Depeche Mode

Takýto strohý názov nesie recenzia, vlastne skôr krátka biografia, ktorá sa v súvislosti s vydaním "singles boxov 1-6" objavila na servri star-ecentral.com. Nezdá sa, že by bol autor skupine nejak zvlásť neklonený, vždy sa mi však lepšie čítajú názory na skupinu z tej nezainteresovanej strany.

Je až neuveriteľné, že jeden zo zakladateľov dnešného monsteriózneho goth-rockového zvuku (tí skúsenejší správne myslia na kapely ako Nine Inch Nails a Marilyn Manson) skončí pri prespievaní novoromantických popových skladieb, a sem treba prirátať aj klávesáka Erasure a jedného z ich bývalých členov (ctihodného Vincenta Clarka). Korene majú v britskej robotníckej triede, z ktorej vyštartovali na konci 70-tych rokov - David Gahan, Martin Gore, Vince Clarke a Andy Fletcher. Depeche Mode sa už na začiatku rozhodli pustiť gitary k vode (čo si celkom protirečilo s punkovou filozofiou tej doby) a rozhodli sa prezentovať výlučne na báze rannej technológie syntezátorov. Prvý skutočný zlom v kariére DM nastal v roku 1981 s hitom "Just Can´t Get Enough", ktorý sa prebojoval až do britskej Top Ten. Nasledovalo vydanie debutového albumu Speak And Spell, ale aj úder pod pás, keď sa textár Vince Clarke rozhodol opustiť kapelu a založil s Alison Moyet skupinu Yazoo. Zbytok kapely vzal veci do vlastných rúk, voľný post klávesáka obsadili Alanom Wilderom, a písania textov sa chopil Martin Gore. V novom zložení vydali v roku 1982 album "A Broken Frame", ale až rok 1983 s albumom "Construction Time Again" signalizoval zrod nových Depeche Mode. S piesňami o kapitalizme ("Everything Counts"), ohrození životného prestredia ("The Landscape Is Chainging") a uvážlivým použitím kovových samplov v "Pipeline", posunul tento album do popredia Goreho textárske umenie a Wilderove aranžmány. Ďalší úspech (a kontraverzia) prišiel s vydaním "Some Great Reward" v roku 1984, čo bol vlastne ďalší logický krok v ich industrálnom zameraní, s ešte viac použitými samplami a bucharmi, vŕtačkami a ďalšími bežnými fabrickými nástrojmi. Veľkými hitmi z tohto albumu sa stali v tých časoch kontraverzná "Master And Servant" (sotva nepovšimuteľná úvaha o sadomasochizme) a "Blasphemous Rumours" (jedovitý útok na katolícku cirkev, ktorý balansoval na hranici rúhania). "The Singles ´81- ´85" vydané v 1985-tom oslavovali prvú fázu kariéry Depeche Mode. Vrchol posadnutosti všetkými zakázanými vecami a smútkom sa dostavil v roku 1986 spolu s vydaním titulu "Black Celebration", neústupčivý depresívny smútočný pochod na albume v sebe zahŕňa hity ako "Stripped", "A Question Of Time" a "A Question Of Lust". To vyšľapalo cestičku, zrejme najprehľadnejšiemu, albumu "Music For The Masses" (1987), ktorý priniesol skoro popové hity "Strangelove", "Behind The Wheel" a "Never Let Me Down Again", ale aj až skazene uvážené experimenty ("To Have And To Hold"), či bláznivé, srandu si robiace, historizmy ("Pimpf"). Toto všetko bolo nasledované živým dvojalbumom "101", ktorý bol vydaný v spolupráci s režisérom DA Pennebakerom - natočil film s rovnakým názvom. V Spojených štátoch definitívne prerazili DM až v roku 1990, s vydaním fantastického albumu, nech naňho hľadíte z ktoréhokoľvek uhla, "Violator". Všetky jeho single, "Enjoy The Silence", "Policy Of Truth", "Personal Jesus" (s briliantným spaghetti-western videom) a "World In My Eyes" obsadili najvyššie priečky v rebríčkoch UK a USA, čím zabezpečili enormný predaj samotného albumu. Úspech v Spojených štátoch bol evidentný, keď 17 000 fanúšikov DM "zvalcovalo" hudobný obchod "Wherehouse" v Los Angeles (kde Depeche Mode usporiadali autogramiádu k albumu). Vrchol popularity dosiahli Depeche Mode v roku 1993 vydaním megalomanského albumu "Songs Of Faith And Devotion", s ktorým sa dostali do nových, zatiaľ neprebádaných hudobných teritórii. Prvky gospelu, hip-hopu, grunge začlenené do elektro-rockových základov, s rachotivým singlom "I Feel You", ktorý začal veľkú púť. "Songs Of Faith And Devotion" sa stal debutom skupiny na prvých priečkách, spolu s hitovými singlami, ktoré za ním nasledovali, nabrúsený mini-epos "Walking In My Shoes", očisťujúca gospelovka "Condemnation" a depresívna "In Your Room". V tomto čase sa však povesť skupiny začínala naštrbovať; Dave Gahan začal žiť neorginálny život rockovej hviezdy, ktorý skončil vlastným predávkovaním heroínom, Andy Fletcher a Martin Gore skončili v nemocnici, kde sa zbavovali svojich psychických problémov a Alan Wilder sa rozhodol v 1995-om skupinu opustiť. Po Gahanovom neúspešnom pokuse o samovraždu a následnej odvykacej kúre od drog v 1996-om, začal Gore pracovať na skladbách pre nový album. Tie dozreli o rok neskôr s vydaním albumu "Ultra"(1997), ktorý produkoval najznámejší predstaviteľ projektu Bomb The Bass, Tim Simenon, a navrátil tak kapele ich typický, omnoho jednoduchší zvuk. Single z tohto albumu tvoria vŕzgavá a hrozivá "Barrel Of A Gun", k tancu nútiaca a bedákajúca "It´s No Good" a slákmi zmáčaný epos "Home". Odvtedy už trojčlenní Depeche Mode rok na to (1998) vydali druhú kompliláciu singlov "The Singles ´86-´98". Po trojročnej pauze sa s novým miléniom vrátili Depeche Mode na albume "Exciter" (2001), produkovaným spolupracovníkom Bjork, Markom Bellom. Exciter bol z polovice pokus dosiahnuť zvukovú majestátnosť albumu "Violator", ale jeho skladby boli nevýrazné a postrádajúce energiu, vďaka ktorej sa stal "Violator" hitom. "Dream On" bol nevýrazným úvodným singlom, ale napriek jeho strohej nálade, priniesli pozitívne svetlo ďalšie skladby z albumu, ako napr. predstieraná industriálka "The Dead Of Night", uspávanka "When The Body Speaks" a záverečná úlisná "Goodnight Lovers". autor: Chua Chern Toong

Názory Devotees (10)

kinn

 1    14. apríl 2004 o 19:35

ehm, SOFAD prvky hip-hopu? to kde tam pocuL ? smile)

monghi

 2    15. apríl 2004 o 09:34

a co tak Mercy in you?

kinn

 3    15. apríl 2004 o 12:00

monghi: to ma od hiphopu dalej ako od dychovky.

monghi

 4    15. apríl 2004 o 15:28

netreba brat skladbu ako celok, ale hladat v nej tie “prvky”, myslim ze hodne ich je aj v “Get Right With Me”

Roman

 5    15. apríl 2004 o 21:12

Takisto ma hned napadlo ‘Get Right With Me’.

kinn

 6    15. apríl 2004 o 23:18

aj mna. ale par zvukov podobnych scretchom akurat na zaciatku este ziadny hiphop preboha neznamena. Ani prvok. To mozno, keby si gahan zarapoval..

kinn

 7    15. apríl 2004 o 23:20

*scratch* raspberry

Monghi

 8    16. apríl 2004 o 07:21

vec pohladu ... ale bassova linia vo finale “Mercy In You” ma k hip-hopu blizko .... nakoniec ... nepozname Goreho pohlad na tento styl…

tomi

 9    27. apríl 2004 o 08:14

Martin Gore má všeobecne trošku iné pohľady na rôzne hud. štýly. Inak povedané, niekedy dokáže tie štýly poriadne spŕzniť z pohľadu akože hud. kritikov,ale my ho preto máme radi. Myslím,že basová línia v Mercy in you je klasická rocková škola - lekcia 1 a podobnosť s iným štýlom je čisto náhodná. Holt nestačí len náznak…

tomi

 10    27. apríl 2004 o 08:25

na margo tej kritiky - myslím si, že to celkom vystihol a ani nebol moc zaujatý. Na čo si nasadzovať ružové okuliare, keď to tak nie je.

After Party, Roxy, Praha

Diskutovať môžu iba zaregistrovaní a prihlásení užívatelia.

  Vytvorte si účet   Prihláste sa