Dave Gahan - Interview (25.03.2008)

Keď ste spevákom legendárnej skupiny, ktorá celosvetovo predala viac ako 72 miliónov albumov a inšpirovala celé generácie hudobníkov, tak nie je ľahké si dať na chvíľu pauzu a venovať sa vlastným veciam. Kritika je k vám nekompromisná a fanúšikovia ešte viac.

Keď Dave Gahan, spevák z Depeche Mode, ktorí sa sformovali v roku 1980, vydal v roku 2003 svoj prvý sólový album "Paper Monsters", dosiahol len mierny úspech, no získal tým väčší priestor pre vlastnú prácu v domovskej skupine. No nasledovník jeho prvotiny, album "Hourglass", ktorý vyšiel v októbri 2007 na labeloch Virgin/Mute, kritiku rozhodne zaujal, fanúšikov potešil, a čo je najdôležitejšie, zaručil mu kreatívnu nezávislosť, ktorej sa tak po celé desaťročia dožadoval.

Posledné turné Depeche Mode skončilo na konci roku 2006. To si po tom hneď nastúpil do štúdia a započal práce na albume "Hourglass"?
Všetky naše práce s Depeche Mode skončili v októbri 2006. Vrátil som sa domov a snažil sa veci rozhýbať. Po turné je to vždy trochu zložité... stále ste zvyknutý, že vám popod dvere niekto postrčí papier so zoznamom vecí, ktoré vás v ten ktorý deň čakajú (smiech). Vlastne si vytvoríte nové posadnutosti, napr. ako správne uložiť riad do umývačky a podobne. Po tom, čo som asi mesiac so všetkým štval vlastnú rodinu, mi bolo odporučené, aby som sa zasa niečomu venovať, tak som zavolal Christianovi Eignerovi a Andrew Philpottovi, no a s nimi sme niečo naplánovali a čosi skomponovali. V podstate do januára, či februára minulého roka sme nijak pravidelne nenahrávali a nepísali. Po pár týždňoch sme si uvedomili, že sme stvorili kostru našej práce a to je obyčajne ten moment, kedy začnete tvoriť demosnímky.

Ako si sa dal vlastne s Christianom a Andrewom dohromady?
Christian hrá s Depeche Mode na bicích už desať rokov a Andrew s nami striedavo pracuje už tiež zopár rokov, programuje, produkuje, hlavne pre živé vystúpenia. Sme dlhoroční priatelia, no spoločne sme začali pracovať až krátko po turné Paper Monsters. Je to vzťah, ktorý sa stále zlepšuje a zlepšuje, aj čo sa týka komponovania.

Som si istá, že kreatívny proces, ktorým ste pri tomto albume prešli bol trochu odlišný od toho, na aký si zvyknutý s Depeche Mode. Prišla ti práca s Andrewom a Christianom ľahšia alebo ťažšia, v porovnaní s DM?
Podľa mňa to bolo omnoho ľahšie (smiech). Pri tomto albume neexistoval žiaden úmysel o tom, aké to celé bude. Jednoducho sme pracovali a ani sme o tom nemali potrebu diskutovať. Jednoducho sme pracovali a ani nám nik nevenoval pozornosť. Dokonca sme neprizvali ani Daniela Millera, ten sa k nám pridal až po tom, čo bola viac ako polovica vecí hotová. No celý čas bol neskutočne zvedavý, čo to s chalanmi robím, doslova bažil po tom, aby si to mohol vypočuť. Keď prišiel do štúdia, vypočul si asi šesť piesní, ktoré už boli hotové a bol veľmi nadšený. Dal nám najavo, že by to veľmi rád vydal a že to znie ako slušná sólová nahrávka Davida Gahana. Nikdy som nepremýšľal, či by niečo z toho bolo vhodné aj pre Depeche Mode. Toto všetko je totiž spontánny výsledok našej práce, jednoducho sme vyprodukovali niečo, čo nás spájalo.

To znie akoby naozaj šlo o prirodzený proces. No predsa... bolo niečo špecifické, čo si chcel albumom zachytiť, čo sa ti nepodarilo na "Paper Monsters"?
Všetko na čom v živote pracujem a k čomu v živote smerujem je založené na pocite a zmysle slobody. A presne v tomto zmysle sme spolu na albume pracovali. Ako som už povedal, nemali sme žiadne obmedzenia. Dovoliť si takéto čosi, obzvlášť dnes, keď človek vidí, ako to v biznise chodí, je to trochu luxus, no ako už raz niekto povedal, pracoval som veľmi tvrdo na tom, aby som si to mohol dovoliť.

Sloboda v tvorbe hudby je niečo, čo je pre mňa veľmi dôležité. Keď ste v skupine, tak samozrejme platia určité pravidlá, ktoré vás vlastne tlačia do vašej pozície. V podstate ste si tie úlohy určili sami a ak už raz takéto hranice postavíte, tak sa veľmi ťažko búrajú. Veľmi často sa do toho zapletie aj politika, v štýle... "Takto to robím ja a ty mi v tom svojou úlohou brániť nemôžeš," a podobne. Mali sme šťastie, že sme za celé tie roky vystriedali veľa producentov, ktorí nás tlačili do rôznych smerov a hlavne nás nútili do spoločnej práce, no z tohto pocitu slobody sa naozaj teším, rovnako ako aj zo schopnosti dať mojim nápadom reálnu podobu, či už podľa vlastných predstáv alebo tých spoločných, keď s niekým spolupracujem. No takisto mám radosť, že som schopný sa vrátiť k našej skupine a byť nadšený z práce, ktorej sme schopní venovať sa spoločne.

Nahrávanie s Depeche Mode je trochu odlišné, pretože tam treba zohľadniť aj veľké očakávania nahrávacej spoločnosti, ktorá do toho vložila prostriedky a rovnako treba hľadieť aj na to, že sme do toho čosi vložili my sami. Vždy sa nám nejako podarí vytvoriť atmosféru, v ktorej sa pracuje trochu zložitejšie, už len preto, že očakávania každého zúčastneného sú až príliš vysoké. Ľudia okamžite začnú v štýle, "No dobre, počujeme tam singel? Bude sa to hrať v rádiách?" Ale toto všetko je už pre mňa nedôležité.

Čo je v prípade tvojej sólovej práce dôležité: názory fanúšikov a kritiky alebo vydať niečo, čo považuješ ty sám za kreatívne?
Cieľom je schopnosť niečo urobiť a cítiť to úplne prvoradé: "urobili ste niečo, s čím ste spokojný". No ale samozrejme, aj ja som len človek, tak ako ktokoľvek iný, v mysli vám zakotví zo všetkých recenzií vždy iba tá najhoršia, aj keď by všetky ostatné boli pochvalné (smiech). Niekto mi raz veľmi dávno povedal, že ak veríš v dobro, mal by si veriť aj v zlo.

Mal som jednoducho šťastie, že tento album bol neuveriteľne dobre prijatý. Je však zaujímavé, ako som okamžite hľadal jeho slabiny, aj keď boli recenzie dobré. Neviem si pomôcť, ale ja ich čítam. Síce sa pokúšam o opak, ale klamal by som, ak by som povedal, že ich nečítam. Ale neviem, čo je frustrujúce viac, ako keď sa niečo porovnáva s prácou, ktorá bola práve dokončená. Zdá sa, akoby všetko, čo v živote robím, mi bolo predostierané priamo pred mňa, dokonca aj vtedy, keď ešte vôbec neviem, akú výslednú podobu budú tie veci mať.

Vlastne v každom momente celého procesu bolo kľúčovým prvkom nadšenie. Ani neviem, o čom to je alebo prečo trvalo tak dlho, kým sa toto všetko stalo. Je jasné, že prvých 15 rokov držal Depeche Mode pohromade akýsi "hlad". Keď ste mladý, putujete po svete, vidíte, ako vám veci rastú pred očami, je to veľmi vzrušujúce -- no po nejakom čase príde ten moment, kedy sa spýtate "Čo je to, čím naozaj prispievaš k zvuku?". A myslím, že po niečom takom pátram, po zmysle niečoho, čo je vo mne a myslím, že veľmi dlho som sa snažil dostať to zo seba von.

Názov "Hourglass" akoby odkazoval na plynúci čas. Cítiš tlak dosiahnuť méty, ktoré si doteraz nedosiahol alebo ide len o všeobecný zmysel túžby posunúť sa ďalej?
Myslím, že tá druhá časť vašej otázky je viac pravdepodobná. Ide o "údiv" nad všetkým, z čoho som momentálne nadšený a zároveň o akési zdesenie. Niečo v štýle, Kam som sa to dostal? (smiech). Je to zábavné, ten pocit, dať umeniu skutočnú podobu a byť toho súčasťou. Cítiť z toho nové schopnosti, ale aj narastajúce trápenie: je koniec, dokázal si to. Keď ste v pracovnom procese, je to veľmi vzrušujúce, no v momente, ako to všetko dokončíte, už to akosi nie je vaše a musíte tomu dať slobodu.

Nedávno som sa rozprával s Andrewom, o tom, ako celý ten proces vnímal on. Vrátil sa domov do Írska a zrazu mi začala práca chýbať, hlavne ten pocit byť spolu a byť súčasťou procesu. Vtedy si vlastne ani neuvedomujete, čo robíte, no napriek tomu máte pocit, že je to správne, ak je to len pocit. A v podstate o tom je "Hourglass" - je to pokus byť niekde a robiť niečo, čo je lepšie, ako sa trápiť nad tým, čo ste neurobili, prípadne, čo sa udeje v budúcnosti a tak len stojíte na jednom mieste.

Kde v týchto dňoch čerpáš inšpiráciu?
Moje inšpirácia vychádzajú zo života, ktorý ma obklopuje... viete, byť súčasťou rodiny a zúfalá snaha byť v tom stále lepší (smiech) a niekedy je to zasa o nude, ktorá ma prepadne. Mať deti a snažiť sa ich pochopiť, byť tu pre nich... to nie je také ľahké... každý rodič vám v podstate povie to isté, no nakoniec zistíte, čo všetko ste urobili, to si môžete byť istý. To, čo som o sebe zistil je, že sa dokážem neskutočne kontrolovať, no na druhej strane mám v sebe túžbu sa tej sebakontroly vzdať a zmiznúť, takže teraz som uviazol niekde uprostred.

No a samozrejme, New York je kedykoľvek úžasným miestom pre inšpiráciu. Často trávim čas prechádzkami, obklopený ľuďmi. Skvelé na tom je, že v New Yorku sa môžete prechádzať medzi ľuďmi, sledovať život, no vôbec sa na ňom nemusíte podieľať. To je niečo, čo mi veľmi vyhovuje, množstvu ľudí to môže prísť čudné, ale keď máte oči otvorené, tak môžete neustále sledovať niečo úžasné. Často sa dokonca vidím v niekom inom a práve v tomto nachádzam množstvo inšpirácie. Často mám pocit, že píšem o niekom inom, no vráti sa mi to v podobe zápasu s mojimi démonmi.

V oboch tvojich sólových prácach, ako aj v tých s Depeche Mode, sú tvoje skladby plné odkazov na duchovno, osud a náboženstvo. Čo ťa k týmto témam vedie?
Čím viac sa snažíte "dotknúť" toho, čo je vo vás, tak tým viac sa snažíte objavovať veci mimo vás, veci, ktoré tvoria pozadie toho, čo je vo vás, alebo veci, ktoré vás pozdvihnú. Ja som v podstate taký istý človek ako mnoho iných ľudí, mám strach sa pozrieť, to čo je vo vnútri, ako aj pokúsiť sa zistiť, kto vlastne som. Aby som bol úprimný, toto pre mňa už nie je viac žiadna alternatíva. Ak sa to dostane k náboženstvu, tak je to veľmi mätúce a je to záležitosť tisícky uplynutých rokov a ďalšej tisícky rokov, ktoré ešte len prídu. Neviem, čo je presne to, v čo verím, ale viem, že cítim niečo, čo je vyššie a mocnejšie a čo sa nedá slovami správne opísať. Čím viac som pokojnejší, tým ľahšie sa dostanem k odpovedi. Takže sa snažím byť pokojnejší a myslím, že to, čo počujem je skutočne dobrá práca.

Takisto sa cítim momentálne veľmi vďačný... môj život, to bola jedna veľká húpačka, ako aj boj o útek pred realitou života a evidentne to bola téma môjho života veľmi dlhé obdobie. Nič z toho však už pre mňa nefunguje, takže stáť nohami na zemi a uvedomiť si, že sa môžem zmieriť s množstvom vecí, ktoré stoja predo mnou, to je skutočne povzbudzujúce poznanie. Ukázať to svetu tvorí až 90% z toho všetkého a mnoho času trávim pokúšaním sa to neukazovať! (smiech)

Ako myslíš, že sa zmenila tvoja osoba od momentu, ako si sa po prvýkrát pripojil k Depeche Mode pred takmer tridsiatimi rokmi?
Nemyslím si, že by som sa nejako príliš zmenil. Mám 15-ročného syna, ktorý zvádza práve svoj vnútorný boj, akoby som videl seba, čo je doslova bláznivé. Rozdiel medzi ním a mnou je ten, že je schopný svoje frustrácie vyjadriť, kdežto ja v jeho veku som nenašiel spôsob, ako to urobiť. Z mojich životných skúseností som sa naučil, že musím byť veľmi vďačný a že život je vlastne všetko, čo robím. Mám jasnú voľbu... niekedy až príliš (smiech). Veľmi často potrebujem určiť smer. Najpohodlnejšie sa cítim, keď pracujem. Táto nahrávka bola jednoznačne toho súčasťou. Bola to doslova katarzná skúsenosť, niečo v štýle, "Dobre, už mám z tých vecí, čo nosím na svojich pleciach parádny otlak, tak kam teraz?"

Vyberieš sa s "Hourglass" aj na cesty? Máš za sebou veľmi dobre prijaté vystúpenia v Apple Store v New Yorku na jeseň minulého roka.
Rád by som. No momentálne je dosť zložité dať chalanov, s ktorými by som to rád uskutočnil, dokopy. No nevzdávam sa toho, momentálne by som ešte rád odohral zopár vystúpení. Dal som dokopy malú kapelu, na konci sme sa volali Jupiters. Na tých vystúpeniach sme si užili kopec zábavy. Na konci toho týždňa sme s humorom vyhlásili, "A je to, turné sa skončilo!" Na tom poslednom vystúpení sme už boli skvele zohratí a live interpretácie tých skladieb skvele fungovali. Ale bolo to aj trochu čudné, sotva sme začali a zrazu bol koniec. Síce sme začali debaty o jednorázových vystúpeniach, no myšlienka šiestich, či ôsmych mesiacov strávených na turné ma zatiaľ neláka. Také niečo si užijem s Depeche Mode.

Čo v súčasnosti počúvaš?
Stále rád počúvam množstvo starších záležitostí. No samozrejme objavujem aj množstvo nových vecí - napr. Digitalism a veci podobné, no aj tak sa najčastejšie vraciam k starým bluesovým veciam: Johny Cash, Nick Cave. No a najviac asi sledujem tvorbu Sigur Ros... majú v sebe čosi zvláštne, niečo, čo ma vždy osloví. No a páči sa mi projekt Grinderman, ako aj posledný album White Stripes. Začal som sa zaujímať o rôznorodé hudobné žánre. Ale čo ma vždy najviac oslovuje, to sú vokály - PJ Harvey, Bjork. Ak ma zaujme hlas, tak ma začne zaujímať aj to ostatné.

Tvoje drogové a alkoholové excesy z minulosti sú veľmi dobre zdokumentované. Tvoja najväčšia neresť v súčasnosti?
Počas poskytovania rozhovorov mám tendenciu viac fajčiť a počas práce s Andrewom a Christianom som fajčil ešte viac. Aj oni dvaja sú dosť silní fajčiari, väčšinu času bola celá nahrávacia miestnosť doslova nabitá smogom. A myslím, že moja najhoršia neresť je telka - dokážem si k nej sadnúť a čumieť na ňu celú noc. Som schopný pozerať doslova všetko. Je to akási forma úniku a pritom na tom nič nie je, len sa pozeráte! (smiech) A aby som bol úprimný, skutočnú radosť mi robia veci, o ktorých som si myslel, že sa z nich tešiť nikdy nebudem, ako napr. ticho alebo ničnerobenie. Nie je pre mňa nič krajšie, ako si len tak sedieť, nerobiť nič, len si čítať knihu alebo niečo iné.

Za tých 25 rokov akoby si vôbec nestarol? Vďaka čomu si stále v takej skvelej forme?
Niekoľkokrát do týždňa chodím do telocvične. To si skutočne užívam a iba takto sa zbavujem svojich úzkostí. Zistil som, že ak sa udržujem v kondícií, moja myseľ je jasnejšia a aj na okolie vplývam lepšie. Ak by som na pár dní telocvičňu vynechal, začali by sa moje nočné mory.

Vrátia sa Depeche Mode čoskoro do štúdia?
To som si úplne istý. Viem, že Martin má rozpísané nejaké veci, komunikovali sme spolu počas nahrávania "Hourglass" a viem, že v Kalifornii už pracuje s nejakým programátorom. Pravdepodobne aj Andrew s Christianom sa pustia do komponovania. Jednoducho, ďalšia vec, na ktorej budeme pracovať, bude album Depeche Mode. Nuž ale to je vždy dlhý proces a neviem si ani predstaviť, že by ste do budúceho roka z toho čosi spoznali, či už zvuk alebo vizuálnu stránku.