Dave: “Depeche Mode som doteraz nepochopil”

Prinášame Vám to najpodstatnejšie z rozhovoru s Davidom z Knightsbridge hotela v Londýne, ktorý poskytol dva dni po vystúpení v Glasgowe pre britský magazín The New Statesman.

V roku 1992 pricestoval Gahan na stretnutie s Gorem a Fletcherom na štúdiové sedenia do Španielska. Nevideli sa spolu takmer dva roky; žil totiž v Los Angeles, kam sa presťahoval z Anglicka, kde zanechal manželku a syna. Povedal, že jeho spoluhráči zostali prekvapení, keď ho videli. Nechal si totiž narásť dlhé vlasy, bradu a dokonca mal piercing. Vo veľkom hovoril o americkej rockovej hudbe, kapelách ako Jane´s Addictions a Alice In Chains. Výrazne pochudol a jeho závislosť na kokaíne začala rásť.
Gahan poznamenal: "Aj keď som výrazne pochudol, sily som mal dostatok. Bol som až príliš suverénny. Náš manažér sa na mňa zahľadel a povedal: "Super. Presne toto potrebujeme!" Ja na to, "Chlapci, dnes sa všetko mení. Potrebujeme sa posunúť ďalej." Keď o tom dnes premýšľam, musel to byť pre nich pekný šok. Zrazu som všade začal presadzovať svoju dôležitosť. Ale zatiaľ len sporadicky."

V Amerike bol Basildon bezvýznamný. Depeche Mode, to už neboli chlapci z malého mesta: v roku 1988 hrali pred 60 000-ovým davom v Pasadene, v Rose Bowl. Mali veľa nasledovníkov na goth scéne a v detroitských kluboch sa tiež tešili veľkej popularite. V útočisku španielskej vily, kde kapela s technickým štábom spoločne pracovala na novom albume, "Songs Of Faith And Devotion", štíhly "nový" Gahan filtroval svoje temné vízie. Jediný problém bol v tom, že nevychádzal zo svojej izby. Fotograf Anton Corbijn, ktorého si opätovne najali, aby zaznamenal novú zmenu imidžu, ho však mohol navštíviť. Keď Gahan nebol otupený heroínom, uberala sa jeho kreativita iným, než hudobným smerom.

"Začal som sa venovať olejomaľbe!" povie. "Väčšinou šlo o portréty. Raz ku mne zašiel Anton a ja som vtedy maľoval potrét mojej mačky. Mačka sa jednoducho len tak prechádzala v priestore. Veľké plátno bolo plné červenej a zelenej. Anton vraví: "Ja maľovať neviem, preto fotografujem." V podstate moje maľby obdivoval. Zároveň však dodal, "Už si tu hore zavretý niekoľko dní. Chalani by vážne chceli, aby si za nimi zašiel a možno niečo naspieval." Skutočne som mohol za nimi zájsť. Ale myslím, že ma aj tak neznášali, no bolo mi to dosť jedno. Byť nenávidený mi dávalo zvláštny pocit slobody."

Dolu v štúdiu písal Gore nové skladby - tvrdá elektronika produkovaná so surovým industriál rockovým zvukom. Corbijnove intenzívne čierno-biele videá pozdvihli Depeche Mode do chladnej hierarchie Európskej elektronickej hudby - vo Švédsku a Fínsku máte dodnes pocit, že boli najväčšou kapelou na svete. Najväčšia transformácia sa však odohrávala v Gahanovej spálni.
Celá generácia poznala vlastne len jediné - Gahanov nový imidž. V obývacích miestnostiach predmestí, v The ITV Chart Show, drogovo závislá postava s kruhmi pod očami si na púštnom javiskovom pozadí škriabala ruky alebo bola sledovaná neslušnou ženou v tmavej miestnosti. V mysliach dospievajúcich sa rodila predstava, že jednako ide o skutočný príbeh, že tá osoba, ktorá spievala "Personal Jesus" prechádza zvláštnym procesom sebatrýznenia. Bleskové správy počas ITV Chart Show oznamovali: Spevák Depeche Mode bol počas víkendu prevezený do nemocnice po nevydarenom pokuse o samovraždu.
Zrazu sa rockové média, ktoré nemilovali nič viac, než niekoho, kto prišiel preto, aby stelesnil vlastné umenie, nevedeli úprimného Davida nabažiť. Zrazu sa ocitol v titulkoch všetkých médii, ktoré sa z ranných Depeche Mode vysmievali; a aby zvyšoval sledovanosť, prípadne sa podroboval vlastne terapii, rozprával, a veľa. V roku 1997 pre NME, v článku s názvom "Mŕtvy muž prichádza", prehlásil, že sebaukájanie bolo súčasťou veľkého plánu:
"Vedome som si nahováral, že už žiadne posraté rockové hviezdy nie sú. Nie je nik, kto by bol ochotný podniknúť celú tú cestu. Tak som stvoril monštrum ... svoje telo som povláčil tým bahnom, len aby som ukázal, že som toho schopný."

Tak ako to popisuje, šlo v podstate o ľudský experiment - akúsi hru na rockovú hviezdu. "Ja som bol tým chlapíkom, ktorého ste v tých skladbách videli. Žil som ten život a fungovalo to. Cítil som sa plný síl, skutočne. Bolo to super a ja som sa tak zrazu aj cítil. Cítil som sa ako kráľ na svojom hrade."
Problém bol však v tom, že experiment nedokázal držať pod kontrolou. Jedna z najpamätnejších spomienok z toho obdobia je povera, že počas turné v roku 1993, ktoré magazín Rolling Stone nazval "najneviazanejšie turné všetkých čias", pohryzol Gahan britského novinára Andrew Perryho do krku ako upír. Depeche Mode koncertovali s Primal Scream, ktorí boli takisto ťažko závislí na heroíne; ich sprievod v sebe zahŕňal ako psychiatra, tak aj drogového dílera. Zavolala som teda Perrymu domov, do Kingston Upon Thames; povedal mi o scéne v zákulisí, kde si medzi fanynky a pozvaných ľudí nechal Gahan priniesť veľký červený trón a ten umiestnil do stredu miestnosti. Ten útok na krk bol skutočne "niečo viac, než láskavé uhryznutie". O pár mesiacov sa títo dvaja stretli opäť a Gahan povedal, "Vieš, v ten večer si bol jediný, kto si robil o mňa starosť a spýtal sa ma, či som v poriadku."

Ak by sa Gahanovi nepodarilo uspieť s pokusom o samovraždou, bol by sa zrejme utopil. V roku 1994 ho z Anglicka prišla navštíviť matka s jeho synom. Našli ho však na podlahe v kúpelni, so škrtidlom na ruke; povedal, že si pichal steroidy, kvôli hlasu. V auguste 1995 zavolal svojej mame a počas rozhovoru si podrezal žili, posadil sa na gauč a dúfal, že vykrváca. Neskôr sa zasa v losangelskom hoteli Sunset Marquis predávkoval speedbalom, zmenou horeínu a kokaínu, a jeho srdce prekonalo dvojminútovú zástavu.
Ako som už uviedla predtým, náš rozhovor predchádzali spomienky plné bolesti, no Gahan to okamžite, svojim typickým zvláštnym spôsobom, odľahčil.
"Ale poviem Vám, v LA som zažil kopec zábavy," a zaklipká očami. "S mojou druhom manželkou, Teresou, s ktorou som sa tam oženil, sme si skutočne užívali. S nami nebol žiaden problém, ja som bol totiž problém. Bol som v totálnej kaši. Okamžite sa so mnou rozviedla a mne bolo jasné, že ak by som tam zostal, pravdepodobne by som zomrel."

Krátko po predávkovaní teda opustil LA a presťahoval sa do New Yorku, kde mal priateľku, herečku Jennifer Sklias, s ktorou sú dnes, už takmer 20 rokov, manželia.
"Šiel som tam a doslova sa k nej primkol," povedal takmer kajúcne. "Mala rada Billie Holiday a Johna Coltrana. Ja som si zrazu uvedomil, že potrebujem mať okolo seba ľudí, ktorým je jedno, že sú s Davidom Gahanom z Depeche Mode."

Keď sa Gahan, ako 10-ročný, vrátil zo školy domov, našiel v kuchyni za stolom sedieť chlapíka, ktorý, ako mu povedala mama, bol jeho otcom. Osoba, ktorú dovtedy Gahan považoval za otca, zomrela rok predtým. Ten chlapík ho zobral, spolu so sestrou, na celý deň von - "kúpil nám darček; myslím, že mi kúpil nejaký sveter" - a viac sa nevrátil.
Chlapík, šofér autobusu menom Len Callcott, malajzíjskeho pôvodu, opustil rodinu, keď mal Gahan šesť mesiacov. "Myslíte, že mi o tom povedali?" Neskôr zistil, že Len zvykol volať susedke, pani Clarkovej, jednej z mála, ktorá mala telefón, a často sa na Davida pýtal. Pozdravy však Davidova mama neodovzdávala. "Možno by mi táto informácia na niečo bola!" zasmeje sa. "Ale takéto príbehy má každý, nie? Moja mama napr. vyrastala pri tete, o ktorej si myslela, že je jej matka. Zrejme šlo o generačnú záležitosť. Aj Martin má podobný príbeh." Martin Gore v dospelosti zistil, že jeho otec bol americký černoch.
Jediná ďalšiu vec, ktorú má Gahan s Gorem spoločnú je láska k Davidovi Bowiemu a hrachu. Nahrávanie nového albumu "Spirit" však bolo dosť "ostré" a zahŕňalo aj záhadnú intervenciu, organizovanú producentom Jamesom Fordom, počas ktorej si Gahan s Gorem sadli a zvláštnym spôsobom si všetko vyrozprávali. Gore, ktorý o sebe tvrdí, že nie je konfrontačný, "hoci ja taký práve som", dvíhal ruky do vzduchu ako medveď a vrčal.
Hádky, aj po toľkých rokov, sa obyčajne točili okolo Gahanovej túžby, aby bol, ako skladateľ, braný vážne. "Povedal som, 'Martin, ja potrebujem byť v štúdiu tvojím partnerom. Nedokážem byť už viac iba týpkom, ktorý spieva tvoje piesne - byť len preplateným tvojím vokalistom.'"

Gahan je na novom albume spoluautorom skladby "Cover Me". Pustil sa do intenzívnej debaty o tejto skladbe, ktorá pojednáva o človeku, ktorému sa dostala šanca vycestovať na inú planétu. Keď ju dosiahol, zistil, že je to tam úplne rovnaké a prestal si vážiť krásu planéty jeho pôvodu.
"Je to o desivom zistení, že to nie sú oni, ale ja," povedal. "Je to o kráse komunikácie, túžbe byť pochopený a milovaný. Väčšinu života som sa to snažil dosiahnúť. Lenže, keď sa mi to aj niekedy podarilo, tak som nevedel, čo s tým. Keď som mal pocit, že časť zo mňa túži po spojení, tak som sa ho snažil dosiahnuť a potom sa to opäť vytratilo."
Vzal tú skladbu ku Goremu, ktorý mu povedal, že tej metafore nerozumie.
"Ja som naňho vyletel, 'Čo ty o tom do riti vieš?'" vykríkol. "Ja sa ťa na tvoje skladby nikdy nepýtam, ja ich spievam!"

Niekedy, keď sledujete Gahana na pódiu, pomyslíte si: toto by asi fungovať nemalo, ale funguje. Jeho metrosexuálne pohyby prerastajú do pohybov karikatúrnych a doslova narážajú na zadné časti obrovských štadiónov. Keď roztiahne ruky a pripomína akéhosi Osobného Ježiša, vidno staré rany, ktoré sa časom vyliečili. Ústa špúli tak, ako kedysi Freddie Mercury, vrtí zadkom ako Mick Jagger a jeho hlboký barytónový hlas vyznieva vždy v rozpore s jeho hutným, šľachovitým telom.
Môže naháňať umeleckú integritu, ale je to frontman v klasickom slova zmysle: v službách niečoho, čo potrebuje lásku, rafinovanosť, chytiť do pasce - je si plne vedomý svojej pozície.
"Naháňa mi strach predstava, že by som mal na pódiu stáť ako 70 ročný," hovorí. "Skutočne ma to desí. V tom veku sa už vidím, ako sa prechádzam po nejakej opustenej pláži, dúfam, že stále s Jennifer, s dvoma psami a s bradou potiaľto."

Keď sa ho spýtam, či je to len fantázia, prejde ním príval energie. "Mám pocit, že sa blížim k bodu, kedy toto všetko budem musieť stopnúť," povie. A potom, nie po prvýkrát v našom rozhovore, sa zdá, akoby to otočil.
"Je to také ... volanie Depeche Mode," povie, "Je to zložité. A k tomu máme s Martinom ten podivný vzťah, celé tie dlhé roky. Pódium je jediné miesto, kde svoj vek nevnímam. Máme toľko veľa piesní, vnímam ich v rôznych blokoch, ktoré súvia s jednotlivými obdobiami a každé z tých období má pre mňa iný význam. Všetky majú svoje farby a pocity. Ale myslím, že takto vnímajú hudbu všetci, nie?"

Prezradil, že mu trvalo desať rokov, kým sa stal presne takým spevákom, akým chcel byť - začalo to niekedy v 1990tych rokoch, kedy rozbehol svoj ľúdský experiment. "Chcel som sa dostať do pozície, kedy aj skladby niekoho iného by sa mohli spevom stať vlastne mojimi." Gore sa vždy tešil tejto osobnej spokojnosti, tvrdí Gahan, "pretože on vlastne cez písanie našiel samého seba."
"Som ženatý už tretíkrát. Ja som vždy ten, čo to vzdá a odíde. A Depeche Mode sú jediná vec, ktorej som sa nevzdal."
Prečo je tomu tak?
"Pretože som Depeche Mode doteraz nepochopil. Nerozumiem im a pravdepodobne ani nikdy nebudem."
A Martin Depeche Mode rozumie?
"Áno, myslím, že on áno. Myslím, že im rozumie veľmi jasne. A robí všetko tak, aby to bolo jasné aj mne."

Tak sa ho pýtam, či existujú nejaké kapely, ktorým sa skutočne darí spolu vychádzať.
"Neviem si predstaviť žiadnu, aj kedy by boli akokoľvek pravdovravné," povie. "Všetci máme príšerne veľké egá. Trik, aby to fungovalo, je skrytý v otázke: ničia tie egá to, čo by mohlo byť veľkolepé alebo tú veľkoleposť vlastne vytvárajú?"

Na konci nášho rozhovoru vstáva z kresla a zláka ma k malému, platonickému objatiu. Ako odchádzam, nechá pozvať ďalšieho novinára a povie, "Prepáč, takto to jednoducho funguje!"