koncert Depeche Mode v Bratislave

Dave Gahan: Moja droga, telka

Monghi Rozhovory zdroj

Rozhovor s Davidom pre magazín Rolling Stone, ktorý vznikol v známej newyorskej oblasti East Village, v Bowery.

"Na tom meste niečo je, cítim sa tam ako doma," začne z vesela Dave. "Už nie je také špinavé, ako kedysi, ale táto oblasť sa mi mimoriadne páči. Aj toto miesto, nablískané, žiariace a pritom z vonka také ošumelé a temné. Ten hotel je niečím príťažlivý, ako aj tá metadónová klinika dolu na ulici. Dva podivné svety. To na mňa ešte vždy robí dojem."

V New Yorku si už takmer 20 rokov, prečo si sa usadil práve tu?
Je to vôbec prvé miesto, ak nerátam rodisko, kde mám pocit, že sem patrím. Ako dieťa som sa vždy cítil ako vydedenec. Vždy som mal problém zotrvať s ľuďmi dlhší čas. Takže, žiť tu 20 rokov, vytvoriť si tu za ten čas aj priateľstvá, to už je niečo. Množstvo príbehov a charakterov, ktoré som vytvoril, vzišli z New Yorku.

Pačí sa ti aj tá temnejšia stránka mesta?
Tá ošumelá stránka vecí New Yorku Vás jednoducho vždy láka. Ale dnes sa už radšej držím bokom, ako pozorovateľ, než by som tomu mal znova prepadať. Strávil som tam kopec času a musel som sa z toho prekopať von, takže za tým dnes nebažím. Ale rád to všetko pozorujem.

Album "Angels & Ghosts" si so Soulsavers nahrával po celom svete, prečo práve New York?
Pretože väčšina nápadov sa zrodila v mojom malom štúdiu, ktoré tu mám s kamošom a tie som následne posielal Richovi. Napr. sa mu veľmá páčili backing vokály, ktoré som nahral pre "Don´t Cry" a v Electric Lady štúdiu sme mali k dispozícii gospelový zbor. Prišli sme v jedno ráno a zostali až do svitania nasledujúceho dňa. Nahrávali sme starým, klasickým spôsobom, kedy ste na všetko mali jedinú šancu. Žiaden luxus v štýle, "Uvidíme, ako to budeme cítiť zajtra". Skôr to bolo v štýle, "Nie, síce na Vás tlačíme, ale musíme to mať do večera hotové." A to sa mi páči.

S Depeche Mode je to iné?
No jasné. S Depeche Mode máte k dispozícii ohromné množstvo času a ja im neustále tvrdím, že je to skutočne až príliš. Máme vo zvyku robiť 4-týždňové nahrávacie sedenia, a to robíte tak na troch, či štyroch skladbách, takže ja som tie nahrávania skrátil, pretože som na každého tlačil, aby to zvládol rýchlejšie. Ak máte príliš veľa času, tak začnete veci vo veľkom flákať. Ak zavriete Martina Goreho do miestnosti plnej analógových syntezátorov, bude sa s nimi len do nekonečna hrať.

Asi preto vznikol v tomto roku jeho sólový album v tom štýle.
No presne. Martin má štúdio doma a chodí tam ako do práce. A on to proste miluje. Jeho album je vlastne len rozšírením vecí, ktoré sme buď zamietli alebo sme ich nakoniec nenahrali. V časoch príprav nahrávania albumu "Delta Machine" sme mali spolu k dispozícii asi 20-25 skladieb, takže popri tom sa objavili ešte ďalšie kúsky a melódie.

Čo si zo Soulsavers získal, čo sa ti z Depeche Mode získať nepodarilo?
Je toho veľa. Rád pracujem rôznymi postupmi a rád rozvíjam nápady s niekým, kto je ochotný aj trochu zariskovať. A tieto skúsenosti si potom beriem so sebou do Depeche Mode; presne, ako v prípade albumu "Delta Machine". Veci, ktoré mám aktuálne rozpracované, budú určené pre budúci album Depeche Mode, teraz to tak proste cítim, ale nebudem toho plne schopný, kým úplne neuzavriem so Soulsavers tento album.

To znie, akoby boli Depeche Mode aktuálne v dobrej pozícii.
Stále mám pocit, že sme neskončili. S Martinom sa nachádzame teraz na tej istej stránke knihy. Ak by sme mali pocit, že už ďalšia nahrávka nebude, tak jednoducho do toho nepôjdeme. Videli sme sa pred pár týždňami, rozprávali sa o kapele a živo sa zaujímal o to, čo so Soulavers robíme, chystá sa aj na koncert v Los Angeles, pretože chce vedieť, kde mi teraz lieta hlava. A ja to chcem o ňom vedieť takisto.

Čiže nový album Depeche Mode má zdá sa veľkú šancu.
Rozprávali sme sa o tom, že by sme sa ku konci roka mohli pozhovárať o našich ďalších plánoch. Radi by sme nahrali ďalší album. Takže, hodíme o tom reč a ani by som nebol prekvapený, keď by sme sa v priebehu budúceho roka vrátili do štúdia.

Pred desiatimi rokmi si pre Rolling Stone povedal, že sa ti tón tvojho hlasu nepáči. Dnes to cítiš inak?
Dnes si viac verím. 10-15 rokov som začal vlastne len objavovať môj hlas, vďaka vlastným melódiam a textom na mojich sólových albumoch. Pri tomto albume so Soulsavers mám pocit, že som na správnom mieste, čo je po toľkých rokoch vcelku príjemný pocit.

Album začína s veľmi silnou skladbou "Shine". To preto, že sa tak v poslednej dobe cítiš?
Tá skladba je odrazom mojej optimistickej stránky. Mal som melódiu, ale text mi nejako unikal, no zrazu prišla múza po koncerte s Depeche Mode v Berlíne. Hrali sme na obrovskom štadióne, bola krásna letná noc, pár rokov dozadu. Jednoducho jedna z tých nocí na pódiu, kedy máte pocit, že všetko je skvelé. Pri speve som mal pocit, akoby som disponoval všetkou silou, akou som disponovať chcel. Všetku potrebnú energiu som zrazu mal. Obzrel som sa okolo seba a bolo mi jasné, že každý je na tom presne rovnako. Vždy sa obzerám po Christianovi, našom bubeníkov, spolu tvoríme na pódiu tím, vedel som, že cítil presne to isté. Bola to jedna z tých nocí. Keď som sa v tú noc vrátil do hotela, tak mi tá melódia neustále vŕtala v hlave. Nahral som si ju do telefónu a keď mi Rich poslal gitarové party, tak som si na to všetko spomenul a to už šli veci závratným tempom. "Shine" sa vážne vydarila, takže sme mali prvú skladbu.

Na záver, v balade "One Thing" spievaš o sledovaní "tých gýčových programov v telke". Aké programy si vyberáš?
(Smiech) Keď sa skladba uberá do temna, rád do nej vrhnem niečo, čo ma rozosmeje. Aj preto v nej spievam "Vždy je tam pre mňa "Život na Marse"," čo je samozrejme odkaz na Bowieho skladbu. Je jedno, ako sa cítim, je to jedna z tých skladieb, pri ktorých zrazu celý svet vyzerá pre mňa inak, cítim sa súčasťou tej skladby. Toto som mnou dokáže hudba urobiť. Takže v tej skladbe som akýsi apatický, keď tu zrazu, "Ser na to. Poď sem, mrkneme na nejakú sračku a necháme sa tým otupiť." To je moja droga, telka. Je jedno, čo v nej beží.

Sledujem samozrejme kopec programov, ktoré sa mi páčia a keď zrazu skončia, som veľmi sklamaný, ako napr. "Breaking Bad", či "The Daily Show", keď z nej odišiel Jon Stewart; to boli moje kotvy. Mal som pri tom pocit, ako keď dokončím nahrávku. A gýče? Čo je viem, diskusie s Republikánmi? (smiech). To bolo kopec zábavy. Sedel som a sledoval to ako zhypnotizovaný v štýle, "Už to snáď ani nemôže byť lepšie". Takže, diskusie s Republikánmi a Kardashianovci.

Niekto by sa mal nad tými dvoma reláciami už zamyslieť.
Sú to také isté sračky, ktorými sme už presýtení a ste do toho aj tak vtiahnutí.

20 október 2015

Názory Devotees (32)

tommy

1 21. október 2015 o 08:23

Hm na margo toho, ako sa mu pred pár rokmi nepáčil tón hlasu, tak sa mi zdá, že ani teraz ho nemá optimálny… Ku všetkej cti k jeho novému počinu, ako aj live prezentácii, sa mi ako laikovi zdá, že farba a tón hlasu nie je tak pekne zafarbená, resp. taký silný ako kedysi… Miestami priam znie akosi nezdravo, dokonca mám kacírske myšlienky typu, že by to mal v DM spievať iba Martin, aj na turné... Keď sme už pri Martinovi - tá jeho farba a sila hlasu sa priam hodí ku gospelu a bluesu.

bob3

2 21. október 2015 o 09:56

tomy: Pokud se nepletu tak otec Martina je černoch, to mnohé vysvětluje. Jeho hlas se cca po třicítce výrazně změnil, nabyl na síle, možná šel s toninou trochu níže, začal zpívat dlouhé tony vibratem, do té doby zpíval rovným hlasem.

Hammersmith Odeon

3 21. október 2015 o 21:42

2. bob3:Nemýliš sa bob-e. Niekedy zaciatkom 90-tych rokov sa Martin (aj ostatní chalani) stretol s otcom - americanom. Andy sa vyjadril, ze je uplne ako Martin, akurát trosku viac “osmahnuty” .

bob3

4 21. október 2015 o 23:43

Hammersmith Odeon: Když se na Martina dneska zadíváš, tak tam určité rysy jsou.

Je to takový případ jako u Mariah Carey, její otec je taky černoch:

Ne že bych ji poslouchal , ale pro zajímavost jsem dohledal.

Hammersmith Odeon

5 21. október 2015 o 23:54

@4. bob3:zujimave je, ze sa dominantny tmavy gen nieleze neprejavil na martinovi, ale ani na jeho detoch (zvykne “preskocit” ob generaciu). Nie, ze by mi to nejak vadilo .

bob3

6 22. október 2015 o 00:18

Hammersmith Odeon: Možná se data barvy kůže ze strany otce zcela vytratila, jestli je to vůbec možné, nebo vždy dochází pouze k dočasnému potlačení, vypnutí..nevim.

To bude překvápko až se jeho dcerkám narodí malý černošek..

NA BARVĚ KŮŽE NEZÁLEŽÍ, U MARTINA TO PLATÍ DVOJNÁSOB.

Monghi

7 22. október 2015 o 05:46

mna by skor zaujimalo, ako je to so skutocnou Martinovou naklonnostou k blues a k elektronike. Ci je tam nejaky vnutorny boj alebo ma pozitivny vztah k obom stylom, rovnako gospelu… a kam je az schopny zajst Mam teraz take mensie “Recoil” obdobie, vcera som opatovne “zjazdil” SubHuman, no to je jedno bluesove epicke veldielo, absolutne smerovane na americky juh, do kolisky blues ... s Delta Machine sa kapela po imidzovej stranke, ale aj na pozadi niektorych skladieb, tiez tlacila do okolia New Orleans, Gahan s novym projektom takisto trochu “juzansky” pachne… heh, ma celkom buducnost noveho projektu DM zacina zaujimat :D Skoda skoda, ze to naslapnute smerovanie kapely v 1993 tak rychlo skoncilo Na druhej strane, chvalabohu, kto vie, ci by to ich tela uniesli :D

Logic

8 22. október 2015 o 07:04

Dobre, že pri Ultre to vôbec nesmerovalo do roku 1993.