Daniel Miller o “Ultra” (2007)

Na to, aké obdobie prežívali, je ten album neskutočný. Na druhej strane ale v období trápenia a bolesti môžu vzniknúť fantastické veci, Ultra je toho jasným dôkazom. Tie skladby sú síce plné smútku a depresie, no umelecká úroveň absolútne brilantná. Ja mám Ultru radšej ako SOFAD. Zakaždým keď počujem Home, ďakujem Bohu, že DM sú tu stále s nami a uvedomujem si hodnotu života. Tá skladba je diamant. Stačí povedať už iba jedno - “you gotta give love, gotta give love, gotta give love.”

Ultra bolo bolestné znovuzrodenie kapely. Fotografia zo štúdia ako keby hovorila za všetko.  Dave apatický ubolený výraz, Martinov výraz odrážajúci mrztosť a Timov značnú dávku trpezlivosti a stoického pokoja. Ale nakoniec sa im to podarilo všetko prežiť, obnoviť sa a dať sa do poriadku.

Skvělé album a ještě lepší turné.... den DM 15.9.1998 byl prostě úžasný a jedinečný...Jediné co mrzí, že jsem v tom davu ztratila stříbrný řetízek…Ale co třeba ho někdo našel a dělá mu radost…

Ten album ma vrátil na Zem a ja som mu dodnes za to veľmi vďačný... Už som bol na prahu emočnej prázdnoty a potom prišiel tento album a v tom roku ďalšie “hudobné zázraky” a ja som pochopil nejeden životný otáznik… Že som OK (Computer)...
A tak som v dobrej viere, že som na dobre ceste nasl. rok išiel na svoj prvý koncert do Prahy a po show som si povedal, že: “nikdy viac”... Nasledovala takmer šialená cesta domov a “zabuchnutie dverí za všetkým z minulosti”, čas pobrať sa…, povedal som si… Nie je mi dopriate prežiť veci, tak som ich prežíval pri “mojom malom plagáte”... Vo svojej izbe, ktorá už viac nebola mojou… A dnes, práve dnes som náhodou klikol na dm.cz a objavil som malú, ale pre mňa veľkú záhadu… “tajomstvo môjho malého plagátu”, môjho bezpečného sveta, v ktorom nebolo miesta pre bolesť, sklamanie či poníženie… Spolu s hudbou DM od r. 1987 zosobňoval celý môj vnútorný vesmír, pred druhými tak chránený... Vypočul si všetky moje detské sny, (po)blúznenia… O dekádu neskôr, opäť šťastná sedmička na konci, chcel som siahať symbol nekonečna v tom večnom meste… Môj najlepší kamarát ma takmer na kolenách prosil: “Poď so mnou do davu, dáme si po prvýkrát trávu (len kvôli rýmu), možno sa na nás nalepia pekné fanynky… Užijú si s nami ešte predtým, ako sa stanú najlepšie maminky… A v tom sa vo mne niečo zlomilo, otočil som sa na mieste a odišiel kdesi do chladného kúta odkiaľ nebolo nič vidieť, iba čudne počuť... Ale nebolo to také počúvanie ako doma, vo svojej malej, chladnej izbe, ale tak hrejivej, keď som počúval DM a pozeral sa na tie dvere s nalepeným plagátom… V tú sychravú noc “pražský dážď” zmyl zo mňa “naivitu malého chlapca z malého mesta”... Ale nie nevinnosť, tú som nikdy nemal… Od narodenia mám pocit viny… Ten mučivý pocit, že som nikdy nebol čistý... Že som “nicka, ako so hovorí na miestach, kde som sa vtedy asi (nie) náhodou ocitol…
But I’m a creep
I’m a weirdo
What the hell am I doing here?
I don’t belong hereAle já jsem nicka
Jsem podivín
Co tu sakra dělám?
Vždyť sem nepatřímI don’t care if it hurts
I wanna have control
I wanna perfect body
I wanna perfect soul
I want you to notice
When I’m not around
You’re so fucking special
I wish I was special

Ultra-vyborny album.
Zlata era…. 1986—-1997

Tu je pekne vidieť relativitu pohľadu. V ťažkých podmienkach môžu vzniknúť unikátne diela ako v prípade SOFAD. Ultra už neboli ťažké podmienky a situácia po katastrofe. A hoci môžeme oceniť úsilie ktoré museli DM vyvinúť aby vyprodukovali tento album ako omnoho väčšie ako pri SOFAD, výsledok je vďaka prepadu situácie kapely omnoho slabší. Tim Simeon nie je Alan Wilder. Z tohto albumu si jednoznačne pamätám najmenej piesní.