri yardy a vyzdvihnúť si tričko súťažiaceho, bol som diskvalifikovaný. Fletch vypil 8 hurikánov, no bol takisto diskvalifikovaný, pretože ich vypil za menej ako hodinu. "Ale ja chodím rád domov trochu skôr," zaprotestoval.

14/10/1993, Dallas: Keďže Depeche Mode nemajú manažéra, tak máme na tomto turné ustanovenú skupinu ľudí s názvom "Komisia", ktorá má pravidelné mítingy, kde rozoberáme rôzne veci týkajúce sa turné. "Komisiu" tvoria Kessler (ak sa ma naňho spýtate, poviem, že je manažér), JD, Fransky, tour manager Ivan Kushlick, tour accountant Derek Rauchenberger a ja. Dnes mala komisia zasadanie v Dallase a hádajte, kto na nej bol prítomný. Ten Grant Abramson! Chcel som mu povedať, že v tomto meste zastrelili Kennedyho, no na jeho odpoveď som vôbec nemal náladu. (myslím na to, že moje tridsiate narodeniny sú už o 13 dní...)

15/10/1993, Austin: Dnes v noci sme boli v skvelom klube, a stal som sa svedkom dvoch udalostí, o ktorých som si myslel, že ich nikdy nezažijem. Nejaký týpek vyprovokoval do bitky Darrella Ives (jaj!) a Fletcha museli odniesť na hotel. Moje oči sú každým dňom viac a viac otvorené.

21/10/1993, Detroit: Vyrazil som si na zápas The Detroit Red Wings. Malo to fantastickú atmosféru. Je úžasné sledovať, akú majú Američania zábavu z toho, keď sa hráči pustia do bitky a pritom dav zostáva veselý aj napriek tomu, že sú tam aj deti. Jednoducho, tak sa priťahujú na vypredané zápasy davy. Najlepšie kluby dokonca bitky vopred ohlasujú na letákoch.

23/10/1993, Detroit: Sobotná noc v Detroite (po dvoch odohratých koncertoch, v piatok a v sobotu) a s našou ochrankou sme vyrazili do ulíc. Navštívili sme skvelé kluby, kde sa o nás parádne starali. No a potom, na izbovej párty, urobil David Gahan, inak najväčší smoliar na svete, niečo, čo obyčajní ľudia robia na svete denne - otvoril si fľašu piva. Lenže náš David si pri tom porezal prst.

26/10/1993, Cleveland: Dobrý večer Cleveland! A okamžite vyrážame do Chicaga. Na letisko som šiel v aute s Alanom, ktorý mi dal dokonalý darček - tričko Manchester United. O polnoci v lietadle som dostal obrovskú tortu, šampanské atď. No a David mi dal ešte dokonalejší darček ako Alan - kompletnú kolekciu The Bary Manilow! Cítim sa ako v nebi. Vošiel som do hotelovej izby, ktorú Ivan ozdobil papierovými girlandami a dal mi ďalšiu tortu (a vybavil mi izbu s obrovskou kúpeľnou - Boh mu žehnaj). S Martinom a Denise (Kesslerovou asistentkou) sa práve chystáme vyraziť von, na nejaký ten drink, aby sme nabrali síl na zajtrajší deň.

28/10/1993, Chicago: Som deprimovaný. Prešvihol som svoje narodky. Väčšina ľudí dostáva darčeky a ja mám trest. Som zamknutý v mojej izbe a spoločnosť mi robí iba "Šialený Marty". Ako obyčajne, vypil som toho viac, ako bolo vhodné, a keď som sa zobudil, už bolo 28-meho a ja som prešvihol celý jeden deň. Kašlať na to, chvalabohu Grant Abramson sa mýlil, nezomrel som. V každom prípade, dnes večer ma čakajú prekvapenia.

31/10/1993, Minneapolis: S tým zmetákom to behala naša kostymérka?

01/11/1993, Chicago: Skupina natáča od skorého rána v exteriéroch video. Ale povedané nesmrteľnými slovami JD Fangera: "Ak okamžite nevypadneš, tak o 11:00 máš prúser!"

02/11/1993, Denver: Chudáčik Martin Lee Gore. Práve som ho videl ako sa vlečie zo svojej izby oblečený iba v boxerských šortkách a s rukami v putách. Dve obrovské policajtky vpálili do jeho izby a zatkli ho za "robenie prílišného hluku". Sranda na tom je, že jeho stereo sme po niekoľkých sťažnostiach stíšili. Zdroj problematického hluku? Martinov neslávne známy silný hlas. "Môžem ešte niečo povedať?!..."

04/11/1993, Salt Lake City: Domovské mesto Osmondovcov. Čo k tomu dodať.

06/11/1993, Vancouver: Svoj denník som ukázal najväčšiemu kritikovi, Pánovi Andrew Fletcherovi. Povedal, že moje poznámky z potuliek po Amerike sú príliš vážne a chcelo by to viac humoru, tak ako tie Európske. Budem si musieť vymyslieť nejaké vtipy.

07/11/1993, Seattle: "To bola tá skupina z Basildonu..."

12/11/1993, San Jose: THE THE ma požiadali, či by som s nimi na pódiu v Las Vegas neodohral jednu skladbu. Pôjde o moju verziu "Slow Emotion Replay". Stalo sa tak po tom, čo sa Mike stretol v istej záležitosti s Mattom Johnsonom. Neviem sa dočkať.

19/11/1993, Los Angeles: Dnes som sa stretol s džentlmenom a odborníkom, Antonom Corbijnom. V štvorici sme do seba kopli nejaké drinky a vyrazili na večeru.

20/11/1993, Los Angeles: Začíname päťkoncertový maratón vo Fórume a všetci sú nadšení. Alan sa momentálne škriabe. Tvrdí, že chytil svrab.

21/11/1993, Los Angeles: Včera bol v zákulisí parádny chaos. Väčší ako v Crystal Palace. S koordinátom zákulisia Carolom Grahamom sme si priam trhali vlasy (no nie jeden druhému, ako to bolo v minulosti)

25/11/1993, Los Angeles: Minulú noc sme zažili perfektnú párty v Trader Vics zásluhou produkčného tímu Bamonte/Kessler. Malo to väčší úspech, ako prehliadka mesta v Lisabone. A vďaka Davidovi a Therese sme skúsili aj atmosféru Dňa vďakyvzdania. Plno piva, moriak a každý každému prial všetko dobré. K tomu všetkému mi chýbal už len film s Jamesom Bondom a uveril by som, že sú Vianoce.

26/11/1993, Los Angeles: Posledná noc vo Fórume. Už som vyčerpaný. Dnes by sme nemali toľko flámovať. Ráno nás čaká Las Vegas!

27/11/1993, Las Vegas: Kessler mi zavolal a oznámil, že koncert v Las Vegas je zrušený. David má pošramotený hlas, navyše chytil chrípku, flákač. Nikdy som tu nebol a mal som naplánované vystúpenie s The The. Momentálne je môj život jedno sklamanie za druhým. Práve mi volal Fletch. Lietadlo do Vegas je stále pripravené a či sa nechcem pridať k nemu a Grainne. Och, super! Voľná noc vo Vegas s vreckom plným peňazí!

28/11/1993, Los Angeles: Bože, to bola noc! Normálne som zabudol ísť spať. Las Vegas je super! 24 hodín nebeského pôžitku (a zbohatol som o 400 babiek). V Mexiku si za ne kúpim krucifix.

03/12/1993, Mexico City: Odohrali sme tu dva koncerty. JD Fanger skonštatoval, "Publikum bolo úžasné, asi najlepšie na turné. Koncerty boli fantastické." Je to na hanbu, že Mexico City je tisíc míľ vzdialené od mora znečistenie ovzdušia je tu najhoršie na svete. Pri ceste do hotela som mal problémy s dýchaním a Dave na takom vzduchu pobehoval po pódiu dve hodiny...

11/12/1993, Dublin: Štyri mesiace absolútne šialeného severoamerického turné a teraz sedím v hotelovej izbe v Dubline so svojím dievčaťom, Alison, a nafukujeme balóny na prvé narodeniny nášho syna. Radšej sa ma nepýtala, na ktorej planéte práve žijem a ja som sa jej radšej nepýtal, na ktorej planéte práve žijem.

14/12/1993, Birmingham: Opäť v Anglicku. Aké divné.

20/12/1993, Londýn: Dnes sme hrali vo Wembley. Vydarená šou, no hádate správne, v zákulisí opäť totálny chaos. No v Regent sme mali veľmi dobrú after párty. Takže čo teraz... dlhá prestávka... NIE! Zajtra idem domov, potom Vianoce, a potom to začne všetko znova...

Autor: Daryl Bamonte