Corbijn: Stručná anatómia posvätnej cesty 93/94 - I.

Jedným z vrcholov tvorby Antona Corbijna pre Depeche Mode bola príprava a realizácia vecí súvisiacich s legendárnym turné Devotional. Chcete vedieť, čo všetko tomu predchádzalo, ako na to napäté obdobie spomína Anton a chalani z Depeche Mode? Ak áno, vydajte sa s nami na cestu v čase prostredníctvom spomienok zainteresovaných...

Skúšobné štúdio, Západný Londýn. Tajná pracovná ulita, v ktorej sa s menším či väčším nasadením alebo o to väčším donútením zašíva štvorica ľudí, nie kvôli tomu, aby oživili planúce ambície- to naozaj v čase oparu ich slávy nie je potrebné. V tomto nenápadnom bunkríku ich dobre výnosného džobu, by ste sa mohli na vlastné oči presvedčiť, s akou vervou sa vrhajú do premodelovania štúdiových verzií [i]"Songs of faith and devotion"[/i] na koncertné kúsky. Posnažím sa nezatvárať oči pred skutočnosťou a odmyslím si osamotené slová v tejto chorobne tichej miestnosti, stiesňujúcej inšpiráciu do potrebných dimenzií tvorivosti každého talentovaného hudobníka; a aj napriek spomenutému opisu by ste sa čudovali, o čo im v skutočnosti kráča. V prvom rade k zachovaniu duševného zdravia týchto štyroch týpkov, je potrebné nájsť spoločnú cestu k myšlienkam, v ich prípade domiešaných ako sklíčka v kaleidoskope - neodškriepiteľný fakt, či si to priznáme alebo nie - a taktickým spôsobom sa vyhnúť, ako čert krížu, hamletovskej otázke "čo zanechať a čo vypustiť" z ich rozsiahleho repertoáru. Ktosi povedal- "Každá cesta má svoj cieľ"- v ich prípade, diapazón hudobného profesionalizmu priniesol plody práce. Anton Corbijn - výtvarný mág. Vraj takto ma označujú. Mojou jedinou starosťou, vlastne pri mojom džobe hovorme radšej o kreatívnom oddychu, je nakrútiť 43 minútový videofilm podľa predstavy mojich [i]živiteľov[/i], ktorý sa bude zobrazovať v jednotlivých piesňach počas živého koncertovania. Andy Franks, v hudobných kuloároch vyhľadávaný produkčný režisér, v tejto chvíli dokončuje posledné kozmetické úpravy na modeloch vopred pripravenej scény. Výsledné pódium - niekdajšia utopická predstava mojej osoby a mojich klientov živiteľov - ak by neexistoval zázrak akým je počítač, doteraz by som nedokázal odpovedať na otázku, kto by to v počiatočných bodoch zrealizoval - v momentálnom stave disponuje všetkými parametrami, ktorými si zaumienili priviesť do varu svojich fanúšikov. Prepáčte, vás. Kompletný živý výsledok montáží, úprav a demontáží, najsamprv postavený v štvrtinových rozmeroch, mám česť vidieť na vlastné oči z pozície fanúšika a presviedčam sa, čo budete môcť vidieť z každého možného smeru, v správnom osvetlení. Poviem vám, máte sa na čo tešiť. K dosiahnutiu nášho cieľa, samozrejme všetko robíme len a len pre vás, nám dopomohol šesťdesiatpäť členný pracovný štáb profesionálov, pracujúci v obehu ako hodinkové ručičky. Čas od času Andy zavelí generálnu skúšku kostýmov, posledná šanca čo - to vylepšiť, zmeniť.... [i]"Týchto ľudí netrápi otázka napr. prachov, koľko im kvapne za montáž a demontáž. Títo ľudia ako zepelíni lietajú z miesta na miesto, aby dali dokopy "útvar", ktorý sa o pár mesiacov stane (možno) nezabudnuteľným artefaktom devotional pódia. Snaživá práca štábu nenechá nikoho na pochybách - publikum dostane za svoje peniaze presne to, čo mu patrí. Originálne nezmazateľné pocity."[/i] Byť jednou nohou v už vopred ohlasovanom, propagovanom a zabezpečenom rock and rollovom turné - a mediálne čeliť presne nasmerovanej reklamnej kampani, tadeto už nevedie cesta späť. Značka Depeche Mode nie je včerajšia. Ich renomé, čo sa týka kreácia javiska a celkovo koncertovania, nepremôže hoc kto. Je tomu trinásť rokov odkedy Andy Franks - ak ste to netušili považujú ho za skrytú kapacitu - zasvätil svoju prácu týmto ľuďom a od tej doby nevyhnutne zrušili iba tri vystúpenia a aj to kvôli neodvratným dôvodom. Nateraz im nemôže nič, resp. môže, ale povedzme si, že nemôže, zabrániť, aby výsledné dielo ich snaženia nepregúľali do reality! Pokiaľ máte cestovať z jedného mesta do druhého, nevnímajúc hodiny, návesné tabule - nič, čo vám povie "Konečne môžem vidieť v tomto meste túto slávnu pamiatku..." - , tak železná disciplína veliaca ako armáde prísne strážených vojakov, je neodmysliteľnou súčasťou pri odolávaní nástrah metropol pulzujúcich nočným životom, ktoré vám skôr či neskôr pri opakovanom stereotype diagnostikujú klaustrofóbnu atmosféru z miest. Ak takéto prirovnanie považujete za zveličené, stručná prehliadka koncertnej logistiky vás možno presvedči o pravde.
Neskrotiteľná túžba po podmanivých [i]depešákoch[/i] sálajúca konkrétne aj z vás, ich vystrelila z niekdajších malých hlučných klubov do preplnených, potom páchnucich hál. Preleteli hudobným svetom ako kométa, pocítili poprašok uznania a postupne im "zachutili" priestory arén a štadiónov. Prečo to píšem? Iste by vám neunikol postreh, že priamo tu na mamutích miestach sa ocitli zoči - voči rozsiahlemu, prázdnotou zívajúcemu priestoru a jediným možným riešením bolo vydumať, akými rekvizitami ho vyplniť. Čoskoro im vďaka bohu svitlo, že väčšie neznamená zákonite lepšie, a tak stále hľadali jedinečné riešenia na trvajúci rozmerový problém. V hudbe začali naháňať hneď niekoľkých zajacov. Spoločenské postavenie v hudobnej elite, vášeň pre inováciu a povedzme si to na rovinu - finančný úspech. Pomaly, ale isto sa naučili prechádzať z jednej činnosti do druhej; ich postoje voči hudbe sú ucelenými postojmi tých, ktorí hudbu ako umenie hlboko obdivujú, orientujú sa v nej a dokážu urobiť znamenitý pokrok pri experimentovaní so zvukom - skladby zachovávajú bez ujmy na strate jedinečnosti... Pozrime sa teda na ďalšie úskalie. Iba mizivé percento rockových klubov svojim interiérom pripomína romantické priestory, v ktorých počas srdce trhajúcich skladieb by ste sa radi nechali zvádzať orgiou a mágiou slov, ako to poznáte zo štúdiových nahrávok. A o tomto, žiaľ, je prevažná časť piesni týchto ľudí. Chce to viac než nápad kým dospejete k ilúzii, ktorá vám pomôže odmyslieť si andersenovú ľadovú scenériu, navyše niekedy naozaj budiacej dojmom "ako za všetky drobné", a navodiť intímnu, zapamätateľnú, náladu. Mojimi jednoduchými slovami povedané - háčik je v tom, že musím vyfúknuť možný úmysel pred inými ako som ja. A vy to zákonito očakávate tiež. [i]"Tentoraz fanúšikov potešíme viac než by to od nás čakali. Uvidia letmý zostrih tvorivého procesu skúšania v štúdiu - Alan sedí za bicími nástrojmi, Martin vypaľuje gitarové riffi a tajne dúfam, že sa na vlastné oči presvedčia, že pripravovať naozaj jedinečný koncert nie je hračka. Čo to znamená nosiť značku Depeche Mode? Vyžmýkať zo seba čo najviac, ako sa dá, využívať všetky možné dostupné nápady, výzvy a to najdôležitejšie, s neporušenými schopnosťami preskúšať a prepracovať skladby až do špiku ich skutočnej podstaty. Nerobíme to kvôli vlastnému potešeniu, hoci je to psina, ale prevažne pre naše publikum."[/i] - priznáva Dave. Andy Frank, mimochodom v každom prípade by som vám ho vrelo odporúčal, opakovane zdôrazňuje, že v tomto biznise súťažíte s myriádou nových a novších modelov vyfabrikovaných showbiznisom. Ako rukolapný príklad spomeňme metlu neduhu akou sú vymývajúce video hry alebo hodiny prespané v anonymite virtuálnej reality. Máte za potreby trápiť vaše zmysly takouto moderne vražednou vymoženosťou umenia? A po tejto vete sa naozaj ospravedlňujem tým, ktorých baví končiť - alebo začínať - deň pri počítači s myšou v ruke. Nepopierateľne, nielen z môjho uhla pohľadu, DM značka je od istej doby umelecké dielo - [i]Gesamtkunstwerk[/i] - dovolil som si použiť obľúbené slovo hudobného skladateľa Richarda Wagnera, ktoré so železnou pravidelnosťou používal pri opisoch svojich opier. V tomto porovnaní nájdeme iba mikroskopickú nezrovnalosť. Strhujúci účinok. Hudbu DM prežívate a dožívate(!), na rozdiel od opery, ešte dlho, dlho než si to sami uvedomíte. A tu sa budem na vaše nervy znova opakovať; ak ste zažili živý výkon [i]mojich klientov[/i] a napokon celý efekt zvukov, slov, metaforických obrazov, predstáv vás obišiel bez povšimnutia, nič vo vás nezanechal; tak prepáčte, pokúsim sa to napísať nie bezočivo - vo vašom chápaní dramatického umenia zrejme prevládajú biele miesta. Aby som neskákal z jednej témy na druhú a takisto sa už nemienim vyjadrovať znevažujúco, napojím sa na moju pôvodnú myšlienku. Čo všetko obnáša takýto rutinný "hurhaj?" - ja som si to bystro zrátal na všetkých prstoch. Desať náklaďákov s návesmi a štyri autobusy. Alanovi sa to podarilo trefne vystihnúť: [i]"...a to v žiadnom prípade nezabudnime na problémy, ktoré máme pri nastavovaní aparatúry, potom celý ten cirkus vynásobte desiatimi ďalšími pódiovými rekvizitami a pocítite ten úžasný pocit blaha, kedy sa cítite ako vyfúknuté železo, na konci so všetkými silami, rozhliadnete sa na dejisku udalosti a prídete na to, že jedna sranda skončila a zajtra začína ďalšia."[/i]
Hádam vám nemusím ozrejmovať zvrat - [i]Láska prechádza žalúdkom[/i]. Ak to vysvetlím po svojom, v tom prípade by som napísal - [i]Výstavba prechádza žalúdkom[/i]. Opis technických postupov síce nie je moja parketa, napriek tomu sa vám pokúsim podať čo najjednoduchšie a najstručnejšie, kto vlastne v zákulisí poťahuje dôležitými nitkami... V skorých ranných hodinách, (o5- tej) ako prvý do práce vstávajú chlapci majúci na starosti silnoprúdové káble, medzitým sa bleskovou rýchlosťou zriaďuje jedáleň a kuchyňa (veľmi dôležitá!), aby sa v nej mohla pripravovať káva a čaj pre ďalších "ranostajov". Za ten čas ďalší tím doťahuje strechu, a keď sa po piatich minútach nezrúti, ako tomu už raz bolo, zarezáva sa ďalej. Na rade sú konštruktéri pódia a osvetľovači. Zvukárom neostáva nič iné len čakať do neskorého poobedia, pokým na "hotové" (pódium) nepríde samotný stredobod pozornosti - skupina. Ak sa im pošťastí, do skončenia koncertu majú to šťastie zdriemnuť si; pred posledným prídavkom sa však už scéna začína rozoberať a k dispozícii sú dobré tri hodinky, aby sa to všetko rozobralo, zbalilo, naložilo a môže sa vyraziť do ďalšieho mesta. Kmitať osemnásť hodín denne je úplne normálne. Nepozerajte na nás ako na bláznov. A byť chorým, to už je hotový luxus, hoci máte šancu vyplieskať chorobu z tela von v dňoch "prestávok", kedy sa nekoncertuje. [i]"Viete si predstaviť väčší organizovaný chaos?"[/i],- pýta sa Andy. [i]"Ľudí to priťahuje tak či tak. Dlhé hodiny pred koncertom prichádzajú a krátia si chvíle sledovaním výstavby, hoci z nej vidia iba nepatrnú časť. A obdivujeme tých, ktorí po koncerte majú v sebe ešte toľko energie, že vyčkajú kým to celé rozoberieme a vypadneme do ďalšieho mesta."[/i] Poradím vám, vypustite z hlavy ukážku tejto hrozivej logistiky, nie je to až taká hračka, ako sa to na prvý pohľad možno zdá. Vizitkou úspešne dovŕšeného turné je nenapadnuté zdravie a zakryté stresy, ktoré vy počas vystúpenia (našťastie) nespozorujete. zdroj: Anton Corbijn preklad: ultr@violet editácia: monghi

Názory Devotees (2)

cvengo

 1    24. august 2005 o 12:43

tesi ma, ze spolupraca monghi - ultraviolet sa neskoncila po prvej dmsite chate :D wink

Monghi

 2    24. august 2005 o 13:37

co sa o tebe povedat neda:) hold, ked niekto zanecha dobry dojem…