Denník z Devotional tour (1993)
Počas mamutieho Devotional / Exotic turné si Daryl Bamonte (readie a neskorší manažér turné) viedol denník, ktorý odhalil zopár bizarných momentov tohto pamätného obdobia v histórii Depeche Mode.
19/05/1993, Lille: Prvý koncert turné v Lille. Je to zvláštny pocit byť opäť na turné. Inak zábavné miesto pre štart.
24/05/1993, Brusel: V Zurichu sme strávili štyri dni. Za tie štyri dni si však pozriete iba množstvo kukučkových hodín.
27/05/1993, Kodaň: Skvelý koncert a ešte lepšia párty po ňom. Turné sa začína rozbiehať a kapela si už celkom zvykla. Začína sa objavovať duch kamarátstva.
28/05/1993, Gothenburg: Predskokani, Spiritualized, odišli. Nemali nás radi. Po koncerte sme zašli do hotela, do miestneho baru s diskotékou, aby sme popremýšľali o novej predkapele. Hrala tam taká pochybná domáca ska kapela a tak ich Kessler požiadal o vystúpenie na ďalšom koncerte v Stockholme. Bubeník, ako prvý, súhlasil okamžite. Vlastne rozhodol za celú kapelu.
29/05/1993, Stockholm: Tá ska kapela bola úplne skvelá. Zo všetkých predkapiel, ktoré sme kedy mali k dispozícii, bola práve táto najaktuálnejšia.
01/06/1993, Rotterdam: Alanove narodeniny. Som hrdý na to, že som (de)zorganizoval najnudnejšiu narodeninovú párty všetkých čias. Kým toto turné skončí, bude mať ďalšie narodky.
06/06/1993, Miláno: Deň voľna v Miláne. Odohrali sme dva skvelé koncerty. Dnes som však odmietol návštevu katedrály v centre mesta. Dlhé rukávy totiž boli podmienkou, nemal som nič také. Síce som argumentoval, že ak nebudem mať ruky (schovám ich pod tričko), že nepotrebujem žiadne rukávy, čiže ma budú musieť vpustiť dnu, no moja taliančina je až prekvapujúco otrasná a keďže si ma miestna polícia začala viac všímať, povedal som si, že bude lepšie sa stiahnúť. Šiel som namiesto toho do baru, čo bolo omnoho lepšie rozhodnutie.
08/06/1993, Florence: Nočný klub, piáno, mikrofón, alkohol, Alan Wilder, Martin Gore - ĎAKUJEM!
10/06/1993, Nancy: Dnes som celý deň mlčal. Odmietol som rozprávať v meste s názvom Nancy.
12/06/1993, Mannheim: Šiel som na diskotéku, na letisku, o siedmej ráno. Áno, už také zlé to začína byť.
14/06/1993, Dortmund: Po skvelom koncerte vo Westfalenhalle sme zašli do hotela, oproti v parku, na malý drink. Inak, bol tam ubytovaný náš štáb. Zobudil som sa ráno, v tom hoteli, na dvojlôžkovej izbe. Evidentne sme sa s Martinom stihli ubytovať.
18/06/1993, Praha: Ďalší nevydarení predskokani dnes večer. Miestna kapela s názvom "Sonic Smell". Áno, čítate to správne: "Sonic Smell". Teda prepáčte, ale ani 70 rokov komunizmu neospravedlňuje kapelu dať si názvov, ktorý v podstate znamená "zvukový smrad". Fúúúú!
21/06/1993, Mníchov: Dnes večer sa k nám na turné pripojili Marxman. Sú celkom dobrí. "Der wickid actually, yernart amin?"
30/06/1993, Paríž: Práve sme odohrali dva vynikajúce, vypredané koncerty v Bercy. Hildia sa ma pýtala, "Dnes večer hráme v The Bercy?" A ja jej na to, "nie, namiesto nej hráme dnes "get right with me"" a ona sa začala smiať. Myslím, že mala nádchu.
03/07/1993, Brest: Viete si predstaviť, že žijete na mieste s názvom BREST?
07/07/1993, Toulon: Väčšina z nás letí priamo po koncerte do Lisabonu, okrem Fletcha, ktorý letí domov, aby oslávil svoje narodeniny s rodinou. Má ich zajtra. Koľko myslíte, že sa zdrží doma? "29 hours, 29 hours ..."
10/07/1993, Oporto: Jon Lemon dnes nemohol a tak sa nám o zvuk staral Dave Bracey. Odviedol skvelú prácu. Minulú noc som mal inak veľmi veľa snov. Museli mať základ v nedobrej spoločnosti.
15/07/1993, Madrid: Jeden z najneuveriteľnejších koncertov Depeche Mode všetkých čias! (JD Fanger)
21/07/1993, Frankfurt: Písal sa rok 1978 a on bol mladý punkáč, ktorému sa podarilo vkradnúť na pódium a vo svojich tesných nohaviciach si zatancovať vedľa Joea Strummera. Keď sa ho roadies pokúšali chytiť, tak sa rozbehol a skončil do davu, nad ktorým sa chvíľu vznášal, napoly hrdina, napoly ako anjel. Keď pristál, uvedomil si, že nie je rok 1978, ale 1993, on je spevákom Depeche Mode a 12 000 Nemcov sa mu pokúša strhnúť nohavice.
23/07/1993, Ostend: Martin Gore má dnes narodeniny a hádajte čo? Máme deň voľna v Ostende. Deň-voľna-v-Ostende ... raz som napísal v pube, v Ostende, scenár pre telenovelu. Nazval som ju "Ostenders". Mohlo to fungovať, ale Anita Dobson znela s tým flámskym prízvukom skutočne smiešne. Ten deň voľna v Ostende mohol naozaj dopadnúť hrozne, ale boli sme ubytovaní v hoteli na pláži a pri pohľade na Severné more ste mohli cítiť pach rýb a hranolčekov. Tri mesiace mimo Blighty a teraz tak blízko k domovu. Zajtra máme koncert v Zeebrugge a potom cestujeme 2000 míľ, naprieč celou Európou, na koncert do Budapešti. Tak blízko a predsa stále ďaleko ...
24/07/1993, Zeebrugge: Dnes sme headlinermi Belga Beach festivalu. Festival sa koná v podstate na pláži, no Belga rozhodne nie je pobrežným predmestím Zeebrugge, skôr značka úplne hrozných cigariet. Kapela dnes hrala vynikajúco, aj keď TEN tam hore sa rozhodol, že bude pršať. Publikum však bolo napriek tomu vo skvelej nálade a aby Dave ukázal trochu solidarity, podišiel na úplný okraj pódia, tancoval bosý a skončil do nitky premočený. Mal som však pocit, že má akúsi averziu voči čomukoľvek kovovému. Inak sme mali v zákulisí parádny výpadok el. energie, práve v momente, keď si Dave zapojil do zásuvky fén :)
26/07/1993, Budapešť: Včera sme absolvovali dlhú cestu z Belgicka a dnes sme museli vyraziť na maďarský vidiek, aby Anton mohol natočiť video k singlu "Condemnation". Dave strávil celý deň v reťaziach, vláčený Hildiou a Sam. Ale nesťažoval si. Mohlo to byť aj naopak ...
29/07/1993, Lievin: Dnes ďalšia nová predkapela. Kapela s názvom Paralax, ktorých sláva je poznačená skutočnosťou, že ich odporučil Alan Wilder (a sú zazmluvnení s Mute). Väčšina zo štábu kapely už odcestovala do Londýna, aby "pripravila" všetko potrebné pre koncert v Crystal Palace. Je úžasné, aký mal dnešok hladký a pokojný priebeh.
31/07/1993, Londýn: Crystal Palace. Konečne, po troch mesiacoch, doma. Viac ako 36 000 ľudí, z toho 1000 vstupov do zákulia, takže tam bol parádny chaos. Inak, všetých tých ľudí som poznal. Môj syn si to vážne užil. Rozhodne však dal prednosť Dub Syndicate pred The Sisters Of Mercy. Kedysi som si myslel, že Andrew Eldrich bol vážne super. Taká božská, kvázi "Darth Vader"-ovská postavička. Dnes skôr pôsobí ako Rigsby.
06/09/1993, Quebec: Dnes sme mali zvukovú skúšku a zajtra otvárame severoamerické turné. Hotel nám dnes poslal upozornenie (vo francúzštine) a Kessler nám ju preložil. V podstate sa v správe uvádzalo, že celý hotel bude odstavený od el. energie, od polnoci do piatej rána, podľa toho, ako budú postupovať opravárenské práce. To nám nevedeli dať vedieť už pred troma týždňami, keď sme hotel rezervovali? Takisto sa tam uvádzalo, že hostí budú v uvedenom čase sprevádzať na izby extra zamestnanci. Mali to radšej uviesť takto: "Niekoľko obrých, tučných, nahnevaných a prihlúplych policajtov Vám bude baterkami svietiť do tváre a k tomu na Vás hulákať po francúzsky ešte predtým, než Vám oznámia, že nemáte právo pobývať v hoteli a oni majú právo Vám zakázať vstup na izbu, za ktorú ste vyplatili nemalé peniaze." Viete si predstaviť, čo sa asi stalo, keď na takého týpka natrafil Dave. Toto píšem na miestnom policajnom oddelení a Kessler sa snaží dostať Davea a Darrella Ivesa (šéfa našej ochranky) z väzenia na kauciu. Jeden z kapely trčí v base a my sme turné ešte ani len nezačali!
07/09/1993, Quebec: S Davidovom som šiel dnes na súd. Všetky obvinenia voči nemu boli stiahnuté. Boli sme takí šťastní, že sme si cestou na hotel kúpili nanuky a na titulnej stránke miestnych novín sa objavila fotografia, ako sa nimi kŕmime. K smiechu, nie? Dave dnes večer predviedol skvelú šou, teda vzhľadom na to, že musel zabojovať o svoje práva.
08/09/1993, Montreal: S Alanom a Joelom (ochranka) sme zašli do baru, aby sme si pozreli zápas Anglicka s Poľskom, v rámci kvalifikácie na MS. Angličanom to fakt šlo, takže sme hravo vyhrali 3:0. Zdá sa, že to máme nasmerované na MS 1994 v USA! Veľa sme toho popiť nemohli, vzhľadom na večerný koncert, ale po koncerte si toho doprajeme viacej.
10/09/1993, Boston: Odohrali sme koncert v podivnom mestečku s názvom Worcester a následne nás odviezli späť do Bostonu, rodiska Toma Wilsona, nášho bicieho technika. Bol náš "nočný sprievodca". Prečo ľudia, keď sa ocitnú na domáce pôde, sa Vám musia neustále ospravedlňovať, oblapávať Vás okolo pliec a pýtať sa, či sa bavíte?
13/09/1993, Washington, D.C.: Dnes som bol svedkom úžasnej veci. S Martinom a Darrellom Ivesom sme sa dodávkou viezli na hotel, z video obchodu, kde sme sa na chvíľu zastavili, a zrazu sme sa na 5 minút ocitli v kolóne, nakoľko okolo nás prechádzala kolóna asi päťnástich limuzín, policajných áut, vojenských jeepov a ďalších vozidiel, sprevádzaných policajnými motorkami, za hluku sirén a majákov. Dôvod? Yasser Arafat, šéf PLO, bol na nášteve v Bielom dome, kde došlo k historickému stretnutiu s Clintonom a Rabinom. Pokúšali sme sa ho zhliadnuť, keď jeho auto prechádzalo okolo nás, ale videli sme len červeno-biely "uterák".
17/09/1993, Pittsburg: Nepáči sa mi tu. Rozhodol som sa to v klube, kam sme zašli na drink, oživiť tým, že som sa preobliekol do ženských šiat. A aby toho nebolo málo, Martin urobil to isté, ale nejaká časť oblečenia mu chýbala. Pán Gahan mal pri sebe kameru, tak to natočil, no kazeta záhadne zmizla. Dnes večer som sa modlil k Bohu: "Bože, daj, aby som sa sem už nikdy nemusel vrátiť."
26/09/1993, New York City: Dnes som sa cítil nepríjemne. Posledné noci sme to trochu potiahli dlhšie. Sedel som v Alanovej izbe a čakal, kým ho ostrihajú. Chceli sme ísť do kina. Film Woodyho Allena, "Manhattan Murder Mystery", znel naozaj lákavo. Pozeral som sa z okna na "panorámu Manhattanu", snažil sa spomenúť, koľko skladieb má v názve spojenie "Manhattan Skyline" a následne som opäť videl menší zázrak. Po Madison Avenue sa tiahla kolóna čiernych sedanov. Alan si myslel, že preháňam, ale dal mi za pravdu, keď sme sa o 15 minút snažili prejsť na druhý stranu cesty, do kina, a kolóna nás míňala veľkou rýchlosťou. Celých 15 minút sme stáli na krajnici a nestihli začiatok filmu. Kto bol v meste? Prezident? Takmer ... Hillary Clinton tu mala nejakú prednášku (možno na tému, ako riadiť krajinu a pritom nebyť prezident).
27/09/1993, Hampton: Po ôsmych dňoch sme opustili New Yorku. Zdá sa, že si to tam každý zamiloval. Leteli sme do Hamptonu, vo Virgínii, a museli pristáť inde, kvôli hurikánu. Takéto niečo by som Vám neodporúčal. Nie je to žiadna sranda. Hlavne to nie je nič rozumné. S našim malým, 16-miestnym lietadlom to hádzalo ako s krutónom v Cézarovom šaláte. Vo Virgínií, ani v Severnej Karolíne sme teda pristáť nemohli a do Atlanty sme nemali dostatok paliva. S Martinom sme sa snažili udržiavať v dobrej nálade spievaním skladieb od Buddy Holly a Patsy Cline, ale potom sa začali diať desivé veci. Druhý pilot začal niečo šeptať letuške. Vedeli niečo, čo my nie? Hromobitie a blesky zosilneli a keď motory začali hučať silnejšie, vtipom bolo koniec. Začalo to byť naozaj desivé, no zrazu sme z toho mraku vyšli a nastalo hrobové ticho. Hrmenie prestalo, motory si tíško vrčali a zdalo sa, že sa len tak vznášame. Mraky sa zmenili na ružovú hmlu a ja som mal po prvýkrát v živote pocit, že to neprežijem. A potom PRÁSK! Opäť turbolencie, opäť motlidby (Dave stískal v ruke krucifix) a našim pilotom sa zrazu podarilo dostať nás, nejakým zázrakom, dolu. No, ale po noci strávenej v hoteli v Hamptone, sme sa všetci rozhodli, že naše lietadlo havarovalo, všetci sme pomreli a my sme sa ocitli v pekle.
28/09/1993, Chapel Hill: Čumel som na to zvláštne meno na vrchole zoznamu ubytovaných. Grant Abramson ... hmmm.. Grant ... Abramson. Aha, sorry, dostal som sa tam.
30/09/1993, Atlanta: Dnes som mal obed s Grantom Abramsonom. Povedal som mu, že dnes je výročie smrti Jamesa Deana a ak by ešte Marc Bolan žil, oslavoval by narodeniny. No a on sa potom pustil do rozsiahleho monológu o mojej zjavnej posadnutosti smrťou, spojenou s fascináciou dátumami v kalendári a do toho zistil, že mám v sebe zakorenenú túžbu z detstva zomrieť na moje narodeniny. Stále by som rád vedel, čo tento človek robí na tomto turné.
06/10/1993, New Orleans: Tri týždne do mojej tridsiatky. Len dúfam, že Grant Abramson si vymýšľal. V New Orleans som dnes objavil nový skvelý nápoj. Volá sa "Hurikán". V podstate je to litrová plastová nádoba naplnená raketovým palivom. Rozhodol som sa prekonať miestny rekord tým, že som vypil 7 týchto nápojov, ale mal som problém prejsť tri metre, aby som si vyzdvihol cenu v podobe trička, takže som bol diskvalifikovaný. "Rád by som sa vrátil domov čo najskôr", zaprotestoval.
14/10/1993, Dallas: Depeche Mode nemajú manažéra, takže máme skupinu ľudí, ktorú nazývam "Komisia", ktorá sa počas turné stretáva a diskutuje o rôznych veciach. Ak to chcete vedieť, tak komisiu tvoria Kessler (manažér), JD, Franksy, manažér turné Ivan Kushlick, jeho asistent Derek Rauchenberger a ja. Dnes sa komisia zišla v Dallasa a hádajte, kto sa na nej objavil? Ten týpek, Grant Abramson! Chcel som mu povedať, že toto je mesto, kde zavraždili Kennedyho, ale na jeho prípadnú odpoveď som vôbec nemal náladu (o trinásť dní mám narodeniny ...)
15/10/1993, Austin: Dnes večer sme zašli do výborného klubu a zažil som dve veci, o ktorých som bol presvedčený, že nikdy nebudem ich svedkom. Chlapík sa pustil do bitky s Darrellom Ivesom (au!) a Fletcha bolo treba odviesť domov. Každým dňom sa moje oči rozširujú.
21/10/1993, Detroit: Zašli sme sa pozrieť na zápas Detrit Red Wings, ktorí porazili v hokeji niekoho iného. Fantastická atmosféra. Je úžasné, ako môžu Američania mať v obľube šport, kde sa hráči navzájom mlátia, nejde o nič a dav pritom zostáva žoviálny a ešte so sebou zoberú aj deti. Takto sa udržujú vypredané zápasy. Ligové kluby by si mali brať príklad.
23/10/1993. Detroit: Sobotná noc v Detroite. Máme za sebou dva veľké koncerty a keďže je to domovské mesto našej ochranky, tak sme mali vstup do tých najlepších klubov a bolo o nás skvele postarané. No a potom ešte nočná párty na izbe Davida Gahana, človeka, ktorý je doslova magnetom na nešťastné udalosti. Urobil to, čo robí denne snáď miliarda ľudí - otvoril fľašu piva. Ibaže Dave si pritom akosi dokázal takmer odrezať prst.
26/10/1993, Cleveland: Dobrý večer Cleveland! Po koncerte sme cestovali do Chicaga. Na letisko som sa viezol v aute s Alanom a dal mi neuveriteľný darček, tričko Manchester United. V lietadle, o polnoci, som dostal veľkú tortu, šampaňské a podobne. A Dave mi dal darček, ktorý ten Alanov absolútne tromfol - box set nahrávok The Barry Manilow! Som v nebi! Dostal som sa konečne na izbu, ktorú Ivan starostlivo vyzdobil a prichystal tam ďalšiu tortu (on mi vybavil túto parádnu izbu, Boh mu žehnaj). S Martinom a Denise (Kesslerova asistentka) sme práve na ceste von, aby sme si dopriali v kľude nejaký drink a naplánovali veci na veľký zajtrajšok.
28/10/1993, Chicago: Som deprimovaný. Zmeškal som svoje narodky. Väčšina ľudí dostáva darčeky, ja som dostal trest. Bol som 36 hodín zavretý v izbe iba so "šialeným Mártym". Ako obvykle som to mal všetko na svedomí ja, ale kým som sa úplne prebral, bolo 28.októbra a ja som prepásol celý jeden deň. Nevadí, aspoň že Grant Abramson sa mýlil a nezomrel som. Každopádne, dnes večer sa mi chystá párty, ktorá má byť prekvapením (ups!).
31/10/1993, Minneapolis: Čo tie naše dievčenské kostýmy na tých metlách?
01/11/1993, Chicago: Kapela dnes točila nový videoklip, začali hneď ráno. Alebo, ako zneli nesmrteľné slová JD Fangera: "O 11:00 Ťa odvlečú do lesa a z fleku zastrelia!"
02/11/1993, Denver: Starý úbohý Martin Gore. Videl som, ako ho vyvliekli z izby len v šortkách a v putách. Do jeho izby totiž vtrhli dve policajné hliadky a zatkli ho "za príliš veľký hluk". Vtipné na tom bolo, že sme jeho stereo systém po niekoľkých upozorneniach vypli. Zdroj problémového hluku? Martinov neslávne silný hlas. "Môžem ešte niečo dodať?"
04/11/1993, Salt Lake City: Domovské mesto The Osmonds. Treba ešte niečo dodať?
05/11/1993, Vancouver: Ukázal som môj denník jednému z popredných kritikov, pánovi Andrew Fletcherovi. Povedal, že americká časť je už príliš vážna a potrebuje trochu humoru, ako tá európska. Mal by som vymyslieť nejaké vtipy.
07/11/1993, Seattle: Bola tu tá kapela z Basildonu ...
12/11/1993, San Jose: The The ma požiadali, aby som si s nimi zahral jednu skladbu na pódiu v Las Vegas. Pôjde o moju verziu "Slow Emoton Replay". Niečo ako keď sa Mike Reid stretne s Mattom Johnsonom. Už sa neviem dočkať.
19/11/1993, Los Angeles: Dnes som sa stretol s Antonom Corbijnom, džentlmenom a učencom. Všetci štyria sme si dopriali drink a zašli spolu na večeru.
20/11/1993, Los Angeles: Začíname šnúru piatich vystúpení v The Forum a všetci sme nadšení. Alan sa momentálne škriabe. Tvrdí, že má nejakú svrbivú vyrážku.
21/11/1993, Los Angeles: Včera bol v zákulisí poriadny chaos, horší než v Crystal Palace. S koordinátorkou Carol Graham sme si už trhali vlasy.
25/11/1993, Los Angeles: S láskavým dovolením produkčného tímu Bamonte / Kessler sme mali včera skvelú párty v Trader Vic´s. Malo to väčší úspech, než naša okružná jazda Lisabonom. A vďaka pozvaniu Davida a Theresy sme zasa zažili pravý americký Deň vďakyvzdania. Veľa moriakov, piva a ľudí, ktorí si vzájomne priali všetko najlepšie. Už mi chýbala len nejaká Bondovka a uveril by som, že sú Vianoce.
26/11/1993, Los Angeles: Finále v The Forum, Som vyšťavený. Dnes by sme nemali veľmi ponocovať. Zajtra Las Vegas!
27/11/1993, Las Vegas: Práve mi volal Kessler, že koncert v Las Vegas je zrušený. David je na tom s hlasom úplne príšerne a má chrípku. Tak to je sklamanie. Nikdy som vo Vegas nebol a mal som vystupovať s The The. Zdá sa, že život je aktuálne jedno sklamanie za druhým. A pred chvíľou volal Fletch, že lietadlo do Vegas je stále pripravené, že ak chcem, môžem sa pridať k nemu a Grainne. Paráda! Voľná noc vo Vegas s kopou bankoviek vo vrecku!
28/11/1993, Los Angeles: To bola noc! Normálne som zabudol ísť spať. Las Vegas je super! 24 hodín v nebi, bohatší o 400 dolárov. Kúpim si za ne v Mexiku krucifix.
03/12/1993, Mexico City: Dva úžasné večery v tomto meste. JD Fanger: "Publikum bol úžasné, absolútne najlepšie. Koncerty boli strhujúce." Je preto škoda, že Mexico City je situované viac ako tisíc metrov nad morskou hladinou a má najhoršie znečistenie ovzdušia, vďaka doprave, na svete. Lapal som po dychu už len pri prechádzaní miestnosťou a to Dave musel pobehovať po pódiu celé dve hodiny ...
11/12/1993, Dublin: Štyri mesiace úplného šialenstva na turné po Severnej Amerike a teraz sedím v hotelovej izbe v Dubline so svojou priateľkou, Alison, a spolu nafukujeme balóny na chystanú oslavu prvých narodenín nášho syna. Stále sa ma pýta, na ktorej planéte sa práve nachádzam a ja sa jej stále pýtam, ako sa volá táto planéta.
14/12/1993, Birmingham: Späť v Anglicku. Zvláštny pocit.
20/12/1993, Londýn: Dnes večer sme hrali vo Wembley, vydarený koncert. A hádate správne, v zákulisí vládol opäť chaos. Nasledovala skvelá párty v The Regent. No a čo teraz ... dlhý odpočinok ... NIE! Zajtra sťahujem dom, potom sú Vianoce a po nich ten kolotoč začne odznova ...
zdroj: dmlive.wiki
Názory Devotees (15)
tommy
1 10. júl 2021 o 08:21
Hm, niet krajšieho sobotňajšieho rána s takýmto príjemným čítaním… Hlavne, keď si človek v piatok všetko nakúpi a do neskorého večera aj všetko poupratuje, takže dnes môžem len spomínať a písať si vlastné poznámky, čo všetko za tých takmer 28 - 27 rokov od Devotional - Exotic tour zažil…

A to ma hneď na začiatku článku pobavila prvá zátvorka “readie a neskorší manažér… To by ho určite pobavilo viac ako “zvukový smrad”... A neboli v Prahe ako predkapela TOYEN… Ja som síce nebol, ale to nie je podstatné...
A keďže som navštívil Ostende a práve na NETFLIXE dopozeral dokument o záhadnom úmrtí manželky flámskeho poslanca v hotelovej izbe na pobreží tohto belgického letoviska, moja fantázia nemala hraníc… Kto vie, možno boli DM ubytovaní v tom istom hoteli…
Zlatým klincom bol zmienka o tom, že museli odviesť Fletcha…
Peteman
2 10. júl 2021 o 11:02
Jasné že predkapelou boli Toyen. Ak si písal tie zápisky v reálnom čase, tak musel byť mimo už na začiatku turné o čom svedčia aj tá návšteva diskotéky o siedmej ráno a amnézia na ubytovanie v hoteli.
Peteman
3 10. júl 2021 o 19:22
Ešte som si dal tú námahu a zistil že onen hokejový zápas v Detroit
e čo si Bamonte nepamätal súpera bol proti Vancouveru Canucks a Detroit vyhral 5:4 po predĺžení.
In Your Memory
4 11. júl 2021 o 07:21
...kava je nastole, zakladam si na usi sluchadla a pustam soundboard Lievin 1993.
Den po prazskom koncerte zazvonil telefon od kamarata a hovori mi, ze koncert bol uzasny a ze je skoda ze sme s bratom nesli. Vecer odchadzam na prvu dovolenku k moru do Grecka sklamany a nestastny, vycitajuc rodicom, ze som prave premrhal svoju zivotnu sancu vidiet nazivo DM. Po navrate z dovolenky dennodenne sledujuc MTV som zachytil tuto skvelu legendarnu reklamu.
https://www.youtube.com/watch?v=4p_nkal5W4A
Brazdiac teletextom som natrafil na rozpis europskej casti Devotional Tour a v hlave sa mi zacal rodit plan…
27. jula 1993 po polnoci vyrazame. Na aute znacky skoda 120, odchadzame do neznama. Plny vzrusenia, rutiac sa tmou, bez vstupenky v ruke, smerujeme do Budapesti, na najdobrodruznejsiu cestu mojho zivota. Po miernom bludeni prazdnym mestom zastavujeme pri chlapikovi, ktory pred nami uteka mysliac si, ze mu chceme ublizit. Nakoniec zastal a rukami, nohami nam vysvetluje, kde sa nachadza MTK stadion. Slusne sme podakovali a okolo 4 hodiny rano prichadzame na obrovskymi reflektormi osvetlene, oplotene miesto. Vystupili sme z auta a opytali sme sa okolo iducej vojenskej hliadky so psom, ci sme na spravnom mieste. Ano, zrazu sme stali pred stadionom, kam si Depeche Mode priniesli svoj Devotional Tour
Hrmenie, zneju prve tony Higher Love a z ust velkeho spevaka, charizmatickeho frontmana Davea Gahana vychadza uryvok textu “I can taste more than feel”...
Setlist pomaly plynie, ja si vychutnavam svoj prvy koncert DM a pri skladbe Enjoy the Silence koncim pod kridlami skladatela Martina Goreho, ktory prave hra svoje legendarne gitarove solo, rovno predomnou. Pohlad a nasledny usmev smerom kde som stal,vrieskajuc na Martina mozno aj patril mne, neviem…
Koncert zakratko konci, vychadzajuc zo stadiona, smadny ako jelen, dobity vlnami davu, so stratenym hlasom niekde v utrobach MTK stadiona, si sadam do auta a nasledne odchadzame na najstastnejsie miesto, menom domov…
Moja obrovska vdaka patri mojim rodicom, hlavne otcovi, ktory sa na toto neskutocne dobrodruzstvo nechal nahovorit
Vdaka patri aj tebe Monghi, za tento skvely dennik z Devotional Tour a za moznost zaspominat si…
Monghi
5 11. júl 2021 o 09:46
@In Your Memory ...heh, paradna spomienka, gratulujem k nej!
tommy
6 11. júl 2021 o 15:23
Fuck(t) dobré In Your Memory… Znova som si uvedomil rozdiel medzi mužom a mužom… Ja som tú odvahu nikdy nenabral… Dcéra si čítala ten denník nahlas a to bol pre ňu i mňa teda silný zážitok… Čakal som na konci otázku: ” A ty si vlastne prečo nebol?” Našťastie, teraz mi ju položila len očami… Inak pred časom som čítal v jednom slovenskom denníku o dvoch fanúšikoch zo Zvolena, ktorý v tom čase (asi 15. júna 1993) boli v Berlíne… Kua, ja som asi žil na inej planéte… Strachu a izolácie!
tommy
7 11. júl 2021 o 15:26
... na koncerte U2, zabudol som dopísať... Takže dve super skupiny na vrchole kariéry relatívne tak blízko a v tak krátkom čase… To nevymyslíš, to je dar zhora… Kto ho odmietne, šťastie si nezaslúži… (myslím tým seba) ...
DM-80
8 12. júl 2021 o 12:28
Úžasné čítanie a úžasné zážitky, ktoré tu píšete. Snáď ešte svet zažije takú hudobnú revolúciu, akú zažil v 90. rokoch minulého storočia.
jozefst
9 13. júl 2021 o 12:31
Zábavné čítanie, v tom dobrom. Bolo by na 100%, keby človek po rokoch nepoznal celú realitu SOFAD obdobia DM a cca vyše dvoch rokov po ňom.
Tomasito
10 14. júl 2021 o 11:14
Paradne citanie - tiez sa mi vynaraju moje zazitky z cesty do Prahy (zajazdovym autobusom) na Letnu - par hodinovy pobyt v meste - samotny koncert a potom cesta spat. Bolo to neopakovatelne, kuzelne, mysticke.
@In Your Memory: dik za ten link - stare dobre MTV - paradicka…
In Your Memory
11 15. júl 2021 o 21:12
Mna ta atmosfera celeho toho DM obdobia, videoklip I Feel You na MTV, vydanie albumu SOFAD, zakupeneho v den vydania a nasledne Devotional Tour vtiahla do seba tak silno, ze ja som tym doslova zil. Nic ine pre mna neexistovalo. A ked vysiel Devotional na VHS, to bol koniec. Kazdy den par krat dookola. To boli skvele casy…
Monghi
12 15. júl 2021 o 22:13
v dekáde 1987 - 1997 som s DM doslova dýchal, boli so mnou vsade ... vrchol som zazival prave pri SOFAD, to boli (a navzdy zostanu) pre mna ti pravi Depeche Mode. Vsetko predtym bolo neuveritelne super, aj potom to bolo a stale je fájn, ale SOFAD a vsetko s nim spojene, bolo dokonale nadpozemske a nic to v mojich spomenienkach neprekona ... mal som 19 a bolo to prave tym vekom, svetom, ktory sa mi otvaral, pozyval ma k sebe a k tomu tie peckove roky na hudobej scene ... jednoducho obdobie 1989 - 1995 na hudobnej scene, tomu sa uz asi sotva co vyrovna. Bolo toho zrazu tolko noveho, objavneho, priekopnickeho a do toho vpalili Depeche Mode ako neohlaseny a nepovsimnuty meteorit ... totalne vsetko rozbili, prevalcovali ... strasne rad na to dodnes spominam, znova to pri tom albume vzdy naplno prezivam, rovnako ako pri dalsich albumoch z toho obdobia od U2, Pearl Jam, Oasis, Cure samozrejme
... Underworld, The Orb, Orbital, Smashing Pumpkins, Nine Inch Nails, Radiohead ... MTV 120 minutes a Alternative Nation, to boli moje modly ... nic take uz hudobny svet nikdy nezazije, uz na to nie su podmienky, vsetko je to uz definitivne len o komercii, financnych ziskoch ... aj vtedy to samozrejme bolo o prachoch, ale nebolo to este az take okate a zavanalo to cistym nadsenim, nielen zo strany hudobnikov, to je pri zacinajucich kapelach stale rovnake, ale nadsenie bolo este stale citit aj zo strany hudobneho biznisu, este stale tam bola chut riskovat, ist do nepreskumanych oblasti ... co sa v roku 1995 nahle zmenila podoba MTV, tak sa okamzite otocil aj hudobny biznis a vsetko zacalo akosi fungovat inak, co sa odrazilo aj na pristupe vyssie spomenutych kapiel ... som stastny, ze som tu poslednu revoluciu zazil. Dnes sa “revolucie” odohravaju len v kluboch a trvaju len par tyzdnov. Stale sa daju najst zaujimave kapely, projekty, ale nemaju tu spravnu zivnu podu na zaujimavu prezentaciu. Nieco na styl Alternative Nation a 120 minutes z dielne MTV ...
tommy
13 16. júl 2021 o 12:49
Presne tak, ako píšeš... Dovŕšením 20. roku môjho (smutného) života /1995/ sa niečo emočné vo mne zlomilo a ja som všetko začal vnímať akosi inak a pritom aj po tomto roku vyšli silné veci /1997/, ale ako bolo napísané vyššie: “všetko začalo akosi fungovať inak…” Problém je, že sa s tým do dnešných dní akosi neviem vysporiadať... Ako keby som sa hanbil za to, aký som bol na DM a pod. skupiny upätý... A pritom mi (asi) skutočný život unikal medzi prstami… Možno preto (občas) tak nerád spomínam na tie časy… Niečo vo mne nie je v poriadku (something is wrong with me)... :(
tommy
14 16. júl 2021 o 16:37
Už som na to konečne došiel… Depeche Mode? Songs Of Faith And Devotion?
Spomeňte si na svoj najkrajší zážitok a ostaňte v ňom navždy.
Michaela 146
15 18. júl 2021 o 11:15
Zajímavé čtení...Jsem opravdu velmi ráda, že si můžu přečíst i takové malé detaily….temné stránky kapely, jelikož až postupem času se dozvídám věci, které jsem o své milované kapele ani netušila…Však ani samotná kapela, netušila, že má jednu oddanou fanynku, která právě celý ten rok /1993/ prožívala své nejtěžší chvíle svého mladého života…Až do té doby, vše bylo zalité sluncem a já se na svět usmívala…Jedna vlaštovka, která přilétla mě zachránila…A přinesla zážitkový dárek k 20. narozeninám…A tím byla moje první návštěva koncertu DM v Praze ♫♫♫☼