Dave: Neberte sa až tak vážne! (2013)

Dave: Neberte sa až tak vážne! (2013)

Reportér švédskeho magazínu Café sa vybral na obed s Davidom Gahanom v jeho domovskom meste, v americkom New Yorku. Popri Depeche Mode sa však dobre naladený Dave bez problémov vyjadroval aj k sebe samému, ako obyčajnému človeku.

S Depeche Mode doposiaľ predal viac ako 100 miliónov nahrávok, no veľmi dlhý čas strávil bojom proti nesebeckým a chrapúňskym démonom, drogám a neviazanému sexu. Vo štvrtok (27/06/2013) sa so svojimi kolegami predstaví publiku v Ericsson Gloe, v Stockholme.

Keď Dave Gahan "zomrel", nevidel žiadne svetlo na konci tunela. Nezneli žiadne chválospevy, ani sa mu pred očami neobjavili super ostré zábery z jeho detstva v Essexe. Iba tma. Predávkovanie mu totiž spôsobilo zástavu srdca. Jedna z najväčších rockových hviezd bola klinicky mŕtva.

"Existuje moment, kedy sa kompletne zastaví srdca a zrazu je všetko absolútne čierne," povie Gahan. "No a potom príde chvíľa voľby, alebo niekto rozhodne, či bude Váš život pokračovať. Bol som vydesený, pretože som si myslel, že som nesmrteľný. V sanitke som sa zrazu prebral. "Zobudil" ma defibrilátor a doktor na mňa len mlčky hľadel. Keďže som bol v nemocnici pár mesiacov predtým, tak som sa spýtal, 'Zasa som to prehnal?' Odpovedal, 'Nie, David, tentoraz si bol mŕtvy.'"

Párty v legendárnom losangelskom Sunset Marguis sa 28.mája 1996 skončila o štvrtej ráno. Davida Gahana zachránilo dievča, ktoré zavolalo záchranku krátko po tom, ako ho vytiahla z vane, kde predávkovaný nehybne ležal.

"Keď som sa prebral, už som bol v putách a prítomný policajt mi čítal moje práva. Samozrejme, že som bol plný heroínu a kokaínu. A každému, kto bol na párty, som bol ľahostajný! Zostal som tam nakoniec sám, s dievčinou, ktorá mi zachránila život."

Ale nielen prebudenie v putách odradilo Davida pokračovať v živote narkomana.

"Bol som už v pohode, ale držali ma tam pár nocí, pretože môj manažér nechcel zaplatiť zálohu a ja som za ten čas poskytol veľké vyhlásenie novinárom, čo čakali vonku. A potom som sa vrátil do toho istého hotela. A priamo do baru, bolo päť hodín popoludní, bol som bosí a objednal si pohár vodky. Dodnes si pamätám ten barmankyn výraz tváre. Hľadela na mňa a z očí jej stekali slzy. 'David, prosím, už nepi' ... kopol som do seba ten pohárikl a zvyšok z toho večera si už nepamätám."

Ale Dave Gahan prežil. Dokonca zvládol aj rakovinu, ako aj nehodu na koncerte v Španielsku (2009), ktorému sa prizeralo 50 000 fanúšikov. Rovnako jazdu autom na Long Island v 220 km/hod, ako aj bondage párty, po ktorej zostal pripútaný v posteli. O tomto všetkom nám porozprával počas nášho stretnutia v chladnom Soho, v New Yorku.

Ako čierna figúrka na šachovnici, ktorú tvorila ulica, vkročil do talianskej reštaurácie Da Silvano, na 6th Avenue, oblečený v čiernej kožennej bunde a Ray Ban-ami na očiach. Dave sa len nedávno vrátil z ostrovov Turkas a Caicos, no napriek tomu je jeho tvár typicky britsky biela.

"S rodinou si tam pravidelne prenajímame dom. Milujem Karibik a našli sme tam niesto, ktoré máme všetci radi. Keith Richards tam bol tentoraz takisto, ale nechcel som ho rušiť. Viem, že má niekde dom o kúsok poniže a pravdepodobne tam bol takisto na dovolenke, takže som sa snažil mu vlastne vyhnúť."

Je frontmanom jednej z najväčších kapiel na svete, má za sebou viac ako 30-ročnú kariéru, no napriek tomu sa snaží skryt pod slnečník, aby nás nik nerušil. V určitých smeroch to presne zodpovedá jeho životu a postoju ku kariére - pocit, že stále nie je dostatočne dobrý, ale napriek tomu nikdy nezomrie. 30 rokov spieva hymnusy pre neúspešných a odlišných. Spieva skladby, ktoré títo ľudia chcú počúvať.

Toto lukratívne "vylúčenie" z bežného hudobného sveta však so sebou prinieslo 13 štúdiových albumov, viac ako 100 miliónov predaných hudobných nosičov a v tomto roku turné s vypredanými koncertami, od Izraela, cez Moskvu, Paríž, samozrejme Stockholm ...

"Spievame o našich trápeniach, našej nevšímavosti k životu a túžbach žiť vo svete zodpovedajúcom našim vlastným predstavám. Už od detstva sa snažím byť niekým iným. Snažil som sa nájsť niečo, prečo by som žil: drogy, alkohol, hudba ... Skladba "Should By Higher", z nového albumu, je presne o tom. A pritom by som sa v tomto, v podstate luxusnom živote, ktorý žijem, mal cítiť v pohode. Tak čo je to do pekla so mnou?"

K tomu ešte treba pridať Davidove podceňovanie samého seba, keďže pri prezentovaní vlastných, nových skladieb ostatným z kapely, ho stále prevláda nervozita.

"Komponovať pre Depeche Mode, to je niečo výnimočné," povie. "Musíte mať pripravené skutočne dobré demo, skladba musí byť v podstate dokončená a štrukturovaná. Nikto z kapely Vám nepovie: 'Dobrý nápad. Môžeme na tom popracovať' ... Pred nahrávaním albumu "Playing The Angel" som sa dožadoval autorstva polovice skladieb. No počas samotného nahrávania sa ukázalo, že to také jednoduché nebude. Bol som z toho negatívne naladený, pomyslel som si, 'Seriem na Vás, chlapci!' Tentokrát to však šlo omnoho ľahšie. Nahrali sme celkovo šesť mojich skladieb a tri z nich dokonca skončili na samotnom albume. Takže, som spokojný."

V tom sa však objavil čašník s jedlom, ktoré si David objednal: ako predjedlo si doprial dvojité espresso, kúsok syra a salámy, za tým vodu a tagliatelle.

"V minulosti som bol sám na seba pyšný, ako na frontmana, na dôležitú súčasť kapely," pokračuje. "Lenže takéto utvrdenia človeku nestačia. Verte mi, pre mňa nie je nič dostatočné. Alkohol, drogy, dievčatá ... nech je to čokoľvek. Nikdy nebudem šťastný. Dnes si však dokážem užívať spoločnosť samého seba. Mám manželku, dve deti a žijem tu, v New Yorku. Začínam si myslieť, že tento chlapík je celkom v pohode. Trvalo však veľmi dlho, než som sa do tohto stavu dopracoval."

Album "Delta Machine" zlučuje rôzne stránky Depeche mode. Opäť tu máme to ospalé blues, z čias "Personal Jesus", k tomu nechýba disco 80-tych rokov, ktorého stále nemáme dosť, samozrejme kúsok nejakej tej chemickej radosti a spomienky na časy mobilných telefónov s anténami. Ale predovšetkým na albume nájdete to, čo ide Depeche Mode najlepšie: hypermoderný pop! Vynikajúcim príkladom je pilotný singel "Heaven".

"Nikdy sme sa vedome nesnažili o zvuk, aký prezentujeme. Vždy sme sa skôr snažili robiť hudbu s dostupnými nástrojmi. A keď sme začínali, bola dostupná práve elektronika. Mohli sme manipulovať s jednotlivými zvukmi presne podľa nášho uváženia a pritom nebolo potrebné vlastniť superdrahé gitary, či pedálové zosilňovače. Ak to chcete počuť, Depeche Mode sa príliš vecami nezaťažovali."

Dokonca aj Davidove vystupovanie na pódiu sa za tie roky skultivovalo. Je jedným z mála frontmanov, 50-tnikov, ktorí môžu našpúliť pery, dať ruky v bok a zavrtieť zadkom ... a vždy to zaberie.
"K tomu došlo úplne prirodzeným spôsobom, moje telo sa jednoducho stalo súčasťou piesní. Ak je pieseň skazená, budem skazený aj ja sám."

A čo keď to bude skladba o pobyte v tmavej miestnosti? ... Gahan priloží ruku k hlave, aby naznačil, čo má na mysli.
"Fotograf Anton Corbijn, ktorý mal pod palcom aj naše predošlé turné, povedal, že pri každej skladbe prezentujem inú osobnosť. A to je naozaj pravda. Moja manželka sa zakaždým, keď ideme niekam von, domáha, aby sme si šli zatancovať. To automaticky odmietam. Robím to skutočne iba profesionálne."

Počas turné v roku 2009 sa ti na pódiu, v Španielsku, udiala taká zvláštna vec. O čo vlastne išlo?
"Musel som koncert ukončiť skôr. Poskakoval som po pódiu a zrazu som mal pocit, akoby mi niekto pustil na nohu obrovský kameň. Nedokázal som na tú nohu stúpiť. Chris, náš bubeník, mal práve svoje sólo, na mňa pozrel, ja som tam poskakoval na jednej nohe a naznačoval mu, že druhú nohu mám odpísanú. Do konca koncertu zostávali tri piesne, rozhodli sme sa preto show ukončiť. Neskôr sme zistili, že pódium malo podlahu z tvrdeného betónu a ja som prenášal do nôh celú svoju váhu."

Asi potrebuješ lepšie topánky!
"Viem. Veď aj také mám, so super tlmiacou podrážkou," povie Dave a na stôl vyloží nohu s kožennou topánkou, s 5 centimetrovým opätkom."

Sám o sebe tvrdíš, že na pódiu si "zviera". Kde máš to zviera úväznené, aby mimo scénu nevychádzalo?
"Bohužiaľ, tu a tam sa objaví aj mimo scény, to musím naozaj priznať. A smutné na tom je, že sa to občas stane v spoločnosti ľudí, ktorých mám najradšej. Napr. moja manželka, ktorá je zároveň mojim najlepším priateľom. Niekedy dokážem byť teda skutočný idiot. Nemám žiadnu trpezlivosť a som pekne náladový. Ale pracujem na tom a snažím sa byť lepším. Keď som bol na drogách, spálil som za sebou mnoho mostov, stratil veľa priateľov, zničil manželstvo so skvelým dievčaťom. Jednoducho som to zničil, pretože som uprednostnil drogy."

A teraz ďalší preskok do roku 2009. David Gahan kľačí na kolenách a jeho potetované ruky objímajú záchodovú misu. Vonku na jeho príchod čaká 35 000 fanúšikov. Je celý spotený nielen z vracania, ale aj z gréckej horúčavy. Po chvíli sa pokúša vstať.

"20 minút do začiatku koncertu v Aténach a ja som bol v zákulisí úplne mimo," spomína. "Snažil som sa rozospievať a medzi každou začatou skladbou som si odpľul. Sám seba som sa pýtal, 'Som nervózny? To čo je so mnou?' Asi po polhodine prišiel za mnou môj syn a vraví mi, 'vyzeráš trochu nervózne'. Môj manažér zavolal doktora. Ten sa na mňa pozrel a okamžite ma poslal na pohotovosť, kde mi urobili niekoľko testov, vrátane ultrazvuku."

Doktor sa dosť vystrašene pozrel na monitor, následne sa pozrel na Gahana a povedal mu, že tam niečo vidí.

"Pozrite, viem, že nie som tehotný," vravím mi. "'Nie, je tam tieň, je to nádor na močovom mechúre', odpovedal doktor. Na druhý deň ráno ma operovali. Doktor si ku mne prisadol a vraví, 'Toto je Vaša šanca. Nádor sme diagnostikovali včas. Dokážeme ho odstrániť a vy sa vyliečite.'"

Gahan počas rozprávania o rakovine zhlboka dýcha a stláča si predlaktia. "No zbohom, teraz, keď o tom hovorím, tak sa až hnevám. V živote sa mi toho stalo už toľko, ale jasné, že tu chcem zostať."

Čo sa dialo potom?
"Začal som sa s doktorom dohadovať, 'nemôžeme to odložiť o pár mesiacov? Mám toho teraz trochu veľa'. A on na to, 'Ste sa zbláznili? Máte rakovinu!' A potom mi to docvaklo. Rakovina ... fúha, tak to som nečakal. Operovali ma v New Yorku, museli sme pozmeniť rozpis turné, chodil som na ožarovanie. Bol to boj. Dnes som rád, že som stále tu a žijem."

V osobnom živote charakterizujú Davida Gahana vrúcnosť a životný štýl. Samozrejme, po vizuálnej stránke so sebou nesie výzor starého závisláka - vychudnutý pastor s tenkými ramenami, no plný pokory a sebapoznania, čo povzbudzuje tých, ktorý sa rozhodli pre 12krokový program. Vždy však s úsmevom a výrečnosťou, čím dokáže vykresliť dobrý príbeh, pri ktorom poodhalí samého sa. Rovnako, ako keď som sa ho spýtal, na čo zvykne míňať peniaze.

"Starám sa o svoju mamu a nedávno som jej kúpil malý dom na Isle Of Wight. A samozrejme, investujem do svojho auta. Jazdím na Audi R8 a jazdím veľmi rýchlo. Aj v tomto sa dá najsť príklad, aký dokážem byť hlúpy: Šiel som autom z domu na Long Island. Starší Američan, na mustangu, šiel súbežne so mnou, vo vedľajšom pruhu, trochu spomalil, následne zrýchlil a naznačil mi: 'Tak čo, skúsime si to rozdať?' Len som odpovedal, 'To ako vážne, kámo?'"

"Nakoniec som si povedal, 'no dobre', a vystrelil som autom ako delová guľa. Nechal som ho za sebou, nemal najmenšiu šancu. Po chvíli som sa pozrel na tachometer, 220 km/h ... pozrel som do spätného zrkadla a videl som prázdnu cestu. Spomalil som, chlapík ma dobehol a ukázal mi dvihnutý palec ... zastavil som na benzínke, vystúpil s auta a pomyslel si, 'To čo robím? Som predsa ženatý! Mám deti! Vystrájam ako 16-ročný!'"

Ďalší dobrý príklad Davidovej veľkorysosti k sebe samému sa ukázal vo chvíli, ako sa spomenulo slovo "bondage".
"To som tiež skúsil. Zabávali sme sa, bolo kopec srandy a nakoniec som skončil putami pripútaný k posteli. A samozrejme sám. 'Do dobre, haló? Aj sa vrátiš?' Každý tam na mňa kašlal a oddával sa párty. To bol presne ten moment, kedy som si pomyslel, 'Prečo to robíš? Aj tak sa ti to nepáči.' Bolo to len o extrémoch. Skúšal som, kam až dokážem zájsť. kam až dokážem vyletieť? Poviem Vám, v Los Angeles môžete padnúť až na samé dno. A ja som sa prepadol až do tej temnej časti, teda v 1990-tych rokoch, keď som tam žil."

Dnes si skutočne čistý, triezvy. Aké ďalšie bremená so sebou nesieš?
"Musím byť opatrný, pretože veľmi ľahko podľahnem čomukoľvek. Cvičením počnúc a filmovaním končiac. Dokonca zvyknem pozerať úplne brakové filmy, moje decká sa divia, prečo to pozerám a ja im neviem odpovedať. 'Je to blbosť?' spýtajú sa a ja im odpovedám 'áno'. A potom sa spýtajú, prečo to pozerám a ja len skonštatujem, 'pretože MUSÍM'."

S tetovaním si začal už vo veľmi mladom veku. Aj vieš prečo vlastne?
"Často o tom premýšľam. Možno to bol len ďalší spôsob úniku, snaha získať ďalšiu identitu, signál pre ľudí: 'Držte sa odo mňa čo najďalej!' Módny návrhár Johan Lindeberg predstavil niekoľko svojich modelov inšpirovaným mojimi tetovaniami. Nôž na mojom ramene sa ocitol na kravate a texty na golieroch tričiek. Mal som si za to vypýtať viac peňazí ... Johan dokonca pre mňa navrhol niekoľko pódiových kostýmov a naposielal mi ich toľko, že som mu musel zavolať a povedať, 'Už mi to prestaň posielať. Ja žijem v New Yorku a nemám to kde skladovať!'"

Žiješ skutočne naplno! Môžeš nám poskytnúť nejakú radu do života?
"Hlavne ži, človeče! Ale zdržanlivosť je vždy na mieste. Rád by som tu s Vami posedel, doprial si ešte pohár vína, k tomu niečo pod zub, ale to by nemalo konca kraja. Zrazu by bola polnoc, stále by som tu sedel, vy by ste pozrel na hodiny a povedal, 'no dobre, Dave, musím už ísť' ... bavte sa v živote, no nepreháňajte to, pretože potom všetko zničíte. A potom, o pár rokov, keď si budete chcieť dať pohár vína s vlastnou ženou, tak si to nebudete môcť dovoliť. Teda, ak sa toho momentu dožijete!"

A okrem alkoholu a cigariet?
"Neberte sa tak vážne. Na ničom až tak veľmi nezáleží. Pracujte a hrajte tvrdo, k ľuďom buďte milý, nebuďte idiot, pretože všetko sa Vám raz vráti. Keď som mal 25, tak som bol ako stíhačka. Jazdili sme po Európe a robili si, čo sme chceli, kde sme chceli. Preflámovali sme celé noci, potom sa zobudili, dali si niečo v McDonalds a všetko sa znovu opakovalo."

Obed je chutný. Dave sa nadchýňa, pretože dnes bude v New Yorku vidieť jedného zo svojich idolov, Louisa CK. Následne letí do Santa Barbary, kde s Depeche Mode budú nacvičovať program pre svetové turné, s ktorým sa na konci júna zastavia aj vo švédskom Borlänge, na Peace & Love festivale.

Vonku, na chladnej ulici sa otočí a povie: "Rozhovory poskytujem skutočne nerád, ale na otázky odpoviem. Život je príliš krátky na to, aby sme mali veľa tajomstiev. Čo je akoby iná obdoba: Aj tak čoskoro zomrieme. Tak vlastne, prečo sa nepokúsiť povedať ostatným, kto ste, kým ste ešte tu? A ja som dokonca v pozícii, kedy ľudia chcú o mne niečo vedieť."

Čo myslíš, ako by si Ťa svet pamätal, keby si zomrel v roku 1996, v tej hotelovej izbe?
"'To bol ale blbec!' Samozrejme, že si myslím, že by sa zo mňa stal martýr. Je vždy lepšie zomrieť krásnou smrťou, než vo vysokom veku. Vždy sa mi páčili romantické predstavy. Ale jasné, že je to kravina. Treba vydržať!

zdroj: Café, Švédsko, 06/2013
autor: Victor Johansson

Názory Devotees (9)

Čítať a pridávať komentáre môžu iba zaregistrovaní a prihlásení depešáci.

  Vytvorte si účet   Prihláste sa