Delta Force

Séria otázok a odpovedí s Davidom Gahanom pre Time Entertainment.

Hudbe sa venujete takmer 35 rokov.
Áno, už to bude takmer tak dlho. Prvé koncerty sme mali v malých kluboch v okolí Londýna v rokoch 1979 - 1980 a v tom istom období sme sa snažili z Londýna dostať. Rok na to, v roku 1981, sme vydali prvý singel. Už je to pekne dávno.

Akú najväčšiu zmenu si za ten čas postrehol v hudobnom biznise?
Dnes je to úplne iné. Dnes je to už všetko mimo mňa, skutočne. Čo sa podľa mňa najviac zmenilo, je myšlienka mať album - myslím tú vynimočnú vec, ktorá je zrazu pred vami, čítate si texty a všetky tie veci - to všetko zomrelo v okamihu, ako sa nahrávací priemysel rozhodol preorientovať na kompaktný disk. To bola skutočná smrť. V momente, ako sa mi dostal prvý disk do rúk, pokladal som to za sračku. "To čo je za plast? Nie je na ňom nič výnimočné."

Vyšla aj LP edícia "Delta Machine"?
Áno, album vyšiel aj na vinyle, ale tá edícia sa okamžite vypredala. To je to, čo si ľudia kupujú. Sú to buď klasické albumy alebo kazety.

Nedávno HMV uzavrelo obchody v UK...
A viac klasické obchody s nahrávkami neexistujú! Aj v New Yorku sledujem, ako tie klasické obchody miznú. Prinieslo to so sebou jednu zvláštnosť, živá hudba a koncety sú dnes populárnejšie, než kedykoľvek predtým. Možnosti sú dnes nekonečné, či už ide o vystupovanie, zverejňovanie hudby online, tvorbu stránok a zverejňovanie hudby na nich. To mi príde super a úžasné.

Aký máš vzťah k sociálnych médiám?
Ja osobne? Žiaden. Z ťažka napíšem e-mail. Skôr sms-skujem, ale asi takto: Raz mi dcéra poslal cez sms niečo smiešne, tak som jej odpísal späť "LOL". A ona mi odpísala, "Oci, toto nerob." Ja na to, no jasné, jasné. Takže, sms=ky využívam ako skvelý spôsob komunikovať veľmi rýchle, ale twitter a podobne rozhodne nepoužívam.

Keď už hovoríme o technológiach, ako pionieri elektronickej scény, ako nové technológie ovplyvnili vašu hudobnú tvorbu?
Zábavné na tom je, že v štúdiu sa prikláňame k modulárnym syntezátorom, ktoré boli obľúbené v 1970-tych a začiatkom 1980-tych rokov.

Takže používate tie isté zariadenia, s ktorými ste kedysi začínali?
Využívame množstvo zariadení. Martin má takú zbierku starých syntezátorov a bicích automatov, že by zaplnila túto miestnosť. Sú veľké, staré a mohutné, no dajú sa s nimi vytvoriť skvelé zvuky. Takisto používame softwarové syntezátori, no na tomto albume ich veľa nie je. Na tomto albume dominujú práve modulárne syntezátori, na ktorých sa hralo, upravovalo a celé to bolo prehnané cez zosilňovače. To isté sa dialo s bicími automatmi, gitarami a vlastne so všetkým. Často upravujeme pôvodné zvuky - nech sú vytvorené na čomkoľvek - cez celý zástup syntezátorov a zosilňovačov, aby sme tak dosiahli zvuk, ktorý nám príde zaujímavý, hlavne pokiaľ ide o rytmus a atmosféru.

Ale viete, nahrávanie sa pre mňa stalo... kedysi to bolo jednoduchšie. Nahrávanie s Depeche Mode však rozhodne jednoduché nie je. Je to komplikované a dlhé. Máme však luxus v podobe času. Nie som si istý, či je to dobrá vec, keď ste kreatívny. Do štúdia vchádzame s množstvom skladieb v našich myšlienkach. Ja som mal pripravené demá, Martin takisto, mali sme asi 20 skladieb a do štúdia sme ich prišli nahrať. Mohli by ste si myslieť, že keď prídeme do štúdia pripravení a s demami, že by sme to mohli nahrať veľmi rýchlo. Ono to však tak nie je. Ja by som bol rád, keby šli práce v štúdiu trochu rýchlejšie. Ono ma to trochu nudí. Ostatní sú vo svojom laboratóriu, obklopení všetkymi tými hračkami, čo pípajú a vydávajú všetky tie zvuky a ja tam len sedím a pýtam sa "Už môžem spievať? Už môžem spievať? Už môžem spievať?"

Tak to bývalo vždy?
Áno, väčšinou sa zoberiem do susednej miestnosti a brnkám si na gitare. Dnes ale čas nestrácam. Značnú časť "Delta Machine" sme nahrávali v Jungle City štúdiu, tam nahráva Alicia Keyes, a niečo sme nahrali v Santa Barbare, kde žije Martin. Martin má však aj svoje domáce štúdio a ja takisto - obe sú rozlohou veľmi malé. Takže, keď ostatní pracujú v hlavnom štúdiu, ja sa poberiem do toho malého, či už do môjho alebo Martinovho, a pracujem na vokáloch. Oni sú totiž schopní pracovať celý deň na jednej skladbe, takže producentovi na rovinu poviem, "Znie to dobre, dajte mi to skôr, než sa s tým budete hrajkať celý deň." Ja nahrám vokály, odovzdám to producentovi, on to vloží do počítača a pracuje s tým. Pripomína to puzzle. Je to nepretržitý proces. Jednoducho veci neuzavrieme, kým nie sú úplne dokončené. Každá zo skladieb prejde mnohými rôznymi interpretáciami. Ako Martin zvykne hovoriť, vždy prejdeme aj reggae verziou skladby, no nikdy to tam neskončí, ale dostaneme z toho aspoň rytmus. Následne skúsime bluesovú rytmiku, zrýchlime to, niečo zmeníme a hráme sa s tým dovtedy, kým to nie je hotové.

Máš na albume obľúbenú skladbu alebo je podľa teba na albume nejaká skladba, ktorá je akýmsi albumovým tmelom?
Pre mňa je na tomto albume jedna z kľúčových skladieb "Heaven", ktorá nie je práve evidentný singel, ale s Martinom sme mali pocit, že je to v mnohých smeroch reprezentatívna skladba a práve preto sme ju vydali ako pilotný singel. To nie je o pocite, že to bude veľký hit alebo podobne, to nás k tvorbe a komponovaniu nevedie. Všetci sme radi, keď máme hit, je to skvelý pocit, ale po tom, čo sme spoločne nahrali 13 albumov nie sú hity hnacou silou. To, čo nás ženie, je snaha vyprodukovať skvelú nahrávku. Keď mi Martin prehral svoje demá, tak som im úplne prepadol. Bolo to gospelovo-bluesové, úplne stvorené pre mňa. Také skladby ma vedia osloviť. Dúfam, že sa mi raz takú, aspoň jednu, podarí napísať. V minulom roku som nahral album so Soulsavers, napísali sme spolu zopár skladieb a niektoré z nich majú blízko k tým, o ktorých som hovoril. "Heaven" by veľmi dobre sadla na album "The Light The Deas See". V tom území sa teraz pohybujem. Gospelovo bluesové veci, ktoré ma oslovujú.

Čo sa samozrejme úplne rozchádza s vnímaním Depeche Mode u ľudí.
Ale myslím, že názov "Delta Machine" to úplne vystihuje. Album je ovplyvnený bluesom, hoci je nahratý na strojoch. Tak to jednoducho robíme a tento album to v sebe obsahuje omnoho viac, než dva predošké. Každý album vás nejakým spôsobom vedie k tomu ďalšiemu. Niekedy niečo nahráte a pritom si nie ste celkom istý, prečo ste to nahrali, no zistíte to až potom, čo nahráte ďalšiu vec.

Necítite sa ako umelci, s tak oddanou fanúšikovskom základňou a impozantnou diskografiou, zviazaní minulosťou? Alebo robíte len to, čo vás vedie ku kreativite a dúfate, že sa to bude fanúšikom páčiť?
Asi to druhé. V nahrávacom štúdiu sa o tom vedú diskusie aj s nahrávacími spoločnosťami a tak trochu na to musíte brať ohľad. Keď povedia, "to znie ako klasickí DM", tak sa vo mne automaticky spustí alarm. Medzi mnou a Martinom funguje nepopierateľná chémia, s tým sa nedá nič robiť, tak to jednoducho je. Jeho skladby ma oslovujú. Neviem, prečo tomu tak je, ale funguje to. Viete, keď začujem ľudí v štúdiu hovoriť o tom, že to znie ako zo starej školy alebo niečo, čo má ďaleko od toho, kde som teraz, tak prehlásim, "Skvelé, vykašlime sa na to, kto sme." Je to ako biologické hodiny, môžete sa snažiť opustiť to, kým ste, no ono sa to aj tak vráti. Je to môj hlas, Martinove vplyvy, štýl, akým sú tie skladby napísané, a pritom sa vždy nájde niekto, kto si pomyslí, "Mne sa tá nahrávka nepáči, pretože to vôbec nezie ako tamto." Ako umelec sa musíte neustále posúvať vpred. Je smiešne sa pokúšať veci opakovať. Takého niečoho sa veľmi obávam. Ak ideme do štúdia a všetko pôsobí príliš normálne, tak sme sa nikam neposunuli. Ak sa to stane, tak sa s Martinom asi na seba pozrieme a povieme si, "Skončili sme" (smiech). Prečo zostávať v kapele a ako hudobník sa obmedzovať?

Chcel si niekedy skúsiť niečo úplne iné?
Je skvelé byť v kapele. Ak to nefunguje, boríte sa s hlúposťami a hudba ide bokom, musíte vypadnúť. Musíte nájsť to správne tlačítko. Mal som šťastie, že som ho našiel v momente, keď som už hádzal uterák do ringu. Predtým, ako sme dokončili "Exciter"... začali sme s nahrávaním a mňa prepadol pocit "Skončili sme." Ja som to tak cítil. Či aj Martin s Fletchom, to neviem. Mal som zopár demo skladieb, no bolo jasné, že kapelu moje skladateľské ambície nezaujímajú. Zopár vecí som im prehral a prakticky skončili bez reakcie. Pamätám si, ako som bol z toho sklamaný. Nič som nepovedal, ale bol som sklamaný. Niečo v štýle, "Srať na vás, chlapci!" Dostal som len odkaz, že to nie je moja práca, ja spievam. Tak som sa rozhodol, že budem naozaj usilovne pracovať na mojich vokáloch. Po absolvovaní Exciter Tour som sa zavrel do štúdia s úplne inými ľuďmi.

To bol ten moment, kedy som začal byť veľmi nadšený komponovaním. Dosiahol som bol, kedy som chcel maľovať alebo niečo podobné. Už som sa nechcel hudbe viac venovať, dokonca som sa nezaujímal o seba ako o umelca. Stratil som všetok stimul. Vtedy som to nevidel, dnes mi je to už jasné. Než som začal s nahrávaním "Paper Monsters", mal som v rukáve 15 alebo 16 skladieb. Neskôr som sformoval kapelu a vyrazil na šesťmesačné turné. Môj životný postoj sa zrazu úplne zmenil. Až potom som bol pripravený vrátiť sa do štúdia s Depeche Mode nahrať album "Playing The Angel". Bez albumu a turné k "Paper Monsters" by to podľa mňa nešlo.

Je to lekcia, ktorú by si dal mladým umelcom? Niečo v zmysle, buďte si istí, že robíte to, čo máte radi?
Keď ako mladý začínate, tak ste hnaný niečím, čo sa zdá byť väčšie, než život samotný. Ste v kapele. Sedíte vzadu v dodávke, jazdíte od koncertu ku koncertu a ste to vy proti celému svetu. Je to super! Je to tá nejlepšia vec.

Chýba ti ten pocit?
Opätovne som ho prežil, keď sme boli na turné k "Paper Monsters". Tam z toho bolo veľa, sedeli sme vzadu v dodávke, prechádzali Európou, trčali na hraniciach, sotva stihli koncert, hneď sme vychádzali na pódium... bola to zábava. Dnes sa snažím dosiahnuť rovnakú zábavu. Turné s Depeche Mode je ale úplne iná vec. Turné, na ktoré vyrazíme do Európy, pozostáva z 30-tich koncertov a už teraz máme predaných milión vstupeniek. Také niečo sme si kedysi ani nevedeli predstaviť. Ale turné s Depeche Mode, to je celá produkcia. Stovka ľudé tvorí štáb, ktorý sa stará o osvetlenie a celú šou - a veľa sa od toho očakáva. To je to, pre čo sa snažím žiť. Z Depeche Mode sa stalo niečo, čo vidím úplne jasne... naši fanúšikovia, ktorí prídu na koncerty, nás poznajú. Poznajú našu hudbu, niečo pre nich znamená. Znamená niečo v ich živote, alebo niečo znamenala. 30 rokov je dlhý čas. Preto ľudia v New Yorku ku mne pristupujú a vravia, "Ten album som spoznal na univerzite!" alebo "Tá skladba vyšla, keď sa mi narodila dcéra." To mi dáva viac, než čokoľvek iné a je to nádherný pocit byť súčasťou niečoho, čo má pre ľudí určitý význam.