Alan Wilder v Bukurešti (2010) – II.

Alan Wilder v Bukurešti (2010) – II.

2.apríla 2010 sa Alan Wilder, so svojim produkčným tímom, zastavil v hlavnom meste Rumunska, kde v rámci turné "Selected Events", odohral set s Paulom Kendallom. Samozrejme, že si našiel čas na rozhovor ...

Videl som záznam zo zvukovej skúšky, ktorý bol pozoruhodný. Vy dvaja s Martinom ste sa venovali hraniu a zvyšok ľudí si robilo svoju prácu ...
To možno vďaka tej samotnej skladbe, pokojnej, s bizarnou kvalitou. Jednak som tú skladbu preferoval tiež, no hlavne som chcel mať pred samotným vystúpením aj zvukovú skúšku. Ide z toho pokoj, nie? V podstate sme akosi automaticky skĺzli do hrania, ani sme sa o tom riadne nezhovárali, len zrazu padlo: "Nemali by sme to jednoducho zahrať?" A bolo to. Možno aj preto, že tú skladbu tak veľmi dobre poznáme. Po technickej stránke nie je vôbec zložitá, zopár akordov, v podstate štandardných. A ako som spomenul, keďže ju veľmi dobre poznáme, tak to bolo veľmi jednoduché. Lenže neskôr už musíte vziať v úvahu nervozitu a veci podobné a často sa stane, že keď máte pred davom ľudí zahrať aj niečo absolútne jednoduché, zrazu je z toho vec zložitá. Pretože práve vtedy, keď ste až v príliš veľkej pohode a myslíte si, "veď je to jednoduché", práve vtedy urobíte chybu. Takisto sa Vám trasú ruky, v stave nervozity robíte smiešne pohyby. A verte mi, všetci sme tam boli v tej chvíli veľmi nervózni, čo sa aj prejavilo. Prsty sa mi naozaj veľmi triasli. Ale na to, ako veľmi som bol nervózny, to nebolo až také zlé.

Myslím si správne, že si s Martinom a Fletchom nebol v kontakte už celé roky?
Tu a tam som sa s nimi stretol, ale nebolo to nejak príliš často. Hlavne Fletcha som nevidel veľmi dlho. S Martinom som bol častejšie a s Davidom som príležitostne komunikoval cez e-mail a podobne. Ale viete, žijeme v štyroch rôznych častiach sveta, oni sú často na cestách, takže tých príležitostí na stretnutie tak veľa nie je.

Ale stále ste v podstate v kontakte, nie?
Trochu áno.

Takisto je o Tebe známe, že preferuješ prácu v štúdiu pred verejným hraním. Bol to jeden z dôvodov, prečo si v minulosti, s projektom Recoil, štúdio neopustil?
Tých dôvodov bolo niekoľko. Viete, to, s čím prichádzame dnes, v minulosti v podstate ani nebolo možné, myslím tým pripraviť kvalitný film a vizuálny za málo peňazí. K tomu, ja nie som prirodzený umelec, ja v sebe nemám túžbu vystupovať pred publikom. Tu a tam sa však to sebavedomie objaví. A samotný projekt Recoil v sebe zahŕňa množstvo rôznych spevákov, hudobníkov, nie je to typ štandardnej kapely, takže by bolo veľmi zložité podniknúť tradičný typ turné.

O situácii v nahrávacích spoločnostiach si sa vyjadril v otvorenom liste, Hodnotil si dokona situáciu priamo v Mute Records, že je tam množstvo dobrých ľudí, len majú zviazané ruky. To bolo v roku 2008. Aká je situácia v Mute Records dnes?
Mute je dnes ešte stále priamočiaro zameraná spoločnosť. Ešte stále ich vlastní EMI, čo so sebou prinieslo nové obmedzenia, ktoré sme predtým nepoznali. Myslím však, že za posledné dva roky sa veci trochu zlepšili a mnohým svojim umelcom dali ďaleko viac slobody. Samozrejme, že tie najväčšie mená stále spadajú pod celosvetovú licenciu EMI, myslím tým napr. Depeche Mode, GoldFrapp a podobne. Ale ostatní umelci v Mute majú svoje vydavateľské toky smerované cez rôzne nezávislé promo spoločnosti. To sa však udialo len nedávno a zastrešené je to pod názvom Mute Indie. To sa viac podobá tomu, čím boli Mute v časoch, keď začínali a myslím, že toto je schodnejšia cesta pre menej kľúčových umelcov. Problém u týchto veľkých vydavateľstiev je ten, že ked ovládnu celé vydavateľstvo, v tomto prípade Mute, tak oni vlastne v skutočnosti chcú Depeche Mode a Goldfrapp. Ostatní umelci ich nutne nezaujímajú, ale už vlastnia celú "stajňu". Takže, keď príde na lámenie chleba, povedia, "My sa v podstate o Recoil nezaujímame, chceme vlastne len veci od Depeche Mode." Takže pre umelcov, ako ja, je schodnejšia nezávislá cesta.

V tomto smere si spomenul, že si si nebol istý, či Tvoja ďalšia nahrávka výjde pod hlavičkou vydavateľstva Mute. Čo by si robil, keby si sa sám rozhodol Mute opustiť alebo by sa oni rozhodli s Tebou rozlúčiť?
Ja sám by som neodišiel, to boli skôr obavy, že vydavateľstvo nebude schopné so mnou naďalej spolupracovať. Dnes sa však javí, že opäť našli svoju cestu. Problém je v tom, že nahrávací priemysel bol vo veľkej kríze a vlastne ešte stále je. Každý si musel nájsť spôsob, ako prežiť, samotný trh musel vyvinúť nové metódy fungovania a podobne. Takže, pred pár rokmi to vôbec nevyzeralo lichotivo, dnes mám však väčší pocit istoty a vždy som chcel zostať v Mute, ak by to bolo možné, pretože boli, za tie roky, voči mne vždy ústretoví.

Keď už spomíname Mute a Daniela Millera, aké bolo vystúpenie v Hansa Studios? Dokonca Vás čaká spoločné vystúpenie v Ríme, kde sa tiež objaví aj Gareth Jones.
Bol to skvelý večer, veľmi milá udalosť. A bolo úžasné, že sa na to obaja podujali, pretože, keď už sme si zvolili to miesto, tak bolo správne ich tam jednoducho oboch mať, keďže v tých štúdiach nechali za sebou mesiace a roky práce, ktoré sme často trávili spoločne. Takže to bola veľmi nostalgická záležitosť. Myslím, že sa obaja veľmi potešili, keď sme ich oslovili. Mal som pocit, že s tým súhlasili okamžite, takže si asi pomysleli "No jasné, to je skvelý nápad." Nemám ani potuchy, čo majú prichystané pre vystúpenie v Ríme, ale zrejme pôjde o úplne iný koncept. Od vystúpenia v Berlíne som sa s nimi totiž nerozprával. Stále sme na cestách. Asi im bude potrebné zavolať a zistiť, čo majú v pláne.

Tak keď sa bavíme o spoluprácach, ako si vlastne vyberáš ľudí, s ktorými budeš pracovať? Sami za Tebou prídu alebo si ich jednoducho "najmeš"?
Obe odpovede sú vlastne správne. V tomto smere neexistujú žiadne pravidlá a vždy je to individuálne. Niekedy mi týchto ľudí niekto navrhne, ja ich následne kontaktujem, a niekedy sa stane, že ma sami vyhľadajú a spýtajú sa, či by mohli spievať na mojej nahrávke. Takto ma vyhľadala napr. Nicole Blackman, ktorá ku mne prišla a povedala, "Rada by som s Tebou niečo skúsila". Zaujímavé to bolo aj s Joe Richardsonom, ktorého som objavil cez internet, nadviazali sme kontakt a následná spolupráca bola veľmi zaujímavá. Diamanda Galas funguje pod Mute Records, takže s ňou som sa zasa spojil týmto spôsobom. Nikdy neviete. Obyčajne si však moja hudba vyberá hlasy sama a ja si potom poviem, "Áno, toto je vhodná osoba pre túto skladbu." A potom sa s tou osobou skontaktujem.

Jeden z najväčších vrcholov aktivity Recoil, podľa Teba?
Myslím, že jedným z najúžasnejších momentov bolo nahrávanie v Texase s Joem. On je inak faktastický hudobník. Bol mi schopný dať viac, než som očakával, pretože je to vynikajúci hráč na gitare a harmonike a takisto má skvelý hlas, ktorý vložil do všetkých tých skladieb. Nahrávali sme v takom podivnom, ani nie komerčnom, štúdiu, ktoré bolo k dispozícii iba pre priateľov majiteľa a bolo tam k dispozícii ohromné množstvo starého technického vybavenia. Tak si to predstavte, ste v Texase, máte po ruke bluesového speváka, k dispozícii samé historické technické kúsky ... boli tam chvíle, kedy som si v duchu povedal, "Presne o tomto je Recoil." Zmeska hudobníkov z absolútne odlišných hudobných oblastí, ktorí to dajú dohromady a vytvoria niečo nové, moderné, veľmi zaujímavým spôsobom. Bolo to skvelé.

A čo tak najskľučujúcejší moment, kedy si váhal, či pokračovať?
Také chvíle asi ani neboli, ale tu a tam prídu momenty, kedy sa o niečo, po hudobnej stránke, snažíte a nič sa neudeje. To sú tie najhoršie chvíle. Viete, keď komponujem, som plný pochybností. Vždy tam boli momenty, kedy ma napadlo: "Toto je úplne naprd, znie to otrasne, za nič nestojím ... " Vtedy potrebujete v hlave takého škriatka, ktorý povie, "Dokážeš to omnoho lepšie," alebo "Nemysli si o tom, že je to dobré iba preto, že to práve robíš." Takže, mať pochybnosti je prospešná vec, donúti Vás to robiť veci lepšie.

Názory Devotees (4)

Čítať a pridávať komentáre môžu iba zaregistrovaní a prihlásení depešáci.

  Vytvorte si účet   Prihláste sa