Depeche Mode a grunge? (1993)
Kľud, oddaní fanúšikovia: Vaša obľúbená syntezátorová kapela rozhodne nezamieňa svoje kožené bundy za flanelové košele ... písalo sa v úvode krátkeho článku amerického magazínu The Las Vegas Review-Journal.
Fakt je ten, že ich nový album, po trojročnej pauze, zahŕňa v sebe viac živých bicích a gitár, než bolo u tejto počítačovo založenej kapely zvykom. Dokonca sú viac otvorení jačiacim gitarovým spätným väzbám.
Líder kapely, spevák Dave Gahan, priznáva, že v súčastnosti počúva množstvo kapiel zo Seattlu, ktoré produkujú hlasitý, surový a drsný rok, všeobecne označovaný ako "grunge", a rovnako je fanúšikom hlučných reinkarnácii Neila Younga. Takže, majú dnes Pearl Jam a ostatné grunge kapely konkurenciu tam, kde by to nik nečakal?
"Ale prosím Vás, to nie," povie Gahan a zasmeje sa. "Slovo "konkurencia" už vôbec nespomínajte."
Tak fájn. Zmeňme tému, aj keď len mierne, a trochu s nepokojom sa porozprávajme o Depeche Mode a časoch, kedy si títo štyria chalani užívali najväčšie úspechy. Naposledy sme totiž o Depeche Mode, inak jednej z mála pionierskych elektronických kapiel, ktoré prežili celé 1980te roky, počuli tri roky dozadu, kedy sa so svojim albumom "Violator" prebojovali do Top 10 nielen v Spojených štátoch, ale aj v rodnej Británii. V tom čase sa už pýšili aj vypredaným koncertom v Rose Bowl.
Za tie roky sa z kapely stala takmer korporátna inštitúcia, v ktorej si jej členovia jasne zadefinovali svoje úlohy: Gahan spieva, Martin Gore komponuje, Alan Wilder sa stará o elektroniku a Andrew Fletcher má pod palcom obchodné záležitosti. Po ročnej pauze, pred nahrávaním aktuálneho albumu, však kapela zistila, že korporácia bezproblémovo rozhodne nefunguje.
"Každý si vzal voľno, niekomu sa narodili deti, niekto sa oženil," povie Gahan. "Dalo by sa to prirovnať k návratu do práce v pondelok ráno. Ale to pondelkové ráno trvalo nakoniec celý mesiac."
Ako spevák dodal, Depeche Mode sa okamžite pustili do úvah, či si kapela po 13 rokoch stále drží svoj kurz. Ale nahrávanie skladby "Condemnation", ktorú Gahan považuje za svoju najlepšiu vokálnu prezentáciu, vrátilo entuziazmus späť.
Úvodný singel albumu, skladba "I Feel You", však obsahuje už zmienené kvílivé spätné väzby.
"Náš návrat sa tak dá prirovnať k úderu," povie Gore. "Nechceli sme sa po troch rokoch vrátiť s nejakou ufňukanou skladbou. Chceli sme niečo, čo by sa dalo prirovnať k akejsi predzvesti niečoho nového. Je to pre nás veľmi netypická skladba. Myslím, že ľudí riadne prekvapila."
Gitary a bicie, na poslednom album Depeche Mode, "Songs Of Faith And Devotion", dodali kapele inú farbu. Ide však o nepatrnú zmenu, ktorá oddaných fanúšikov skôr upúta, ako by ich mala odradiť.
"Uvedomili sme si, že pokiaľ ide o použitie hudobných nástrojov, tak by sme sa nemali obmedzovať," povie Gore. "Mali by sme byť otvorení všetkému, čo je nám dostupné."
V časoch, keď kapela začínala, sa zdal byť úspech na americkom kontinente nereálny. Sám Gore dodal, že v polovici 1980tych rokov, celé tri roky, bola kapela v Spojených štátoch doslova ignorovaná a samotní členovia začali veriť, že sa im nikdy nepodarí preraziť.
"Skutočne sme verili tomu, že v tejto krajine nemáme žiadnu šancu," dodá. "Poskytovali sme rozhovory, počas ktorých sme museli komunikovať s ľuďmi, ktorí sa k nám chovali ako k cirkusovým hltačom ohňa. Vtedy sme predstavovali totiž niečo úplne nové, jednoducho v tých časoch nebral elektronickú kapelu nik vážne."
Všetkému však pomohol nárast alternatívnych rozhlasových staníc na oboch pobrežiach a aj za neprítomnosti kapely sa tu vybodovalo jej publikum.
"Zrazu tu bol o tú, tzv. novú hudbu, veľký záujem," pokračuje Gore. "V tej chvíli sme si uvedomili, že máme v tejto krajine obrovskú príležitosť, čo bolo na druhej strane trochu frustrujúce, pretože až do vydania albumu "Violator" sme s takouto príležitosťou jednoducho narábať nevedeli."
S hitmi ako "Blasphemous Rumours," "Personal Jesus" a "People Are People", predstavili Depeche Mode náladové, "zanedbateľné" skladby, ktoré zasiahli mladých ľudí prechádzajúcich pubertou, či prvými citovými vzrušeniami. Gore po tomto jednoduchšom zosumarizovaní jeho skladateľskej filozofie vybuchne smiechom. "Myslím, že život samotný je v podstate zanedbateľný."
Napriek tomu však zastáva názor, je skladby Depeche Mode mali v sebe vždy kúsok optimizmu. "Množstvo ľudí práve toto postráda," dodá. "Majú pocit, že naše skladby sú veľmi depresívne. Mám však tendenciu v tomto nesúhlasiť."
zdroj: The Las Vegas Review-Journal, 11/06/1993, dmtvarchives.com
Názory Devotees (7)
Andy
1 12. január 2018 o 13:24
monghi: ako vzdy od teba skvela vec, ale mas tam chybu, teda az priam nadcasovu:) ... Gitary a bicie, na poslednom album Depeche Mode, “Songs Of The Universe”, dodali kapele inú farbu. Ide však o nepatrnú zmenu, ktorá oddaných fanúšikov skôr upúta, ako by ich mala odradiť... nemalo by tam byt Songs of Faith and Devotion ?
))
Monghi
2 12. január 2018 o 13:32
@Andy:
diky moc za upozornenie. opravene 
radoo
3 13. január 2018 o 13:30
Gitary a bicie, na poslednom album Depeche Mode, “Songs Of The Universe”, dodali kapele inú farbu….........bodaj by to bola naozaj pravda,namiesto toho vysiel najhorsi album.
Peteman
4 13. január 2018 o 15:20
Bol som vždy presvedčený o tom že nástup grunge mal silný vplyv na charakter SOFADu.
jozefst
5 13. január 2018 o 20:35
Gahan na SOFADE ide na “plný” hlasový výkon, okrem toho chemického “výkonu”, o ktorom sme sa dozvedeli neskôr a ktorý ho takmer zničil. To čo dokázali týmto albumom, myslím tým žánrový posun vpred po albume Violator, tak klobúk dole, to si dovolili tak možno na CTA a troška sa tomu približuje možno Exciter, ale len málinko a terajší Spirit, ale toto sú oproti CTA a SOFAD len také kvapky oproti tej ich revolúcii na prelome 80/90-tich rokov. Mimochodom kombinácia elektroniky a gitary u DM mi pripomína tvorbu Ultravoxu na ich albumoch Rage in eden a Quartet z obdobia, kde si oproti prepracovaným umeleckým albumom Ultravoxu hrali DM ten svoj bezstarostný progresívny elektronický popík, aby sa neskôr karta obrátila. Ultravox začali stagnovať a DM napredovať.
DM-80
6 14. január 2018 o 09:21
SOFAD je jednoducho potvrdenie hudobnej geniality kapely. Takmer každému už bolo jasné kto sú DM a že ich veľkosť sa nedá poprieť. Po vrcholnom diele Violator prišla doska s prekvapivými melódiami, ktoré pravdepodobne nik nečakal, ako Condemnation alebo Rush. Je to doska plná bolesti, pokory, úprimných textov a prekvapení, to všetko z nej robí priam dokonalé veľdielo. Súhlasím, že Dave na SOFAD-e podal úžasné výkony, Condemnation určite jeden z naj vokálov ak nie najlepší aký kedy Dave nahral, to s ním súhlasím. A samozrejme Devotional tour ich výnimočnosť ešte zvýraznila.
bel canto
7 15. január 2018 o 17:24
Alan Wilder : Niektore skladby nedosiahli svoj plny potencial ... Sofad ktory pozname, nie je dokonceny. V Alanovych ociach. Verim tomu a miestami je to citit. Cest jeho pamiatke, po tomto albume mali DM skoncit. Na vrchole.