Barrel Of A Gun

Dodnes si naprosto přesně pamatuju moment, kdy jsem tuhle pecku slyšel vůbec poprvé: neděle večer, na ČT2 pořad Paskvil, nejdřív skvělá novinka od Davida Bowieho “Little Wonder” a pak přišel nádherný šok (vůbec jsem totiž tehdy netušil, že se “něco” chystá). Byl jsem moc rád, když se po 15 letech k tomuto skvostu na Delta Machine Tour vrátili (a zároveň mě mrzelo, že nebyla na DVD). Pro mě klasika.

Barrel of a Gun bol naozaj sok a este k tomu ten klip… to som tazko rozdychaval inak toto je slusny ” ranny mix ” s martinom, je to dlhsie a ma to slusnu ” instrumentalnu vlozku ” ... inak ak sa nemylim tak ( vraj )  Ultra mala byt prva Martinova solovka ktora nie je prerabka a dokonca su takmer vsetky skladby ( uz albumove verzie ) naspievane Martinom, pretoze sa nevedelo co bude s Davidom, lenze David sa dal ako tak do kopy, naspieval co mal a Ultra sa vydala pod hlavickou Depeche Mode…

https://www.youtube.com/watch?v=asRGtiMX5NQ

@Andy: je to viac nez uveritelne a kopec ludi by za to neviem co dalo, aby si to mohli vypocut, vratane mna

@Monghi: no ak je niekde schovana takmer cela hotova Ultra alebo jej EP s martinom v dajakom trezore, tak to musi byt inak draha rarita…

Barrel of a gun ma dostala tusim hned na prve pocutie aj s klipom. Videl som ho na MTV a viem, ze tam vtedy bola relacia na zelanie a ja som kvôli tomu presedel asi 3 dni, aby som si ju nahral na video.

Hm, singel ako sa patrí... Pamätám si aj ja jeho prvé počutie… Tiež to bolo na verejnom mieste, ale tá temnota sa mi ihneď vryla pod kožu… Po albume S.O.F.A.D. som bol totálne emocionálne prázdny a už som to chcel s DM zabaliť... Chcel som sa “hudobne hybernovať”... Nakoniec sa ukázalo, že r. 1997 mnou hudobne poriadne otriasol a to som si myslel, že ma v hudbe už nič neprekvapí... A rok na to ma prekvapil ešte viac… A pamätám si s akou vážnosťou som si kupoval cd singel, aby som ho následne o pár mesiacov predal (nemal som na benzín) a ako som nakoniec vykúpil späť... Ale to by som tu nemal písať, veď by ma “hardcore fans” ukameňovali… Dovoliť si predať niečo z DM zbierky…

Barrel of a gun som videl prvý krát na MTV, pred tým tuším dávali Trickyho a jeho Tricky kid, ináč tiež dobra vec a hneď som zobral mono kazetový prehrávač, ktorý sme mali k 8-bitovému počítaču Didaktik a nahrával som Barrel of a gun z televízora. Keď si pomyslím, že Where’s the revolution som mal odpremierovanú z teléfónu v docela dobrej kvalite, tak to je ozaj pokrok. Vtedy som sa vytešoval z nekvalitnej mono nahrávky v pofidérnej kvalite a tú kazetu mám aj niekde odloženú, lenže to som čakal na nový DM, s čím po tom všetkom, čo prežili a po alanovom odchode prídu a príjemne šokovali. Barrel of a gun je naozaj dobre vyprodukovaná skladba, na tú dobu naozaj progers. Celý album Ultra sa rodil v pôrodných bolestiach a klobúk dole pred Davidom a neskôr aj Martinom, že sa dostali zo zajatia svojích démonov. U Davida drogového a u Martina alkoholového, keďže pre Martina sa stal alkohol už démonom, keďže to s ním moc preháňal. No a nakoniec vďaka patrí Timovi Simenonovi, ktorý to vtedy všetko produkoval a naozaj mal asi vtedy dobré nervy. Keď už Andy spomenul to, že Ultra mala byť martinová sólovka bez cover verzí, tak Martin spravil v období pre vydaním albumu Ultra cover od Leonarda Cohena Coming back to you, ktorý je naozaj vydarený a vyšiel na tribute albume venovanému Leonardovi Cohenovi v roku 1995: https://newmusicunited.com/2016/11/11/martin-gore-coming-back-to-you-leonard-cohen-cover-version-1995/ No a samozrejme, aby som nezabudol na antonov vydarený videoklip ku skladbe, ktorý bol svojho času na tejto stránke rozobratý a má v sebe veľa významov.

@jozefst: ono Coming Back to You je taky celkom srandovny hybrid Gore - Spirit Feel ... Martin robil v 94 remix pre Spirit Feel - Rejoice ( mystic spawn mix ) ale uz neviem presne ako vznikla spolupraca Gore - Spirit Feel na Coming back to You, ale myslim ze Martin urobil ten cover s podmienkou, ze tam bude asistovat Spirit Feel, ale vazne uz neviem ..

... inak v 97 roku vlastne vznikla prva, da sa povedat oficialna skladba i ked len cover od Gahana/Callcott. A song for Europe od Roxy Music, hral tam s John Taylor ktory bol vlastne producent celeho albumu.

Pridávam sa k tým, čo by chceli počuť ULTRA ako sólový album Martina Goreho… V tom čase by to bola asi najlepšia voľba… Dave sa mal vrátiť do skupiny až pri Singles Tour a zaspievať nám:
“This is the last time
  I’ll say goodbye
  The last time
  Then we won’t have to lie…”

A aké by to bolo výstižné... Kto vie, možno to už mal dávno v šuflíku… PS. Inak Martinove demá majú často lepšiu a silnejšiu atmosféru a emóciu ako finálne verzie… Vedel by som si predstaviť aj model Gore skladateľ a Wilder producent… Tak od r. 1987, kedy upustili od ďalšej spolupráce s “berlínskym tímom”... Podľa mňa už mali v tom čase mali na to, aby si všetko robili sami, maximálne mohli sem-tam prizvať nové tváre, lepších muzikantov apod. Hlavne Alan by bol za… Alebo si mali pred nahrávaním albumu ULTRA sadnúť, t.j. Martin, Alan a Daniel a dohodnúť sa, že Alan bude čisto len producent a človek zodpovedný za koncertné verzie a ostatné je na DM… Mohli nájsť medzi sebou vhodný kompromis… Alan nemusel cestovať na turné (čo už fakt nechcel, rovnako ako nechcel byť členom popovej skupiny…), každé turné mohlo začínať “warm up” v Londýne, t.j. v blízkosti Alanovho bývania, kde by vyskúšali veci na “ostro” a potom čo to doladili a všetky strany by boli spokojné, hlavne fanúšikovia… Alan by si počas turné DM urobil nejakú tú sólovku, Dave by si na turné pripadal dôležitý, Andymu by cinklo tak či tak a Martin sa nemusel hádať ako by malo vyzerať jeho demo, či výsledná verzia, keďže by mal asi posledné slovo ako hlavný skladateľ... A Alan by sem-tam hodil nejaký ten remix na depešácky singel ako reakciu na Martinou akciu a mohli by sme porovnávať, kto má lepší vkus, či Martin alebo Alan… A všetci vieme, že keď si raz Martin na niekoho zvykne, tak ho nechce meniť... A určite by nám Alan vybral iných pódiových hudobníkov ako “Standu Hložeka a Petra Kotvalda”...

Ohľadom albumu Ultra, tak Barrel of a gun a Home sú silné produkcie skladieb a to nahrávali už bez Alana. Usseles je v albumovej verzí je tiež veľmi vydarená, kde použitím živej basovej gitary a živých bicích, čo bolo u DM vlastne nezvykom urobili niečo ako odklon od tradičých DM postupov, tak ako to už DM urobili na albume SOFAD. Mimochodom bicie v Useless nahrával už nebohý Jaki Liebezeit z nemeckých krautrokových Can a nemecká experimentálna a elektronická scéna dosť ovplivnila britských umelcov, takže tuná je to symbolické. Myslím, že aj Daniel Miller mal niekde zavesený plagát Can v nejakej svojej pracovni, aspoň tak som to videl niekde na youtube. Mňa Alanov odchod od DM nepríjemne šokoval a to som bol na nepríjemnej základnej vojenskej službe. To je len taká malá paralela. Na okraj, vojna z chlapca chlapa neurobí, to sú len klišé a kecy. Proste zabitý čas. Keby to bol nejaký výcvik bez šikany a “vygumovaných zelených” mozgov, tak potom možno hej. Alan sa jednoducho pre odchod z DM rozhodol a situácia v kapele bola v rokoch 92-95 naozaj nie veľmi dobrá plus k tomu zničujúce turné, síce čo sa týka vizuálu ich najlepšie. Jazvy u Alana zostali asi doteraz a čas rany nezahojil. Asi nie je náhoda, že odchod od DM ohlásil v deň svojích narodenín, niečo ako darček, ako keby sa oslobodil od niečoho, čoho zväzovalo. Aspoň v knihe o DM bolo spomenuté, že Alan našliel producenta albumu SOFAD Flooda pri jeho nahrávaní v kúpelni v nie veľmi dobrom stave, čo o nie čom sväčší a jednoducho to už nebolo nahrávanie Violatora . Takže to temné obdobie v hitórii DM si vybralo daň. Ktovie, ako by zneli DM s Alanom teraz. To len na margo večnej témy Alan vs. DM. Ani The Beatles sa už nesnažili nejako dať dokopy, aspoň do smrti Lenona. Na druhej strane sa Deep purple v 84-tom po ich prestávke dokázali vrátiť v ich najslávnejšej zostave Gillan, Blackmoore, Lord, Paice, Glover, keďže na prelome 70-tich rokov ju vystriedala zostava Coverdale, Hughes, Paice, Lord, Blackmore, ktorého neskôr vystriedal Tommy Bolin a Deeep purple mali prestávku od 75-ho do 84-ho, aspoň vo vydávaní albumov. Tommy Bolin sa v 76-tom predávkoval heroínom a od tohto momentu kapela prestala vydávať albumy. Treba dodať, že v kapele na poste speváka slávneho Gillana vystriedal Coverdale. To je niečo, ako keby Gahana vystriedal niekto nový. Spomenul som to ako príklad ohľadom očakávania skalných DM fan na návrat Alana do DM. Ohľadom DM, tak Alan, ako člen v pozadí má u fanúšikov veľké meno, niečo ako pomaly frontam kapey a pritom mozgami sú skôr Martin, ako skladateľ väčšiny skladieb. Zaujímavé, že ďalšie skladateľské eso, ktorým je Vince Clarke už fanúšikovia v kapele asi moc nechcú. V hudobnom vývoji DM bol Exciter po Ultre veĺmi dobrým krokom. Ak vydajú nový album, dúfam, že to nebude eurorackové bublanie, ale niečo naozaj nové. Keď to však zhrniem, tak DM aj keby vydali 10-krát lepšiu skladbu ako Enjoy the silence, súčasné rádiá ich v dnešnej dobe plytkosti aj tak hrať nebudú.

ULTRA: “disintegration and alone”

Každá pieseň na tomto albume je akýmsi zhudobneným pocitom odcudzenia, nepochopenia, nevyslovenou pochybnosťou, ďalším otáznikom v kolotoči neistôt… A predsa je čímsi hrejivá, povzbudivá, chápavá... Je len na poslucháčovi, či ho to desivé oko z “coveru” (spolu s mierne neurotickou hudbou a vyzretými textami) “utopí v čiernom tuneli” alebo na konci uvidí dúhu a ostane v nádeji… Lebo o tom umenie je…
Sestra noci si ťa nájde či si na vrchole šťastia alebo počítaš mriežky zo spodu kanálu… V tom roz(po)ložení, aké som vtedy prežíval som dostal ten najlepší liek na utíšenie mojej samoty a bolesti…
Asi každý z nás má od DM svoj najobľúbenejší album, potom taký, ktorý považuje za album najlepší a potom je kategória (tiež subjektívna): “najtypickejší album”, ktorý by mal tú kapelu najlepšie vyjadrovať a prezentovať... Hm, do tej poslednej kategórie (aj keď toto slovo v súvislosti s hudbou nemám rád) by som určite zaradil práve album “ULTRA”. Podľa mňa práve tento album najlepšie vyjadruje roz(po)loženie skupiny, jednotlivé nálady toho-ktorého člena, reflektujúc dôležité udalosti posledných dní, mesiacov či rokov (turné, životný štýl, odchod).
Nechápem, prečo DM vrátane Daniela Millera pokladajú tento album za rozpačitý, neucelený... Práve to je jeho silnou stránkou… Tvorby Martina Goreho celkovo. Génia, utopeného v “Stalinových slzách”, na ktorom spočíva ťarcha celého “dm podniku”... Keby to on zabalil, tak by sa Andy “stratil” v nejakom londýnskom pube, Dave by (možno) v L.A. klopal na “nebeskú bránu”...  A Alan? Ten si síce “daroval odchod z kapely”, ale kto vie ako to dnes vidí... Možno si vo svojom špičkovom štúdiu kdesi na anglickom vidieku hrá sám pre seba na bicie a opakuje si mantru: “Som šťastný. Určite som šťastný”. Nič mi nechýba! Ani rodina, ani kapela ani peniaze… A potom si pozrie účty a zanadáva si, že všetko je tak drahé...
PS: To, čo dokázal Tim Simenon, tak za to by mu mali v DM postaviť sochu… Rozhovor s ním patril k tým naj(ne)očakávanejším…

Trochu od veci, ale vcera zomrel Mark Hollis ...

Andy, aj takéto správy sem patria, takže je to v poriadku.

Talk talk robili inteligentný pop, aspoň tie hitovky, čo od nich poznám, ktoré v rádiách hrávali sú toho dôkazom. Keď sa tu spomenul Matk Hollis s Talk Talk, tak Alan Wilder prispel na tribute album Spirit of Talk Talk venovaný Talk Talk, ktorý bol vydaný v roku 2012 a to konkrétne skladbami Dum dum girl a Inheritance: https://www.discogs.com/Various-Spirit-Of-Talk-Talk/release/3864889 .

Akurát zhodou okolností počúvam DM CTA momentálne som už pri skladbe Landascape is changing.

Neviem, čo sa stalo, toto som chcel dopísať do môjho predošlého komentára, ale nejako sa mi po stlačení ikony pre úpravu komentára nezobrazil komentár v režime pre úpravu, tak to píšem v novom komentári.

jozefst: Alan len neprispel, Alan bol vykonny producent celeho projektu, on vyberal ludi ktory tam budu hrat a myslim, ze to cele bolo jeho napad.

Andy, máš pravdu, len som si tým už nebol istý, akurát čo som stihol overiť info ohľadom Alana a tribute albumu Spirit of Talk Talk. Pekné od Alana. Svojho času sa tu na tomto webe o tomto tribute projekte písalo a spomenul som si na to v súvislosti s úmrtím Marka Hollisa. Docela dobrú coververziu It’s my life od Talk talk spravili No doubt a kolega vpráci Talk talk pred mnohými rokmi spomínal. Momentálne keď píšem tento komentár som si pustil verziu od No doubt, aspoň kúsok a teraz originál od Talk talk. Z toho talk talkovského popu srší až moc inteligencie, čo je dobré a ani No doubt tú skladbu nepokazili.

VELMI DOBRY SINGEL,MIXI SU TAM TIEZ DOBRE,AJ B-cko PAINKILLER JE PARADNA.