Dave Gahan sa na mňa pozerá podozrivo

Dave Gahan sa na mňa pozerá podozrivo

Novinár William Shaw vyspovedal Depeche v Olympic Studios v Londýne, tesne pred dokončením albumu "Songs of Faith and Devotion". Článok veľmi nezaujato a objektívne popisuje vzťahy, nálady a rozpoloženia členov skupiny v tomto období.

Dave Gahan sa na mňa podozrivo pozrie a prehlási: "Pamätám si Ťa, že si raz hodnotil jeden z našich singlov, ale nepamätám si, či to bolo dobré, alebo zlé." Hneď na to ma odvádza do prehrávacej izby v Londýnskych Olympic Štúdiách, aby som si vypočul sedem piesní na ktorých DM strávilo desať zničujúcich mesiacov. Dave mi radí, aby som si sadol medzi dva obrovské repráky na mixážnom pulte, pretože tam je najlepšie miesto pre posluch. Nesadol si ani ku mne, pretože ich počul už možno tisíckrát. Takže si tam sadám sám a počúvam, čmáram si poznámky premýšľajúc čo by mi tak mohol povedať. Gahan sa chová nervózne, kyve si svojou hlavou do rytmu a skúma moje reakcie. Hneď na koniec sa ma pýta, čo si o tom myslím. Som nadšený a zdá sa, že som prešiel jeho testom. Gahan sa postaví, drží plechovku Budwaiseru a hovorí: "Pozoroval som Ťa a môžem povedať, že tomu rozumieš." Začína hovoriť o tomto albume, ako je to to najlepšie na čom sa kedy predtým podieľal, ako to nie je ľahké, ako je to o všetkom čo prežil a ako to všetko vypovedá o súčasnom svete. "Je to niečo, čo je teraz potreba, je to pozitívna vec." Pre Davea Gahana je tento album akási terapia. Posledných pár rokov bolo zvláštnych a bolestivých. Album už je skoro hotové. Toto je tretia a posledná časť nahrávania. V roku 1992 začali v Madride, potom sa presťahovali do Hamburgu a teraz sú nazad v Londýne. Dnes práve dokončili rytmus pre pieseň nazvanú "Rush" jemný tlkot seqencerov a gitár je milión míľ od čistej elektronickej hudby, ktorou začali pred trinástimi rokmi. Alan Wilder sa koncentruje na obrazovku plnej čísel. Na hlave ma klobúk, ktorý ma narazený až na uši, Martin Gore sedí u mixážneho pultu spolu s Floodom, producentom, ktorý s nimi spolupracuje od albumu Violator, ktorý vyšiel v roku 1990. Príležitostne Andy Fletcher, ktorého úloha nie je veľmi o hudbe v tomto štádiu sa pozrie ako to pokračuje. Ešte dva týždne a je koniec. Depeche Mode vedia, že už toho dokázali dosť. Vždy keď vydajú album, predávajú viac. Od roku 1984 keď sa dostali do Top 20 s People Are People napĺňajú štadióny a predali už 6 miliónov kópií albumu Violator. Dave Gahan, ktorý sa zmenil od čias Violatoru na nepoznanie potreboval po šnúre pauzu. Presťahoval sa do L.A. a nechal si narásť vlasy až po ramená, koziu briadku a pribudlo na jeho tele ešte viac tetovaní. Začal preferovať ľudí, ktorí ho volali David, hoci ho tak v skutočnosti nikto nevolal. Začal počúvať Jane's Addiction, Soundgarden a Neila Younga. Najväčší rozdiel, ktorý pozorujem je spôsob akým sa chová. Predtým nedôverčivý ako zvyšok kapely, teraz sám sebou posadnutý a hyperaktívny plný entusiasmu. Som tak ohúrený jeho transformáciou, že som mu to musel až povedať. So zníženým hlasom mi hovorí :"Každučký aspekt môjho života sa zmenil v posledných rokoch. Úplne všetko. Rád by som si myslel, že som o mnoho lepší človek, aký som bol kedykoľvek predtým."Zrazu mi pozrie priamo do očí a povie: "Mám za sebou toho naozaj dosť", Wiliam. Veľa vecí sa stalo Daveovi Gahanovi. Prišiel z Basildonu, povojnovom mestečku dvadsať míľ severovýchodne vzdialeného od Londýna, úplne mimo záujmu turistických máp, koncom sedemdesiatych rokov plného unudených tínedžerov ponevierajúcimi sa ulicami a Dave bol jeden s nich. Otec ho opustil keď mal asi šesť mesiacov, na chvíľku sa vrátil na pár rokov keď mal Dave sedem a jeho nevlastný otec zomrel. Vo svojom pubertálnom veku sa dostal ako sám popisuje na šikmú plochu - kradol motorky. Bolo to presne to, čo robia chlapci vo svojom voľnom čase v Basildone.Čo ho nakoniec zachránilo aby nespadol ešte hlbšie bolo to, že stretol Vinca Clarka, Andyho Fletchera a Martina Goreho z tej druhej, krajšej strany mesta. Traja z nich mali skupinu "Composion of Sound" a hrali na syntetizátory. Pretože ani jeden z nich nemal dostatočné charizma, súrne potrebovali front mana. Jedného dňa sa prišli pozrieť na skúšku v miestnom kultúrnom dome a počuli Gahana spievať Davida Bowieho "Heroes" s jednou kapelou. Prvý manažér skupiny, producent Daniel Miller, kedysi filmový editor mal koncom sedemdesiatych rokov hit s "T.V.O.D" Bol to primitívny elektronický singel, ktorý ho nakoniec primel k myšlienke založiť si vlastnú vydavateľskú spoločnosť "MUTE". Začal vydávať synti-popové cover verzie pod názvom "Silicon Teens". Keď raz počul hrať štyroch chlapcov sladké harmonické melódie v krčmičke vo východnom Londýne, bolo to ešte lepšie, než by to mohla byť vôbec pravda. Písal sa rok 1981, rok veľkého boomu britskej novoromantickej scény. V tej dobe nosil Gahan balónové obleky a rozkošné motýliky. Úhľadná novoromantická ofinka mu padala do očí a malinka náušnička mu svietila v nose. Depeche Mode, ktorí sa prezentovali ako lacné modely pre časopisy už mali za sebou pár hitíkov a nevyzerali, že by mohli byť niečo viac ako rýchlo nafúknutá žuvačková bublina, ktorá hneď pľaskne. Ale koncom roka hlavná osobnosť kapely, textár kapely oznámil svoj úmysel opustiť Depeche Mode. (tiež zakladateľ dua Yazoo a Erasure). Úlohu textára prebral Martin Gore, ktorý čím viac času trávil v Berlíne a bol ovplyvnený (hoci to popiera) industriálnymi kapelami typu Einsturzende Neubaten. Následne Depeche Mode tvarovali elektronické pozadie pre Goreho stále viac sotisfikované piesne o dospievajúcej samovražde a pokrútenej romantike. V polovici osemdesiatych rokov aj Gahan podstúpil svoju transformáciu. Už to nebol drobný mladík, ktorý na ich prvom turné beznádejné čakal na niekoho, kto spustí podpornú pásku. Teraz už ovládal svoju rutinu, plnú piruet, kopov, kývaním mikrofónu a potu. Obecenstvo pravidelne omdlievalo z jeho krúženia zadku v kožených nohaviciach. V týchto časoch Dave chodil s dievčaťom s Basildonu, Joanne, ktorá jednu dobu tiež riadila DM fan klub. Nakoniec sa roku 1985 vzali a v 1987 sa im narodil ich syn Jack. Ich manželstvo však vydržalo len do roku 1991. Dave Gahan sedí v kresle v štúdiu a chce sa rozprávať o novom albume, o jeho rozvode a jeho novej žene a chce ma presvedčiť ako to je teraz všetko lepšie. "Začínate so všetkými správnymi ideálmi, ale automaticky to neznamená, že ich musíte všetky stratiť, len vás to všetko okolo úplne pohltí. Pochopil som, že je čas preorganizovať svoj život, pretože som pochopil, že som bol zlý a musel som to zmeniť." Počas turné k albumu Violator, Gahan začínal nad sebou strácať kontrolu, jeho osobný život bol jeden veľký bordel. Trochu užívania si v spoločnosti je normálne chovanie pre Depeche, ale Gahan to prestával všetko ovládať. Zvyšok skupiny začalo mať o neho vážne obavy. "Myslím si, že nakoniec cítil, že iba predvádzanie sa na pódiu a mimo neho je jediná vec, ktorú dokáže robiť dokonale. Bol k nám všetkým veľmi emocionálny a osobne ho preto aj dosť chápem" spomína Andy Fletcher. Po rokoch sa Daveovo manželstvo vyvinulo z všeobecne známeho chlapec - dievča vzťah v rock - boh pasti. Pochopil to a začal sa preto aj nenávidieť, ale nedokázal to zastaviť "Spravíte sa sám pred sebou slepým. Je to veľmi úžasne sa baviť s neskutočným množstvom dievčat, ale nakoniec pochopíte, čo ste za špinu a ako ničíte ostatným ľuďom život, ale najhoršie na tom je, že to robíte svojím najbližším. Cítiš vinu za to všetko? S úškľabkom sa rozpačito usmeje. "Absolútne... a všetko to narastalo počas všetkých tých rokov. Myslím si..." zarazí sa. "Takže, už viem.., takže... myslím si o tom svoje. Ja viem.., že moja žena, môj minulý život, bola ku mne úplne oddaná. A vrátil by som sa k nej a... už by som neklamal..., ani by som nemusel, pretože Joanne sa ma nikdy na nič radšej nepýtala." Ale pravdepodobne ťa aspoň podozrievala. "Tak o tom som si istý, nebola hlúpa..." V 1990 veci nabrali rýchly spád, keď sa Dave opäť zaľúbil. Teresa Conroy bola novinárkou, ktorá pracovala pre producenta Ricka Rubina. V 1988 pracovala tiež pre Depeche Mode u Music For The Masse turné. V tých časoch bola odfarbenou blondínkou a nosila punkové veci. Cestovala so skupinou, písala rozhovory a poskytovala voľné lístky pre miestne rádia. Po turné, sa Dave vrátil do Anglicka za svojou ženou Joanne a synom Jackom, ale často opitý vyvolával Therese a spovedal sa, čo všetko teraz robí. Opäť sa stretli na začiatku turné k albumu Violator a Gahan pochopil, že sa zaľúbil do Theresy a začal sa chovať, akoby mu niekto všetkou silou udrel kladivom po hlave. "Jedno ráno sa pozeráš sám na seba v zrkadle a zrazu je všetko úplne, ale úplne iné a náhle sa všetko tvoje vnímanie zmení. Od minulej noci to už nebolo iba "Chcem to a ono" už nechcem byť taký aký som bol. Theresa priniesla do môjho života pocity ako láska" hovorí dojemne. Pripomínam mu, ako mi raz povedal, že hoci spieva neustále o láske, vlastne sa ešte nikdy nezaľúbil. Na chvíľu sa zamyslí a povie "Určite, myslím si, že som vlastne celú tu dobu zapieral svoje skutočné city, že som sa klamal, keď som sa staral o všetkých tých ľudí, o ktorých som si myslel, že sa musím o nich starať, rešpektovať ich a milovať. To všetko som zrušil." Nové DM album je vlastne ako ich Joshuov strom, moment, keď sa kultová skupina sama seba zmení s hlasitým vyjadrením sebe dôvery. Sú tam ale ešte stále introvertné molové tóniny, ako v hriešnej zamilovanej piesni "In Your Room", ale väčšina z toho je bohatý, hlasný, blúzový elektronický rock. Gahanov rastúci vplyv na skupinu je jasný v euforickej štadiónovej rockovej vypaľovačke "Rush". Sú tam tiež spirituálne veci ako "Get Right With Me" s kompletným gospelovým zborom a "Higher Love" kde Fletch trefne popisuje ako "ich Tears For Fears verziu". Plus temná "One Carres" kde Martin Gore vystupuje zo svojho tieňa. Nový album má názov "Songs Of Faith And Devotion". Nie je to po prvý krát, kde sa Martin inšpiroval v náboženskej tematike, ale album tiež pôsobí, že by mohol odrážať posledné roky života Davida Gahana. Gore popiera, že by písal album o Daveovom živote, ale témy o láske a záchrany pasujú až veľmi dobre. V roku 1991 sa Martin stal otcom. Od vtedy ako sám hovorí, sa jeho piesne stali viac povznášajúce a pozitívne. Podľa večne pragmatického Andyho Fletchera sú nové piesne viac dojemné a menej perverzné. Pred siedmymi rokmi sme takto sedeli s Andym na večeri. Jedna jeho myšlienka o budúcnosti bola, že keď Martin prestane písať piesne, všetko to skončí. Jeho teória bola, že pretože Goreho talent vystrelil zázračne z ničoho nič, tiež sa môže zrazu vytratiť. Martin sa zatiaľ zabával na druhej strane stolu a popíjal. V tom sa niekto z nahrávacej spoločnosti naklonil a varoval nás, že sa teraz môže Martin z ničoho nič začať vyzliekať. "Zvyčajne to robí, keď je opitý" zdôrazní. Martin Gore je zvláštny, ťažko pochopiteľný chlapík. "pravdepodobne som musel byt pekne divoké dieťa" spomína. To ma zaujalo tak, že som sa úplne vyklonil aby som ho počul ako až divoký musel byť." Pretože som mal rád školu a všetko okolo nej." Takže Martin Gore je asi tak divný.. Pochádza z robotníckej triedy, z druhej strany Basildonu ako Dave Gahan. V Nicholas School, veľkej, pochmúrnej štátnej školy, bol príjemný chlapec, ktorý mal rád tie správne veci. Vince Clarke, Andy Fletcher, Alison Moyet (Yazoo), a tiež Perry Bemonte (The Cure) chodili do rovnakej školy. Bemonte si Goreho pamätá ako veľmi, veľmi introvertného človeka. Jeden úplne typický incident pre Goreho bol, keď 5 minút pred začatím hodiny matematiky ho Bemonte žobral o opísanie príkladov. Gore sa len otočil a nechápavo sa na ňho pozrel, čo to vlastne chce ."On to skrátka sucho odmietol" spomína Bemonte. V trinástich rokoch dostal svoju prvú akustickú gitaru, ktorá ho pohltila tak, že na nej neustále vybrnkával. Najlepšie sa cítil sám. "Od svojich šestnástich do svojich osemnástich rokov som skoro nikam nechodil, v podstate som sa dobrovoľne vzdal pitia na dva roky." Už keď DM mali prvé úspechy s Vincovimi ľahkými elektro-pop hitmi, Martin bol stále ešte "pán Obyčajný" ktorý pilne pracoval v miestnej banke a pravidelne chodil do kostola. Až po odchode Clarka bol hodený do úlohy jediného skladateľa a zrazu začal plodiť svoje zvrhlé popové piesne ktoré sa stali základným znakom skupiny. Andy, jeho najbližší priateľ v skupine hovorí, že popravde povedané nevidí žiadnu spojitosť medzi Martinom a jeho piesňami. "On je vážne obyčajný človek." Niekedy sa napije, zahraje futbal, má rád úplne normálne veci, ale keď napíše niečo nádherné, stáva sa hrdinou v niečích očiach. Toto ma neustále ohromuje, pretože sám nevidím žiadnu spojitosť, ktorá by ilustrovala, prečo sa toto deje." Gahan omnoho prirodzenejšie extrovertný, má zase teóriu, že Goreho talent sa prejavil hlavne preto, že zanedbal svoje dospievanie so všetkými tými kamarátmi, dievčatami a samozrejme alkoholom. Zatiaľ čo Gahan kradol motorky, Gore vo svojej izbe piloval Simonové a Garfunkelové piesňe. Najlepšie jeho kúsky sú o vzťahoch. Jeho slová a melódie sa môžu zdať klamlivo jednoduché, ale on oslavuje abnormalitu lásky, na tenkej hranici medzi temnotou a táborovým humorom. "Strangelove" a "Enjoy The Silence" sa sú o klaustrofobickej závislosti na láske", Little 15 a A Question Of Time poukazujú na nevinnosť na hranici skazenosti, "Master And Servant a Behind The Wheel sa zaoberajú fantáziou submisivity. Gore sa desí myšlienky, že si jeho texty ľudia spojujú s jeho osobou. Nervózne sa pousmeje. "Viem si to predstaviť, keď čítajú tie texty," špekuluje, "myslia si, že som musel byť skutočne v temných depresiách so zvrátenými myšlienkam" skoro zašeptá. Som to posledné, o čom by som chcel písať. Evidentne mu to robí problém, opisovať svoje texty. Ak sa ho spýtate, kde teda berie námety na všetky tie sexuálne motívy, je vidieť ako ho to vyvádza z miery a z očí sa dá vyčítať "ďalšiu otázku prosím". Jeho vôbec najnenávidenejšia otázka je či Master And Servant nesie nejaké jeho autobiografické znaky. Hneď vysvetľuje ako to bolo myslené iba metaforicky. Ale nie je to práve tento druh piesní, ktoré nútia ľudí sa zamyslieť, či je s tvojou sexualitou všetko v poriadku, pýtam sa. "Ale nie, toto často prichádza samo spolu s melódiou." Odpovedá Martin uštipačne. Praktizuješ to? "Čo tým myslíš ´tento druh sexuality?´ Že či mám radšej dominantnú, alebo submisívnu roľu?" Áno. Martin pohotovo odpovie: "Pravdupovediac si myslím, že toto je čisto súkromná vec" Zaujímaš sa o pornografiu? Vydýchne. "Áno" krátka pauza, "Ak je to urobené dobre. Ohromuje ma, koľko pornografií je skutočne odpad. Ale ak je to fakt dobre urobené." Zasekne sa. "Musím vyberať veľmi opatrne slová, pretože sa tu pohybujeme na vážne tenkom ľade." V polovici 80. rokov, stal sa fetiš obrovskou módou klubov v Londýne. "Chodieval som tam," priznáva Gore. "Nemám rád pretvárku. Zistil som, že atmosféra v týchto klubov bola veľmi priateľská. Som presvedčený, že odtadiaľ pochádza kopa mojej inšpirácie." Niekedy vtedy aj napriek nevoli ostatných v kapele začal Gore nosiť čierny lak na nechty, rúže, perlové náhrdelníky a kamienky, čierne kožené minisukne na scénu. Kedy si s tým po prvýkrát vyšiel na pódium? Martin sa nechutne zamračí Pozerám, že tuto otázku priam nenávidíš, hovorím. "To preto, že ju dostávam absolútne v každom rozhovore!" Páči sa ti myšlienka androgynie? (biologická obojpohlavnosť, hermafroditizmus – pozn. chmelko) "Myslím, že áno. Bude to asi s mojím odporom k normálu. Vždy som si myslel, že macho image je naozaj nuda." Znamená to, že vedú tieto špekulácie k tomu, že si gay? "Asi máš pravdu. Myslím, že veľa ľudí si myslí, že som gay, nijako ma to ani neuráža, ani mi to v najmenšom nerobí starosti. Ľudia si môžu myslieť, čo chcú." V prízemí štúdia je jedáleň, kde skupina obeduje lasagne a rozoberá záverečné práce na albume. Alan Wilder horlivo presadzuje, aby sa pilotným singlom stala "I Feel You". Alan je jediný, ktorý má klasické hudobné vzdelanie. Keď skupinu opustil Vince Clarke reagoval na inzerát v novinách: "Zavedená kapela hľadá hráča na syntezátor, podmienka vek pod 21." Konkurz vyhral, aj napriek tomu, že mu bolo 22 vďaka malému klamstvu. Wilder najprv plnil úlohu koncertného hráča a v roku '83 sa nakoniec stal oficiálnym členom. Je najstarším zo skupiny – je mu 33 a vidí sám seba ako čistého hudobníka. V spánku píše symfónie, aj keď si na ne nikdy nemôže ráno spomenúť. Koncertovanie, propagácie a natáčanie videoklipov vníma ako rozptýlenie od štúdia. Na začiatku prispel niekoľkými B-side skladby Depeche Mode, teraz už ale keď niečo napíše, tak je to čisto pre jeho sólový projekt Recoil. Produkoval LP pre Nitzer Ebb a čoskoro plánuje spoluprácu aj s Curve. Fletch drží v ruke zopár CD obalov. V skupine plní úlohu ambasádora, pravidelne číta Billboard a The Economist. Pracoval ako úradník v poisťovni až do doby, než si bol istý, že ho Depeche Mode uživí. Ako roky plynuli, bol stále menej a menej zapojovaný do procesu vytvárania hudby a viacej sa venoval správe kapely, je to menej sa v hudbe, tým viac sa dostáva úlohy správy. Toto ho ale vôbec netrápi. "proces nahrávania ma vôbec nebaví" hovorí Fletcher. Položí cédečka na stôl a povie: "Neviem, ktoré z nich je najlepšie, nekupujem ich. Musíte mi to povedať vy." Alan sa ku mne otočí a vysvetľuje "Fletch vôbec nepočúva hudbu." Fletch sa usmieva a prikyvuje. Býva v dome u Temži, kde si môže rybárčiť priamo zo svojej vlastnej záhrady a vlastní podiel v reštaurácii. Rovnako ako Gore, aj jemu sa narodila dcéra v tomto roku. V novembri sa oženil so svojou priateľkou, Grainne. Fletcher hovorí ostatným, že už má návrh rozpočtu pre pripravované videoklipy na nadchádzajúce videa. "Sú od Antona?" Pýta sa Dave. Počas niekoľkých posledných rokov, fotograf Anton Corbijn, ktorý, rovnako ako co-producent Flood úzko spolupracuje s U2, patria k najužšiemu kruhu spolupracovníkov kapely. Anton robí brilantné náladové snímky, ktoré vytvárajú tu úžasnú anononymitu. "Tak koľko?" Pýta sa Gahan. "Sto tisíc," hovorí Fletch. "Libier alebo dolárov?" "Libier!" "No kurva!" zvolá Gahan. "A ešte sú len čierno-biele" vysvetľuje s obrovským smiechom Fletch. Pred mnohými rokmi som navštívil Depeche Mode v štúdiu v malej anglickej dedinke pri nahrávaní "It’s Called A Heart." V tom čase začínal byt Martin znudený procesom nahrávania. Povedal mi, že spolu s Andym chodili po uliciach tejto dediny, dúfajúc, že ich niekto spozná aby sa s nimi mohli porozprávať. Napriek tomu je Martin stále veľký fanúšik hudby. Hoci Depeche Mode sú jednoznačne špičkou industriálnej scény, nemá rád beztvarosť väčšiny súčasnej "noise music". Naopak, má rád hudbu, ktorá ho rozplače - piesne Leonard Cohena, John Lennona, Neil Younga a Kurt Weilla, ktoré spieva Lotte Leny. Špeciálne pre jeho a Fletchovu oslavu tridsiatky založil skupinu Sexist Boys do ktorej prizvali aj Wayne Husseyo z Mission. Namaľovaní s korálkami hral Gore "Hello Hello, I’m back again" od Garyho Glittera, "Dancing Queen" od Abba, a "20th Century Boy" od T. Rex Jeden z elementov, ktoré má rád vo svojich piesňach je, ako sám nazýva "malé prekrúcanie významu". Napríklad v krehkej piesni "Somebody" začal písanie snívaním o perfektnej a všetko chápajúcej milenke, ale priamo na vrchole piesne to všetko prekrúti a poprie "Hoci mi je z takých vecí zle, v prípade ako je tento to nejako zvládnem." Hovorí sa, že si túto pieseň naspieval nahý, je to pravda? Pýtam sa. Opäť zamračene spozornie a hovorí: "Ehm, áno, myslím, že to takto bolo." Povedal to takto, ako by si na to ani nemohol spomenúť. A bol v tom nejaký rozdiel? "Áno, určite je to čistejšie." Silno sa zasmeje. Keď vo februári roku 1992 začali Depeche Mode nahrávať Songs Of Faith and Devotion Dave už žil skoro rok s Teresou v Los Angeles. Mnoho sa ale v jeho živote už stalo v 1991, kedy sa rozviedol s Joanne, akoby to nebolo dosť tak sa dozvedel, že jeho skutočný otec zomrel. Sotva svojho otca poznal, ale prišlo mu, akoby sa s ním pretrhali všetky vzťahy s jeho minulosťou. "V rozmedzí šiestich mesiacov," spomína, "všetko sa na mňa zosypalo." Dave Gahan, ktorý zo štátov priletel do moderne presklenej vily v Madride, ktorú si DM pre nahrávanie albumu prenajali bol na nepoznanie. Prvých pár týždňov to bola katastrofa. Po tom čo celú tu dobu nasával atmosféru západného pobrežia horlivo presadzoval aby sa ich hudba zdrsnila. "Poriadne sme sa hádali" priznáva Dave, "Nakoniec bolo pre ostatných ťažké vôbec zostať so mnou v jednej miestnosti." V apríli, mesiac pred jeho tridsiatymi narodeninami Gahan odletel späť do USA a tam si vzal Teresu v slávnej svadobnej kaplnke Graceland v Las Vegas. Svedkom im bol veľký, ale nie veľmi presvedčivý miestny imitátor Elvisa najatý kaplnkou. Nikto z kapely prítomný nebol. Dave mal na sebe tmavú priehľadnú košeľu, ktorá ukazovala jeho tetovania. Nedávno pribudlo na hrudi: nad pravou bradavkou veľký, tmavý, hippie "Om" symbol ("predstavuje všetok zvuk vesmíru, doslovne every sound in the universe"), presne taký rovnaký ma Teresa na prsu. Vzadu na chrbte má veľkého vtáka Phoenixa, ktorý symbolizuje jeho duchovné znovuzrodenie. V dokumentárnom filme Depeche Mode nazvanom 101, môžete vidieť Teresu ako mladú, pohľadnú, v džínsoch, ružovom rúže a s blond vlasmi. Na svadbe to už ale bola tenučká bruneta v štýle "vamp". Tvoja žena sa objavila aj v 101,všakže? Pýtam sa. "Áno," nechápavo odpovedá. Myslel som Teresu. Gahan premýšľa a potom sa zašklebí. "Radšej by bola, ak by ste ju nespomínali." povie A má pravdu, pretože v tomto filme je aj Joannem ktorá tam vyzerá ako manželka rock'n'rollovej hviezdy, ktorá priletela na záver veľkého koncertného turné. Sedí tam v zákulisí a trochu mimo všetkého tohto sveta. "Dúfam," hovorí mi Gahan, "že sa Joanne zase zamiluje a bude tak šťastná, ako som teraz ja, pretože až potom bude vedieť a chápať, prečo som toto všetko musel urobiť. Boli to odo mňa veľmi sebecké dôvody." Až v tridsiatich som pochopil, že niekedy musíte byť sebecký. "Mám syna," hovorí. Volá sa Jack a má 5 rokov. "Je to trápenie. Chcel by som ho vychovávať, ale nie je to reálne keď tam nie som, vieš? Nechcem aby vyrastal s rovnakými pocitmi, ktoré som mal, keď mi môj nevlastný otec zomrel a ja som nechápal, čo sa deje. Chcem aby Jack vedel, že má otca." Keď Gahan hovorí o svojej minulosti, vyzerá to, akoby vyliezol z nejakej veľkej tmavej diery. Boli toho alkohol a drogy súčasťou? Pýtam sa Nadýchne sa a povie váhavo, "Pitie? Áno. Keď ste v kapele, akoby ste boli v gangu. Keď idete von, tak všetko je vaše. Mesto patrí len vám. Môžete ísť do akéhokoľvek klubu. Čokoľvek, čo potrebujete, dostanete..." Skúšam to teda inak a pokladám mu otázku na priamo. "Bol si niekedy drogovo závislý? "Hmmm," Gahan sa zarazí. Po chvíli povie: "Ani nie." Potom ešte dôraznejšie, "Nie, nie. Myslím, že som niekedy až príliš pil, ale to asi väčšina ľudí v mojom veku." Ďalší deň keď som mal stretnúť kapelu som bol nenápadne a zdvorilo požiadaný, aby som už nekládol ďalšie otázky týkajúce sa drog. Skupina sa už ku mne správa omnoho obozretnejšie. Keď vojdem do štúdia kde Flood, Gore a Gahan pracujú, konverzácia náhle vyschne. Gahan len siahne po fľaši Aqua Libra a z chuti sa z nej napije. Depeche Mode veľmi neradi odhaľujú čokoľvek zo svojho súkromia. Prvýkrát som ich stretol v roku 1985, na jednom z tých večierkoch organizovaných radio DJ. Nešťastne sedeli v jednom rohu a čosi popíjali. Keď som im povedal, že som prekvapený, že prišli, tak mi Andy a Martin na to odvetili pekne nešťastne, že ich promotér si myslel, žeby to bol dobrý nápad. V roku 1988 si najali slávneho režiséra DA Pennebakera pre film 101, film, ktorý mapuje americkú časť turné až po jeho veľkolepé vyvrcholenie v Rose Bowl. Pennebaker najviac známy so svojím filmom "Don’t Look Back" ktorý veľmi dobre prispel k image Boba Dylana ako kúsavého mesiáša. 101 je pozoruhodná hlavne zábermi so zákulisia a príprav samotných koncertov. V jednej s najdlhších pasáži napríklad Alan podrobne vysvetľuje ako pracujú jeho syntezátory. Depeche Mode boli stále malou, samosprávnou a nezávislou firmou. Ak si pozriete kredity k turné počas všetkých tých rokov, stále tam uvidíte tie isté mená. Floodovi napríklad trvalo dosť dlho presvedčiť ich aby skúsili orchester. Chlapcom trvá veľmi dlho pokiaľ si niekoho pripustia pod kožu. Predstava, že im pri práci cez ramená bude ešte jeden deň pozerať nejaký novinár ich už evidentne znervózňuje. Najnervóznejší mi prišiel asi Gahan, ktorý pracuje na jednom z posledných vokálov pre skladbu "Rush". Atmosféra sa uvoľní len na chvíľu, keď sa Flood zmieni, že musí byť na telefóne, pretože čaká hovor od The Edge z U2, posmievavo ho Dave na to hneď premenuje z Flood (povodeň) na Dropper (kvapkadlo). Predtým, než zmizne v nahrávacej miestnosti si ma berie na bok a hovorí mi, že včera v posteli celú noc premýšľal o tom, či mi toho nepovedal príliš veľa. Kvôli tomu aj volal Terese, ona mu na to povedala, že ak bol úprimný, tak si je istá, že to bolo v poriadku "Veľa z toho, čo o čom sme sa včera bavili" hovorí. "... aby som bol úprimný, tak som ml v sebe už zopár pív... Niekedy si skrátka myslím, že som trochu prihlúpy." Nahrávacia miestnosť je celá zatemnená, osvetlená len niekoľkými sviečkami. Dave tam vnútri vôbec nie je vidieť. Práve sa pokúša presne načasovať pasáž: "When I come up" (jeho hlas je naplno zosílený v kontrolnej miestnosti), "I rush for you" Nedarí sa mu to, preto tuto smyčku musí opakovať niekoľkokrát. "Možno," (šepká mi ich manažér): "By sme sa už mali stratiť." Podávam si so všetkými ruku a mávam na neviditeľného Gahana cez okno, ale ani nevidím, či to registruje, alebo nie. Až na vonkajších schodoch, počujem Daveov hlas z kontrolnej miestnosti, ktorý je zosilňovaný cez reproduktory s efektom ozveny. "Pri písaní tohto článku buď prosím láskavý."

Názory Devotees (1)

Sveta

 1    18. september 2011 o 21:09

Tomy,  mas sice pravdu, ale za niektore prefackania si moze aj on sam.
Kazdopadne som rada, ze uz to vsetko ma za sebou.

After Party, Roxy, Praha

Diskutovať môžu iba zaregistrovaní a prihlásení užívatelia.

  Vytvorte si účet   Prihláste sa