BBC Radio 1, Rockline - 1/2 (1993)

Týždeň pred vydaním albumu "Songs Of Faith And Devotion" sa Depeche Mode pozhovárali s moderátorom Rádia 1, Simonom Batesom, nielen o novom albume. Rozhovor vznikol 13. marca a odvysielaný bol 19.marca 1993.

Dave, Alan, Andy a Martin sedeli pokojne v nahrávacom štúdiu a my sme sa spolu zhovárali o "biznise" ich kapely. Rozhovor sme nahrávali pred piatimi dňami, nakoľko dnes už filmujú videoklip k novému singlu, v Taliansku. Takže, začnime hneď z ostra. Všetci vedia, že v našej krajine sú Depeche Mode tak trochu "dobre stráženým tajomstvom". Prečo vlastne? Prečo to tajomno?
Andy: Keď sme s kariérou začínali, tak sme šli v podstate naplno. Príliš veľa publicity v tlači, rozhovory v rádiách, ale myslím, že dnes to už cítime úplne inak. Mali sme pocit, že to treba uťať. Sami sebe sme príšli preexponovaní.

Alan: Kvantita ustúpila kvalite.

Tak dobre, viac ste boli na očiach povedzme 10 rokov dozadu, dnes je to už inak. Vtedy ste pobehovali po pódiu, nosili sukne ... Záleží už dnes na tom? Držíte si to stále v pamäti?
Andy: Mám pocit, že vďaka tomu imidžu z tej doby nás množstvo ľudí vníma rovnako aj dnes. A obzvlášť v tejto krajine je veľmi ťažké prinútiť ľudí zabudnúť na naše začiatky.

Ste na to stále tak trochu citliví?
Andy: Skôr si myslím, že iní sú citlivejší.

Alan: Za tie roky sme sa poučili z našich vlastných chýb a uvedomili sme si, že sme to v našich ranných časoch s tlačou trochu prehnali, boli sme svojim spôsobom veľmi naivní. A keďže sme sa za tie roky dostatočne poučili, tak pre nás nie je nevyhnutné sa tomu všetkému venovať. Čiže, robíme len to, čo chceme.

Čím sa vynára ďalšia otázka, čo vlastne chcete?
Alan: Mať schopnosť a možnosť sa plne zameriavať na hudbu, aby sme ju robili dobre a dostala sa k ľuďom. Aj preto starostlivo pristupujeme k propagácií. Samozrejme, nie sme naivní a nemyslíme si, že stačí hudbu vydať, nerobiť žiadne promo a ono sa to nejako podarí. Je nám jasné, že sa o to musíme pričiniť, ale zároveň si chceme byť istí, že každý aspekt takýchto záležitostí má svoju kvalitu a vážnosť.

Dave: Presne tak. Máme veľmi silnú fanúšikovskú základňu, rokmi vybudovanú a my sme mali tendenciu vydávať jednu nahrávku za druhou. Doslova to bol prúd nahrávok a to je niečo, na čo sme hrdí, ako aj na to, že sa nám aj v tejto krajine podarilo trochu prelomiť bariéry. Asi najviac predošlým albumom, "Violator", ale tak trochu už aj s albumom "101". Ale ten prelom sa podaril. Ale stále to celé pôsobí trochu divne. Radšej tú tému nechám tak, aby to nepôsobilo, že sme tým posadnutí. Ale fakt je, že dnes nás ľudia na ulici spoznávajú, chodia za nami, chcú náš autogram.

Alan: Ale v podstate máme aj tak šťastie, pretože sme v takej zvláštnej pozícií. Máme celosvetový úspech, no aj tak si užívame stále akú takú anonymitu.

A chcete byť anonymní?
Alan: Po väčšinou áno. Samozrejme, ako kapela chceme byť známi, ale súkromne som vcelku rád, keď sa môžem len tak prechádzať po ulici bez toho, aby ma niekto spoznal.

Čiže nechceš, aby Ťa prenasledovali.
Alan: Takto som to nemyslel. Skôr mi ide o to, aby som mohol viesť bežný život, to je pre mňa dôležité. A ako súkromná osoba by som sa nerád ocitol v situácií, ktorú by som nemal pod kontrolou.

Sme v malom štúdiu, sedím uprostred Martina, hrá na gitare a klávesoch, a Alana, ktorý hrá na klávesoch, je tu Dave, ktorý je samozrejme spevák, a Andy, tiež hrá na klávesoch ... Martin skladá piesne a tak sa vynára samozrejmá otázka, čo robí skladbu dobrou skladbou, Martin?
Martin: Niečo, čo ľuďmi pohne. Keď píšem skladby, tak sa niečo také snažím zachytiť. A to je to najdôležitejšie ...

Myslíš tak, že píšeš o veciach, o ktorých si myslíš, že o nich ľudia radi premýšľajú?
Martin: Musíš myslieť srdcom. Ja píšem piesne tak, aby mnou samým pohli a vždy si myslím, že ak sa mi niečo také podarí zachytiť, tak to rovnako pohne aj inými. Dúfam, že dokážem komunikovať s inými prostredníctvom emócií. Snažím sa vlastne len odoslať odkaz do priestoru a nádejou, že tú spravu niekto zachytí. Keď píšeš piesne, je to viacemenej podvedomá vec, ja neviem povedať, odkiaľ prichádza inšpirácia. V podstate, len si sadnem, chytím pero a prirodzene píšem o viere a sexe :) Také je to jednoduché ... :)

Alan: Vrhli nás na jednu kopu s tým novoromatickým hnutím, pričom bola len úplná náhoda, že sme sa vtedy objavili na scéne a vlastne sú to len médiá, ktoré nás s tým všetkým spájajú.

A toto ma fascinuje. Vy ste vystúpili aj v šou "Jim Will Fix It". A keď sa na to pozriem dnes, napadne ma ... človeče, Depeche Mode u Jima???
Alan: Tak takých vystúpení sme urobili fakt veľa.
Andy: A mne to príde zábavné :)

To vážne? No myslím, že najhoršie to bolo v Crackerjack, pamätáte?
Martin: Skôr mi príde zábavné ani nie to, že sme sa na to dali, ale že nás tam oni vzali :)

Spomenie si niekto na výzvu v Jim Will Fix It?
Dave: Panebože!
Martin: Tuším tam chcel byť niekto novinár, či?

Neboli ste tam dokonca dvakrát?
Martin: Áno, dvakrát a niekto tam chcel byť novinár.
Andy: No, boli sme tam "štamgasti".

Ďalšia téma. Koženné sukne. Môžeme sa o tom pobaviť?
Martin: To je taká istá téma ako Tvoja angličtina.
Dave: Dobrá poznámka Martin. A toto sa vytiahne aj v Európe, keď poskytuješ rozhovor, ale stalo sa mi to aj v Amerike, či Kanade.

Lebo nikto nenosí koženné sukne, však?
Dave: Nemyslím si, že by si tam niekto na to spomenul.
Martin: Ale v úplne každom britskom rozhovore sa to vytiahne.
Dave: Lebo je to jedna z tých vecí, ktoré v Anglicku urobiť nemôžeš.

Áno, koženná sukňa ...
Martin: Áno, a každý Angličan to potom vytrúbi do sveta.
Dave: Vybehneš v tom na ulicu a každý potom bude o tom rozprávať do konca Tvojho života.
Martin: Bežne som to nosil aj mimo Anglicka a tam si na to niekto nespomenie. Tu sa na to príliš zameriavajú.

Nie je to fascinujúce?
Martin: Táto krajina má ďaleko viac problémov, než mám ja.
Dave: Vieš, všetko, čo sme v tej dobe robili, malo len jediný dôvod. Mali sme pocit, že nám to pomôže sa zviditeľniť. Bolo nám vtedy v podstate jedno, čo robíme. Ak bola možnosť poskytnúť rozhovor, napr. aj v Smash Hits, išli sme do toho. Neuvedomovali sme si, že sa tak môžeme dostať do situácie, kedy môžeme ľudí odradiť od našej hudby. Ide totiž o to, že to nie je o tom, že vy si vyberáte publikum. Nebolo to vedomé ...

Andy: Myslím, že v minulosti sme robili veci, s ktorými sme neboli spokojní, ani šťastní. Na pódiu sme to veľakrát predstierali. Dnes sa na pódium už postavíme iba v prípade ... jednoducho nerobíme veci, s ktorými nie sme stotožnení. Sú veci, ktoré už robiť nemusíme a nemá to vplyv na náš predaj. Takže s takým niečím definitívne končíme.

Dave: A hlavne, sme už starší. Nakoniec sme museli dospieť do bodu, kedy jednoducho povieme "nie".

Andy: A čo sa nakoniec stalo? Predávame napriek tomu viac nahrávok. Takže to rozhodnutie bolo správne.

S Depeche Mode sa v štúdiu rozprávame o celkom procese nahrávania albumu ...
Andy: Martin má tendenciu písať skladby "v balíkoch". Zvykne nám prinášať niekoľko demosnímkov naraz, ale naposledy sme ho požiadali, aby nám dodal demá v úplne základnej forme, čiže len s gitarou alebo s organom. My máme následne k dispozícií niekoľko dní na počúvanie a posúdenie, po čom nasleduje skupinová debata o ďalšom smerovaní. No a keď je Martin so smerovaním spokojný, tak nad tým veľmi kontrolu nepreberá, dokonca sa v štúdiu začne veľmi nudiť a to mi príde vcelku, pre ostatných, zdravé.

Takže vlastne skončíte so zoznamom určitých skladieb a v štúdiu dokončíte tie najobľúbenejšie.
Andy: No, v podstate áno. Máme tendenciu nahrávať tie skutočne najobľúbenejšie, a aj to vyžaduje istý čas. Zhrnuté, Martin napíše nejaké skladby a my pracujeme na tých, ktoré istým spôsobom fungujú.

A ste disciplinovaní? Čiže pracujete povedzme do novembra, aby ste stihli stanovené vydanie? Bavíme sa teda o aktuálnom projekte.
Alan: Dá sa povedať, že áno. Aspoň sa snažíme sami sebe stanovovať konečné termíny.

Aha, a teda pracujete napr. od 9:00 do 17:00, v štýle, dnes skomponujem skvelú skladbu ... ?
Martin: Zvyčajne hneď dve, beriem to veľmi vážne :)

Ale no tak ...
Martin: No, keď poviem jednu, či dve, obyčajne začnem pracovať na jednej a potom sa ozvú susedia ...

Takže skúsenosť s reálnym životom :) Dávaš do toho dušu ...
Dave: V skladbách sú nápady susedov ...

No dobre, máme teda k dispozícií balík skladieb a potom teda čo, idete ich hneď nahrávať alebo s nimi najskôr pracujete?
Alan: Zvykli sme všetko najskôr predprogramovať, ale od toho sme upustili, pretože napr. pri tomto konkrétnom albume sme sa chceli viac sústrediť na hranie a na druhej strane sme mali pocit, že predprípravy a nastavenia vopred sú istou stratou času. Dnes všetko nastavíme priamo v štúdiu a začneme pracovať na tých skladbách od nuly.

Pracujete pomaly alebo čo najrýchlejšie?
Alan: Zvykneme pracovať pomaly, čo ale neznamená, že celé hodiny venujeme jednej veci, skôr to myslím z pohľadu prístupu k tvorbe. Naša práca zahŕňa aj množstvo pokusov a omylov, ako aj veľa experimentov, no bohužiaľ, nie je iná možnosť, než tomu venovať skutočne veľa času.

Na pódiu Vám to ide naozaj skvele, čo vo mne vyvoláva myšlienku, že ste schopní robiť aj veľmi prirodzené, živé veci. Čiže jednoducho niekam vyraziť a parádne to tam rozbaliť.
Alan: No, vzhľadom na naše vybavenie musíme pri naše produkcií využívať sekvencery a podobné technológie. Čo ale nevylučuje skutočnosť, že tomu nechýba spontánnosť. No samozrejme je tam veľa príprav, je potrebné to všetko správne zoradiť a podobne, chápete, čo chcem povedať?

Tak, ty si perfekcionalista, ale ako celá kapela, ako teda dokončíte album tak, aby ste sa v tom už nechceli príliš vŕtať?
Dave: Ono je to celé veľmi zložité, obzvlášť keď na tom priamo pracujete, kedy vidíte, ako sa z niektorých skladieb stávajú vaše skutočne obľúbené záležitosti, ďalšie veci sa stávajú pre Vás až vzácnosťou. Ja si to celé však začnem uvedomovať až po pár mesiacoch, kedy si až s odstupom času začnem uvedomovať, čo sa nám podarilo.

A kto je v tomto prípade arbitrom? Kto je ten, čo povie, "tak chlapci, už stačilo"?
Dave: V podstate my všetci,
Andy: Myslím, že v tomto smere je práve dôležitý ten stanovený termín, čiže musíme skončiť do určitého dátumu a máme tendenciu to dodržiavať. A som si zároveň istý, že keby sme takýto termín nemali, tak by sme pokračovali a pokračovali.

Dave: Tento, ako aj predošlý album, s nami produkoval Flood. V podstate mal väčšinu vecí pod palcom práve on. Chceli sme mať pri sebe niekoho, kto by mal veci viac pod kontrolou, bol niečo ako šéf. A keď príde ten správny čas, tak to jednoducho musí niekto prevziať, a je jedno, či by som to bol ja, Alan alebo Flood, jednoducho ten človek bude až kričať. Jednoducho tam potrebujete takú osobu, ktorá tam bude sedieť, trebárs aj 12 - 15 hodín denne, hlavne keď už príde na mixáž a podobne. Ono, možno najlepšie na tom bolo práve to, že tentoraz sme ja, Martin a Fletch nemuseli tráviť tak veľa času v štúdiu, viac sme sa flákali. Samozrejme, každý môže mať na to svoj názor, ale vec sa má tak, že keď bol Alan v štúdiu sám, tak veci išli rýchlejšie. V posledných troch rokoch to tak určite bolo ...

Kedy nakoniec pochopíte, že to bol dobrý projekt? Príde taký moment hneď po dokončení alebo to môže trvať aj roky?
Dave: Myslím, že všetci sme pri tomto albume mali pocit, že ide o niečo výnimočné. Ten pocit sa začal rodiť už počas jeho torby, kedy sa piesne začali vyvíjať, keby začali naberať zreteľnejšiu podobu, ako keď sme ich počuli v podobe demo. V tom momente to začalo byť všetko omnoho vzrušujúcejšie. Myslím, že všetci cítime, že to bude výnimočný album.

Andy: Nejaký čas to trvá. Dokonca aj pri predošlom albume chvíľu trvalo, než sme sa naň dokázali pozrieť objektívne. Nakoniec sa však aj tak musíme vrátiť do obdobia, kedy tie Martinove skladby vznikli, kedy sme už akosi vedeli, že to budú dobré piesne. Takže, ono to začalo s desiatimi skladbami a museli sme vedieť, že na konci to musí byť dobrý album.

na pokračovanie