Napätie, pesimizmus a depresia (1989)

Revolučný rok 1989 začali Depeche Mode 13.februára, keď na trh dodali singel "Everything Counts", z chystaného živáku "101", ktorý vydali mesiac neskôr. Blysol sa aj Martin Gore so svojou sólovkou "Counterfeit e.p.", vydanou 12.júna.

To všetko však mala kapela už za sebou a pred nimi bola nová výzva. Skúsiť nahrávať nové veci trochu inak, tak ako sa toho dožadoval hlavne Alan Wilder už počas prác na albume "Music For The Masses".

Alan: "Obyčajne sme začínali nahrávanie rozsiahlymi pre-produkčnými stretnutiami, na ktorých sme sa vždy rozhodli, ako bude nová nahrávka znieť. Následne sme začali s programovaním nástrojov. Tentoraz sme sa však rozhodli pre-produkciu osekať na minimum. Totiž v tých predošlých postupoch sme dosiahli akýsi vlastný tvorivý vrchol a začali sme sa trochu nudiť."

Martin: "Myslím, že za posledných 5 rokov sme dokázali vytvoriť akýsi dokonalý vzorec fungovania: moje demá, mesiac programovania v štúdiu, atď., atď. ... Rozhodli sme sa preto, že naša prvá nahrávka v 1990tych rokoch bude jednoducho iná."

Mimo kapely si Alan Wilder stihol vytvoril veľmi silné pracovné puto s koproducentom Markom "Floodom" Ellisom, v ktorom mali navrch Floodove technické znalosti a Alanove znalosti v aranžmánoch a piesňových textúrach.
Alan: "Jednoducho tak v tých časoch kapela fungovala. Všetci akceptovali, že každý má svoju osobitú pozíciu a nikdy sa nik nesnažil robiť na niečom, čomu sa venoval už niekto iný. S týmto nepísaným zákonom sme však skoncovali a už na počiatočných nápadoch sme pracovali spoločne. Fletch a Martin sa potom mohli na nejaký čas vzdialiť, my sme na veciach pracovali s Markom a oni nám neskôr povedali na vzniknuté veci svoj názor."

Samotné nahrávanie albumu "Violator" započala kapela v štúdiu Mute Records, v Londýne, kde chalani strávili asi tri týždne. Neskôr sa na šesť týždňov presunuli do Talianska, do Milána, kde však po väčšinu času nerobili nič. Teda okrem toho, že pravidelne hýrili. Koncentrácia sa ocitla na bode mrazu a určitým spôsobom sa zhoršilo aj napätie vo vnútri kapely, nakoľko Flood s Alanom chceli viac času tráviť nad zložitými sekvenciam a samotnými zvukmi.

Alan: "Nahrávacie štúdio môže byť neuveriteľne klaustrofobickým miestom, obzvlášť pre niekoho, kto v celom procese nezohráva významnú rolu. Nuda dokáže byť veľmi silnou a deštruktívnou silou. Dám príklad: jedna z najnepríjemnejších vecí je, že ak pracujem na komplikovanom zvuku, či vzorke, ktorú chcem rozdeliť na mnoho kúskov a vyskladať z toho niečo úplne nové, tak sa jedná o nevyhnutne zložitý proces a až do samotného záveru to môže nezainteresovanému človeku znieť totálne chaoticky. A ak niekto, kto úplne nerozumie celému postupu, vstúpi do toho všetkého negatívnym spôsobom, môže to byť skutočne nepríjemné."

Ďalšie napätie do štúdia so sebou priniesol Francois Kervorkian.

Alan: "Francois s nami, v Miláne, mixoval skladbu "Personal Jesus" a priniesol so sebou popudivý a hlavne ten "ťažko s ním spolupracovať" typ osobnosti. Bol vcelku hlučný, neústupčivý a rovnako náladový, často až bezdôvodne. Napriek tomu sa mi páčil, ako aj jeho pracovné metódy. Nikdy sme ho však nebrali príliš vážne a zdravo vtipné narážky z našej strany vo zvyčajne dokázali rozosmiať. Trochu sa podobá na britskú atletku Fatimu Whitbread, takže nakoniec sa na stene štúdia ocitol jej plagát, čo ho dosť znechutilo. Rád pracoval dlhé hodiny a je tak trochu perfekcionista - opäť niečo, čo som na ňom obdivoval. Pracovať s nami mu muselo prísť čudné, rovnako to však bolo aj z našej strany. Napätie, ktoré z toho vzniklo, však albumu prospelo a dodalo jednotlivým skladbám niečo extra, rovnako nám poskytlo nový uhol pohľadu."
S Kervorkianom neskôr mixovali v Londýne aj samotný album "Violator".

Výsledkom prác v Miláne bol vlastne jediný kompletne pripravený singel k vydaniu. "Personal Jesus / Dangerous", ktorý sa na trhu objavil 29.augusta 1989. Skladba spôsobila menší šok, no dodnes je to jeden z najúspešnejších singlov kapely, hoci mnoho ľudí skladbu nepochopilo správne.

Martin: "Náš problém je v tom, že sme nikdy nikde neboli zakázaní, len naše skladby vždy presúvali do večerných a nočných vysielaní. Menšie problémy sme mali aj s "Personal Jesus", no v Amerike to zobrali ako oslavu viery. Ha! Tak sa zdá, že môžete vydať čokoľvek, pokiaľ to má príjemnú melódiu!"

Fletch: "Vždy sme boli veľmi pesimistickou kapelou, vždy sme očakávali to najhoršie. Vždy sme považovali naše nahrávky za zlé, takže nebudú bodovať v rebríčkoch a nebudú hrané ani v rádiách. Martin napísal "Personal Jesus" a my sme si ju zamilovali. Excelentná skladba s excelentným zvukom, nahrali sme ju a mysleli si: "Toto sa nikde nikdy nebude hrať." Nedá sa povedať, že by naše piesne boli kontraverzné. Skôr kontraverziu vyvolávajú, ale Martin by Vám povedal, že všetko, čo píše, je o živote. Martin je klasický skladateľ a veľký fanúšik popu. Keď nám prezentuje svoje skladby, je o nich k smrti presvedčený. Sme ako rodina, takže píše o veciach, ktoré sme zažili takisto. Nesnaží sa nám vysvetľovať o čom, tá ktorá skladba, naozaj je. Nikdy nám svoje texty nevysvetľuje. Ja sám som počul asi desať interpretácii textu "Personal Jesus" a to je presne to, čo sa Martinovi veľmi páči."

Martin sa zmienil, že "Personal Jesus" sa odvoláva na oslovenie, aké Priscilla Presley používala v súvislosti s jej manželom, Elvisom.
Martin: "Je to o tom, ako niekto dokáže byť Ježišom pre niekoho iného, ako dokáže byť tým, čo dáva nádej a postará sa. Elvis bol jej mužom, mentorom, a to sa bežne medzi zaľúbencami stáva. Jednoducho sa niekedy každého srdce môže stať bohom, čo samozrejme ale nie je veľmi vyvážený pohľad na tú osobu, však?"

O akustickej verzii "Personal Jesus", ktorá sa objavila na remixovej edícii singla, sa Dave vyjadril nasledovne: "Som si istý, že je to podoba, v akej Martin skladbu skomponoval. S Martinom sme sedeli v štúdiu a kým som ja niečo spieval, on si vybrnkával na gitare. Myslím, že tá skladba má výbornú emóciu a v tejto podobe je odhalená na obsolútne minimum. Takisto, pokiaľ ide o zvuk, ide v prípade Depeche Mode o niečo veľmi odlišné."

K videoklipu k singlu sa Fletch vyjadril takto: "Tento videoklip by kľudne mohol reprezentovať moju najhoršiu skúsenosť s filmovaním. Natáčanie prebiehalo v Španielsku, v jednom z tých mestečiek, kde sa zvykli filmovať westerny a podobne. Po celý deň mi ľudia zo štábu hovorili, "vieš Fletch, neskôr budeš musieť jazdiť aj na koni," a podobne. Vždy som zareagoval v štýle, "no do riti!", to hlavne preto, že ja na koni jazdiť neviem. No oni len, "neboj sa, to bude v pohode, kôň je kľudný, je síce veľký, ale je naozaj v pohode." Až na to teda naozaj prišlo a všetci sa samozrejme prišli pozrieť. Ono sa nakoniec ukázalo, že to bol len hojdací koník pre deti. Bol to jeden z tých štastných koncov, ale samozrejme som celý deň o tom musel premýšľať."

Ďalšie nahrávanie albumu prebehlo v dánskych PUK štúdiách, krátko predtým, ako došlo k finálnej mixáži v Londýne.

Alan: "Obdobie v PUK štúdiách bolo omnoho plodnejšie, a hoci niektoré skladby, ako "Clean" a "Policy Of Truth", prešli mnohými podobami, než získali tú finálnu, zažívali sme skutočne najproduktívnejšie a najpríjemnejšie obdobie."

Martin: "S nahrávaním "Policy Of Truth" sme mali množstvo problémov. Nahrali sme ju vlastne dvakrát, šlo o dve absolútne odlišné verzie. Dlhú dobu tá skladba znela ... tak trochu hlúpo, nemala v sebe žiadne prekvapivé momenty, nič. Na konci sme však boli s výsledkom veľmi spokojní. Spomínam si aj na pôvodné demo skladby "World In My Eyes", ktoré bolo trochu rýchlejšie a možno trochu predvídateľnejšie. Počas nahrávania v Miláne sa Dave na pár dní vzdialil, tak sme na tej skladbe trochu popracovali a vznikla z toho skutočne náladová záležitosť. Spomínam si na Davidov návrat do štúdia, ešte bol trochu zmätaný z prechodu rôznymi časovými pásmami a bol absolútne zhrozený, mal pocit, že sme tú skladbu úplne zničili, no asi tak po 12tich hodinách sa vrátil a povedal, "je to fakt dobré, myslím to, čo z toho nakoniec vzišlo." Chvíľu jednoducho trvá, kým si na veci zvyknete."

Alan: "V tom období sme takisto nahrali skladbu "Mother Me", ktorú sme však nikdy nedokončili, rovnako sme veľmi dlho boli presvedčení, že na albume bude aj skladba "Happiest Girl". Na úzkom zozname singlových kandidátov bola aj skladba "Halo", no do najužšieho výberu sa nakoniec nedostala. Obkľukou sa však dostala, spolu so skladbou "Clean", na zoznam videoklipov ku kompilácii "Strange Too".

Napriek tomu, že nahrávanie v Dánsku bolo veľmi úspešne, objavil sa ďalší problém. Fletch začal trpieť vážnou depresiou a bol o sebe presvedčený, že je fyzicky vážne chorý. Nakoniec musel navštíviť lekára.
Martin: "Bolo to s ním absolútne beznádejné, nezáležalo vôbec na tom, čo ste povedali. Posedával v štúdiu, stonal, mal takmer ovisnutú tvár, tackal sa ako starec. Jedného dňa, po tom, čo práve opustil miestnosť a šiel sa prejsť, sme sa na seba všetci pozreli a vybuchli smiechom, pretože to vážne vyzeralo, že to celé iba hrá! Mysleli sme si, že to nemôže myslieť vážne! Ale ono to vážne bolo. Dialo sa to už počas prvého týždňa nahrávania, nemali sme ani len potuchy, že prechádza vážnou depresiou."

Fletch následne navštívil niekoľkých lekárov, ktorí na ňom vyskúšali rôzne druhy antidepresív. Tým sa ale zmenila jeho osobnosť a veci sa len zhoršili. Trvalo veľmi dlho, kým sa našla tá správna terapia ...

Pozn. 17.novembra 1989 sa v československej Prahe začali diať veľké veci, ktoré vyústili v zmenu režimu. V rovnaký deň (podľa stránok setlist.fm, iné zdroje uvádzajú dátum 2.december) sa v nemeckom Dortmunde, vo Westfalenhalle, odohrala mega hudobná šou, v rámci ktorej vystúpili aj Depeche Mode. Tí, popri skladbe "Personal Jesus", svetu predstavili aj neskorší, absolútne úspešný singel "Enjoy The Silence". To už je však iný príbeh ...

zdroj: wikipedia, depechemodebiographie.de